.

Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

Táto stránka sa dnešným dňom stáva iba archívom už napísaných niektorých poviedok. Nič nové sem už nepribudne. Lúči sa s Vami nadin

Poviedky a príspevky od Chavelierky Aktualizované Odkaz na najnovšiu kapitolu
Anketa  stále aktuální Dotaz  Dotaz2
Vánoční příběh  TU 26.12.2016 Kapitola 2
Dárek pro Wixie 28.1.2016 Dárek
 
     

Podivuhodný deň Chantal Callahan


Toho dňa som mala neuveriteľnú smolu už od rána. Vlastne, keď nad ním tak spätne premýšľam, priam som sa v smole topila. Až na pár okamihov, ktoré akoby tam ani nepatrili.

Budík mi nezazvonil kedy mal, nechal ma zlomyseľne spať až do pol siedmej. Keby mi nebola zavolala Sandy, moja kolegyňa z práce, spím až do obeda.

Sandy na mňa z telefónu zjačala, nedala mi šancu zamumlať ani len ospalé 'ahoj', a kvílivo vykladala, ako na mňa čaká na rohu pred bistrom, je celá zmoknutá a nahnevaná.

Keď som jej previnilo povedala že som zaspala, v telefóne to cvaklo a mne do ucha zaznelo iba prerušované tút.

Okamžite som jej volala naspäť, jednou rukou držiac telefón a druhou zhľadúvajúc oblečenie na dnes. Zdvihla mi to až po nekonečne dlhom vyzváňaní a prehnane pokojným tónom mi oznámila, že už sedí v taxíku a nemám si o ňu robiť starosti.  

Starosti o ňu! Kto by si už len o ňu robil starosti?

Pracujem na opačnom konci mesta ako bývam a nech som sa snažila sebe viac, hromadná doprava prosto ignorovala moje požiadavky presunu z bodu A do bodu B, v čase primeranom vzdialenosti bodov.

Po opakovaných neskorých príchodoch som začala do práce jazdiť autom. Stačilo iba odhadnúť čas potrebný na jazdu autom, umocniť ho faktorom náhody a po počiatočnom strese zo šoférovania rannými ulicami som si na komfort, prísť do práce včas a pokojne, zvykla.

Potom to zistila Sandy. Býva niekoľko blokov odo mňa a hoci má zastávku autobusu rovno pod nosom, ani neviem ako, votrela sa mi na sedadlo spolujazdca a do práce sa nechávala voziť. Povýšila som na osobného šoféra!

Nemala som rada jej afektované reči o všetkom a o každom, ale pre pokoj v práci som ju oddane každé ráno čakávala pred zmieneným bistrom. Jej reči som sa naučila vypnúť a v duchu som si prehrávala obľúbené melódie. Spočiatku som zapínala autorádio, no len kým jedného rána Sandy s euforický výrazom na tvári, nedoniesla cédéčko s jej božskou hudbou. Nejaká sladká chlapčenská skupina, spievajúca dookola Baby I love You!  Prosto hrôza! Pomsta pre uši i mozog!

Autorádiu som pracne odpojila káblik a ráno zahrala ukážkové prekvapenie, aké šmejdy to dnes montujú do áut!

Sandy to s ním skúšala asi týždeň. Potom vyhlásila, že tá jej úžasná hudba aj tak znela v tých šmejdových autoreprákoch ako z plechovej psej konzervy a tému hudba v mojom aute uzavrela.

Ktovie či jej vyhovuje hudba v taxíku?

Poskakovala som po kuchyni a zistila, že čistenie zubov a naťahovanie siloniek, naozaj nie sú činnosti, ktoré by išlo zvládnuť zároveň.  Silonky som roztrhla a náhradné som hľadala úplne márne.

Vsunula som teda do lodičiek bosé nohy a dúfala, že svoje meškanie príliš nenatiahnem, keď si pôjdem kúpiť nové pančucháče. 

Ani sukňa nevyzerala príťažlivo, mala som ju v pláne ráno prežehliť, ale to by som už vážne nestihla.

Keď som si konečne sadla do auta, myslela som, že snáď smole odzvonilo, ale bolo to iba moje zúfalé želanie.

Do auta si na šoférovanie nosím také nízke balerínky. Na vysokých podpätkoch viem sotva chodiť, ale šoférovať v nich nedokážem! Asi mám nejaký chlapský gén, no keď vidím, ako sa z pootvorených dverí auta ladne vysúva ženská nôžka vo vražednej lodičke, padne mi sánka a vraždila by som aj ja. Nie že by som chovala náklonnosť pre rovnaké pohlavie, ja len prežívam priam mučivú závisť, keď si predstavím, ako v tej obuvi ovláda pedál auta. To ja sa musím prezúvať.  

Dnes som svoje záchranné baleríny nechala doma a narastajúci časový deficit mi nedovolil sa po ne vrátiť. Mala som dve možnosti. Šoférovať v ihlách, alebo bosá.

Pedále boli studené ako kusy ľadu, moje holé nohy zaprotestovali proti tomu dotyku, takže  ihly to hneď zarána vyhrali.

