Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Mám dlhé meškanie v pridávaní kapitoliek.
Snáď mi to odpustíte pri čítaní kapitolky, v ktorej sa kadečo odhalí.
Vaša nadin
PS: Prípadné preklepy ignorujte, už je na mňa veľmi pokročilá hodina. ;-)
38. Zoči-voči

 

Očakávaná zúrila.

Zatiaľ jej nevychádzalo nič, ako si predstavovala!

Tá malá ryšaňa ušla! Spolu s tým aristokratickým nepodarkom, ktorého Lucius doviedol ako nástroj pomsty.

Prerátal sa! Podcenil ho!

Ale ona mu to spočíta, nedaruje mu ani sekundu z poníženia, ktoré zažila, keď ospevovaná Hrdinka vošla do siene!

Tá malá humusáčka mala silu odporovať?!

Kde sa v nej berie?

Kto jej pomáha?

Príde na to, musí!

 

Dusila v sebe obrovskú zlosť pri pohľade na nulový účinok najhoršej kliatby. Márne bolo zariekanie, mohla iba bezmocne sledovať, ako zelený lúč do ktorého vložila svoju nádej na víťazstvo zmizol ako hmla.

Všetko by bolo úplne iné, keby mal Temný pán dosť času očistiť svet od muklovskej príťaže. Nikto by si nedovolil dať nečistokrvnému do ruky prútik a umožniť mu priúčať sa mágii. Svet by patril len čarodejníkom a pár preživších muklov by sa triaslo strachom len pri pomyslení na kúzla.

Taký svet chcela, o takom snívala celé detstvo, keď ju dospelí poúčali, že nesmie čarovať kdekoľvek na verejnosti kvôli vyzradeniu. Hnevalo ju to a svojím detským rozumom pochopila - ak chce slobodne čarovať, muklovia sú príťaž ktorej sa treba zbaviť.

Otec jej donekonečna rozprával staré príbehy o dávnych dobách, kedy mali všetci pred čarodejníkmi patričný rešpekt, alebo priamo strach.

Ale doba sa zmenila, muklovia začali pchať svoje špinavé nosy tam, kde ich čarodejník so slušným pôvodom mať nechcel.

Vtedy sa stretli hlavy vodcovských čistokrvných rodov a vymysleli rafinovanú taktiku. Stačilo len nastrčiť pár vhodných dôkazov na čarodejníkov s muklovským pôvodom, že sú pre ostatných škodliví, ba až nebezpeční a vyľakaní nevzdelaní muklovia sami začali hotové represálie.

Takto jej otec objasnil hony na čarodejnice. Spomínala si na jeho divoký smiech, keď jej popisoval, ako ľudia ľahko uverili nezmyslu o spolkoch s diablom! Rovnako skočili na hrôzostrašné historky o obcovaní s rohatými služobníkmi Pána pekla!

Akoby také niečo bolo vôbec možné!

Ľudia mali strach úplne zo všetkého čomu nerozumeli. A na posty inkvizítorov s vďačnosťou prijali samotných čistokrvných čarodejníkov o ktorých pravej identite nemali ani tušenia.

Najrozšírenejšou zábavou čistokrvných čarodejníkov vtedy bolo splietanie najdivokejších príbehov, ktoré šikovne podstrčili medzi muklov, aby očiernili nečistokrvných.

Tí hlupáci potom sami medzi sebou udávali muklorodených.

Väčšinou nemali dostatočné znalosti mágie, nevlastnili prútiky, prezradila ich len spontánna mágia a proti skutočnej mágii inkvizítorov sa brániť nevedeli.

Bola to nádherná čistka, požehnaná takzvanými mocnými vtedajšieho muklovského sveta.

Svet bol na chvíľu zbavený prítomnosti nečistokrvnej špiny.

Ale zas iba na chvíľu!

Potom opäť niekto prišiel s nezmyselným nápadom, dať právo vlastniť prútik všetkým, čo mali magickú moc, bez ohľadu na pôvod. A navyše ich začali prijímať aj do škôl!

