Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Včera si robil Webgarden čo chcel a mne sa nedarilo ku pridanej kapitole nahrať tento text a obrázok.
Dnes je cesta voľná, hurá!!
Ďakujem, že komentujete ;-)
Prajem príjemné čítanie.
ba6dc8d8e42d75dd75b81c5c997371f9.jpg
37. Boj

 

Hermiona otvorila oči.

Pre Morganu! Zaspala!!

Hasnúci plameň v krbe neveľmi osvetľoval rozľahlú miestnosť. Ale aj potme dobe vedela kde je. Celá Severusova posteľ ním jemne voňala. Stačilo jej vtiahnuť do nosa iba kúsoček dráždivého vzduchu a celé telo sa jej rozozvučalo.

Natiahla ruku smerom k nemu. Prečo sa tak ďaleko odtiahol?

Ruka jej vbehla do vyležanej priehlbiny. Bola celkom studená!

„Odišiel?“ prehovorila nahlas sama k sebe, „prečo?“

 

Posadila sa a pokúsila sa v tme zaostriť zrak na dvere kúpeľne. Ale všade vládla tma a ticho!

„Och,“ napadlo jej, že je jednoduchšie nechať rozhorieť oheň. Ale ani v jeho svetle nevidela nič, čo by jej objasnilo náhle zmiznutie Severusa.

 

 

 

Hermiona bola v koncoch a už vážne nevedela, čo si má myslieť. Privolávala si postrácané súčasti oblečenia a rozmrzená sa obliekla muklovským spôsobom. Len pri zipse trochu podvádzala keď si ho nedočiahla. Nechala bežec aby sa zatiahol sám.

 

Na sukni šiat si nahmatala nenápadné pozdĺžne vrecko. Ráno tam vložila prútik, keď už si madam Malkinová dala tú prácu s jeho našívaním, ale teraz bolo prázdne.

„Accio prútik!“ povedala viac menej zo zvyku.

 

Vyletel odkiaľsi spod kresla a poslušne sa zasunul na svoje miesto.

Hermiona si urovnala záhyby šiat a rozhodnutá zistiť prečo sa Severus stratil, podišla k dverám.

 

Čím bola pri nich bližšie, tým viac ju mrazilo pozdĺž chrbtice. Mala pocit, že vstupuje do vrstvy ozónu. Dokonca aj vlasy sa jej zježili a obyčajné nadýchnutie jej robilo značné problémy. Zastala kúsok pred dverami a  jedným prstom sa dotkla dubového dreva.

„Au!“ okamžite dostala zásah ako elektrinou. Postihnutý ukazovák jej celý brnel.

Pošúchala si ho o dlaň druhej ruky a opatrne prezerala zavreté dvere. Telom jej prebiehali vlny zimomriavok, až to viac nešlo vydržať. Musela cúvnuť späť do izby.

 

Jediné, čo mohlo spôsobiť takú prudkú reakciu, musela byť čierna mágia!

 

Lenže kto a prečo začaroval dvere čiernou mágiou?

Z bezpečnej vzdialenosti sa pokúšala o jednoduché kúzlo Alohomora, ale dvere sa len pár krát otriasli v pántoch, inak nejavili známky, že by sa chceli otvoriť.

Žiadne kúzlo nechcelo zabrať.

Opakovane posielala na dvere všetko na čo si len spomenula. Ale bez zjavného výsledku.

Tuž už chcela pokusy vzdať, otočila sa a rozmrzená si pomyslela - bodaj by sa to drevo rozletelo - keď začula zreteľné praskanie.

Zvraštila obočie, dvermi sa naozaj tiahli drobné prasklinky.

 

„Takto treba na ne!“ zašomrala si popod nos a v mysli praskliny zväčšovala. Tie skutočné začali po chvíli robiť to isté. Trošku jej to pripomínalo topenie ľadovca, lenže pred jej očami praskalo storočné dubové drevo, vekom zatvrdnuté na kameň.

