Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Tak, moje milé HPfan!
Ďalšia opravená kapitola uzrela svetlo sveta.
Ako som spomínala, približne týždeň a pol budem mimo, budem sa teda snažiť zajtra pridať ešte jednu kapitolu. Držte palce a myslite na mňa.
36. Komplikácie II.

 

Harry niesol na rukách spiacu Lilly, zatiaľ čo James sa držal jeho nohy ako kliešť. Išlo sa mu ťažko, ale James bol unavený, neustále si trel pästičkou oči, keby sa druhou rúčkou nepridŕžal otcovej nohy, nevládal by ani kráčať.

Harry trpezlivo a pomaly, aby mu chlapča stačilo, došiel až k Nevillovi a Anikke.

 

„Nevideli ste Ginny?“ musel skríknuť hlasnejšie ako pôvodne chcel, aby prekričal hudbu.

„Nie,“ pokrútil hlavou Neville.

„Ako dlho si ju nevidel, možno je len na toaletách,“ snažila sa ho upokojiť Anikka, keď mu zazrela v tvári ustaraný výraz.

 

„Odtiaľ práve idem,“ odpovedal, „a nie je ani na chodbe. Lilly mala na rukách babi Longbottomová, Ginny ju vraj poprosila, aby ju na chvíľočku varovala, kým si odskočí nadýchnuť sa čerstvého vzduchu.“

 

„Možno je stále tam. Je tma a ty si ju nevidel,“ uvažoval Neville.

„Je to už takmer hodina,“ namietol Harry.

„Ale ak si ju inde nenašiel...“ pokrčil rozpačito plecami Neville.

 

„Nev,“ Anikka vstala, posadila Jamesa na svoju stoličku a vzala Harrymu z náručia spiace dievčatko, „choď s Harrym, dvaja viac uvidíte. O deti sa postarám zatiaľ ja.

Neville jej vtisol bozk do vlasov a otočil sa k Harrymu.

 

„Iste sa jej len urobilo nevoľno z tohto vydýchaného vzduchu. Nájdeme ju,“ položil kamarátovi ruku na plece a viedol ho von na nádvorie.

 

Obaja prehľadali, čo sa dalo, volali na Ginny, ale bez úspechu.

„Harry, myslím, že vonku naozaj nie je,“ skonštatoval Neville.

„A možno je už pri Anikke a deťoch,“ šepol Harry, ale v hlase mu zazneli obavy.

„Poďme dnu,“ otočil sa Neville. Zrazu zastal a vrátil sa o krok späť.

„Čo je?“ spozornel Harry.

„Na niečo som stúpil,“ zohol sa k predmetu, ktorý ho zaujal a zdvihol ho bližšie k svetlu.

 

Harry zbledol. Ruka mu vyletela k ústam a spod nej priškrteným hlasom vyriekol,

„To je... Ginnin prútik!“

 

 

 

Severus nemohol zaspať. V oranžovom svetle krbu pozoroval spiacu Hermionu, ktorá oddychovala ako dieťa. Natrvalo odstrániť Znamenie zla jej muselo vziať veľa síl a potom ...

Severus sa usmieval. Nebol to len nejaký náznak, či sarkazmom spotvorené pokrčenie pier. Usmieval sa priamo od srdca a čo bolo najzaujímavejšie, nešlo to ani ovládať, ani zastaviť. Proste tomu podľahol a do prítmia svojej spálne vysielal niečo, čo zaručene tieto staré múry za jeho éry ešte nezažili.

Ležal na boku, hlavou opretý o svoju ruku a nevedel sa nabažiť pohľadu, ktorý sa mu naskytoval.

Nechcel sa jej dotknúť, aby ju nezobudil, len jej opatrne prekladal pramene vlasov, zablúdené do tváre.

Donekonečna očami obkresľoval línie Hermioninej tváre, až začínal byť o sebe presvedčený (presne ako tisíce mužov v jeho situácii), že by ju dokázal nakresliť aj spamäti.

Zboku cítil teplo jej tela a neubránil sa hrdelnému zvuku, keď si pripomenul momenty spred pol hodiny.

 

Privrel oči a hlava mu začala klesať na vankúš. Slastne sa nadýchol, tvár sa mu zaborila do Hermioniných vlasov. Pomaly mu začal na viečka sadať spánok, ale vyrušil ho zvuk ťapkajúcich nožičiek.

Vedel, že domáci škriatkovia nezvyknú rušiť bezdôvodne.