Temný pán chcel tomu urobiť prietrž, ale títo tu, nenávistne fľochla pred seba, si dovolili postaviť sa mu na odpor. Najhoršia z nich bola tá odporná knihomoľka!

 

Ona bola mozgom tria, ktoré malo všetko na svedomí. Proroctvo, ktoré určilo Pottera ako toho čo porazí Temného pána, malo šancu na dokonanie, len ak vedel ako. Ona bola tá, čo sústreďovala informácie, šedá eminencia v pozadí Veľkého chlapca čo prežil!

Ona mala na rukách krv jej otca! Ona mohla za to, že padol spolu s Temným pánom!

Očakávaná poznala silu vedenia. Sama získala nadmieru znalostí práve z kníh a preto sa rozhodla svoj hnev sústrediť práve na Hermionu Grangerovú, ktorá nebola do vojny vtiahnutá prihlúplym proroctvom ako Potter, ale vstúpila do nej sama! A ten jej manželík iba poslušne kráčal za Potterom a za ňou! Ale s tým sa už porátala, ten ju netrápil.

 

Druhý príval zlosti namierila proti odpornému zradcovi Snapeovi! A ako ho len Temný pán predhadzoval na oči ostatným Smrťožrútom! Dokonalý vzor oddanosti!

A pritom to bol po celý čas hnusný dvojtvárny špeh!

„Pff,“ vyrazil z nej neurčitý zvuk, nasiaknutý odporom. Kvôli týmto tu, bezcenným červom, videla svojho otca mŕtveho. Temný pán prosto prestal existovať, ale obraz otcovho mŕtveho tela ju mátal a zároveň hnal dopredu.

Nad jeho stuhnutými pozostatkami prisahala, že bude pokračovať v jeho šľapajach a dotiahne do konca čo Temný pán nestihol.

 

Očakávaná sa topila v myšlienkach. Spomienky na otca ju uistili, že tento boj musí vyhrať.

Vtedy zbadala niečo zaujímavé. Snape mal ruky obtočené okolo tej potvory! Úplne pokojne a pritom by ho volanie znamenia malo páliť ako žeravé uhlie priamo v útrobách tela!

Dala pokyn Smrťožrútom na druhú vlnu útoku. Vzduchom sa zas začali šinúť záblesky najkrutejších zaklínadiel.

 

Lucius! prehovorila priamo do mysle svojho služobníka.

Strhol sa, vedel že Očakávaná musí mať zlosť kvôli Dracovi. Ako len mohol utiecť?

Aristokraticky soptil vo svojom vnútri, kým svetu ukazoval kamenne ľahostajnú masku. Priam besnel. Mal pocit že ho snáď roztrhne, ale nemal čas to riešiť práve teraz, pani na neho upierala pohľad blčiaci hnevom, preto k nej okamžite pristúpil.

 

„Moja pani,“ nebadane sa uklonil. Snáď to nebude také zlé.

Ani len netušil ako tragicky sa zmýlil!

„Lucius, sklamal si! Ušli ti!“ vyštekla na neho tichým, zúrivým hlasom, „ohrozil si našu pomstu!“

Lucius premáhal pocit nadradenosti, zdivené emócie v ňom viedli súboj – kto z koho. Rozum mu hovoril, aby sa okamžite vrhol na kolená a prosil o odpustenie, ale vrodená pýcha mu nedovolila niečo tak prízemné, ako prosiť v prítomnosti svedkov. Tvrdohlavo stál a horúčkovito premýšľal, čo povedať.

 

„Pani moja, boli v magicky uzavretej miestnosti, navyše bez prútika,“ dolu chrbtom mu stekal jarček potu. V tejto neuveriteľnej situácii, keď jeho druhovia metali jednu kliatbu za druhou a  telá im plne ovládal adrenalín vyburcovaný bojom, on mal strach!