Neuveriteľné! Žasla.

 

Čo asi urobí Severus, keď zbadá zničené dvere, napadlo jej, keď už boli vznikajúce otvory tak široké, že do nich mohla vsunúť prsty.

 

Chvíľu trvalo, kým pokorila celú hrúbku dverí. Malý moment a ledva stihla uskočiť pred padajúcimi časťami.

Zostala stáť v pomykove, nad hromadou zlámaného dreva. Tesne nad ním cítila doznievajúcu clonu čiernej mágie a zimomriavky na krku jej to potvrdzovali, ale boli to už len trosky. Rovnako ako to, čo bývalo vchodovými dverami.

 

Mala by prestať zízať a radšej ísť pohľadať Severusa.

 

Prešla na chodbu a chystala sa provizórne vyčarovať ilúziu dverí, nech dnu nenakúkajú zvedavci. Našlo by sa ich akiste dosť, záhada obydlia profesora Elixírov dlhodobo dráždila fantáziu študentov.

Cez pootvorené dvere Severusovej spálne k nej doľahol znepokojivý šuchot. Jediný, kto by sa tam mohol dostať cez krb, bol domáci škriatok, ale tí boli pri pohybe takmer nehluční. Toto znelo ako... no rozhodne nie ako ťapot škriatkovských nožičiek!

Hermiona bojovne tasila prútik, čo najtichšie vbehla dnu a skryla sa tak, aby ju ten, alebo tí, čo vojdú cez dvere, nezbadali.

Ani nedýchala, zreteľne počula čísi šepot a zvuky krokov najmenej dvoch párov nôh. Mal by sa jej vytvoriť ochranný štít, ale známe vibrovanie sa zatiaľ nedostavilo. Začínalo to byť všetko viac ako podivné.

 

Dvere spálne sa pootvorili na polovicu a cez ne vošli dve postavy. Hermiona mala chuť pretrieť si oči. To nie je možné!

 

„Ginny? Draco?“ šepla neisto.

Obaja sa otočili za hlasom a zažili nemenšie prekvapenie, ako pred okamžikom Hermiona.

 

„Hermiona?“

„Grangerová?“ vyslovili súčasne Ginny i Draco, čo dohromady dávalo nezrozumiteľnú mätež, na šťastie pre Draca. Zvyk je železná košeľa, čo pri Drakovom zlozvyku, oslovovať priezviskami opäť prinieslo menšie fo paux.

 

Hermiona pretočila oči a nechala Dracov omyl bez komentára.

Zato Ginny k nej priskočila a tuho ju objala.

„Hermiona, taká som rada, že ťa vidím!“ vzlykala jej na pleci. Draco postával bokom a tváril sa rozpačito.

 

„Ehm,“ odkašľal si, aby na seba upozornil, „teraz na to nie je čas.“

Hermiona opatrne zložila Ginine ruky zo seba. Nerozumela jej správaniu, ani jej náhlemu zjaveniu sa v Severusovom byte.

 

„Poviete mi, kde ste sa tu zobrali?“ oboch ich premeriavala pohľadom a dožadovala sa odpovede, „a ako ste prešli cez Severusov krb, pre Morganu?“

 

„Preniesol nás môj škriatok,“ začal Draco, „škriatkovia to dokážu, nepýtaj sa ako, nepovedal nám to!“ zareagoval hneď na Hermionin nádych, ledva čo začula slová o škriatkovi a premiestňovaní.

„Mňa uniesli z plesu,“ šokovala ju Ginny, „ale Draco... dobre že tam bol... je to tak, ako to povedal, preniesol nás.“

 

„Kto ťa uniesol z plesu?“ nerozumela Hermiona, „Draco?“

„Nie?“ vzdychla Ginny, „asi Smrťožrúti a tí sa chystajú zaútočiť na školu!“

 

Hermiona v šoku pozrela na Draca.