Takmer som nabrala zdvíhajúcu sa rampu podzemnej garáže, keď som neodhadla záber plynu. Spojka mi zaškrípala a po útrpnom zatínaní zubov a hryzení si do pery som sa trhano rozbehla. Vyzeralo to nanajvýš desivo, radšej som zvolila alternatívu 'pomaly ďalej zájdeš', aj keď som si vypočula celú škálu klaksónov áut, ktorých šoféri neľudsky trpeli slimačím tempom môjho presunu ulicami mesta. Aspoň im ušetrím na pokutách za rýchlosť. 

Do práce som nakoniec dorazila iba s polhodinovým meškaním a dokonca som si v hotelovej trafike stihla kúpiť i dvojité balenie siloniek telovej farby.

Sandy sa na mňa povýšenecky vyškierala, ledva ma zbadala prejsť sklenenými dverami. Vystrčil bradu a zaklipkala mihalnicami, o ktorých tvrdila že sú zaručene pravé, ale na to jej mohol skočiť iba nejaký chlap. Tak jej môcť vyškriabať oči a šklbať tie 'pravé' riasy po jednej, ale asi by som si iba zbytočne zašpinila nechty. Ona by si vyplakala hromadu súcitiacich a ja by som bola za beštiu, čo ubližuje nevinným.

Objavne mi oznámila, že idem neskoro a zháňal sa po mne riaditeľ.

Skvelé! Inokedy si celé dni nespomenie že existujem, ale dnes ma zatúžil vidieť. Sandy mi chcela ešte niečo povedať, iste nejakú klebetu z hotela, ale ja som jej zabuchla dvere šatne pred nosom. Pri obliekaní siloniek ju rozhodne nepotrebujem. Čo potrebujem, je trochu rovnováhy pred stretnutím s riaditeľom. Ale ako na potvoru, pred očami mi defilovali všemožné krízové scenáre - Moja budúcnosť, ak ma riaditeľ vyhodí z práce. A takmer všetky boli ladené to čierna.

Na jeho dvere mohlo klopať aj moje srdce. Strachom mi búchalo celkom nahlas. Sotva som cez ten rachot začula, že povedal 'ďalej'.

Hneď vo dverách som sa začala kostrbato ospravedlňovať, vysvetľovať neskorý príchod a neuvedomila som si, že tam nie je sám.

Umlčal ma zahundraním, že ma nevolal kvôli tomu a môj príchod vyriešime inokedy.

Predstavil mi svojho hosťa, dievča, snáď o pár rokov staršie odo mňa, dlhovlasú brunetu so smutným pohľadom.

Alice Bradfordová. Tak sa volala. Sedela na stoličke pre návštevy, prsty mala tuho prepletené a položené na kolenách a bola snáď nervóznejšia ako ja.

Riaditeľ ma šokoval žiadosťou, aby som si ju vzala na starosť a ukázala jej všetko, čo treba. Musela som pôsobiť ako úplné nemehlo, lebo začal na prstoch vyratúvať jednotlivé časti mojej pracovnej náplne.

Horlivo som prikývla a keď sa odmlčal, aby si spomenul na ďalšie, skočila som mu do reči a uistila ho, že slečnu Bradfordovú zasvätím do všetkého.

Alice Bradfordová sa konečne usmiala a riaditeľ prehodil niečo o dobrých rukách. Že tým pravdepodobne myslel tie moje, som si uvedomila až keď sme s Alice vyšli na chodbu.

Bola som tak vykoľajená, že som sa Alice ani nepredstavila. Ale ona si poradila. Nahla sa k mojej menovke a prečítala si potrebné údaje sama.

Začervenala som sa a netuším čo to bolo, no Alice mi pripadala od prvého pohľadu strašne známa, akoby sme sa poznali už voľakedy dávno a iba sme sa dlho nevideli.

Hneď som sa jej priznala, prečo som taká roztržitá a ona ma dorazila vyhlásením, že rovnako zaspala. Akurát že býva doslova za rohom, tak meškanie dobehla. Jej handicapom vraj bolo, že mesto iba spoznáva. Prisťahovala sa sem len pred pár týždňami, z mesta vzdialeného asi tristo kilometrov, za priateľom, ktorý tu dostal prácu.

Zasmiali sme sa a mne bolo akosi ľahšie. Okamžite som vedela, že Alice dokáže s prehľadom prekuknúť Sandine pokusy o zblíženie a ja získam po nekonečnom trápení s jej prázdnym rečami v Alice spojenca, ak nie i spriaznenú dušu.

V podstate som sa nemýlila. Sandy sa netešene natriasala a vyhlasovala ako nám bude skvele, keď nám pribudne kolegňa, koľko jej ubudne papierovej roboty, i keď jej jedinou papierovou robotou denne, bolo vpisovanie vlastného telefónneho čísla na hotelové vizitky a ich nenápadné vnucovanie vybraným návštevníkom.

Alice sa na mňa nenápadne usmiala a možno to bola aura, či karma, nemusela povedať ani slovo a ja som vedela, čo si o Sandiných rečiach myslí.

