.

Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

Táto stránka sa dnešným dňom stáva iba archívom už napísaných niektorých poviedok. Nič nové sem už nepribudne. Lúči sa s Vami nadin

Poviedky a príspevky od Chavelierky Aktualizované Odkaz na najnovšiu kapitolu
Anketa  stále aktuální Dotaz  Dotaz2
Vánoční příběh  TU 26.12.2016 Kapitola 2
Dárek pro Wixie 28.1.2016 Dárek
 
     
Sľubovala som niečo sladké, tortu...
Pozor, postavy sú prudko OOC... Čiastočne...






Wixie, elu, pretože ste také aké ste, skrátka skvelé, aj keď ste ma poriadne dostali tým prekvapením, dám vám darček aj ja. Je to nápad dnešného rána(6.11.), tak podľa toho aj vyzerá.
Ale je pre vás...


Čierny hodváb


 

Severus vrněl blahem. Ne že by snad tenhle pošetilý zvuk bylo slyšet nahlas, Mistr si zachovával důstojnost i v soukromí, jenom mu k tomu moc nechybělo.

Právě úspěšně dokončil komplikovaný lektvar, sloužící na nebolestivé odstranění vředů magického původu, jehož postup přípravy vynalezl on sám. Jako každý rok, zúčastnil se soutěže, vyhlášené  magazínem - Lektvarista.    

Vítězství bylo pravidelně jeho, zatím nenašel soupeře, sobě rovného.

Z téhle blažené chvilky, očekávaného vítězství, ho vyrušilo nesmělé zaklepáni na dveře laboratoře.

„Co pak, zas …“ s nevrlým výrazem šel dveře otevřít a cestou si spílal, proč jenom na ně  nedal tišící kouzlo.

 „Co pak!“ zopakoval otázku, tentokrát do tváře vyděšeného studenta.

„Pro… profesorka McGonagallová, posílá vám vzkaz,“ vyrazil ze sebe, snad druhák, a pozvedl ruku se zmíněným vzkazem.

„Mhm,“ Severus jenom pokroutil pravý koutek a dvěma prsty si ho převzal.

Klučina více neotálel, poděkování by se stejně nedočkal, vypařil se ze sklepení tak rychle, jak mu to jenom vlastní nohy dovolili.

Zkušenosti, nebo snad náznaky paranoie, Mistra přinutili skroucený pergamen podrobit detekčnímu kouzlu. Pošetile nad ním zamával proutkem, až pak si s pocitem bezpečí přečetl Minervino naléhavé pozvání do ředitelny.

 

                          oooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo

 

 

„Severusi,“ zpívala nadšeně Minerva, „to jsem ráda, že jste tady!“

„Minervo, co neodkladné, nemohlo čekat dál?“ přimhouřil obě oči a ani se nechystal sednou do křesla, nabídnutým svou nadřízenou. Takhle ode dveří to vyřídí a může jít za svou důležitou prací. Už i takhle bude mít skluz!

„Severusi, mám pro vás velice potěšující novinku,“ Minerva udělala dramatickou pauzu. Věděla, že Severus je mimo svého sklepení nervózní a kdyby to bylo možné, nosil by ho sebou jak ulitu.

(Když si nechce sednout, jeho škoda) pokrčila plecem Minerva.

„Ano?“ vyletělo mu levé obočí, „tak mně potěšte a já zas můžu jít za svými povinnostmi. Jestli jste zapomněla, letošní školní rok jste ze mě udělala svého zástupce, vyučuji Lektvary a taky Obranu proti černé Magii!“ jeho hlas se stupňoval, ne však vzestupně, ale sestupně, takže konec věty téměř chroptil.

„A o to právě jde, drahý Severusi!“ nevšímala si tyto projevy nespokojenosti Minerva, „našla jsem pro naši školu nového pedagoga!“

„Skutečně?“ tohle Severus nečekal, „podařilo se vám snad přemluvit tu šprtku Grangerovú, aby vyměnila kupu plín za katedru?“ posměšně si odfrknul. Bylo všeobecně známé, že Ronald Weasley se neúnavně činil a bývalá premiantka školy se změnila v rodící třešni.