„Hm... poslal som Blaina, to je môj domáci škriatok, aby varoval Severusa,“ Draco sa poobzeral po Severusovom byte, „povedal mu to, nie?“ uprel oči na Hermionu.

Bleskovo si poskladala dieliky skladačky. Ak Draco poslal za Severusom škriatka, Severus akiste musel ísť varovať ostatných. Nezobudil ju, myslel, že by mu bola na príťaž?

 

„Harry a deti sú v poriadku?“ Giny jej položila ďalšiu otázku na ktorú nepoznala odpoveď. Čo sa to všetko muselo udiať, kým ona a Severus...

„Ja neviem,“ riekla bez hlasu Hermiona.

 

„Ako to že nevieš? Kde si bola?“ Ginin hlas naopak, na sile naberal.

 

Draco si tiež v hlave dával dohromady pár dielikov. Škriatok ich prenesie rovno do Severusovej spálne, aký by mal na to iný dôvod, ak nie ten, že práve tu mu odovzdal odkaz s varovaním. A Hermiona ani netuší, že sa niečo chystá, zato na ňu natrafia v rovnakej spálni. Všimol si rozbité dvere. Načo by sa dobíjala do prázdneho bytu? Logickejšie bolo, že chcela z neho von, lebo majiteľ bytu dvere poistil aby neodišla, keď vedel, že vonku je to nebezpečné.

Dávno tušil, že Severus chová k tej chrabromilčanke akýsi rešpekt, ale že ten rešpekt je obojstranný...

 

„Tak prečo nič nehovoríš?“ Ginny zatriasla Hermionou, ale ona stála celkom obarená.

„Potterová, nevyvádzaj!“ zasiahol Draco, nebol čas na dlhé citové výlevy, musel to zaraziť, „nedochádza ti kde asi bola, keď sme ju stretli práve tu?“ ohrnul hornú peru a oči mu zabehli smerom k Severusovej spálni.

 

Hermione začínala byť celá situácia viac ako trápna. Za svoj vzťah k Severusovi sa rozhodne nehanbila, ale aby sa o ňom Ginny dozvedela od Draca!

 

„Čo?“ vyletelo z Ginny. Visela očami na mlčiacej Hermione. Rukami jej zvierala plecia, ale aspoň ňou prestala triasť, „ako dlho, ty a ...?“ nedokázala ešte vysloviť obe mená v jednej vete.

 

„Nie dlho...“ Hermiona sa snažila pozerať Ginny priamo do očí. Ale nedokázala odhadnúť, či v nich má hnev, alebo prekvapenie. Najskôr oboje.

 

„Tak?“ kývla hlavou Ginny, „práve on?“ pokrčila čelo.

„Ginny, ja...“ nevedela, čo odpovedať.

Polohlasné puff, si nevšimla ani jedna. Len Draco nemihol ani brvou, keď zbadal primiestniť sa svojho domáceho škriatka. Blaine k nemu natešene pribehol a hrdo mu odovzdával prútik.

„Blaine nájsť prútik svojho pána, pán Lucius ho ukryť, ale nie dobre.“

Draco prútik pevne zovrel a vyzeral že sa mu uľavilo. Pochopiteľne sa s prútikom v ruke cítil bezpečnejšie.

 

„Dobre Blaine, som spokojný,“ mohol by mu aj poďakovať, ale Draco bol príliš poznačený výchovou. Ďakovať domácemu škriatkovi!

No Blainovi stačila pánova spokojnosť. Urobil čudnú grimasu, ktorá by sa dala považovať za úsmev a zas zmizol v tichom puff.

 

„No, nerád ruším vaše rodinné rozhovory,“ prerušil Draco Hermionu a Ginny, stále stojace oproti sebe, „ale nemali by sme ísť niekam inam?“

Obe sa na neho pozreli začudovane, akoby len teraz zistili, že je tam s nimi niekto tretí. Ginine ruky sa zviezli z Hermioniných pliec, zanechajúc po sebe červené odtlačky prstov.

