.

Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

Táto stránka sa dnešným dňom stáva iba archívom už napísaných niektorých poviedok. Nič nové sem už nepribudne. Lúči sa s Vami nadin

Poviedky a príspevky od Chavelierky Aktualizované Odkaz na najnovšiu kapitolu
Anketa  stále aktuální Dotaz  Dotaz2
Vánoční příběh  TU 26.12.2016 Kapitola 2
Dárek pro Wixie 28.1.2016 Dárek
 
     
Wixie, pohodlne sa usaď, alebo uľahni, vezmi si vankúšik a ideš snívať!
Že aj vy chcete vedieť, čo sa sníva wixie? Snáď to dovolí, posaďte sa aj vy a výlet sa začína.
Sen je v plnej réžii múzy a vládcu snov. Teda, ja naozaj nemôžem za to, čo sa komu sníva



(betaread neprebehol)

Sen pre wixie



„Maškrtu, alebo neplechu!“ piskľavo vykríkol malý Frankenstein, v tesnom závese nasledovaný Godzillou, vydávajúcou čudesné, pridusené zvuky.

„Straťte sa kdesi a otravujte svojich rodičov!“ zlostne zavrčala Wixie, predierajúca sa pomedzi rozjarenú omladinu, bujaro oslavujúce predvečer všetkých svätých, ktorá jej takto zlomyseľne a ziskuchtivo zastala cestu.

„Blééé!“ vyplazila jazyk Godzilla a odklátila sa na chlpatých labách späť do besniacej partie príšer.

„Ech!“ Wixie prehltla štipľavú poznámku a šuchtala sa okrajom chodníka. Najradšej by sa otočila na päte, utekala domov a niekde pod perinou prečkala všetko to bláznenie.

Ale! Bolo tu práve to jedno ale. Wixie bolo úplne jedno, kde sa koná aký večierok, či oslava, ignorácia bola jediné hnutie mysle, ktoré dokázala týmto spoločenským aktivitám venovať. A tu prichádza na rad spomínané ale. Spolužiačky ju dovtedy podpichovali a provokovali, robili si žarty s jej vyjadrovacích schopností a spoločenského cítenia, kým v nej nevybublalo dlho potláčané ego a vyhlásila, že tie ich prízemné konverzácie zvládne ľavou zadnou. A prisľúbila účasť na Hallowenskom večierku, aby svoje tvrdenia podložila a dokázala v praxi.

„Gŕŕ!“ s Wixiných pier unikol podráždený vzdych, ledva čo si oživila spomienku na vlastnú nerozvážnosť. Ak nie rovno blbosť!

S úľavou, že nenarazila na ďalšiu skupinu monštier, no s obavou, na koho narazí dnu, stlačila kľučku na dverách rozľahlého domu, dejiska dnešného večierku. Mohutná tlaková vlna, spôsobená decibelmi hudby a revom zúčastnených, ju takmer nepustila dnu. Prekonala svoju hmatateľnú nechuť i hlukovú bariéru a vkročila do jamy levovej.

„Váá! Wixie-trixie prišla!“ schmatla ju za ruku Kráľovná víl a ťahala ju doprostred diania. Nedbala na Wixiin nemý protest, v tom hluku a mihaní svetiel jej bol beztak k ničomu, a nadšeným mávaním niečím, čo by pri poriadnej dávke fantázie mohlo pripomínať krídla, zvolávala k sebe ďalšie  zúčastnené.

„Máš suprový kostým! Si za Salemskú bosorku?“ zatiahla afektovane, hopkajúca Mačacia žena.

„Ani nie,“ vyfúkla Wixie a zmĺkla. Cestou zo školy si kúpila v papiernictve špicatý čierny klobúk a inak svoj odev neriešila. Zvyčajná čierna sukňa a blúzka boli práve degradované na masku. Malo zmysel niečo vysvetľovať?

„Ja viem!“ snažila sa prekričať duniace basy Zvodná upírka, „Ty si za voľajakú čarodejnicu z toho tvojho film pre deti!“

Tie ktoré to i napriek hluku počuli sa rozosmiali a tie čo nepočuli nič, sa tiež rozosmiali, aby sa nestali terčom posmechu.