„Výhovorky Lucius!“ stiahla oči do čiaročiek, „Samé výhovorky! Ty si za to zodpovedný!“ zabodla mu svoj prútik do pleca.

„Niekto im musel pomôcť...“ zúfalo uvažoval o riešení.

„Pche!“ pokrútila hlavou. Príliš ju premáhala zlosť, ale ešte sa ovládla. Teraz potrebovala aktivovať Znamenie zla. Skvelá myšlienka Temného pána! Po jeho skone sa kresba stratila, ale práve ona prišla na to, že bolo nemožné úplne ju odstrániť. V tele po nej ostali stopy a stačilo len trochu čiernej mágie a zas si našla cestu na povrch kože. Takto bola neustále v kontakte so svojimi služobníkmi. Aj keď ich radšej zvolávala prehovorením každému jednému priamo v hlave. Pálenie symbolu lebky s hadom, využívala na to, aby im pripomenula Temného pána.

Snapeove vzdorovanie jej bolo záhadou. Už po druhý raz sa mal zvíjať v bolestiach, ako trest za neuposlúchnutie volania, ale on nič. Pokojne si ovíjal ruky okolo Hrdinky a nejavil najmenšie známky bolesti!

Zopakovala formulu, ktorou aktivovala znamenie. Sústredila sa len na jeho osobu, volala ho k sebe s najväčšou naliehavosťou a nedočkavo sledovala reakciu. Bol priamo pred ňou, kúzlo by sa nemalo minúť s účinkom... už predsa musí niečo cítiť!

Ale on sa ani nepohol! Zas sa niečo pokazilo!

 

Zúrivosť je zlý radca a vtedy urobila Očakávaná ďalšiu chybu. Vykročila pár krokov do siene, chcela vidieť zradcovi do tváre. Jed jej presiakol do hlasu, ani neznel ako ženský, keď na Severusa zvolala,

„Ty mukelský poskok! Neuposlúchnutie volania sa trestá!“ švihla prútikom a vyslala k nemu kliatbu, ktorá by mu iste uvarila vnútornosti na kašu, keby nie ochranného štítu. Zákernosť kúzla tentoraz pocítili všetci. Narazilo do nich, ako päsť do balóna. Niektorí študenti, neskúsení v skutočných súbojoch, neudržali rovnováhu a tlak ich zhodil z nôh. Žiadna obrana proti čiernej mágii ich nemohla absolútne pripraviť na skutočného maniaka, posadnutého myšlienkami na pomstu, či dokonca vraždu.

Minerva McGonagallová mala šťastie, že Kingsley Shacklebolt mal skvelý postreh a stihol ju zachytiť. Vďačne mu pozrela do očí, na čo sa on len slabo usmial a zvierajúc prútik udržiaval zaklínadlo na posilnenie štítu.

Babi Longbottomová kupodivu svoje zakolísanie ustála. A možno mohla za svoju stabilitu ďakovať nápadu ktoréhosi z profesorov, postaviť sa čo najtesnejšie k sebe. Hoci pôvodne tým chceli zmenšiť priestor, ktorý bolo treba obsiahnuť ochranným štítom.

 

„Mali by sme prejsť do útoku,“ šepla Hermiona.

„Pre začiatok je potrebné vyjasniť situáciu,“ prikývol na návrh Severus. Bolo zrejmé, že tento stav by mohol trvať nekonečne dlho, kým by sa niektorej zo strán vyčerpali sily. A to by bolo pri množstve zúčastnených na dlho!

Hoci nerád, pustil Hermionu a vystúpil z bezpečia štítu.

Tej sa na okamih zastavilo srdce, keď videla čo urobil. A ďalší kotrmelec jej urobilo vo chvíli, keď sa neúspešne snažila roztiahnuť štítové kúzlo až k nemu. Niečo jej v tom bránilo.

A bola si istá, že ten niekto, je samotný Severus.