 

„Poďme,“ ako prvá prehovorila Hermiona.

„Ale ja,“ zrozpačitela Ginny, „nemám prútik. Musel mi niekde vypadnúť.“

Hermiona váhala iba pár sekúnd. Vytiahla z vrecka ten svoj a podávala ho Ginny.

„Vezmi si môj,“ vedela, že ju tým šokuje, ale rozhodla sa netajiť viac čo dokáže.

 

Ginny nerozumela kamarátkinmu gestu. Harry pomlčal o Hermioniných schopnostiach, preto si myslela, že Hermione asi preskočilo.

 

Ale ona chytila Ginninu ruku a prútik jej do nej vtisla.

„Nepotrebujem ho,“ šepla ticho Hermiona a na potvrdenie svojich slov neverbálne a bez prútika, transfigurovala svoje plesové šaty na obyčajné džínsy a mikinu.

 

„Páni,“ hlesol Draco, „ja som to vedel!“

„Hermiona!“ Ginny neveriaco pozerala striedavo na Hermionu a jej prútik vo svojich rukách.

„Tak pôjdeme už?“ vykročila Hermiona k dverám, ale ešte stihla rovnako transfigurovať Ginnine šaty, „v tej nádhere by sa ti zle utekalo,“ okomentovala svoj počin.

 

Ginny si niečo mumlala, ale pustila sa do behu za Hermionou, nasledovaná Dracom Malfoyom.

Snažili sa utekať čo najrýchlejšie, koľko im dovolili kľukaté priestory starého hradu.

Chodby vedúce k Veľkej sieni boli nezvyklo tiché. A bočné dvere, predtým otvorené kvôli cirkulácii vzduchu počas plesu, do jedných pozatvárané.

Udýchaní pribehli k profesorskému vchodu. Samozrejme bol rovnako zavretý.

„Čo teraz?“ šepol Draco.

„Alohomora!“ Ginny namierila Hermionin prútik na zámok dverí, ale žiadaný výsledok sa nedostavil.

Hermiona sklonila hlavu k dverám. Cítila z nich zreteľnú, no slabú čiernu mágiu. Alohomora ju prelomiť nedokázala, musí sa na to ísť inak. A ona už tušila ako.

 

„Počúvajte!“ kývla Dracovi a Ginny, keď zvnútra začula prenikavý ženský hlas.

„To je ona, Očakávaná!“ šepol Draco, ledva zachytil pár slov.

„Ginny,“ uškrnula sa Hermiona, „ona si myslí, že si stále v jej područí!“

Počúvala ďalej a úsmev z tváre jej postupne mizol.

„A chce mňa? znechutene nakrčila čelo, „len aby sa nezadrhla!“ zašomrala si pre seba a otočila sa k Ginny.

 

„Ginny, tuším že je najlepší čas pomstiť Rona!“ v očiach sa jej zalesklo.

„Zvládneš to bez prútika?“ robila si o kamarátku starosti Ginny a prekladala si v rukách jej prútik, akoby ju pálil.

„Tak hádam ju v tom nenecháme, Potterová!“ zdvihol Draco svoj prútik.

 

Hermiona nesúhlasne pootočila hlavou.

„Vy dvaja sa držte za mnou,“ prikázala im nekompromisne a odtisla ich bokom „ustúpte od dverí!“

 

Posmelená svojím víťazstvom nad Severusovými dverami vedela, že tieto rozrazí úplne jednoducho. Ten, či skôr tá, čo ich zavrela, si nedala prílišnú námahu. Takéto zábrany by zastavili možno nejakého študenta!

Nebude ich tentoraz rozbíjať, musela sa zasmiať sama sebe aké zbrklé želanie ju donútilo zlikvidovať Severusovi vchod do bytu.

Prosto chcela, aby sa dvere otvorili. Iba chcela.

