Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.

Ráno Hermionu zobudila bolesť hlavy a žalúdka. Škótska whisky, spomenula si. Dovliekla sa pod sprchu a doprala si vody v hojnej miere, ale lepšie jej nebolo. Keď si už oblečená opatrne česala vlasy, čosi ticho puklo a objavil sa Timmy s podnosom v rukách.

„Pán riaditeľ posielať pre pani Hermionu niečo, od čoho jej byť lepšie, povedal a vidiac zničenú Hermionu zmizol. Na podnose stála fľaštička s neznámym elixírom. Hermiona otvorila uzáver a dlaňou si k nosu priviala závan výparov. Nevoňalo to zle, zhodnotila skúpo zrejme Snapeov osobný výtvor. Trochu ako povzbudzujúci elixír, ale ešte s niečím.

Dlho neuvažovala, ani jej to veľmi nešlo v takomto stave, a obrátila elixír do seba. V ústach sa jej striedali horko – štipľavé chute, ale bolesti v pár okamihoch prešli.

Severus Snape je skutočne majster elixírov, pomyslela si.

 

Do stretnutia zo Snapeom mala dosť času, rozhodla sa nakuknúť do chrabromilskej klubovne. Uvažovala, či ju portrét Tučnej pani pustí, keďže nevedela heslo. Ona sa však hneď odklonila zo slovami, že cez prázdniny aj tak niet koho strážiť.

Vošla do spoločenskej miestnosti. Zmenila sa len veľmi málo. Pocítila niečo, skoro akoby sa vrátila domov. Posadila sa ku krbu a nechala sa unášať milými spomienkami na spolužiakov.

Ani nezbadala ako a zadriemala.

Prebrali ju až údery malého gongu v klubovni, oznamujúce, že je čas obeda. Neochotne opúšťala vyhriate kreslo a svoju starú klubovňu.

 

Profesorský stôl vo Veľkej sieni bol už naložený misami s jedlom. Hermiona usadla na stoličku len pár sekúnd po Minerve. Tá sa hneď usmiala a naklonila sa k nej.

„Hermiona, drahá,“ začala tichým hlasom, „dúfam, že sa vás pán riaditeľ nesnažil odhovárať od výuky našich študentov? Včera nebol veľmi prívetivý.“

„Ani veľmi nie,“ musela sa usmiať Hermiona, keď si spomenula na Snapeov pohľad, prepaľujúci Minervu, „spomínal len morskú hydru a krotenie nevďačníkov. Alebo niečo také.“

„To je celý on,“ pritakala súcitne staršia kolegyňa, „namiesto povzbudenia na vás vyťahuje ohrozené druhy!“ Minerva nesúhlasne pokývala hlavou a energicky nabodla na vidličku kus kuracieho stehna.

 

A keby ešte vedela, že som bola v jeho byte a pila s ním whisky. Preblyslo Hermione hlavou.

 

„Ste dáka mĺkva, naozaj vás niečím neurazil?“ starala sa ďalej Minerva.

„Naozaj nie,“ upokojovala ju Hermiona, „myslíte, že by som sa nechala tak ľahko vyľakať?“

„Tak to dúfam že nie. Som rada, že nemáte z toho hundroša strach. Niekto by mu mohol konečne pristrihnúť krídla,“ poslednú vetu povedala viac – menej pre seba, ale Hermiona ju začula.

 

Tým niekým myslí mňa? Zdesila sa. Radšej rýchlo otočila hlavu k svojmu tanieru a tvárila sa, že ju zaujíma zloženie zeleninovej prílohy. Vďaka Merlinovi za oklumenciu a Minervinu chrabromilskú povahu, vďaka ktorej by sa o čítanie cudzích myšlienok ani nepokúsila!

 

Doobedovali mlčky. Pán riaditeľ sa dnes osobne neobťažoval. Asi si nechal doniesť obed škriatkom. Vyhovovalo jej to. Čeliť naraz Minervinej starostlivosti a Snapeovej prítomnosti, by bolo namáhavé.