 

Niekedy potom, čo som urobila Alice okruh hotelom a zoznámila ju s každým z personálu koho sme stretli, potom, čo sme si miniatúrnej kancelárii vedľa recepcie, ako sme honosne volali kumbálik s úzkym oknom, sadli k šálke čiernej kávy, zavolal mi Marcus.

Vzala som do ruky vibrujúci mobil, hrajúci tóny skladby Estranged, od Guns' N Roses a kým som stlačila tlačidlo 'prijať hovor', hodnú chvíľu som civela na Marcusovu fotku na displeji.

Alice si všimla, že som poriadne zbledla, taktne sa zdvihla a nechala ma samú. To Sandy by akurát napla uši a kým by som neodišla ja, ani by sa nepohla.

Marcus Sinclair. Môj priateľ. Náš vzťah sa práve nachádzal vo fáze – uvidíme čo sa stane, ak sa nebudeme stretávať pričasto. Dnes to bol asi mesiac, čo som Marcusa nevidela. Prvé dni som trpela ako ranené zviera, ale postupne som si začala zvykať na myšlienku žiť single.

A teraz si pokojne zavolá. Marcus.

Zrejme mal okno medzi stretnutiami s klientmi a zažiadalo sa mu škriepky po telefóne.

Konečne som stlačila tlačidlo a priložila telefón k uchu. Moje 'prosím' počul len vďaka kvalite a citlivosti mikrofónu.

Srdce sa mi rozbúchalo po druhý raz. Jeho hlas mal nado mnou úžasnú moc. Keby mi tým hlbokým a podmanivým tónom predčítal Londýnsky telefónny zoznam, asi by som sa po celý čas neprítomne usmievala a priadla blahom.

Srdce mi išlo vyskočiť a to iba povedal moje meno. Bolo to očividné, moja fáza prešla do – chýbal si mi a ani netušíš ako.

Marcusove slová boli trochu zmätené. Spočiatku som nepochopila čo po mne chce. Dnes večer ma bude čakať pred Veľkým divadlom. Predstavenie začne o ôsmej, takže pol hodinu predtým vo vestibule, pretože by sa chcel so mnou porozprávať.

Horlivo som prikývla (aj keď v telefóne to nijako nemohol vidieť), zároveň ako som stručne povedala, že tam budem.

Marcus položil, no ja som držala mobil pri uchu ako puberťáčka a usmievala sa do prázdna pred sebou.

Marcus si ma získal práve tým hlasom. Jeho firma poriadala v našom hoteli akési reprezentatívne stretnutie a potom banket. A Marcus bol častejšie v recepcii, ako na bankete. Hoci sa Sandy snažila vytasiť do boja všetky ženské zbrane čo jej príroda tak neuvážene nadelila, Marcus jej pokusy prechádzal s ľahkou ignoráciou. Zato ja som sa červenala pri každom jeho slove a že mi tie slová prenikali cez uši priamo do srdca.

Keď Marcus obišiel Sandy a so slovami 'Dovolíte slečna, bol by som rád osamote s touto krásnou dámou' , posadil sa na barovú stoličku pri pulte recepcie priamo oproti mne, Sandy zafučala ako deravá pneumatika a urazene odišla niekam na poschodie. To že si ten krásny tmavooký chlap s polodlhými čiernymi vlasmi vybral práve mňa, mi odpustila až po troch týždňoch, kedy sa jej podarilo zbaliť svalnatého basketbalistu, čo sa u nás ubytoval počas trvania akýchsi majstrovstiev.

Začali sme sa s Marcusom stretávať. Najskôr spoločné obedy, potom večere, občas sme ostali na noc v mojom, alebo jeho byte. Starostlivo sme veci delili na moje a tvoje a náš vzťah sa pomedzi čoraz častejšie zrušené stretnutia, lebo sa objavil nečakaný, ale dôležitý klient, začal prepracovávať do onej fázy.

A teraz si zavolá, ohromí ma oživením spomienky na svoj úžasný hlas a temné oči, akoby sme sa nevideli iba pár hodín a nie mesiac.

 

 

Vošla som do recepcie, Sandy bola okamžite pri mne a chcela vedieť, čo chcel Marcus. Môj udivený pohľad ju rozosmial. Vraj môj telefón vyzváňa samé príšerné pesničky, ale tú najhoršiu mám iba na neho. Z jej úst to ani neznelo ako urážka. Zvlášť keď som si pripomenula jej obľúbený žáner.

Povedala som jej iba toľko, že večer pôjdeme do divadla. To že som vlastne ani ja nevedela viac, som zamlčala. Nech si myslí, či domyslí, čo len chce.

Zas zahrala urazenú a nadurdene odkráčala vyliečiť si boľavé srdce  do hotelového baru. Neholdovala síce alkoholu, len bezduchým koketným debatám s dvojicou barmanov, ktorí si s ňou radi krátili dlhé chvíle. Bar sa otváral až poobede, ale pripraviť všetko potrebné bolo treba vopred.

Mne to pripadalo za jedno, alkohol, či bezduché debaty. Ale ak ju to tam dokázalo udržať dostatočne dlho, za ten pokoj to stálo.