 

„Nebuďte impertinentní Severusi!“ pokárala ho Minerva za ty slova, „samozřejmě že ne, copak bych mohla ty její malé, rozkošné andílky obrat o maminku?“

„Ne! Chraň Merlin!“ vydechl  Severus, chvíli měl vážně obavy, že by musel snášet štěbetání nejen Minervino, ale i mladé paní Weasleové.

„Jelikož, pan Draco Malfoy je indisponován, poohlédla jsem se mimo Anglii. Konkrétně do Evropy,“ Minerva se potutelně usmívala, jakoby mu chtěla sdělit, že dotáhla do Bradavic samotného Magistra Kellyho, nebo něco podobné. Ale zaobalit informace uměla.  Indisponován, bylo jenom hezky řečeno, že mladý Malfoy neví co s dědictvím a teď, když jsou jeho rodiče v Páně, (nebo v Ďáble), užívá života a všeho co mu ženy a alkohol mohou nabídnout.

 

„Minervo, vaše zeměpisné informace jsou zajímavé, ale přejděte k věci. Můj čas je vzácný,“ Severus začal litovat, že se neposadil. S Minerviným vypravěčským talentem, to bude na dlouho. Už mu tady chyběl jenom Brumbál! Merlinu dík, rám jeho portrétu zel prázdnotou.

„Zkrátím to,“ nadechla se a Severusovi svitla naděje, že to snad nebude na dlouho, „v Evropě je taky pár kouzelnických škol a moje sestřenice, dcera mámino bratra,“

Severusovi cuklo očním víčkem,

„mi doporučila svou studentku. Víte, Severusi, ona moje sestřenice, je taky profesorka, i když ne ředitelka,“ hlasem plným pýchy mu sdělila tuhle přepotřebnou informaci a vůbec nerozuměla rudému odstínu, který začal nabírat.

„Severusi!“ opět dramatická pauza, „chci vám představit, slečnu Wixelu Silkblackovú!“

„Koho? A kdepak ji …“ věta zůstala nedořečená.  

Severus stál celý čas nevychovaně u dveří ředitelny a tak nevěděl, že celý jejich rozhovor slyší třetí osoba. V jednom z dvou obrovských křesel, kam ho Minerva zvala sednout, seděla zmíněná slečna.

Teď s pobaveným výrazem vstávala a udělala pár kroků k zcela konsternovanému Severusovi.

„Teší mě, že vás poznávám osobně, pane profesore,“ ta dívčina to řekla tak přirozeně, dlouhé kaštanové vlasy se jí houpaly při chůzi, až Severusova schopnost reagovat na cokoliv zůstala zmrzlá někde v půli cesty, „znám vás a vaši úžasnou práci, z magazínu Lektvarista. Ani v Evropě není kouzelník, co by se vám vyrovnal!“ to už stála přímo oproti němu a podávala mu ruku.

„No a slečna Wixelu, bude učit Lektvary!“ dodala už úplně zbytečně Minerva. Tohle pochopil i přimrzlý Severus.

„Ehm, Lektvarista?“ zakoktal duchapřítomně, a k svému vlastnímu překvapení, přijal podávanou ruku. Takové stvoření! Třeští tu na něj azurová kukadla, klidně mu podá ruku a nejeví známky strachu.

„Ano, v mnohém jsem se vašima pozoruhodnýma výsledky  inspirovala,“ řekne jakoby nic a bezostyšně mu hledí do očí.

„A jaké je vaše vzdělání, slečno Silkblacková?“ Severusovi schopnosti reagovat, začali konečně pomalu roztávat.

„Severusi,“ zamontovala se do hovoru Minerva, „všechny Wixeliine diplomy jsem pečlivě prostudovala a ověřila, později jsi je prohlídneš. Mám je tady na stole.“

 

 

*

Tak a končím s pokusom o poviedku v českom jazyku. Prechádzame do slovenčiny

 *

 

Severus ale nutne potreboval zamestnať ruky. Žiadne potom. Začal se prehrabávať papiermi a pergamenmi, podľa toho, či boli získané na čarodejníckej, alebo na muklovskej škole.  A bolo ich tam akosi veľa, pokiaľ jej dobre odhadol vek.

 Tak dvadsať? Ako to stihla?

 Nenápadne sa prehrabával dokumentmi, až kým nenatrafil na dátum narodenia. Počítal v hlave.