Ale najťažšie bolo vytratiť sa po obede, aby Minerva nepátrala kam ide. Využila chvíľku, keď sa otočila k druhému profesorovi transfigurácie, rýchlo sa rozlúčila a odišla.

 

Hermiona dúfala, že učebňa Obrany proti čiernej mágii je stále na tom istom mieste. Vošla na chodbu, kde si ju pamätala.

Severus Snape narovnako s ňou vyšiel spoza vzdialeného rohu chodby.

 

„Ste tu presne, pani Weasleyová,“ naznačil mierny úklon hlavy, otvoril dvere a... vplával do triedy ako prvý.

Hermiona ho nasledovala s jemným rozčarovaním.

„Gentlemani sú tiež ohrozený druh!“zahundrala poznámku.

 

Severus sa bavil. Konečne dajaká konštruktívna emócia z jej strany. Nemienil jej nič uľahčovať. Vytiahol prútik a zabezpečil kúzlom dvere proti neželaným návštevníkom.

 

„Myslela som, že čarujete bez prútika?“ rýpla doňho Hermiona.

 

„Zo zvyku. Nikdy neviete, kto vás môže vidieť. To je zároveň hlavné pravidlo,“ pozrel na ňu profesorským pohľadom.

Ty ma budeš zastrašovať? Durdila sa v duchu Hermiona.

 

„Tak čo, pani Weasleyová,“ teraz si nebol istý, či provokuje ju, alebo seba, keď zdôrazňuje jej priezvisko, „budete tam len stáť a pozerať, alebo začneme?“

 

Hermiona cítila zvláštnu vlnu, smerom od žalúdka rozširujúcu sa po celom tele. Vyrazila z nej ako štupeľ z fľaše šampanského a prevrátila hore nohami pár lavíc, stojacich pri stene.

 

„Úchvatný výkon,“ Severus teatrálne zatlieskal, „ak chcete pozabíjať všetkých okolo!“ dokončil vetu a zrušil svoj ochranný štít. Potom šmahom ruky premenil potenciálne nebezpečné predmety na vankúše.

 

Hermionu striaslo. Zas vankúše!

„Ono to ide celkom samo, neviem to zadržať,“ ospravedlňovala sa, držiac ruky pritisnuté na prsia.

 

„Nie, ono to nejde samo, pani Weasleyová,“ jej meno mu nedalo pokoj, „sú to vaše nezvládnuté emócie. Výbuchy zlosti. Tie sa musíte naučiť ovládať a presmerovať do niečoho konkrétneho.“

 

„Mám vari zakaždým predýchávať a počítať do troch?“ zamračila sa.

 

„Ak vám to pomôže... pre začiatok,“ Severu nedbalo pokrčil pravý kútik úst. Ale Hermionino riešenie ho predsa len zaujalo. Počítať? Už to nikomu skutočne pomohlo?

 

„Dobre,“ zdvihla Hermiona odhodlane hlavu, „čo teraz?“ Všimla si v jeho očiach opäť niečo neznáme. Možno toho už má plné zuby.

 

„Skúsite svoju energiu nasmerovať,“ postavil sa za ňu, „skúsite zdvihnúť vankúš. To by mohlo byť bezpečné.“

 

Super, vzdychla si Hermiona a ani nevie ako bezpečné. Zdvihla ruku smerom k vankúšom, ale Snape ju zarazil.

 

„Nemávajte rukami! Nie ste africký vyvolávač dažďa!“

 

„Ém,“ zamrmlala, ale sklonila ju. Vedela, že stojí za ňou, takmer cítila jeho teplo a ...áno, toto bola tá vôňa, ktorá jej ostala niekde v pamäti. Pozrela sa na jeden z vankúšov, predstavila si ho ako sa vznáša... a on naozaj pomaličky, spočiatku trhane, ale predsa, vzlietol. Nechala ho hojdať sa asi dva metre nad podlahou. Podarilo sa jej to!

 

Odrazu jej myšlienky potemneli. Mohla zachrániť Rona!

 

Severus sa mlčky prizeral, ako vankúš levituje. Šikovné dievča! Len to nepovedať nahlas!