 

Alice chcela vedieť, na akú hru ideme. Keď som si uvedomila, že ani to neviem, len sadla k počítaču a netuším čo urobila, no za chvíľku jej na obrazovke svietil program divadiel. Čosi kdesi klikla a keď natočila monitor ku mne, musela som si sadnúť.

Antonius a Kleopatra, navyše v úlohe Marcusa Antonia môj najobľúbenejší herec. Raz som videla záznam v televízii a bola som posadnutá vidieť predstavenie naživo. Pán Herec v hlavnej roli bol čerešničkou na ohromnej torte.

Vrhala som na ten monitor zamilované pohľady a potom mi niečo napadlo. Ako Alice vedela do ktorého divadla ideme, keď o tom nepadlo ani slovo?

 Ale Alice sa mojej otázke iba zasmiala a ukázala mi programy všetkých divadiel. Dnes hrali len dve. A to druhé bolo nejaké študentské predstavenie, ktoré vylúčila.

Vo Veľkom divadle hrali naozaj Shakespeara - Antonius a Kleopatra.

A ja to dnes uvidím naživo!  Znova som očami pohladila Mistrovu tvár i celú postavu navlečenú do rímskej tógy.  Ja sa asi pominiem od radosti!  

A potom mi Alice ukázala niečo šokujúce. Za pár krát klikla, niečo vpísala do vyhľadávania a predo mnou sa otvorila stránka, ktorá stelesňovala sen fanynky.

Pán Herec a všetko o ňom. A hromada ďalších odkazov na divadelné predstavenia a filmy. A množstvá fotografií! Starších dát, aj úplne nové. Civela som na ten príval informácií, ako Alica v krajine zázrakov, a nadávala si do neschopných babrákov, že som na niečo podobné neprišla sama.

Musela som Alice poďakovať. No ona len mávla rukou a priznala sa, že Pán Herec je aj jej obrovskou vášňou. Dokonca vlastnila aj jeho autogram, kompletnú filmografiu a množstvo záznamov jeho divadelných predstavení.

Alice bola môj človek! Pánbožko mi ju poslal do cesty, aby som celkom nezcvokla. A keď mi šepla, že jej telefón vyzváňa tie isté príšernosti ako ten môj, nemohla som ani uveriť, že je pravdepodobnosť stretnutia sa s podobne postihnutým človekom ako som aj ja, tak vysoká.

Môj pocit blaženosti sa stupňoval a ja som bola úplne niekde mimo tela. Všetko nasvedčovalo tomu, že moja ranná smola je kdesi v nenávratne, stretnem sa s Marcusom a dokonca uvidím Mistra v akcii.

 

 

Začala som vidieť naružovo a ten výhľad mi nemohol pokaziť ani návrat Sandy, ktorú zrejme omrzeli barmani. Alebo fakt, že tesne pred obedom sa mali v hoteli ubytovať manažéri istej firmy, ktorí tu už niekoľko týždňov mali rezervované izby.

S radosťou som jej prenechala nových hostí. Ja som mala plnú hlavu Marcusa, Mistra a Shakespeara. A zabrali si tam hodný kus priestoru. Sandy sa mi tam už nevošla.

 

 

 

 

Moje prvé kroky po príchode domov viedli k šatníku. Do divadla predsa nepôjdem v sukni, ktorá prežila celý deň v práci. Vytiahla som tmavomodré puzdrové šaty bez rukávov, v dĺžke tesne nad kolená, pridala som o pár tónov bledší hodvábny šálik a tmavomodré lodičky z brúsenej kože.  Sprcha mi zabrala len pár minút, rovnako make up a účes. Ten som mala natrénovaný  pre prípad núdze aj bez zrkadla a pár ťahmi. Chytiť vlasy do rúk, stočiť, zdvihnúť a pripnúť. Vytiahnuť pár prameňov, nech nevyzerám ako Kráľovná matka a hotovo. Parfum, len trochu, nech to vydržím sama so sebou, a zlatú retiazku od Marcusa.

Bolo niečo pred siedmou, keď som vychádzala z podzemnej garáže. Na nohách balerínky, lodičky sa viezli nepripútané na sedadle spolujazdca. V prípade havárie mali smolu – neprežili by.

Pred divadlom sa to už celkom slušne hemžilo. Len Marcusa som nikde nevidela. Veľké hodiny ukazovali za desať pol siedmej, mal ešte dosť času.

Keď ručička poskočila na pol aj päť, siahla som do malej kabelky po mobil, aby som zistila kde sa zdržal. Moja smola z rána sa vrátila. Mobil pravdepodobne ostal doma, v druhej kabelke. Zvažovala som čo robiť. Čakať, alebo ísť domov?

Domov som zavrhla, ak sem Marcus príde a ja tu nebudem...

Vestibul sa vyprázdnil a hodinová ručička mala do zdolania ôsmej hodiny večernej snáď iba sekundy. Marcus nechodil.

Moja nervozita narastala a ja som ani poriadne nevedela komu nadávať, sebe, za zabudnutý mobil, alebo Marcusovi, že ma necháva čakať.

