Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.

Hermiona

Vyhýbala sa mu. Bála sa, že keď sa s ním stretne, nebude sa vedieť ovládať. Svoju mágiu. Svoje city k nemu. Bojovala sama zo sebou. Prečo mu nedokáže odolať? Prečo ktokoľvek, koho by chcela s ním porovnať, bol zrazu v jej spomienkach vyblednutý a nepodstatný?

Tak rada by zašla za Hagridom. On vedel vždy nájsť správne slová na chmúrne myšlienky. Ale jeho nová hájovňa bola prázdna. Spolu s Grawpom trávili leto vo Francúzku u madam Maxime. Minerva sa tajomne usmievala, keď o nich hovorila. Spomínala obrovskú lásku. No, veď išlo o obrov.

Do noci sedávala v knihovni a pripravovala sa na vyučovanie. Knihy jediné, jej dávali možnosť na chvíľu zabudnúť na všetko. Na smútok... bolesť... mágiu, ktorá sa objavila tak nečakane a neovládateľne.

Nečarovala radšej vôbec. Nebolo treba. Bola rodený mukel, takže nepotrebovala na zvládnutie maličkostí prútik.

Timmy jej ochotne nosil jedlo do bytu. Staral sa o ňu, keby nie jeho, nevedela by ani či je ráno, alebo večer.

 

 

Severus ľahko zistil, kde sa celé dni schováva. Pri jeho pochôdzkach po škole (potreboval niečím vyplniť hodiny samoty) mu neuniklo, že v inak prázdnej školskej knihovni, niekto pravidelne vysedáva dlhé hodiny.

Bola vždy tak zabratá do štúdia starých foliantov, že vôbec nezbadala ako ju ukradomky sleduje.

Sedela naklonená nad stránkami, osvetlená len fakľami poletujúcimi nad ňou. Občas si zasunula za ucho spadnutý prameň vlasov, alebo si poklopávala prstom po perách, keď ju niektorá pasáž textu zvlášť zaujala.

Dávalo mu zvláštny pocit pokoja, vidieť ju tam. Ale vzápätí, práve z toho istého dôvodu, takmer utiekol do svojej pracovne a ponoril sa do práce s elixírmi, aby zamestnal ruky i hlavu.

Bolo čoraz namáhavejšie udržať si na verejnosti masku ľahostajnosti na tvári. Vždy bolo jednoduchšie odradiť prípadného zvedavca sarkazmom a mrazivým nezáujmom, ako si nechať zasahovať do súkromia. Teraz ho začali dobiehať jeho vlastné, rokmi potláčané, emócie.

Nebol si istý, ako s nimi naložiť.

 

Pomaly sa blížil koniec prázdnin. Ešte pár dní a do školy sa vrátia študenti.

 

Hermiona sa opäť vracala z knihovne neskoro. Kráčala tmavými chodbami k svojmu bytu, keď zrazu začula zvláštny zvuk. Nie že by boli priestory Rokfortu inak mĺkve, ale toto bol... nárek.

Poobzerala sa okolo seba a odrazu sa jej vynorila správna spomienka. Umrnčaná Myrta! Ako dávno ju nevidela! Zamierila k opusteným záchodom, odhodlaná zistiť dôvod Myrtinho žalostenia. A tiež zúfalo túžila po spoločnosti.

Morgana! Bolo to s ňou skutočne tak zlé, že kvôli konverzácii ide dobrovoľne na toalety?

Zaklopala na dvere, ale odpoveďou jej bol len zosilňujúci sa ťahavý plač. Pomaly otvárala dvere. Záchody vyzerali ako nové, ale Myrtu nikde nevidela. Len kvílivé zvuky sa jej zarezávali do uší.

„Myrta?“ oslovila ju. Zvuky nachvíľu ustali a cez zavreté dvierka kabínky sa vynoril kus Myrtinej hlavy.

 

„To si zasa ty?“ duch nešťastného dievčaťa začal opäť pofňukávať.

„Ja,“ odpovedala Hermiona. Duchovia majú čudný pojem o čase. Bola päť rokov po skončení školy a Myrta povie – zasa? Ale Myrta bola čudná vždy.

 

„Povedala si, že... že sa už nevrátiš!“ ťahala Myrta.

„To že som povedala?“ Hermiona si nespomínala, že by práve jej niečo také hovorila.

„Tak ťa neposlal preč? Prišla si si so mnou zas poplakať?“ Myrta konečne prestala plakať a Hermiona už vôbec ničomu nerozumela.

„Myrta, o čom to hovoríš?“ opýtala sa jej.

„Že o čom?“ zatiahla urazene a konečne vyletela z kabínky. Zadívala sa na Hermionu a prekvapene otvorila oči doširoka.

„Ty si tá druhá!“ obletela dvakrát okolo nej, pozorne sa jej prizerajúc.

„Aká druhá?“

„To je škoda, ty tu nebudeš pri mne zízať do zrkadla a meniť si vlasy a oči. Tvoje majú správnu farbu. Čo je nesprávne na čiernych vlasoch?“ mlela Myrta.