„Severus,“ vydýchla strachom, „sľúbil si...“

 

Očakávaná nepredpokladala takýto vývoj. Snape sa jej doslova ponúka!

Dala znamenie svojim služobníkom, aby ho nezasiahli. Túto 'česť', si chcela dopriať osobne.

 

Riskoval. Vedel to až príliš dobre, ale spoliehal sa na svoju mágiu. Pozeral tej zahalenej ženskej tam, kde pod škraboškou tušil oči. Keby nebola situácia tak vážna, bola by mu na smiech! Temný pán mal aspoň úroveň! Toto stvorenie bolo maximálne hysterické a očividne zaslepené pomstou. Jej vlastný hnev bol jej najúhlavnejší nepriateľ.

 

„Povedala si znamenie?“ zakričal na ňu a rozopol si manžetu košele. Pre istotu, aby nedošlo k omylu, rozopol obe. Vyhrnul tmavú látku povyše lakťov a obrátil predlaktia bez jedinej poškvrny smerom k nej, „ktoré?“

Jedno udivené 'och', sa ozvalo aj spoza neho. Musel to byť určite Potter. Ostatní nemohli tušiť stav v akom sa nachádzalo predlaktie predtým, nemali s čím porovnávať.

 

Očakávaná ticho supela zlosťou. Severus sa pripravoval odraziť kliatbu, ktorá nevyhnutne musela po tomto ponížení nasledovať.

Dvíhali sa jej plecia, stotiny sekundy plynuli jedna za druhou a jemu sa zazdalo, že zvažuje pridlho.

Konečne dvíhala ruku s prútikom.

„Nie!“ skríkla Hermiona a vrhla sa dopredu, aby ho ochránila. Severusovi zmrzlo zamýšľané Expeliarmus, nestihol ju odzbrojiť, ako plánoval.

„Avada kedavra!“ zaznel popod začarovaný strop neľudský hlas, vybíjajúci si svoje nahromadené sklamanie z neúspechu.

 

Ochranný štít bol Hermioninym únikom narušený, viacerých cez trhliny zasiahli čriepky kliatob Smrťožrútov.

 

„Vráť sa!“ Severus odsunul Hermionu dozadu a až vtedy si uvedomil, že ruka s prútikom nemierila na neho. Ona sa obrátila proti jednému zo svojich!

Skutočne šialená ženská!

Čierno odetá postava sa zosunula k zemi. Nik nevidel výraz absolútneho prekvapenia v momente, keď si dotyčný uvedomil že je to práve on, komu patria vyslovené slová kliatby. Život z neho unikol doslova mávnutím prútika.

 

Vtedy sa nanovo spustila paľba, Očakávaná zavelila útočiť.

Severus ostal šokovane pozerať na mŕtveho Smrťožrúta. Ako padal dolu, kapucňa sa mu zosunula z hlavy. Takmer ho zasiahlo letiace kúzlo keď spoznal, že dlhé platinové vlasy môžu patriť len jedinému človeku.

„Má čo chcel!“ začul lakonické vyhlásenie svojho krstného syna.

Lucius Malfoy skonal rukou tej, ktorej slúžil! Dracov prejav 'ľútosti', ho ani trochu neprekvapil. Vedel, ako to u nich doma fungovalo. Čím Lucius žil, tým aj pošiel!

 

Nasledujúca kliatba ho zasiahla nepripraveného. Vďaka ochrane svojej mágie mu neprenikla do tela ale náraz ho odhodil dozadu a poriadne zatriasol žalúdkom.

Videl Hermionin zdesený výraz tváre. Nemohla vedieť, že voľakedy zvládal aj horšie útoky, Temný pán mal zvrátene kreatívnu fantáziu, čo sa týkalo foriem udržovania morálky a rešpektu.

Vstal a opäť sa postavil za Hermionu. Spokojne vydýchla. Aj ona to cítila. Mohli stáť každý zvlášť a boli by silní.

Doteraz.

Niečo zvláštne im určilo stáť jeden pri druhom.