Wixie prehltla poznámku, že najskôr bola kniha a tá má rozhodne svoje kúzlo i pre dospelých s fantáziou. Ale komu by to vysvetľovala? Týmto sliepkam, ktoré striehli na každé jej zaváhanie, aby mali čo preberať na nasledujúcej pyžamovej párty?

„Som Posledná bosorka,“ Wixie nasilu skrútila svoje lícne svaly a donútila ústa k nahlúplemu úsmevu. Sliepky na to naivne skočili.

„Je to cool!“ zamrkala očami Mačacia žena.

„Tak sa bav!“ prikázala Kráľovná víl Wixie a kráľovsky pokynula pseudo krídlom a bola vtiahnutá do víru zábavy niekým mužského rodu, stvárňujúcim Supermana s dofúkanými svalmi.

„Cítim čerstvú krv,“ zavrnela Zvodná upírka smerom k vchodovým dverám. Práve nimi prešli dvaja mladíci, vynakladajúci neuveriteľné množstvo úsilia, aby v kostýmoch pôsobili mužnejšie, než im umožňovali ich telesné konštrukcie.

Na upírku táto kamufláž zabrala - úsilie nebolo márne.

Wixie si odfrkla, čím dala najavo svoj nezáujem o veci prízemné, keďže nik z prítomných nejavil záujem o veci fantázie. Považovali ju za čudáčku, ktorá si radšej prečítala knihu, namiesto dámskej jazdy, zameranej na lov príslušníkov pohlavia opačného. Čo bolo dosť nelogické, pretože jazda bola prezentovaná ako dámska.

Ale wixie si už zvykla, nehľadať logiku v konaní sliepky.

Namrzená sama na seba, vzala si z nápojového stolíku niečo, čo vzdialene pripomínalo čaj, luhovaný minimálne hodinu, a s mizivou nádejou, že to čaj i bude, utiahla sa do najtmavšieho kútika ktorý našla. 

Rezignovane sa usadila na pohovke, ktorá bola v tom temnom kúte priam predurčená na romantické účely a so zdesením zistila, že jej ľavé stehno zavadilo o predmet nežiaduci, s najväčšou pravdepodobnosťou o stehno pravé, lež patriace neznámej osobe.

„Shit!“ zamrmlala wixie na hranici počuteľnosti a tým jasne vyjadrila svoj názor na prítomnosť druhej osoby. Skutočne nestála o spoločnosť a zvažovala odchod.

„Predpokladám,“ ozval kultivovaný, hlboký hlas, „že uvedený terminus technicus mal vyjadrovať vaše osobné rozpoloženie a nie názor na moju osobu.“

Wixie prekvapene zamrkala do tmy vedľa seba. Čakala čokoľvek, od nadržaného Baróna Prášila, po sfetovaného Batmana, ale záblesk inteligencie na tejto párty pôsobil, akoby uprostred leta začalo snežiť.

„Ospravedlňujem sa,“ sotva pohýbala perami.

„Nemáte sa za čo,“ v hlase neznámeho zaznelo pochopenie, „zdieľam s vami, spomínané rozpoloženie duše.“

„Ehm,“ nie príliš duchaplne zamumlala wixie a v hlave sa jej zavŕtal červík zvedavosti. Čo je toto za týpka? Nech uvažovala koľko chcela, do okruhu známych Kráľovnej víl patrili výlučne svalnáči, maximále metrosexuáli, zahĺbení do zveľaďovania vlastnej osoby.

„Ste tu z vlastnej vôle?“ napadlo Wixie jediné logické vysvetlenie, že i onen dotyčný sem bol dotiahnutý podivnou súhrou okolností, ako sa to prihodilo jej.

„Žiaľ, nie,“ potvrdil muž Wixiine domnienky a mierne sa naklonil dopredu. Wixie s nefalšovanou účasťou vzdychla a spoločník na pohovke jej bol zrazu o čosi sympatickejší. So záujmom, ale absolútne nenápadne, hodila očko na jeho ruky. Štíhle prsty ležérne obopínali sklenený pohár na hrubej stopke, naplnený zlatistou tekutinou. V občasných zábleskoch diskosvetiel videla, že sa v pohári prelieva s medovou vláčnosťou a teda to nebude rovnaký patok, ako mala v pohári ona.