„Myrta, ja vôbec nerozumiem o čom to pletieš?“ Hermiona začínala pociťovať spánkový deficit a Myrtine reči spolu s kvílením ju začínali rozčuľovať. Že sem vôbec chodila!

 

„No áno,“ zas sa rozplakala, „Myrta je vám dobrá len keď niečo potrebujete! Aj ona, len samé, Myrta podobám sa na ňu dosť? Bude ma chcieť? Samé blá, blá, blá!“

 

„Myrta, nechcela som ťa uraziť,“ udobrovala si ju Hermiona, lebo začínala byť na tú 'prvú', zvedavá, „môžem sa s tebou rozprávať.“ Aby ju presvedčila o svojich slovách, sadla si na zem.

„Naozaj?“ Myrta najskôr od radosti preletela cez odpad záchoda, až voda vyšplechla gejzírom, vynorila sa z podlahy a zastala pred Hermionou.

 

„Tiež si nešťastne zamilovaná?“ opýtala sa jej spiklenecky, „ona bola.“

 

„Skutočne?“ zvolila Hermiona taktiku záujmu aj keď túžila po posteli.

 

„Nó... ale on ju nemiloval,“ urobila dramatickú pauzu vytočila oči do stropu a hlboko vzdychla. „Preto mi tu chodila plakávať,“ Myrta pozrela na Hermionu práve keď jej oťažievali viečka. „Ty ma nepočúvaš!“ zakvílila a  urobila opäť prelet cez potrubie.

 

„Počúvam,“ ubezpečila ju Hermiona, „milovala ho, on ju nemiloval,“ zopakovala.

Myrta hojdavo klesala od stropu.

 

„Nóó,“ zatiahla zas svoje obľúbené slovo, „a potom sa sem prišla vyplakať, že ju tu už nechce vidieť. A ja som tu ostala samaá!“

 

„Kto ju to nemiloval?“ snažila sa prekričať jej nárek Hermiona.

 

„Áááá,“ zosilnila Myrta skoro zúfalo, „ako to mám vedieť? Nepovedala mi to! A ja odtiaľto nemôžem odísť!“

 

Myrta sa asi hlboko urazila, lebo tento krát vletela do potrubia a ostala tam. Hermiona bola z jej rečí poriadne zmätená. Opustila záchody a konečne sa vrátila do svojho bytu a hlavne do postele.

 

Ráno sa zobudila s hlavou plnou Myrtinho tárania a kvílenia. Snažila sa dať jej slovám zmysel a vtom jej niečo napadlo. Zobrala brko a pergamen a napísala krátky list do redakcie Denného proroka.

Cestu do soviarne zvládla bez nepríjemností. Vybrala si hneď prvú sovu ku ktorej prišla. Tá sa ospalo natiahla, ale poštu vzala a hneď odletela.

Hermiona za ňou pozerala. Z výšky zbadala strechu Hagridovej hájovne. Z jej komína stúpal tenký prúžok dymu.

 

„Hagrid!“ zvolala Hermiona radostne, „vrátil sa!“ Tentoraz vlna čo z nej vyletela, nezdvihla strechu, len pár sov zmietla z bidielok. Ešteže tie nešťastnice vedeli lietať. Svoju nespokojnosť dávali najavo hlasným húkaním a prudkým mávaním krídel.

 

Hermiona zhlboka dýchala a z celej sily sa snažila upokojiť.

„Nádych, výdych, som pokojná...“ šomrala si. Vedela, že bude musieť urobiť to, čo odmietala. Ak nechce byť hrozbou pre svojich žiakov.

Musí poslať sovu Severusovi, so žiadosťou o ďalšiu hodinu cvičenia. A mala by si kúpiť vlastnú sovu, lebo chodiť do soviarne je nebezpečné. Pre sovy.

Zatiaľ vzala do rúk jednu malú čiernu sovičku (čierna sa bude hodiť), vrátila sa do svojho bytu a napísala stručný odkaz. Kým ho pripla sove k nožičke, ešte ho preletela pohľadom. Chvíľu mala silné nutkanie pergamen roztrhať. Pozerala naň, akoby od malého lístku záležal jej život. Sovička ju ďubkala do prstu, nerozumela jej váhaniu. Chcela vziať poštu a letieť za adresátom.

„Tak dobre!“ pohladila ju Hermiona po hlavičke, „môžeš ho zaniesť.“

Otvorila sovičke okno a vypustila ju.

Teraz mohla utekať za Hagridom.

 

Z domčeka sa ozývali mumlavo - ťahavé zvuky. Hagrid... spieva?

Ale keby aj jódloval, bude šťastná, že ho uvidí. Z celej sily zabúchala na dvere. Zvuky utíchli a dvere sa prudko otvorili.

 

„Šmária, Hermiona!“ hromovým hlasom zvolal Hagrid keď ju zbadal, „to som rád, že ťa vidím!“

Hermiona mu chcela odpovedať, ale vzápätí sa strácala v jeho mohutnom objatí. Dnu ani nemusela kráčať po svojich, on ju tam jednoducho vniesol.