Nemuseli si nič povedať a vedeli, že je čas ukončiť pasívnu ochranu a začať sa brániť aktívne.

Našiel Hermionine dlane a preplietol si s ňou prsty. Boli spojení.

 

„Anikka, Neville, odveďte študentov a všetkých, ktorí sa nemôžu brániť,“ Hermiona prekričala bojový hluk, „budeme vám robiť cestu!“

Okamžite zhromaždili skupinku a viedli ju do bezpečia. Madame Pomfreyová sa vybrala s nimi, bolo treba ošetriť pár zranení a zmierniť následky šoku.

Ostatní, schopní účinnej obrany proti čiernej mágii zatiaľ reagovali na útočné kúzla.

Votrelcom sa ani trochu nepáčil odchod študentov. Padajúce kliatby už začínali pripomínať bizarný ohňostroj.

Štít, vytvorený Hermionou a Severusom spoločne, spoľahlivo odrážal všetko, čo sa dotklo jeho povrchu. Niektoré kliatby sa vrátili späť a zasiahli pár Smrťožrútov. Ale väčšina narobila poriadne škody akurát na zariadení Veľkej siene. Poprevracané stoly vyzerali ako hromada narúbaného dreva, stoličky lietali všetkými smermi vzduchom, podľa toho odkiaľ do nich niečo narazilo a jedlo, ktoré hojne pokrývalo slávnostné tabule, bez úžitku skončilo rozmetané na podlahe, spolu s rozbitými čašami, podnosmi a črepinami svadobného riadu.

Spúšť, pred akou ešte aj hradní duchovia ostali zalezení kdesi v tmavých zákutiach hradu.

 

Dvere za posledným študentom sa zabuchli.

Hermione sa dýchalo o niečo ľahšie keď vedela, že tí najviac zraniteľní, sú v bezpečí.

Treba odzbrojiť protivníka, preblyslo jej hlavou a nasledujúca myšlienka bola takmer ako výkrik, Expeliarmus! Nebola to jej myšlienka, ale vedela komu za ňu vďačí.

 

Videla, ako oproti nastal menší rozruch. Niečo sa Smrťožrútom snažilo vytrhnúť prútiky zo zovretia prstov, ale podpora čiernej mágie bola stále silná.

Nepodarilo sa! Prútiky naďalej ostali u svojich majiteľov.

Však to krátke zaváhanie a prerušenie paľby smrtiacich kúziel, využili profesori na útok. Nebol čas na premýšľanie, za iných okolností by určite väčšina z nich ostala poriadne zaskočená pohľadom na svojho riaditeľa, objímajúceho jednu z profesoriek, ale teraz v nich videli skôr nádej, šancu na úspech. Veľmi rýchlo pochopili, že silná ochrana je ich spoločným dielom. A v boji je výhodou, mať na svojej strane pár tromfov.

Obe skupiny sa k sebe pomaly približovali.

Hermiona a Severus sa sústredili na odrážanie protivníkových kúziel, aby ich priatelia mohli účinne útočiť.

 

Vplyv zariekania Očakávanej bol jasne prítomný. Smrťožrúti sebavedome postupovali krok za krokom, vedomí si svojho tromfu.

 

Hermiona začínala byť unavená z neustáleho sústredenia. Ale Severusovo objatie dodávalo silu, keby nie jeho, pravdepodobne by sa zosunula v mdlobách na podlahu.

 

Možno... keď nájdem tú ženskú... možno ich to oslabí! Premýšľala v duchu.

 

„Sústreď sa na ňu,“ zasiahol do jej úvah Severus, „prevezmem ochranu.“

 

Číta mi myšlienky, alebo... okamžite ten nápad zavrhla, nezacítila žiadne známky prieniku do hlavy. Musela sa uspokojiť s vysvetlení, že skrátka mysleli na to isté.