Lumos! Vyslal pokyn smerom k ohňu, aby na nočného návštevníka lepšie videl. Plamene krbu nabrali na intenzite a v ich svetle zbadal škriatka so sklopenými ušami, ako si strachom pred trestom že vyrušuje, žmolí cíp čohosi, čo používal ako odev.

Nezdal sa mu známy, ale Severus si škriatkov všímal málo, či skôr vôbec, aj tak mu pripadali všetci rovnakí.

 

„Čo chceš?“ oslovil ho ako prvý, lebo predstava že bude čakať, kým to vytrasené stvorenie naberie odvahu prehovoriť, ho temer desila.

„Pán Draco posielať Blaina za pánom Severusom,“ šepol a mrkol očami, keď Severus na Dracovo meno zareagoval posadením.

 

„Máš odkaz? Hovor už a netras sa, nikto ťa tu nebude trestať!“

„Pán Draco povedať, že do školy chcieť prísť tí v čiernych plášťoch a Blaine vie, že oni moc zlí! Môjho pána Draca zavrieť v izbe, ale Blaine sa vráti,“ posmelený škriatok mlel jedno cez druhé. Ale Severus pochopil.

 

„Kedy majú prísť!“ zastavil škriatkov príval slov netrpezlivo.

„Oni na ceste,“ šepol škriatok a nestíhal sledovať, ako sa ten veľký muž v jednom okamžiku postavil z postele a v tom druhom bol kompletne oblečený.

 

„Do Thora!“ uľavil si potichu Severus. Na zlomok sekundy sa obzrel k spiacej Hermione. V nasledujúcom zlomku tej istej sekundy vedel, že ju nebude budiť. Bol si vedomý, že v tento večer vydala príliš veľa zo svojej mágie a je oslabená. To v žiadnom prípade nemohol riskovať! Už len pomyslenie na to, že by ju mohol stratiť, mu zovrelo žalúdok.

Prudko sa otočil a bez toho, aby sa na ňu ešte raz pozrel, vybehol zo svojho bytu. Zavrel dvere a urobil niečo, za čo by si najradšej jednu vrazil.

Použil silné kúzlo čiernej mágie, aby sa Hermiona nedostala von. Dúfal, prinajlepšom, že ju to zdrží natoľko, kým nebude po všetkom.

V živote takto nešprintoval chodbami Rokfortského hradu. Študent, prichytený pri bezhlavom behu by prišiel minimálne o päťdesiat bodov, ak nie aj viac. Ale Severusovi teraz viac vírilo hlavou študentov chrániť, než trestať.

 

Vbehol do Veľkej siene a zamieril rovno k profesorskému stolu, k Minerve a Kingsleymu.

Minerva ho okamžite zbadala.

 

„Severus, dobre že ste tu, asi uniesli Ginny Potterovú!“ vybafla na neho a až potom si všimla, že riaditeľ Rokfortskej školy do Veľkej siene dobehol a dokonca ustrojený len v čiernych nohaviciach a rovnako sfarbenej košeli.

 

„Do Thora!“ zopakoval Severus po druhý raz za pár minút.

„Severus, stalo sa niečo?“ ozval sa Kingsley.

„Očividne sa stane, musíme dostať všetkých za magickú hranicu, von zo siene!“

 

„Čo...“ začala s otázkami Minerva, ale Kingsleymu stačil jeden pohľad do Severusovej tváre.

„Minerva, nie je čas!“ prerušil ju a snažil sa utíšiť hudobníkov.

V náhlom tichu všetci obrátili hlavy ku kapele a zisťovali príčiny narušenia plesu.

Mladší študenti odišli do svojich klubovní len pred chvíľkou, starší mali dovolenú dlhšiu zábavu, preto začali hlasno dávať najavo svoj nesúhlas.

 

„Ticho!“ zvolal Kingsley, hlasom posilneným Sonorom, „máme vážne dôvody na ukončenie tanca. Všetci okamžite do svojich klubovní! Prefekti, odveďte si svoje fakulty do klubovní!“

Študenti na okamih ostali stáť zamrznutí. Potom im došiel význam nariadenia a začali sa preskupovať k dverám.

 

 

„Ideme nevhod?“ ozval sa nepríjemný ženský hlas od dverí, „snáď by ste kvôli nám neprerušovali túto milú udalosť?“ riekla a mávnutím prútika zabuchla všetky dvere.

Väčšina študentov stihla uniknúť, ale predsa ich tam ešte zostalo dosť.

 

Aj jeden by bol príliš veľa pre smrť!

 

Za ženou zahalenou do čiernej, vkráčalo do Veľkej siene zo dva tucty rovnako zahalených postáv. Postavili sa do polkruhu okolo svojej panej a čakali na jej príkazy.