Začali ma prepadať depresívne myšlienky. Marcus sa chcel dnes určite definitívne rozísť a na poslednú chvíľu stratil odvahu. A nestojím mu ani za slušný rozchod! Musí ma nechať na seba čakať, ako školáčku!

Do očí sa mi natlačili slzy a s úderom ôsmej som vybehla von.

Prechod zo svetla do tmy ma prekvapil a zaskočil. Ostala som úplne oslepená, ale aj tak som urobila krok do narastajúceho šera.

A potom som narazila do niečoho mäkkého a mokrého.

Malý okamih som podľahla ilúzii, že je to predsa len Marcus, ale keď som zaostrila pohľad na neznámeho a zdvihla hlavu poriadne dohora, utrpela som šok najvyššieho možného stupňa.

 

Pardon slečna, nevidel som vás, som v obrovskej časovej tiesni,“ prehovoril onen dotyčný neuveriteľne hebkým hlasom a ja som v ňom spoznala svoj idol, Pána Herca a Mistra v jednej osobe. Nohy sa mi zmenili na dva stĺpy zo želatíny a šla som k zemi. Teda nie celkom, k zemi šla akási hŕba papierov, ktorú Mistr dovtedy držal v rukách a ja som sa ocitla na ich mieste.

Ste v poriadku, slečna?“ týral mi dušu jeho nádherný hlas a ja som sa v tom momente stala masochistkou.

„Nie,“ ledva som zo seba vytlačila a slzy definitívne zvíťazili. Rozplakala som sa ako malé dievča.

„Slečna, snáď vás nevydesila predstava divadelnej hry tak, že ste radšej zvolili útek?“ Pán Herec ma zvieral v náručí a ja som bola po dnešku emocionálne tak dorasovaná, že som mu v troch vetách vychrlila môj problém s Marcusom. Splietala som zabudnutý mobil, čakanie na priateľa, ktorý ma pozval do divadla a asi sa so mnou chce rozísť a že by som v žiadnom prípade neutekala z divadla pred jeho výkonom, ktorý je úplne úžasný, ale žiaľ, vstupenky mal doniesť môj priateľ.

„Ale to by nemal byť problém,“ jeho hlas sa chlácholivo znížil o pár tónov a podal mi svoju vreckovku. Civela som na jej jemné, modro zelené káro a nechápala čo s ňou. Vzal moju ruku a vtisol mi ju do nej a mne bolo úplne jasné čo sa robí s vreckovkami, ale vyfúkať si nos do Mistrovej vreckovky mi pripadalo ako zneuctenie.

„No,“ nabádal ma posunkom, aby som ju použila a ja som si decentne poutierala oči a skutočne iba máličko vyfúkala nos. Bola som v rozpakoch a chcela mu ju vrátiť, ale predstava, že by pral vreckovku po mne, ma zastavila.

„Operiem ju,“ zamumlala som, ale on sa iba zasmial a vytiahol z vrecka druhú, úplne identickú.

 „Som notorický strácač vreckoviek, mám ich slušnú zásobu a táto jedna,“ kývol hlavou k mokrému uzlíku v mojich dlaniach, „mi chýbať nebude.“

 „Ďakujem,“ zahanbila som sa, to ovládam dokonale. Umenie, prepadnúť rozpakom na počkanie, by som mohla vyučovať, keby som sa pravda príliš nehanbila, „pôjdem, nemôžem vás viac zdržovať.“

Vtedy som si všimla tie papiere na zemi, ktoré obetoval môjmu pádu. Okamžite som si čupla, moje šaty síce prudko zaprotestovali, určite to odniesol nejaký ten šev, ale cítila som povinnosť pozbierať ich.

On sa zohol tak pol sekundy po mne a v tom istom oneskorení položil ruku na papier hneď po mne. Prekryl moju dlaň a hoci si musel všimnúť, že s papiermi chytil aj niečo iné, nepustil ju.

Palcom mi zdvihol bradu a zotrel zabudnutú slzu z líca. Dostala som sa do stavu, kedy by mi mohli bez narkózy vziať slepé črevo a ja by som nepostrehla zmenu.

„Slečna, verte starému mužovi, mnoho vecí vyzerá inak, ako v skutočnosti sú.“

Prehovoril a mne to znelo ako hudba priamo z raja. Toto mi nik neuverí, čupím vo vchode do divadla s Mistrom a nechávam sa ním utešovať.

„Nie ste starý,“ namietla som, ale takto zblízka, keď mi oči nezastierali slzy, musela som pripustiť, že stredný vek mu už dáva definitívne zbohom. 

„Ďakujem vám, dobre sa počúvajú lichotivé slová od krásnej dámy, hoci sú iba milosrdnou lžou, určenou ušiam ješitného muža,“ usmieval sa, ale bol to úsmev ako na javisku. Len dokonalá maska, pod ktorou boli ukryté skutočné pocity.