Snažila sa v zhluku čiernych plášťov a kapucní rozoznať iba ju. Bolo to ťažké v zmätku hýbajúcich sa rúk a švihajúcich prútikoch. Niekde tam medzi nimi cítila jej prítomnosť, ale aj tá pozvoľna slabla. Nedokázala sa na ňu zamerať. Akoby tam ani nebola.

Ale stalo sa niečo zaujímavé. Niektorý z profesorov vyslal praobyčajné kúzlo, Petrificus totalus. Dobre mierené zasiahlo svoj cieľ a zahalený Smrťožrút, zmenený na kameň, s rachotom padol na zem.

Následne sa začali kliatby Smrťožrútov obracať proti tým, čo ich vyslovili. Kým si uvedomili, čo sa deje, asi siedmi skonali po zrážke s vlastnou smrtiacou kliatbou. Putá a Mdloby, zneškodnili ďalších. Z celého počtu dokázali včas pochopiť hrozbu vari piati a dali sa na útek. Dvermi rokfortského hrady však unikli len dvaja. Zbytok dokázali zneškodniť celkom triviálne kúzla.

Hermiona po tomto podivnom víťazstve vedela, že Očakávaná medzi zajatcami, ani mŕtvymi nebude. Akiste ušla prvá, bez nej stratilo zariekanie svoj zdroj, slablo, až napokon celkom vyprchalo.

Nastalo ohlušujúce ticho. Ruky s prútikmi ešte chvíľu viseli vo vzduchu, pripravené k útoku na nepriateľa.

 

„Čo to pri Merlinovej lysine malo byť?“ uľavil si zo šoku profesor Falkland a zároveň tým prerušil hromadné mlčanie.

 

„Sven,“ prehovorila unavene Minerva, „hlavne že je to preč!“

„Severus,“ prehovoril Kingsley, cítiac sa oprávnený okomentovať videné, „bolo to... myslím vás dvoch... skrátka neuveriteľné!“ ministrovi mágie dochádzali slová.

 

Hermiona sťažka podvihla hlavu a stretla sa s jeho pohľadom, vyjadrujúcim zmes úžasu a radosti.

„Kingsley...“ jazyk jej vypovedal poslušnosť, nevládala pokračovať v začatej vete a napriek rukám spletenými so Severusovými, obostrela ju čierňava a sťahovala ju dole.

Severusovi náhle oťažela v rukách. Pridržal ju a zdvihol na ruky.

„Hermiona!“ zvolali naraz viacerí, otupení únavou z boja.

Vežové hodiny hlasno odbili štyri hodiny ráno. Prebdená noc sa viditeľne podpísala každému do tváre. Sotva stáli na nohách, ale statočne odolávali vyčerpaniu. Bojové napätie, ktoré im dodávalo celý čas energiu už pominulo, ale ešte nebolo všetkému koniec.

„Bude v poriadku,“ Severus si Hermionou privinul ako malé dieťa, nežne si oprel jej hlavu o  plece a zašiel   ňou ku Kingsleymu.

 

„Hodila by sa mi tvoja pomoc,“ oslovil ho, „je potrebné, zlikvidovať následky.“

„Samozrejme, Severus!“ prikývol.

„Upratať tú špinu,“ pridal sa aj profesor Falkland, „s potešením pomôžem i ja!“.

 

„Severus,“ dotkla sa jeho ruky Minerva, „ak dovolíte, Hermiona musí na ošetrovňu, postarám sa o to.“

„Vy, Minerva?“ prešiel skúmavým pohľadom jej krehkú postavu.

„Och, levitačné kúzlo dokážem zvládnuť! Nemajte obavy!“ zasmiala sa.

Prikývol. Nehybnú Hermionu uložili do vzduchu a opatrne ju presúvali k madame Pomfreyovej. Babi Longbottomová ju nežne pohladila po tvári a voľačo jej mumlala do ucha.