Vedela, že sa musí dostať dnu, boli tam jej priatelia, študenti a ... Severus. Svojhlavý, nepochopiteľný, ale napriek tomu presne taký, aký ju priťahoval.

 

Pocítila v sebe vlnu hnevu, dvíhajúcu sa spolu s tou magickou. A úplne bez paniky, či len náznaku strachu. Držala opraty pevne v rukách a bola si istá, že nejakým spôsobom má svoju mágiu plne pod kontrolou. Vedela, že dnes sa na ňu môže absolútne spoľahnúť.

Vôbec ju neprekvapilo, keď sa krídla dverí profesorského vchodu prudko rozleteli. Len sa spokojne pousmiala a vošla dnu.

 

 

 

V Severusovi poriadne hrklo, keď uvidel z rozletených dverí vojsť Hermionu. Ale vzápätí pochopil, že sa niečo zmenilo.

Nakráčala si do Veľkej siene ako na promenádu. S vlasmi divoko poletujúcimi okolo hlavy a palcami zastoknutými po bokoch vo vreckách džínsov, pôsobila, ako by si pomýlila miesto a čas. Nedbalo hodila pohľad na skupinu Smrťožrútov, na čele s mierne zaskočenou Očakávanou a usmiala sa smerom k svojim priateľom.

 

Severusovi opäť preletela hlavou myšlienka, že má neuveriteľné šťastie, stáť na rovnakej strane barikády, ako stojí Hermiona.

Počúval zdesený šepot okolo seba, všetci v nej videli bezbranné dievčatko, ktoré sa dobrovoľne rozbehlo v ústrety svojmu koncu.

Ako to že necítia magickú auru sily, ktorá z nej doslova tryská? Očividne ju vnímal len on sám! Najskôr tomu nerozumel, či sú ostatní tak zaslepení strachom, že si nič nevšimli? Jemu energia jej sily udrela do všetkých zmyslov, ledva vošla dnu.

 

Iba ak... Existovalo jedno vysvetlenie. Ale túto možnosť si doposiaľ nepripúšťal, doslova ju odmietal.

Severusom prudko zatriaslo poznanie.

Len jeden cit umožní vnímať toho druhého zo všetkým, čo k nemu patrí. Všetky odtienky a výkyvy mágie. A on na to príde práve teraz, keď ide o životy.

Konečne sa odvážil pomenovať svoje city a možno ich hermione nebude mať šancu nikdy povedať.

 

 

 

„Ty vrahyňa!“ skríkla Očakávaná, prebratá nečakaným vpádom tej, ktorú si žiadala, „teba som najviac čakala!“

„Máš ma!“ výsmešne predniesla Hermiona.

 

„Ona sa zbláznila!“ začula niekoho tlmený hlas, zrejme babi Longbottomovú, „Severus, robte niečo!“ pokračoval ten niekto vo svojich obavách.

 

„Och, Merlin!“ zavzdychala Minerva a bola príliš šokovaná, aby urobila niečo zásadné.

Kým stihol Severus protestovať, Očakávaná si vzala slovo.

 

„Zbláznila, či nie, teraz urobíte to, čo chcem ja, inak...“ zdvihla ruku s Hermioninou štólou a pred očami všetkých ju natrhla a pomaly po celej dĺžke driapala na polovice, „s vašou priateľkou naložím rovnako!“ Zničený šál padol na zem k jej nohám, s úškľabkom do neho ešte kopla a zdvihla bradu.

 

Severus a zronený Harry urobili malý krok dopredu. Hermiona však zdvihla ruky a gestom ich zastavila.

 

„Ostaňte, kde ste!“ nariadila im a oplatila Očakávanej úškľabok.

 

„Ty špinavá mukelka!“ jedovato zasyčala na Hermionu, „dám ju zabiť, za tvoju drzosť!“ Nervozita v nej sa stupňovala. Nebolo jej celkom jasné, ako dokázala Hermiona otvoriť začarované dvere a aj jej pokojné správanie ju znepokojovalo čoraz viac.