V nasledujúcej chvíli, bolo všetko biele. Vankúše jeden po druhom explodovali a hromady peria vírili úplne všade.

 

„Cs, cs, cs,“ ozval sa Severus nespokojne. Rukou dal všetko do poriadku. Chcel dodať niečo poučné, ale keď si všimol smutný výraz v ženských očiach, rozmyslel si to.

Myslí na toho ryšavca?

„Na dnes stačilo,“ ovládol svoju náhlu túžbu do niečoho poriadne vraziť, „keď budete mať pocit, že môžeme pokračovať, pošlite mi sovu.“ Odčaroval dvere a jednoducho odišiel.

 

Hermiona bezradne klesla na kopu vankúšov. Cítila sa ako zradca, ale Severusova prítomnosť v nej neodvratne spustila sled spomienok, ktoré mala ukryté hlboko v sebe.

 

Tie momenty si pamätala takmer dokonale. Akoby pozerala film. Privrela oči a opäť sa videla, ako uteká večer od lesa, k hraniciam Rokfortu.

Bola sa vtedy presvedčiť či sú už jej rodičia v bezpečí. Mali v ten deň odcestovať k príbuzným do Európy. Nepovedala im prečo. Prosto im na jednej zo svojich návštev vnukla myšlienku, že tetuška Oľga veľmi túži po ich prítomnosti.

Vbehla do obývačky svojho rodného domu, ale všade bolo ticho a tma. Nepríjemný pocit, ktorý ju donútil ísť sa na vlastné oči presvedčiť, či sú jej najbližší v bezpečí, trochu opadol, ale celkom ešte nevymizol.

Premiestnila sa späť a v hustnúcej tme hľadala najkratšiu cestu do hradu.

Myslela si, že je nikým nevidená, keď ju zrazu odzadu schytili čiesi ruky a stiahli za kmeň hrubého stromu. Tá istá ruka jej bleskovo zakryla ústa, aby nemohla kričať. Pokúšala sa oslobodiť, chcela sa brániť, ale ten niekto ju držal pevne. Z celej sily sa zaprela. Nie! Ona musí za Harrym a Ronom, snažila si oslobodiť ruky a brániť sa. Bola by mu ublížila a vôbec jej nenapadlo, že ju ten neznámy iba pevne zviera.

Nadýchla sa a pomyslela, že by mohla útočníka pohrýzť, keď sa neznámy sklonil a zašepkal jej do ucha,

„Slečna Grangerová, byť na vašom mieste, ani sa nepohnem.“

 

Okamžite ten hlboký hlas spoznala. Poslúchla, ochabla mu v zovretí a stíchla. V tom čase bol majiteľ hlasu nenávidený väčšinou kúzelníckeho sveta za smrť Albusa Dumbledora. Ona ale s istotou cítila, že mu môže dôverovať.

Keby ju nebol zadržal, vbehla by rovno do rúk dvojici Smrťožrútov, ktorí bezhlučne prešli okolo.

Držal ju, aj keď ohrozenie pominulo. Hlavu mal sklonenú v jej vlasoch, zdalo sa jej, že cíti váhavý bozk vo vlasoch. Tá istá ruka, ktorá jej znemožňovala vyrieknuť čo i len slovíčko ju pohladila po líci. Ale mohol to byť iba náhodný pohyb, keď jej uvoľňoval ústa.

Jeho zovretie dávno povolilo, ale jej sa odrazu vôbec nechcelo utekať do hradu.

Mala pocit absolútneho bezpečia. Nadýchla sa jeho vône a zas počula ten zamatový bas.

Keď ju začal od seba odstrkovať, pochopila čo hovorí a že to myslí vážne.

 

„Slečna Grangerová, mali by ste byť vo svojej fakultnej klubovni. Vonku je to pre vás nebezpečné. Choďte, kým ...“

 

Ostatné nepočula. Ozlomkrky utekala do hradu a vo vzduchu cítila napätie a chlad.