Severus by tie ženské najradšej poslal preč a odniesol ju sám. Však rozhodne nie na ošetrovňu. Musel opäť potlačiť svoje ego a veriť, že Poppy uspokojivo zvládne Hermionino celkové vyčerpanie. Zaťal zuby a pri pohľade na levitujúce telo bojoval s myšlienkou, že mu berú niečo, čo je jeho neoddeliteľnou súčasťou.

„No tak, Severus,“ zašepkal pri ňom Kingsley, držiac ho za plece, tak aby to nik iný nepočul. Vedel, že Severus by nebol rád, keby bol niekto svedkom jeho slabosti.

„Kingsley,“ zavrčal na neho, „nepreháňaj!“

Otočil sa a rázne vykročil k porazeným Smrťožrútom. Kingsleymu prebehol tvárou úškrn. Severus sa očividne spamätal rýchlo, potešilo ho zistenie a pobral sa za ním.

 

Hneď si všimol, že pri mŕtvom tele Luciusa Malfoya, stojí sklonený jeho syn.

Severus sa podivil. Žeby ho premohol žiaľ?

Rozhodol sa ignorovať vlastné negatívne pocity voči svojmu niekdajšiemu 'priateľovi', predsa len, Draco bol jeho krstný.

Spoza chrbta začul Kingsleyho zvolanie „Expeliarmus!“ a vzápätí si v duchu poriadne vynadal, že mu to tiež nenapadlo. Niektorí Smrťožrúti boli len omráčení a mohli sa čoskoro prebrať. Kútikom oka sledoval, ako Kingsley prútiky začaroval proti použitiu privolávacieho kúzla Accio a vložil celý zväzok do habitu.

 

Pristúpil teda k Dracovi a s obrovským sebazaprením mu vyjadril sústrasť,:

„Draco... ehm... je mi ľúto,“ nedopovedal, Draco k nemu zdvihol hlavu a prerušil jeho nasilu vyslovované slová, výrazom neskutočného pohŕdania.

„Ľúto? Mne nie!“ vypľul zo seba jedovatú slinu, „A tebe sa čudujem! Čo ti môže byť ľúto? Veď si ho poznal!“ Dracov výraz sa zmenil na nechápajúci.

 

Severus sa zarazil. Reakcia chlapca bola šokujúca! Lucius sa k nemu musel správať obzvlášť zle. Lucius sa k nikomu nesprával dobre! Prečo by mal robiť výnimku pri vlastnom synovi!

„Prečo si teda tu?“ spýtal sa ho.

 

„Len som sa chcel uistiť, že ten bastard je naozaj po smrti!“ Draco sa vystrel a pokračoval, teraz už s neutrálnym výrazom tváre, „Ako môžem pomôcť?“

„Mal by si zájsť na ošetrovňu,“ namietol Severus.

„Som v poriadku!“ vyhŕkol urazene, „Chcem pomáhať!“ Skoro si dupol ako malé dieťa a to Severusovi pripomenulo jeho útek z nemocničnej izby.

„Už si pomohol!“ ostro mu vhodil Severus do tváre, „čo to bol za idiotský čin, hrať sa na hrdinu! Mohol si skončiť oveľa horšie, ako títo tu!“

„Ale neskončil,“ Draco s nevôľou počúval výčitky, „ty si tiež robil špeha!“ vytiahol na neho svoj, podľa Draca pádny, argument.

„Si ešte hlúpejší, ako som si myslel, ak si presvedčený, že som to robil dobrovoľne,“ Severus ho chytil za golier habitu a pritiahol si ho k sebe. Sípavo šepkajúc, mu s potláčanou zlosťou pomaly vyslovoval jednotlivé slová priamo do tváre, „ja som nemal na výber a do smrti budem ľutovať každú sekundu situácie, ktorá ma do toho vohnala!“

 

Dracovi sa v očiach usadil strach a takmer plačlivo, s výčitkou v hlase, priškrtene zachraptil,:

„Chcel som byť ako ty...“ Severus ho konečne pustil a tentoraz nechápal on.