 

„Myslím, že nedáš!“ pokojným hlasom riekla Hermiona a kývla do dverí. Ťažko povedať, kto bol viac dorazený, keď dnu vošli Draco a za ním Ginny.

Súčasne sa ozvalo Harryho užasnuté vydýchnutie, „Ginny!“ a len Severusova pohotová ruka mu zabránila bežať jej v ústrety. Na opačnej strane, z úst Očakávanej vyšiel neurčitý zvuk, plný nenávisti.

 

„To šteňa!“ len pár najbližších mohlo počuť slová hnusu jedného zo Smrťožrútov.

Očakávaná už bola zlosťou celá bez seba, malý moment nemo sledovala trojicu, ako sa presunuli k ostatným a vtom si uvedomila, že Hrdinka nemá žiaden prútik, len palce provokatívne vsunuté vo vreckách.

Namierila prútik priamo na ňu a začala odriekať starodávne zariekanie. Mala v pláne presne to isté, ako pred časom v muklovskom parku, keď sa jej podarilo zneškodniť Hrdinkinho miláčika. Chcela urobiť clonu, v ktorej by mágia protivníka fungovala len obmedzene. Vtedy to bol len test, skúška sily, ktorá nedopadla celkom podľa plánu. Tá drzaňa to prežila, ale teraz zničí všetkých.

 

Hermiona podišla rovno k Severusovi a vyčítavo na neho pozrela.

„Nechal si ma samú!“

„Bolo to nutné!“ odpovedal jej, ale už o tom nebol presvedčený s istotou, ako keď ju opúšťal.

„Bolo to od teba nerozumné!“ namietla Hermiona.

„Bola si oslabená!“ snažil sa o vysvetlenie Severus.

„S tebou som silná,“ pozrela na neho mäkko, až mu prešiel po tele mráz a postavila sa tesne po jeho boku. Ponad nich sa zaťahovalo niečo zlé, ale vzájomný kontakt im dodával pokoj.

„Toto nepotrebuješ,“ šepla Hermiona, vytiahla Severusovi z ruky prútik a zasunula mu ho do vrecka. Nebránil sa. Vedel že má pravdu a on nosí prútik len zo zvyku, „musíme ich ochrániť!“

Prikývol jej. Pôsobila tak neochvejne a istá si svojim konaním, že sa jej ani nedalo odporovať. Bez toho, že by si ďalej povedali čo i len slovo, roztiahli ponad profesorov a študentov ochranný štít.

 

Harry jednou rukou zvieral Ginny. Štít ho neprekvapil tak ako ostatných, ktorí nemali o Hermioniných schopnostiach žiadne tušenie.

 

„No tak!“ skríkol, aby prítomných prebral, „nestojte tak! Protego!“ namieril svoj prútik a posilnil spoločný štít. Kupodivu, mágia vytvorená cez prútik sa s tou bezprútikovou spojila bez najmenšieho problému.

 

Ostatní sa okamžite pridávali.

 

Smrťožrúti dostali pokyn na útok. Kliatby rôzneho charakteru, ale každá nadmieru zákerná, začali lietať z ich prútikov. Posilnené zariekaním, letom naberali na sile a narážali do spoločného štítu.
Zatiaľ sa od neho odrážali a bez výsledku rozptyľovali okolím.

 

Dva druhy mágie sa stretli v konflikte. Dve mágie tak rozdielne a predsa celkom rovnaké.

Dve mágie, ktorých centrom bola žena.

Stáli proti sebe, obe veriace v svoju pravdu a dúfajúce vo víťazstvo.

Ale skutočne mohla vyhrať iba jedna.