„Naozaj nie, vaše role predsa...,“ usilovne som ho presviedčala o opaku a ani som si neuvedomovala, že moja ruka je stále v zajatí tej jeho. On to ale vedel veľmi dobre a po tom ako mi pomohol vstať, pritlačil naše spojené dlane na svoj mokrý kabát.

„Moje role sú tým, čomu moje ego vďačí za občasné náplasti na starnutie. Dnes budem hrať Marcusa Antonia, mladého muža a verte, tá ilúzia bude dokonalá!“

„Verím, ale ja to žiaľ neuvidím,“ šepla som omámená kúzlom okamihu a uvedomujúca si, že za ním ma čaká studená realita.

„Tak to nie! Pôjdete so mnou!“ zavelil Pán Herec a ťahal ma dnu, do útrob divadla.

„To predsa nemôžem od vás chcieť,“ povedala som ako úplná hlupaňa, pretože celá moja duša pišťala radosťou a pokaziť si túto neuveriteľnú šancu, asi by som sa začala oslovovať hlupaňa už doživotne.

„Môžete,“ prikývol Mistr rozhodne, „a môžem aj ja! Snáď si môžem dovoliť využiť aj nejaké tie výsady vyplývajúce z mojej slávy!“

Slovo sláva vyslovil skoro pohŕdavo, možno by lepšie pasovalo s odporom. Skrivil kútiky úst a uškrnul sa. A vlastne som sa mu ani nečudovala. Žiť životom, ktorý je vlastný iba tak z tretiny a možno ani to nie, koho by to neunavilo.

Viedol ma dlhými a kľukatými chodbami, až som sa čudovala, ako sa môže v tom chaose orientovať, ale on neomylne vedel, kedy a kam odbočiť.

Zaklopal na jedny úzke dvere a ešte že poodstúpil, lebo hneď ako sa prudko rozleteli, vybehla z nich drobná, staršia žena a hneď na neho spustila tichý krik. V živote som nikoho nepočula kričať šeptom, ale ona mi dokázala že je to možné. Vychrlila hromadu výčitiek že mešká a ona ho nestihne pripraviť na predstavenie.

Potom si všimla mňa. Netuším kam ma zaradila, ale jej pohľad sa odrazu stal zmesou pohŕdania a  znechutenia.

„Cindy,“ oslovil Pán Herec tú pichľavú potvoru, „je VIP lóža dnes večer voľná?“

Cindy iba neurčito kývla hlavou, ale Mistr zrejme jej neverbálne vyjadrovanie ovládal, pretože sa bez ďalších otázok obrátil ku mne.

„Slečna, Cindy vás zavedie do lóže, bude mi cťou, dnes večer hrať iba pre vás!“  

Mistr mi pobozkal ruku, Cindy prskala ako odizolovaný kábel a ja som zas priadla blahom.

„Ďakujem,“ duchaplne som zo seba dostala aspoň to poďakovanie.

„Nezabudnite, že život je príliš krátky na to, aby ste ho presmútili,“ venoval mi radu na záver a stratil sa za dverami.

 

Ostala som stáť ako primrazená. Cindy musela do mňa poriadne štuchnúť, aby ma donútila ísť za ňou. Poslušne som za ňou cupitala po tých tmavých chodbách a štípala som sa do ruky, aby som sa ubezpečila, že to nebol iba sen. Ruka ma po chvíli poriadne bolela, takže ak som nemala mimoriadny sen so špeciálnymi efektmi, bola to realita.

Cindy mi bez slova ukázala jedny dvere, otočila sa na podpätku a nebolo jej. Ale nápis VIP lóža, hovoril jasnou rečou. Stlačila som kľučku a ticho vošla dnu. V divadle práve zhasli svetlá a s miernym oneskorením sa zdvíhala opona.

Oprela som sa o okraj lóže a môj fantastický sen pokračoval. Celé javisko som mala ako na dlani, takmer som mala pocit, že som súčasťou predstavenia.

Hra ma absolútne vtiahla do seba a keď na javisko vošiel Mistr, v kostýme Marcusa Antonia, nevidela som herca, hrajúceho svoju rolu, videla som Marcusa Antonia, prežívajúceho nádherne tragickú epizódu svojho života s Kleopatrou.

Mistr splnil svoj sľub, ilúzia bola viac ako dokonalá.

Závidela som Kleopatre, že s ním vedie ten úžasný rozhovor o láske.

 

 

 

KLEOPATRA : Ak je to láska – koľko je jej? Povedz!

ANTONIUS    : Almužnu zrátaš. Pravú lásku nikdy!

KLEOPATRA : A ja chcem predsa nájsť jej hranice!

ANTONIUS    : Skôr nájdeš novú zem a nové nebo. *

 

 

Plakala som, po tom čo Antonius umieral v domnienke, že jeho milá je mŕtva.

Príbeh som poznala úplne naspamäť, ale teraz som ho preciťovala úplne po novom. Keď padla prvá opona, cítila som sa akoby mi vzali kus mňa. Ale nebolo návratu. Prišlo mi ľúto, že som mala tento príbeh vidieť s mojím Marcusom, ale zrejme som mu za to nestála.