O svojom dobrodružstve nepovedala nikomu, aj keď jej Severus Snape zachránil život. Pravdepodobne by jej i tak nikto neveril, mysleli by si, že sa zbláznila.

Spomienku nechať zapadnúť veľmi hlboko, no občas sa jej rozbúchalo srdce, pri túžbe po pevnom ochrannom náručí.

So Severusom Snapeom sa osobne odvtedy nestretla.

Voldemort bol porazený a Severusa súdili pre vojnové zločiny. Svedectvá o jeho dvojitej činnosti prispeli k rehabilitácii a on dostal šancu zas učiť v Rokforte.

 

Hermionini rodičia však už boli mŕtvi. V jednom momente prišla o rodinu i domov. Nestála o návrat do prázdneho domu a preto vďačne prijala ponuku Molly Weasleyovej a presťahovala sa do Brlohu.

Do školy sa už vrátiť nechcela a po čase si vzala Rona.

Mala ho naozaj rada a keď sem tam z jej podvedomia presiakli potlačené spomienky na Severusov čin, cítila voči Ronovi výčitky svedomia.

 

 

 

Severus Snape usadol do svojho riaditeľského kresla a  začal bubnovať prstami po opierkach. Čo ho to do Paroma napadlo súhlasiť z  Minervou. Nechať ju učiť! Vdovu, smútiacu po svojom milovanom manželovi! A nebol to vlastne jeho nápad? Pri Thorovom kladive, čo si myslel?

Že bude hľadať útechu pri ňom?

Na to bola príliš inteligentná, aby sa s  ním zahadzovala. Smútok ju časom prejde a  on sa bude musieť opäť prizerať tomu, ako mu ju berie niekto iný. Pri Merlinovej brade!

A  zas mu ostane len záblesk toho jediného okamihu. Zaťal päste a  nadával si do idiotských masochistov.

 

Severus spomínal na ten večer rovnako presne. Videl ju ako vykĺzla z  hradu na hranice pozemku. Vybral sa za ňou, ale stihla sa odmiestniť preč. Vedel, že smrťožrúti majú okolo Rokfortu svoje hliadky. Vôbec nechápal, ako mohla tak ľahkovážne niekam odísť a  dokonca bez toho, aby ju zbadali. A ako to, že ju jej „priatelia“ nechali ísť samú!

Nestihol sa ani poriadne rozčúliť, keď sa primiestnila späť. Videl, že uteká rovno oproti smrťožrútskej hliadke. Vo večernom šere boli v  čiernych habitoch takmer neviditeľní.

V  poslednej chvíli ju stiahol za strom. Pridržal jej rukou ústa, aby ich neprezradila a zašepkal do ucha nech ostane potichu. Musela ho vtedy spoznať, lebo sa prestala brániť.

Držal ju v  náručí a  preklínal Voldemorta. Kvôli nemu bol pre všetkých vrah. Albusov plán mu nedovoľoval urobiť nič z  toho, čo by chcel!

Vdychoval večerný vzduch cez jej vlasy. Ó Merlin, čo sa to s ním dialo? Neodolal a  pritlačil pery na tie jej nespútané kadere. Musel ju pohladiť. Vtedy sa spamätal. Odstrčil ju od seba a posielal náhlivo preč. Nebol si istý, či počula jeho poslednú vetu.

Choďte, kým... som schopný vás nechať odísť zo svojho života.

Nemohol jej povedať, že od prvého okamihu, ako ju videl, ho svojou živelnosťou vyvádzala z  rovnováhy. Roky si všímal, ako z  malého mukelského dievčatka vyrastala na čarodejnicu s  rastúcou silou. V  jej pohľade nebol strach, ako u  ostatných študentov, ona sa ho nebála. Skoro by povedal, že ju bavilo ho provokovať. Nasávala vedomosti s  ľahkosťou a  milovala knihy, ako on. Vtedy niekedy si uvedomil, že tá mladá žena v  ňom vzbudzuje cit, o  ktorom si myslel, že ho navždy pochoval.

Cit,  ktorý musel ostať pochovaný naďalej.

Dokedy?

02.07.2016 17:45:30
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one