 

Severus stlačil v dlani prútik, ktorý vlastne ani nepotreboval, ale zatiaľ sa s ním cítil istejšie. Zvažoval šance, ktoré mali. Mohol počítať tak s Kingsleym, možno Minervou. O schopnostiach ostatných profesorov, obrániť seba a študentov pred čiernou mágiou, nemal žiadne znalosti. Predstava Longbottoma s prútikom ho desila, Potter, ten tu má, pokiaľ vedel, dve decká a dolovanie ostatných mien zúčastnených z pamäti, mu veľa optimizmu nepridalo.

Urobil pár krokov dopredu, nasledovaný Kingsleym a väčšinou profesorov. Dokonca tam zazrel aj bledú Majken.

V svadobných šatách vyzerala skutočne hrozivo!

Ale musel brať, čo sa ponúkalo!

 

„Pýtate sa, a vy sa určite pýtate,“ začala rečniť žena, v neskutočnej ješitnosti a suverénnej istote o svojej prevahe a vidine jasného víťazstva, „prečo vám nedáme pokoj a rušíme vašu chutnučkú svadbičku,“ odmlčala sa a vychutnávala doznievajúcu ozvenu vlastných slov.

 

Severus naznačil ostatným, nech ju nechajú hovoriť.

„Nuž predovšetkým,“ vystrela prst na Anikku, „nepozvala si ma na svadbu, švagrinka!“

Anikka obelela a zalapala po dychu. V prvom momente pozrela na Nevilla a až postupne jej dochádzalo, že má tú česť s manželkou svojho brata.

 

„Pche! Nápodobne,“ zareagovala Očakávaná na jej zdesenie zhnuseným odfrknutím, „rodinu si nevyberáme!“

Spod škrabošky bolo vidno iba jej zlomyseľný úškľabok.

 

„Ale to je mi v podstate jedno,“ prehovorila zrazu studeným hlasom, „nepotrpím si na udržovanie príbuzenských vzťahov! Takže, čo chceme? Rozhodne urobiť koniec, tejto vašej nechutne romantickej predstave o škole! Ten kto rozhodol o prijatí prvého bastarda s nečistou krvou zo severu, urobil obrovskú chybu a za ňu zaplatí,“ hodila pohľad na Severusa a pokračovala, „rovnako všetci, čo v tom majú svoje ctené prstíky, či prútiky! Ale... “ urobila dramatickú pauzu, „načo prelievať toľko krvi, mne stačia hlavní vinníci! Do hodiny tu chcem mať, Severusa Snapea, pretože si dovolil toľké roky beztrestne klamať Temného pána a jeho zásluhou sa na tejto škole premnožili severské krysy, chcem tu mať slávneho Harryho Pottera, pretože... pretože chcem! A chcem vašu ospevovanú Hrdinku, ktorá sa ani neobťažovala prísť! Chcem Hermionu Grangerovú!“

 

„Och!“ zľaknutá Minerva sa chytila za srdce. Harrymu z pŕs vyrazil krátky hysterický smiech, po ňom sa zmohol len na nechápavé krútenie hlavou.

„Nikdy!“ precedil Severus pomedzi zuby, „môžeš čakať!“

„Že nie?“ namierila k nemu prútik a skríkla, „Crucio!“ Na tú diaľku, by ani nemalo fungovať, ale kliatba letela bleskovou rýchlosťou a v nezmenenej sile mierila presne na Severusa.

Profesori i pár vydesených študentov ticho zhíkli. Čakali pohromu, čakali že uvidia svojho riaditeľa v kŕčoch padnúť na zem…

No on len stál a nehýbal sa. Ale bol to len vonkajší dojem. Iba Severus sám vedel, že tesne nad pokožkou sa mu vytvoril ochranný štít. Zároveň, ako sa ho malo letiace kúzlo dotknúť, natiahol ruku s prútikom, aby to vyzeralo, že ho odrazil práve ním. Kliatba letela niekde dohora, narazila na začarovaný strop a rozprskla sa.

 

„Staviaš sa na odpor, zradca?“ pokynula rukou a všetci jej služobníci naraz vystreli prútiky.

Mnohonásobné Crucio, vyslovené s nenávisťou, sa rozliehalo Veľkou sieňou.

 

„Protego!“ zareagovali profesori i poniektorí starší žiaci, prebratí z šoku. Severus sa snažil svoj štít rozšíriť aj na ostatných. Čiastočne sa mu to aj podarilo, len pár výkrikov bolesti za ním mu potvrdilo, že štít nebol dostatočný, no na prvý raz to bol úspech.