Zaujali ju predĺžené rukávy neznámeho, zakrývajúce takmer cele hánky, s vykúkajúcimi pásikmi bielych manžiet. S narastajúcim podozrením uvažovala, aký kostým to zvolil na dnešnú noc.

Zrýchlený rytmus hudby priniesol zosilnené záblesky svetiel a wixie mohla neznámemu konečne pohliadnuť do tváre.

Keď sa podvečer obliekala do svojej sukne a blúzky, pridala končistý klobúk, bola presvedčená, nielenže nik neocení jej výber postavy, ale že okrem blbečkov s namaľovaným bleskom na čele a s pokrivenými okuliarmi na nose, sa nik neoblečie za inú postavu z jej sveta.

Mýlila sa.

Akoby vedená vlastnou, značne znechutenou, intuíciou, sadla si na pohovku, práve vedľa tej jedinej výnimky. Ohromene civela na skvelú masku profesora Severusa Snapea. Kde len čosi také zohnal? A kto to je? Takto celkom nekomerčne vyobliekaný za zaznávanú postavu?

„Dobrý kostým,“ uznanlivo pohodila bradou smerom k mužovi. Lebo i napriek maske, určite to nebol nejaký násťročný chalan. Držanie tela, hlas i tých pár slov ktoré vyslovil, všetko napovedalo, že študentské roky má už za sebou.

„Kostým?“ obrátil k nej hlavu a i v tej tme by odprisahala, že podvihol jedno obočie, „Mienite znevažovať môj odev?“

„Nie!“ wixie oproti nemu vystrela otvorenú dlaň a mala čo robiť, aby sa neuchechtla, „Váš odev je nepochybne impozantný!“  Potláčajúc smiech, vydolovala v mysli slová, hodiace sa do hry. Nech je ten chlap ktokoľvek, vžil sa do role, ktorá ku kostýmu patrila.

„Tcs!“ vyprskol neznámy a zas sa ponoril do bezpečia prítmia. Teda skôr do temnejšej tmy.

Wixie na okamih zauvažovala, či jej ho nepodstrčili spolužiačky. Ale zas sa dostala k záveru, že do ich okruhu nepatria intelektuáli. Pochybovala, že tí šašovia by dokázali intelektuála čo i len napodobniť výzorom, nieto ešte spôsobom vyjadrovania. Tak kto to je a čo tu robí? Možno je tu s nejakou pipkou a vyžíva sa pozorovaním jej tanečného umenia.

Wixie zaškúlila na parket a hľadala náznaky prepojenia medzi nejakou dievčinou a ním. Ale jednak mu nevidela do očí a ani žiadna s prítomných sa nepozerala ich smerom. Nula bodov! Žeby teda predsa práca jej spolužiačok?

Treba prejsť do útoku! Wixie sa nadýchla.

„Ste tu sám?“ vyslovila rádoby nedbalo.

„Ste zvedavá,“ vrátil jej odpoveď, ktorú počuť nechcela. A rozhodne ju prekvapilo, keď položil otázku i on sám.

„Vy ste tu sama?“

„Áno,“ vyhŕkla bez premýšľania Wixie.

„Predvídavé!“ I v tej tme bol zreteľný jeho úškrn.

„No dovoľte!“ ohradila sa proti jeho podozreniu, že sem snáď prišla niekoho zbaliť, „Nič vás do toho nie je, ale som tu z donútenia! Z vlastnej vôle by ma sem nedostali!“ Vyprskla až príliš ostro.

„Skutočne?“ neznámy sa zarazil.

„Nepochybujte!“ odsekla Wixie. Chlapík to naozaj preháňal! Čo si to dovoľuje? Navlečený v nejakom, síce sakramentsky dobrom, divadelnom kostýme, na tvári s čímsi, pomerne verne imitujúcom črty Severusa Snapea, až z toho chudák asi trochu scvokol! To už nie sú v móde Napoleoni?

„Myslel som tým,“ chlap sa nepatrne pootočil k Wixie, „že vaše konanie nie je pod drobnohľadom.“

„Tak to ste vedľa!“ venovala Wixie jeden pokrivený úsmev do tmy, kde tušila svojho spoločníka. Jej spolužiačky by iste s vervou hladného jastraba sledovali každý krok, ktorý by urobila. A najmä tie, ktoré by ukročila vedľa.