 

„Hermiona, sadni si,“ položil ju na zem a začal uvoľňovať miesto pri stole, zapratané jeho batožinou, „práve som si varil čaj, po ceste bodne dobrý čaj, šak si dáš so mnou? Minerva McGonagallová vravela, že budeš učiť! No a rozprávaj, ako sa máš?“ Odrazu jeho tvár potemnela.

„Moja hlava deravá! Zabudol som, ty si prišla o Rona! Je mi to ľúto!“ Na chvíľu zmĺkol.

 

„Hagrid, aj ja ťa rada vidím a Ron...“ nevedela pokračovať, len zvesila plecia.

 

Hagrid zatiaľ nalial čaj do dvoch hrnčekov veľkosti vedra a položil na stôl misku s koláčikmi, ktoré ani trochu nepripomínali tie jeho zvyčajné.

 

„Nevešaj hlavu dievča, Ron bol dobrý chalanisko a musel byť rád, že ťa má!“ Hagrid sa napil čaju a  hlasno si vyfúkal nos do svojej obrovskej vreckovky.

 

Hermiona ho nechcela uraziť, horko ťažko udvihla 'hrnček' a ovoňala tekutinu v ňom. Voňal ako letná lúka. Ochutnala. Aj chutil dobre. Len veľmi sladko.

 

„Dal som tam med od divých horských včiel. Pravý francúzsky,“ začervenal sa a Hermione svitlo.

 

„Ty sa pochváľ Hagrid, ako si sa mal celé leto? A kde je Grawp?“

Hagrid sa zahniezdil na stoličke, očividne bol v rozpakoch. Uhladil si klopu saka svojho chlpatého obleku (ešte stále ho nosí?) a zhlboka sa nadýchol.

„Grawpa som nechal vo Francúzku u jedných dobrých ľudkov, no vlastne sú to príbuzní mojej kvetinky,“ zoširoka sa usmial, „oni deti nemajú a môjho malého bračeka si obľúbili ako vlastného.“

 

Hermiona sa musela v duchu usmievať, keď hovoril o 'kvetinke' a malom bračekovi.

 

„A vieš, Hermiona, nový riaditeľ je dobrý chlap, ale Grawpovi bude lepšie tam, ako tu.“

 

„Hagrid, mrzí ma, že nemôžeš byť so svojím bratom,“ poľutovala ho.

 

„Viem Hermiona, ty si vždycinky bola dobrá duša. Určite aj ty nájdeš svoje šťastie,“ zrazu mu znežnel pohľad, „ako ja,“ dodal. Potom sklopil oči, mal ešte niečo na srdci, ale trošku sa hanbil.

„Poviem ti tajomstvo,“ pokračoval váhavo, „s mojou kvetinkou... sme sa zasnúbili,“ to už očervenel až za ušami.

 

„Ó, gratulujem!“ Hermiona nevedela, či ho objať, alebo potriasť rukou, ale vyriešil to za ňu. Objal ju on. Chvíľu obrovsky vzdychal a potom zas použil kockovanú vreckovku. Takmer z toho zvuku ohluchla.

 

„Ďakujem, som taký šťastný,“ potiahol nosom, „ona má tiež povinnosti v tej svojej nóbl škole, ale šecky prázdniny budeme spolu,“ potom mu padol pohľad na Hermionu, „škoda, že si sa sem vrátila s takým smútkom. Ty si tu mala hnedky ostať a ušetrila by si si tie zlé veci. Aj on by možno nebol taký nešťastný.“

 

„Kto on?“ Hermiona si nebola istá, či chce počuť odpoveď. Hagrid ani neplánoval odpovedať na jej otázku. Len sa na ňu pozrel spýtavým pohľadom (akože nevie také jasné) a pokračoval vo svojich úvahách.

“Vieš, Hermiona, človek keď je nešťastný, narobí kopu hlúpostí a je zlý hlavne na seba.“

 

Ak aj tušila, o kom tom hovorí, nedávalo jej to zmysel. A Hagrid nevyzeral, že by jej chcel niečo vysvetľovať.

 

„Možno by si mala ísť, aby ťa nehľadali,“ nenápadne sa chcel vyhnúť ďalším otázkam, „ale móžeš ma prísť zas pozreť.“

 

„Maj sa Hagrid,“ rozlúčila sa a sotva čo sa za ňou zavreli dvere, Hagrid začal zo svojím spevom.

 

„Aspoň niekto je šťastný,“ zahundrala si pre seba.

 

Na jej okne ju už čakala čierna sovička s odpoveďou.

 

 

Budem Vás čakať o  pol piatej v  učebni Obrany proti čiernej mágii.

S.S.

 

Sovičke dala sušienku a zamyslene krčila v ruke odkaz. Severus Snape, o čom to všetci hovoria a nedopovedia?

07.08.2016 20:41:27
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one