Herci sa prišli klaňať a Mistr sa raz uklonil aj mojim smerom a venoval mi svoj úsmev. Bola som si istá, že tento nebol divadelný a bol iba pre mňa.

Spadla posledná opona a ja som sa v euforicko melancholickej nálade vracala autom domov.

Budem mať na čo spomínať veľmi dlhú dobu.

Oblečenie som zo seba strhávala cestou z kúpeľne do spálne.  Zaspala som ako podťatá, dosnívať svoj zážitok do farbistých detailov. 

 

 

                                ********************************

 

 

Ráno som vstala včas, dokonca aj Sandy stála pri bistre, nastúpila začala mlieť, akoby nič.

Až v práci, keď som zbadala Alice, zo mňa opadla tá snová hmla. Nič sa nepýtala, len zaškúlila na Cindy a chápavo sa usmiala.

Vtedy mi znova začal vyhrávať mobil, okrem toho že prerušil Sandy v sérii otázok na tému včerajší večer, uvedomila som si, že som ho po príchode domov vôbec nemala v ruke.

Estranged, volal Marcus. Na pozadí, pod jeho fotkou, bola zreteľne viditeľná červená ikonka neprevzatého hovoru.

Ak som včera pri telefonáte s ním zbledla, dnes som celkom prišla o krv. Nahradila mi ju nejaká štipľavá a ľadová hmota.

Marcus sa na mňa nevykašľal. Bol na ceste do divadla a mal smolu. Na diaľnici do neho vrazil nejaký pako a zdemoloval mu celý predok auta. Vďaka airbagom sa mu nestalo nič vážne, nejaké odreniny, narazená ruka a podozrenie na otras mozgu. Nechali si ho na noc v nemocnici na pozorovanie a kým mu sestra nezabavila mobil, pretože rušil nočný pokoj, snažil sa mi dovolať.

A teraz ma Marcus ešte poľutoval a ospravedlňoval sa, že som na neho musela márne čakať.

Vraj už sa cíti dobre a ráno ho prepustili do domáceho ošetrenia. A ešte dodal, že by bol veľmi rád, keby som ho dnes prišla navštíviť, keďže jeho auto je na šrot, ale i tak mal zakázané pár dní šoférovať.

Prídem, pravdaže prídem! Sľúbila som mu to do telefónu.

„Beriem si na dnes voľno,“ vyhlásila som hneď potom, ako som mobil vsunula do kabelky.

Sandy urazene vyprskla, že kto ju teda zavezie domov!

Alice sa rozosmiala, na čo sa Sandy urazila ešte viac. A keď Alice dodala, že autobus, pozrela sa na ňu, akoby jej práve navrhla rikšu a odkráčala smerom k baru.

Cestou hundrala akoby pre seba, ale dosť nahlas, aby sme ju zreteľne počuli, niečo o dvoch beštiách, ktoré sa hľadali, až sa našli.

Zhodli sme sa, že až na tie beštie mala Sandy pravdu vo všetkom.

Mala som naponáhlo, ale zároveň som chcela Alice svoj neuveriteľný večer popísať. Len som jej prisľúbila, že zajtra sa dozvie všetko a utekala som za riaditeľom, oznámiť mu svoje voľno.

Najskôr namietal, ale keď som mu povedala, že Marcus (poznali sa s riaditeľom osobne od toho osudného banketu) mal nehodu, výraz tváre sa mu zmenil na chápavý a ešte ma poprosil vyjadriť Marcusovi v jeho mene účasť a pozdravenie.

 

 

Neuplynula ani hodina od telefonátu s Marcusom a ja som stála na vrátnici bytového domu, kde na piatom poschodí mal svoj byt i Marcus.

Vrátnik sa na mňa z diaľky usmieval a odprevadil ma až k výťahu. Keď som sem chodievala s Marcusom, zdalo sa mi, že ani nevníma moju osobu a odrazu taká zmena! Ale ja som tu predsa neprišla riešiť vrátnika, bolo mi to vcelku jedno.

Dvere Marcusovho bytu boli pootvorené. Ten prešibaný vrátnik mu iste musel volať a pokaziť mi prekvapenie. Ale to sa dalo čakať, bola to jeho povinnosť, ktorá mi vyfučala z hlavy.

„Zamkni prosím za sebou!“ počula som Marcusov hlas odniekiaľ zvnútra. Urobila som o čo ma žiadal a nechala som kabát i kabelku v predsieni. Všimla som si vyvesený domáci telefón a rozklepala sa nervozitou. Nechce byť so mnou rušený.

Marcus ležal v obývacej izbe na pohovke a zo sterea mu tichučko hrali Guns'N Roses. Ako ma zbadal vojsť, zoširoka sa usmial a ja som sa vyľakala. Bol bledší ako smotanová koža jeho sedacej súpravy. Môj Marcus Antonius bol včera iba na zázrakom ušetrený smrti a ja som ho podozrievala že sa na mňa vykašľal!

Kývol mi, nech si sadnem vedľa neho a ani nepočkal, kým si nájdem svoje miestočko, strhol ma k sebe a pobozkal tak vášnivo, ako som od neho ešte nezažila.