„Zlý výber!“ precedil pomedzi zuby smerom k Dracovi. Ten sa radšej neodkladne pobral k profesorom, reparujúcich poničené vybavenie Veľkej siene.

 

Severus sa pridal ku Kingsleymu, ktorý nechával spútaných omráčených Smrťožrútov levitovať asi pol metra nad podlahou. Mŕtvych už stihol zahaliť vlastnými plášťami.

„Má to ťažké, chlapec!“ poznamenal Kingsley ku Dracovmu správaniu.

„Eh!“ zhundral Severus, „ďalší so spasiteľským komplexom! A prekvapivo, nie je z Chrabromilu!“

„Prišiel o otca, poznačilo ho to,“ prehodil Kingsley. Poznal Luciusa i jeho nevalnú povesť, ale necítil sa na rozoberanie témy o vzťahu otec a syn.

„Si na omyle, Kingsley, on sa bol len presvedčiť, či je skutočne mŕtvy!“ Severus ohrnul kútik, čím dal jasne najavo svoj názor.

„Ém... poznačilo ho to,“ trval na svojom Kingsley a uhol pohľadom pred Severusovými prepaľujúcimi očami.

 

„Niečo ti chcem ukázať,“ prehovoril Kingsley k Severusovi, keď prestal nevraživo zazerať.

Zohol sa k jednému mŕtvemu a odhalil jeho hlavu.

„Čo na to povieš?“ spýtavo podvihol obočie na Severusa.

„Že rodinu si nik nevyberá!“ prehodil Severus a pohliadol do nehybnej tváre Sigurda Marcusa Ionela.

„Z tej šialenej baby sa stala bohatá vdova!“ dovolil si Kingsley trochu čierneho humoru.

„Len aby mala kedy užívať dedičstvo!“ lakonicky prehodil Severus a myslel na silnú mágiu, ktorú cítil prúdiť z Hermiony, keď stáli pri sebe.

 

Zvyšok práce dokonali mlčky. Staré, roky nepoužívané žaláre, dostali nových dočasných nájomníkov.

Kingsley po návrate na ministerstvo zariadi ich deportáciu do Azkabanu a tým šťastnejším, ktorý sa nemusia obávať doživotného stiesneného priestoru, miesta na cintoríne Vyvrheľov. Smrťožrútov tam bolo pochovaných niekoľko desiatok, ale aj pre týchto pár sa miesto nájde.

 

Zariadenie Veľkej siene konečne nepripomínalo bojisko. Zložitá práca, zneutralizovať zákerné kúzla, vryté v predmetoch do ktorých vrazili, bola zavŕšená a ráno si môžu študenti sadnúť k raňajkám bez obáv.

 

Spoločne magicky uzamkli hlavný vchod, kým riaditeľ Rokfortu opäť obnoví pôvodnú magickú ochranu hradu, bude to stačiť.

 

Do svojich bytov sa doslova vliekli. Nad hradom sa pozvoľna zafarbovali ranné zore, ale väčšina jeho obyvateľov, mala hlbokú noc.

 

Severus ledva udržal oči otvorené, ale nemohol ísť do svojho bytu. Kráčal rovno k ošetrovni a ignorujúc chabé námietky Poppy, vyhľadal Hermionino lôžko.

Hlboko spala, pravidelne dýchajúc, vyzerala celkom uvoľnená. Nepochybne vplyvom nejakého elixíru.

Pritiahol si k jej posteli drevenú stoličku a so sotva badateľným nespokojným výdychom, transfiguroval ju na hlboké kreslo s vysokou opierkou.

Ledva sa do neho usadil, ani nestihol vziať Hermionu za ruku ako zamýšľal, klesla mu hlava a tuho zaspal.

 

Poppy sa chápavo usmiala. Prehodila cez Severusa vlnenú deku a presunula k nim nemocničný paraván.

Teraz si mohla ľahnúť aj ona sama

07.10.2021 23:11:31
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one