 

(Hm, takže dvadsať už mala.

Ale vypadá ako študentka!

Inteligentná...

 

Príťažlivá študentka!

Žena! )

 

 

Tak sa Severus Snape zbavil jedného veľkého problému. Nedostatku času, spôsobeného preplneným rozvrhom.

A získal nový problém. Kolegyňu Silkblackovú. Medzi študentmi vyvolala vlnu nadšenia pre hodiny Elixírov.

Bola naozaj dobrá. Akýmsi zázrakom dokázala tej bande tupcov, vliať do hlavy teóriu prípravy elixírov. Dokonca, kotlíky počas jej vyučovania, explodovali len sporadicky. Kolegyňa Silkblacková, bola ako magnet. Či na chodbe hradu, alebo vo Veľkej sieni, ramenili sa okolo nej pubertálni výrastkovia. Ona sa smiala ich bezvýznamnému tokaniu, čo Severus nevedel pochopiť. Tak vbehnúť medzi nich a odohnať ich on nej.

Čoraz viac myšlienok mu utekalo smerom ku kolegyni Silkblackovej. Ako rád by utekal aj on sám,  ale nedokázal to.

Najťažšie bolo, vydržať v prítomnosti slečny Silkblackovej, aby sa nezačal chovať ako hlupák. A že sa v žalároch zdržiavala často, vyučovala predsa Elixíry, bolo to čoraz ťažšie.

Najmä, ak sa na neho usmievala, čo robila neustále.

Blízko stavu kotlíka pred explóziou sa cítil, keď doslova vtrhla k nemu do bytu, so žiadosťou, vypožičať si Lexikón prísad do liečivých elixírov. Kým stihol čokoľvek namietať, bola dnu a jasala nad každou knihou ktorú mal vo svojej súkromnej knihovni. Aby sa jej zbavil, aj keď to bolo to posledné čo chcel, Lexikón jej rýchlo vtisol do rúk a vyhovoril sa na hromadu práce. Keď za ňou zatvoril dvere, s hrôzou zistil, že dvere jeho spálne boli dokorán otvorené. Cítil sa, akoby ho videla nahého.

Ale nepríjemné mu to nebolo.

 

                    oooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo

 

Wixelu Silkblacková sa snažila vrátiť do svojho bytu. Samozrejme zablúdila. A to len preto, že musí stále myslieť na Severusa.

Áno, Severusa!

Ale osloviť menom sa ho odváži len v duchu.  Keby sa len nepozeral tak neprístupne. Snaží sa na neho usmievať, ale on je čoraz viac uzavretý do seba.

Tak sa tešila, že ho spozná osobne, svoj idol! Inteligentný, tak neuveriteľne tvorivý a tak príťažlivý. Kam sa na neho hrabú tie uchá, čo sa snažili o jej priazeň! V jej srdci bolo roky miesto len pre neho. A ako ho uvidela na vlastné oči, bola stratená! Zamilovala sa na prvý pohľad.

Teraz sa cítila unavená a osamelá. Ponorená v myšlienkach, nečudo že poblúdila. Bolo jej to tu ale akosi známe. Už tu predsa bola! Minerva McGonagallová, ju v rámci obhliadky zoznámila s pár zaujímavosťami Rokfortského hradu. A medzi ne patrila Komnata najvyššej potreby. Objavila sa len vtedy, ak ju dotyčný skutočne potreboval.

Wixelu neveriaco pozerala na objavené dvere. Keď jej o nich Minerva hovorila, vtedy tu neboli.

Žeby teraz spĺňala požiadavky komnaty a niečo súrne potrebovala? Potrebovala by, ale to jej komnata asi nedá...   Istého zanovitého profesora.

Komnata by sa mala prispôsobiť potrebe toho, kto do nej vojde. Vošla opatrne dnu a takmer zamdlela.

Neveriaco sa obzerala dookola, komnata kopírovala vzhľad Severusovho bytu. Zažmurkala, ale nič sa nezmenilo. Bola v jeho byte síce iba raz, ale do detailov si ho pamätala. Po chvíli sa upokojila. Cítila sa tu v bezpečí, dokonca by odprisahala, že vo vzduchu sa jemne vznáša omamná vôňa niečoho dôverne známeho. Zamierila rovno do spálne. Prekonala pocit, že narušuje čiesi súkromie a schúlila sa do klbka na kraji postele.