Pritiahol si ma k sebe a tým svojim úžasným hlasom mi zašepkal do ucha, ako sa včera strašne bál, že ma už neuvidí a navždy príde o možnosť povedať mi ako som mu chýbala.

Objala som ho okolo krku a potláčajúc slzy som sa mu priznala, že mi chýbal rovnako, ak nie aj viac.

Vyslovil moje meno a dodal, že v tom prípade pre mňa niečo má, aby sme si už nechýbali. Siahol za seba a do ruky mi vložil niečo, zabalené v bielej hodvábnej stuhe.

Bavil sa na mojich rozpakoch a sledoval ako sa morím s rozväzovaním jednej mašle za druhou. Keď zmizol aj posledný centimeter stuhy, s výrazom úplného nepochopenia som sa pozerala na tie drobné predmety v mojich rukách.

„Prepáč  že nekľačím, Chantal, ale... Vezmeš si ma?“

Vzal mi z ruky biely prsteň s očkom, ktorého pravé meno som radšej momentálne nechcela vedieť, s tých karátov by som asi skolabovala, a pozrel sa mi do očí.

„Áno,“ povedala som jednoducho, napokon, čo iné sa dalo v tejto situácii povedať, okrem nie, samozrejme, ale to slovo mi momentálne vypadlo zo slovníka.

Navliekol mi tú nádheru na prst aj s príveskom, ktorým bol kľúč od jeho bytu.

Šťastie by som mohla krájať a predávať po kilách, toľko ho tu v tomto okamihu bolo prítomného.

'Slečna, verte starému mužovi, mnoho vecí vyzerá inak, ako v skutočnosti sú'. Spomenula som si na slová Pána Herca, ktorými ma včera utešoval v mojom smútku.

Ako len mohol mať takú pravdu?

 

K Marcusovi som sa presťahovala ešte v ten večer. Zbaliť si pár osobných vecí z bytu nebolo také ťažké. Zbytok prenajmem aj s bytom.

Sťahovanie mi prinieslo okrem toho všetkého nádherného i ďalšie pozitívum. Marcus býval v štvrti vzdialenej od hotela iba kúsok a navyše opačným smerom, ako môj pôvodný byt. Čiže, viac nemusím robiť Sandy šoféra. S radosťou som jej to večer zatelefonovala, prirodzene, trošku som zahrala ľútosť, že ju žiaľ ráno nevyzdvihnem a ostatné jej poviem v práci. Nedala som jej príležitosť na paľbu otázok a hovor som ukončila. A pre istotu som mobil aj vypla. Čo ak by náhodou a ja som si chcela užiť iba Marcusa.

 

Ráno ma Sandy privítala farbistým popisom svojej strastiplnej cesty autobusom a výčitkami, že som tajomnejšia ako egyptská sfinga. Iste to prirovnanie musela počuť v nejakom filme. Z vlastnej hlavy by ho nemala. Hrala urazenú a mlela, tak som sa ju rozhodla zastaviť nanajvýš radikálne. Vsunula som jej pod nos svoj snubný prsteň.

Onemela. Konečne. Schmatla moju ruku s prsteňom a tvárila sa ako klenotník, posudzujúci kvalitu diamantu.

„Ujde,“ pripustila neochotne a od egocentrickej Sandy to bola maximálna možná pochvala.

Alice mi pogratulovala a aj Sandy musela vycítiť tú vlnu súladu, pretože zas zvolila taktiku ústupu do baru. Ibaže dnes tam nešla urazená. Skôr pokorená.

Konečne som mohla Alice v pokoji vyrozprávať moje zážitky. Počúvala úplne ticho, až na konci mojich nadšených rečí mi našla na internete recenziu na predvčerajšie predstavenie.

Písalo sa tam, že napriek malému oneskoreniu začiatku predstavenia, ktoré mal vraj na svedomí samotný Mistr, podal neuveriteľne presvedčivý výkon, ktorý by, vzhľadom na to že to bola už x-tá repríza, nik nečakal.

 

 

                                     ********************************

 

 

Vyzeralo to tak, že smola v mojom živote to nateraz zabalila. S Alice sme sa stali skvelými priateľkami, náš súlad je taký očividný, že tí ktorí nás poznajú, nepochybujú o tom, že máme medzi sebou niečo ako pupočnú šnúru.

O krátky čas ma čaká svadba s Marcusom a fáza nášho vzťahu sa momentálne prekvapivo volá – chápem ťa, rešpektujem ťa, milujem ťa.

Sandy požiadala o preloženie na iné pracovisko.

A mňa hreje pocit, že hoci nemám autogram Mistra, ako Alice, mám niečo vzácnejšie. Osobnú spomienku, vďaka ktorej viem, že je to človek hodný uznania.

A snáď konečne môžem povedať, že môj život dostal poriadok.

 

 

 

                                                                                               koniec

 

 

 

* tie slová som žiaľ nevymyslela ja. Ich autorom je Wiliam Shakespeare a pochádzajú z Antonia a Cleopatry. Ja som si ich len drzo požičala.

03.10.2010 18:46:28
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one