„Vedľa?“ zopakoval slovo, so zjavným nepochopením jeho obsahu.

„Úplne!“ prikývla Wixie, nepochopiac jeho nepochopenie. Chlap ju začínal nudiť. A poriadne štvať. To chcelo poriadnu odvetu!

„Tss!“ dorazilo jej mizernú náladu, jeho neurčité vyfúknutie.

„Nudím vás?“ začala a do slov zatiaľ odmerala len nízku dávku irónie. Pre začiatok.

„Ehm,“ chlap zneistel, „Pôsobím tak?“

„No iste,“ zatiahla Wixie a irónie už namerala poriadny diel, „vy ste zvyknutý na iné akcie, adrenalínové!“

„Nerozumiem vám, čo tým myslíte,“ jeho hlas bol pevný, ani trošku nezakolísal.

„Ale iste rozumiete!“ kývla hlavou Wixie a použila chlácholivý tón hlasu, akým sa psychiater prihovára pacientovi  „Hrať to na dve strany, to nie je len tak!“

„Slečna,“ vyslovil dôrazne, „očividne si ma s niekým pletiete!“

„Iste!“ prskla Wixie, „So šerifom z Nottinghamu!“

„Toho nepoznám!“ ohradil sa chlap.

„A nepoznáte ani toho starého intrigána Dumbledora, že?“

„Vy snáď...“ nedopovedal, len si čosi zahundral popod nos.

„No tak, keď sa premiestnite späť, teda pokiaľ neuprednostňujete letax, pozdravujte ho!“ wixie vstala a, bez toho aby tomu nastrčenému šašovi venovala čo i len ohliadnutie cez plece, odišla.

 

„Zo mňa i nikto posmech robiť nebude!“ Nahnevane precedila pomedzi zuby, odstrčila Pierotta, nalepeného na Marylin Monroe, obišla Egyptskú múmiu, snažiacu sa nalepiť na ňu a zamierila rovno k vchodovým dverám. Zaľutovala, že vďaka všadeprítomnému hluku zaniklo jej efektné tresnutie dvermi, ale vonkoncom neľutovala, že unikla z toho hniezda bláznov. Už sa tešila ako si doma, v pokoji, pustí niektorý zo svojich obľúbených filmov. Trebárs aj Pottera, aby si napravila chuť. 

 

 

„Shit!“ riekol celkom nahlas Severus Snape, tesne potom, ako vykráčal z letaxového krbu v riaditeľovej kancelárii.

„Čože Severus?“ ozval sa Albus Dumbledore, pokojne sediaci vo vysokom kresle, „Nerozptýlil si sa vo svete muklov?“

„Albus!“ sykol rozladený Severus. Nemal náladu, rozoberať svoj dnešný výlet so svojim nadriadeným, ale mohol predpokladať, že Albusova zvedavosť je silnejšia, ako potreba spánku. „Viete sa skutočne objaviť v ten najmenej vhodný okamžik!“

„Severus, chlapče!“ Albus vedel, že jeho podriadený nemá rád toto oslovenie, ale mal zvrátenú radosť, keď mohol na tvári Severusa vydolovať aspoň aký taký odraz emócie, „Zas ťa niekto spoznal?“

Odpoveďou mu bolo tlmené zavrčanie, dajúce  sa považovať za neochotný súhlas.

„Tak to teda znamená,“ Albus si nadšením pomädlil ruky, „že som vyhral!“

Severus opäť vydal nepríjemný zvuk. Že prehral, to bolo v tento moment nepodstatné, ale tá drzaňa ho zosmiešnila! Robila si posmech z neho! Preklínal deň, kedy sa nerozvážne stavil s Albusom Dumbledorom, že je absolútne vylúčené, aby muklovia mali tušenie o existencii sveta mágie a už vôbec nie o jeho osobe.

Ale prišlo kruté prebudenie!

Utajenie neexistuje! Tá ženská robila narážky na konkrétne detaily! Odkiaľ to mohla vedieť?

Bude musieť zájsť na ministerstvo a na túto nepríjemnú skutočnosť upozorniť priamo svoju známu, ministerku Odboru pre utajenie pred muklami. A nech to rieši tá najkompetentnejšia.

Ministerka Rowlingová!

23.10.2010 23:12:36
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one