 

„Nepoučiteľní!“ zrušila kliatbu Očakávaná, „ale ja mám pre vás pripravené maličké prekvapenie. Komu asi patrí tento rozkošný šálik?“ triumfálne vytiahla spod plášťa červenú Hermioninu štólu.

„To je Hermionine,“ šepla Minerva a Severus uvažoval, či jej povedať kde sa momentálne Hermiona nachádza. A keď tam išla, určite žiaden šál nemala, keď sa zozadu ozval zúfalý hlas babi Longbottomovej.

 

„Mala ho na sebe Ginny, keď išla von! Vnútila som jej ho, aby neprechladla...“

„Ginny, ach nie!“ ak Harry aj doteraz naivne veril, že Ginny ten prútik len vypadol a ona sa kdesi zabudla s nejakou bývalou spolužiačkou, jeho nádej sa rozplynula. Klesol na kolená a zatínal päste.

 

„Ha! Vzala som vám chuť odporovať? Máte hodinu, aby som tu mala koho chcem, inak tá vaša Ginny...“ s odporom vyslovila Ginnino meno. Vyhrážku nedokončila, ale ani nebolo treba. Prítomnými prešla hrôza aj bez konca strašnej vety.

 

„Tak! Môžete začať hľadať schovanú Hrdinku!“ pohŕdavo ohrnula peru, mávla prútikom a na to sa rozleteli bočné dvere. Zároveň sa prudko otvorili náprotivné profesorské dvere.

 

 

 

 

Draco si vydýchol. Konečne má aspoň akú takú šancu pomôcť. A dúfal, že Blaine stihol varovať Severusa dosť zavčasu. A tiež, že sa nezabudne po nich vrátiť. Nevedel veľa o lojalite domácich škriatkov, len sa mu čosi marilo, že musia poslúchať svojho pána. Opäť mu napadol otcov starý škriatok Dobby, ale to nebol príliš dobrý príklad. Dobby bol rebelant a vždy mal svoje cestičky ako urobiť čo sa od neho žiadalo, ale zároveň si urobiť veci po svojom.

Dúfal, že ak Blaine toľké roky slúžil jeho matke, dokonca pre neho ukrýval jej testament, dá sa mu veriť.

Neostávalo mu iné, len čakať a prebrať Ginny.

Ľutoval, že nemá pri sebe žiadnu vodu, snažil sa acciom privolať prútik, ale bez výsledku. Musel ju ale prebrať za každú cenu. Sklonil sa nad ňu a poťapkal jej po líci.

„Weasleyová!“ oslovil ju a v tom momente mu ani nenapadlo, že už pár rokov nosí iné priezvisko. Striedavo ju udieral po ľavom i pravom líci, kým sa Ginny nezačala preberať. Mračila sa s prižmúrenými očami a pritiahla si ruky k telu v obrannom geste.

 

„Konečne,“ vydýchol si Draco, „myslel som, že ťa tu budem musieť fackať donekonečna!“

V jej očiach zbadal rastúcu hrôzu a pochopil, že jej hlboký nádych je predzvesťou hlasného kriku. Položil jej ruku na ústa a hoci nerád, zatlačil.

 

„Počúvaj, Weasleyová! Pustím ti ústa, ak kývneš, že nebudeš vrieskať!“

 

Ginny prevracala očami okolo seba, v šere toho moc nevidela a pochopila, že je vo veľmi ponižujúcej pozícii. Niečo mu zamumlala pod rukou, ale nakoniec kývla.

„To ti trvalo!“ odtiahol na kúsok dlaň od jej úst a čakal či ostane potichu. Ale Ginny iba zhlboka dýchala a trela si spánky.

 

„A ...čo si to hovorila?“ vybavil sa mu jej pokus niečo povedať.

 

„Som Potterová! Pako!“ uľavila si Ginny. Spomínala si na to, ako vyšla von z hradu, potom cez ňu ktosi prehodil plášť, vypadol jej zľaknutím prútik z ruky a na viac si nepamätala.

 

„Potterová!“ zahundral Draco, akoby to počul po prvý raz, „to máš skoro jedno!“

 

„Kde sme?“ Ginny sa postavila a snažila sa zorientovať. Rozhodla sa, že bude jeho urážky ignorovať.