Keď nemôže mať jeho, vychutná si aspoň ilúziu jeho bytu.

Keď jej začala byť zima, v krbe sa sám rozhorel oheň. Teplo plameňov ju prestupovalo, až  kým nezaspala.

Zobudila sa na zvuk, pomaly sa otvárajúcich dverí.

 

Severus mal v ten večer službu. Za tie roky poznal hrad aj potme. Kráčal osirelými chodbami a počúval tiché zvuky ktoré stará stavba vyludzovala. Študenti vedeli, že počas jeho pochôdzok neradno vychádzať z izieb. Opovážlivca nikdy neminul záludný trest. Severus sa musel v duchu skoro až usmievať, nad úbohými úskokmi študentov, ktorí ho chceli preľstiť.

Na Pottera ale nemali.

Teraz, keď vedel o záškodníckej mape a neviditeľnom plášti, necítil sa až tak hlúpo.

Preto schovávanie sa pod gobelínmi, alebo za početnými brneniami považoval, takmer za osobnú urážku, že prichytený nedokázal prejaviť trochu kreativity a nájsť si lepšiu skrýšu.

Keď vchádzal na poschodie, kde sa nachádzala aj komnata najvyššej potreby, premkla ho silná túžba. Zahodiť za seba svoju minulosť, na ktorú chcel zabudnúť a konečne urobiť krok k slečne Silkblackovej.

Keď sa tak bezstarostne preháňa žalármi s vlniacimi sa vlasmi, iskriacimi očami, ako to všetko v ňom stupňovalo túžbu byť pri nej. S ňou.

Keby mal istotu, že by ho neodmietla.

 

Zrazu zastal pred dverami, ktoré si nepamätal. Niečo sa mu matne vybavovalo, ako Albus kedysi spomínal miestnosť, ktorá sa objavuje len keď niekto niečo potrebuje. A kým v nej je, chráni ho a nikoho iného dnu nevpustí. Albus Dumbledore tam vtedy našiel nočníky.

Ale on nepotrebuje nočníky! To čo by potreboval, mu akási komnata nemôže dať.

Napriek iracionálnosti situácie, položil ruku na kovanú železnú kľučku a otvoril dvere. Vošiel dnu a zlomok sekundy si myslel že sa zbláznil. Bol vo svojom byte!

V duchu si začal nadávať! Ako to, že to nevedel hneď, komnata sa prispôsobuje! Ale žeby on teraz cítil nevyhnutnú potrebu byť vo svojom byte?  Preklínal Salazara, že svoje komnaty umiestnil v tej studenej diere, ktorá ešte viac umocňovala jeho samotu.

 

Vtedy jeho pozornosť upútal pohyb v „jeho“ spálni. Pozerali sa odtiaľ na neho prekvapené azúrové oči.

Wixelu neverila tomu čo vidí.

Prvý sa spamätal Severus.

„Čo tu robíte, slečna Silkblacková! A čo má znamenať táto imitácia!“

„Ja som to nevytvorila, komnata sa sama prispôsobuje...“

„Áno viem, nemusíte ma poučovať,“ ostro ju prerušil. Komnata by nemala vpustiť nikoho ďalšieho dnu, pokiaľ tam už niekto je.

Iba ak... už aj ten prekliaty starý hrad sa mu mieša do života. Ale Wixelu musela tiež chcieť...  inak by sa dnu nedostal. A tá kópia jeho bytu!

To by znamenalo...

Pomaly mu dochádzal význam všetkého okolo. Wixelu túžila po ňom tak, ako on zúfalo celý čas túži po nej. Zasvietila mu nádej. Možno, časom...  mohla by ho snáď mať rada. Nie, nedúfal, že by ho mohla milovať. Jeho!

Wixelu zatiaľ prichádzala k podobným záverom. Videla v Severusových očiach, ako zvádza vnútorný boj. Mágia hradu ich dostrkala k sebe. Tak, ako ona chcela byť s ním, chcel byť aj on s ňou. Ale zrejme v tom ešte nemal jasno. Postavila sa.

„Myslím, že by som mala ísť,“ zašepkala. Chcela prejsť okolo neho, ale nedovolil jej to. Chytil ju zozadu a zabránil jej odísť.