 

Očakávaná, vybičovaná hnevom a nenávisťou do krajnosti, si celou bytosťou želala pokoriť všetkých bezcenných mukelských šmejdov a bolo jej úplne jedno, či pri tom zničí aj čistokrvných. Ak sa dobrovoľne pridali na opačnú stranu, nemali pre ňu viac cenu. Pred očami videla iba jediný cieľ – smrť všetkých, ktorí mali na svedomí skon Temného pána a jeho verných služobníkov. Smrť pre tých, ktorí si dovolili zamoriť kúzelnícke Anglicko rovnako bezcennými bastardmi zo severu. A to bola neskutočná urážka čistej krvi!

Pri tomto pomyslení v nej zlosť zovrela, zúrivo švihla prútikom a poslala nenávideným protivníkom rovno Avada Kedavru.

Oslnivo zelený lúč smrti rýchlosťou blesku mieril na svoj terč.

 

Hermiona mala strach.

Bála sa, že zas príde o niekoho, koho miluje. Podvedome sa ešte viac pritisla k Severusovi a hľadala jeho ruku.

Blúdila svojou rukou, až kým nenašla čo hľadala. Vkĺzla mu do dlane a preplietla si prsty pomedzi jeho. Zareagoval pevným stiskom a chlácholivo ju pohladil bruškom palca po zápästí.

Nenápadný dotyk ich oboch uistil, že bojujú za bezpečie ostatných spolu a nie len vedľa seba.

Hermiona už nechcela prísť o nikoho. Vojna proti Voldemortovi jej, a nie len jej, vzala príliš veľa blízkych. Priateľov, spolužiakov... že už nebola ochotná dopustiť smrť ani jedného.

Smrť Rona bola krutá pripomienka, že zlo je prítomné neustále, ale dnes nesmie umrieť nik!

 

Zelený záblesk zazrela presne v rovnakej chvíli, ako sa sama v sebe takto rozhodla.

Severusovu blízkosť vnímala ako obrovskú oporu. Vedela, že kým on stojí pri nej a dodáva jej silu, je silná aj ona!

Nesmie tej šialenej ženskej dovoliť komukoľvek ublížiť.

Zlomky sekundy sa zdali byť nekonečné. Ako okamihy pred smrťou, kedy pred očami preletí celý život. Videla zelený lúč, ako vyšľahol z prútika, ako si razil cestu smerom k nim, ako naberal na sile, blížil sa…
Ale Hermiona sa už rozhodla.

 

Štít nad ich hlavami, dovtedy viditeľný len ako jemné vlnenie vzduchu, zostriebornel.

Neodpustiteľná kliatba zoslaná za pomoci zariekaní a živená čistou nenávisťou, zasadila mohutný úder. Celý štít obliala svojou jedovatou zeleňou.

 

K Hermioninmu srdcu sa dostal mrazivý závan zla. Ostrá zelená sa bila so striebornou a jej dochádzal dych. Zima sa jej pomaličky rozlievala ďalej do celého tela.

 

Štít sa zachvel a až vtedy si Severus uvedomil, že Hermionina ruka, ktorú stále tuho zvieral, je úplne ľadová.

„Hermiona,“ vydýchol a postavil sa za ňu. Oprel si ju o seba a nechal ju čerpať z jeho tepla. Chytil jej aj druhú ruku a preplietol si s ňou prsty.

„Počuješ ma?“ šepkal jej do ucha, „si silná! Dokážeš to! Spolu to dokážeme!“

„Áno,“ zamumlala, „sľúb mi...“ prudko do seba vťahovala vzduch, „Sľúb mi, že neumrieš!“

Severusa zarazila podivná požiadavka, ale napriek tomu jej zašepkal do ucha, „rozhodne sa na to nechystám!“

Spokojne vydýchla a prekrížila si ich spojené ruky na hrudi.

Zelené svetlo smrtiacej kliatby v tom momente oslablo a rozplynulo sa nevedno kam.

 

Prvé kolo vyhrali. Ale čakalo ich ďalšie.

13.09.2021 12:57:23
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one