 

Draco vyskočil na rovné nohy, urobil smiešny pukerlík a zarecitoval:

„Drahí hostia, vitajte v starobylom sídle, plnom luxusu o akom sa vám ani nesníva. Od nepamäti vo vlastníctve jedinej rodiny! Vitajte na Malfoy Manore!“ na záver jeho hlas nabral plačlivý nádych, „si v mojej izbe,“ dodal sucho a pokrčil čelo.

„Toto... teda som,“ Ginny jednoznačne strácala reč. Nečakala, že by ju uniesli sem. A prečo vlastne?

„Áno si väzňom v Malfoyovskom sídle. Ostatne, ja tiež...“ rozhodil rukami a tvrdo dosadol na posteľ.“

 

„Ale prečo...?“ nechápala zmysel svojho únosu.

„Neuraz sa, ale asi si ťa splietli s niekým iným,“ hodil jej do tváre Draco.

„Splietli...“ zmätene uvažovala, pozerala sa na svoje šaty v dosť žalostnom stave a siahla si na plecia, „Hermionina štóla!“ vyhŕkla a oči jej zasvietili poznaním.

 

„To Hermionu chceli uniesť, naše šaty, mali podobný odtieň a ja som mala vonku jej štólu!“

Bez toho aby uvažovala kam si sadá, zviezla sa rovno vedľa Draca, na jeho posteľ.

 

„Ale Hermionu?“ hlava sa jej išla rozletieť, spánky si trela čoraz intenzívnejšie, no účinok to neprinášalo.

Draco pozoroval nešťastnú Ginny, bolo mu jej skoro ľúto. Potrebovala počuť niečo povzbudzujúce, potrebovala nádej.

„No, vieš,“ drgol do nej lakťom, „môj škriatok, Blaine, sa po nás vráti a vyvedie nás odtiaľto. Poslal som ho varovať Severusa.“

 

„Varovať? Prečo? Čo sa deje?“ uprela na neho oči plné sĺz. Ginny bola od prírody bojovníčka, ale teraz tu sedela pokorená, odtrhnutá od rodiny a navyše bez prútika. Plakala mlčky a vyplavovala zo seba obavy a vlastnú nemohúcnosť.

„Mhm... do Rokfortu sa chystá banda Smrťožrútov...“ šepol neochotne. Ešte sa mu tu zas zosype a Blaine ju nebude môcť odviesť. Ale kde v pekle ten škriatok je?

 

„Veď tam je Harry a deti a ...“ srdce sa jej zovrelo nad počtom blízkych ľudí v ohrození.

„Neboj sa, Severus a Hermiona to nedopustia,“

„Hermiona?“ hlas jej preskočil do výšky, „ničomu nerozumiem...“ zvesila ramená a povážlivo sa naklonila, až Draco dostal strach, či sa nebodaj nechce o neho oprieť.

 

Ginny sotva vnímala jeho prítomnosť, pred vnútorným zrakom sa jej mihali obrazy jej detí a Harryho a pri srdci ju tlačila obrovská hrča. Slzy jej vytekali v čoraz silnejších prúdoch, ale naďalej statočne mlčala.

 

Draco po tretí raz v tento večer vzýval starodávne sily Merlina či Morgany, bolo mu to v podstate jedno koho, len aby konečne dorazil ten nepodarený škriatok.

Už už mal na jazyku príhodné tresty pre zradcovského škriatka, keď sa v tmavom kúte izby ozvalo jemné pufnutie.

 

„Blaine!“ zvolal Draco a tresty sa rozplynuli v nadšení nad jeho príchodom.

„Pán Draco, môcť ísť!“ prehlásil škriatok dôležito a zažmurkal na zronenú Ginny, „pani hore, to byť dobre! Chytíte Blaina za ruky...“ vyzval ich a natiahol k nim špáradlové ručičky.

Draco hneď zovrel ponúkanú záchranu. Ginny rozpačito, ale nakoniec predsa len tiež vložila svoju dlaň do Blainovej.

„Prejsť ku kuchynskému krbu,“ nabádal ich.

Draco sa zdráhal. Cez kuchynské krby človek neprešiel. Ostal by zaseknutý niekde v múre, či komíne a zahynul by v plameňoch.

„S Blainom to pôjde. Blaine vie ako,“ presviedčal ich.

„Ja idem,“ ozvala sa zrazu Ginny, „radšej skapem v komíne, ako rukou nejakého idiota!“ vyslovila tvrdé slová a urobila krok ku krbu.

„Potterová,“ preglgol nasucho, nechcel vyzerať ako zbabelec a tak rýchlo dodal, „konečne od teba počujem rozumné slová!“

Škriatok ich mykol za ruky a oboch naraz vtiahol do krbu.

11.09.2021 22:32:48
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one