„Nie! Myslím, že ťa nepustím, slečna so zvláštnym menom, Wixelu, “ jeho hlas znel chrapľavo, „zostaň. Ehm..., prosím,“ dodal celkom potichu.

Wixelu ani neprotestovala. Načo? Celá jej duša pišťala len po ňom a aj keby sa mala ráno zobudiť a zistiť, že  je zas sama, riskne to. Len sa v jeho zovretí otočila, aby mu videla tvár.

 

Zdvihla ruku, a pohladila ho po líci. Privrel oči, akoby sa bál, že ten dotyk nie je skutočný.

Oprela si mu hlavu o hruď, aby mohla vdychovať jeho vôňu. Pevne ju zvieral oboma rukami, taký pocit bezpečia dávno nezažila. Čo sa stalo s tým večne namosúreným, protivným profesorom? Obrátila k nemu hlavu, aby sa ho snáď niečo opýtala, ale to už jej jemne chytil bradu a sklonil sa k nej. Pocítila jeho pery na svojich a už jej na ničom inom nezáležalo.

 

 

Ráno sa Wixelu zobudila o niečo skôr, ako Severus. Ležala na boku a on si ju rukou pevne držal pri sebe. Skoro sa nemohla pohnúť, ale taká šťastná nikdy nebola. 

Ako cítila pod prikrývkou, obaja boli bez oblečenia. Musela sa usmievať, keď si spomenula na lietajúce gombíky.

Ani jedného, v návale vášne, nenapadlo použiť vyzliekacie kúzlo. Kde asi skončilo jej spodné prádlo? Ale veď accio jej ho nájde. Zachichotala sa.

Severusov dych zmenil rytmus. Prebúdzal sa.

Wixelu čakala na jeho reakciu.

„Dobré ráno!“ zamumlal jej do vlasov.

„Dobré!“ zavrtela sa. Reakcia, viac ako skvelá!

„To by som ti neradil robiť,“ zašepkal hlbokým hlasom.

„Áno? A prečo?“ roztopašne sa ponaťahovala, celkom si vedomá toho, čo mu pôsobí.

„Pretože sa s tejto postele nedostaneme,“ pomaly posúval ruky po je tele.

„Hmm...,“ slastne vydýchla a na zadočku cítila, že neklame.

Jedným pohybom ju prevrátil na chrbát a položil sa na ňu. Vyšla mu v ústrety a po chvíli im ich zrýchlené dychy zabránili v ďalšej komunikácii

 

„Wixelu,“ ozval sa po chvíli Severus. Ležal na chrbáte a Wixelu mala hlavu na jeho hrudi.

„Áno?“ ozvala sa ticho.

(Ak na mňa neprestane hovoriť tým božským zamatom, neručím za seba).

„Čo je to za meno, Wixelu?“ pritiahol si jej vlasy k tvári  a vdýchol do seba ich vôňu.

„Kompromis,“ zasmiala sa.

„Aký kompromis?“ prstami hladil jej nahé rameno.

(Merlin, nech radšej rozpráva, lebo ak sa neprestane vrtieť...)

„Mama je čarodejnica a keď som sa mala narodiť, chcela mi dať meno po svojej matke – Wixie. Otec je mukel a jeho matka sa volala Elu. Skrátene od Elisy. A keďže sa milovali, rozvádzať sa nechceli a dať mi dve mená, ich v tej eufórii nenapadlo, volám sa Wixelu,“  zas sa zasmiala a celkom nekompromisne ho začala hladiť po prsiach. Hrdelný vzdych ju uistil, že je na dobrej ceste. Preskúmala podrobne jeho tmavé chĺpky, tešilo ju, ako znervóznel.

„Zničíš ma,“ vzdychol.

„To by som nechcela,“ naoko sa od neho odtiahla, „chcem ťa mať ešte veľmi dlho!“

„Potvora,“ dych mu opäť naberal na rýchlosti, „pekne poď späť, nemám v úmysle ťa pustiť!“

„Nie?“ zatvárila sa podivene.

„Už nikdy!“ zamumlal jej na perách, tesne predtým, ako sa bez pýtania postil do prieskumu jej úst. 

 

 



06.11.2009 18:09:43
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one