Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Prosím, nekameňovať.
Túto kapitolu som celkom dosť prepisovala a aj dopisovala.
Ale myslím, že nie na škodu. ;-)
Ďakujem, Baru, za komentíky a gratulujem k prvenstvu ;-)
Táto kapitola je špeciálne venovaná tebe.
Chave, nesmutni, tvoja je celá poviedka ;-)
d2npxvb-d114f4f0-9a41-42cb-9f32-aecb073bb0ce.jpg
35. Komplikácie

 

Severus tancoval. A prehodnocoval svoje postavenie.

Bolo mu výborne! Nové zistenie, oproti bežnému - Je mi mizerne a nechcite vedieť ako veľmi!

Nie že by sa chcel s okamžitou platnosťou vzdať svojej povesti, jeho správanie až natoľko nevybočovalo z vrodených daností jeho povahy.

Niekedy uvažoval, či to nebola práve jeho povaha, ktorá ho predurčila k niekoľkým osudovým zvratom v živote.

Keby sa narodil ako extrovert s ľahkomyseľným uvažovaním, bol by dnes tam, kde je teraz? Bol by sa dal do služieb Temného pána? Zaradil by ho Múdry klobúk vôbec do Slizolinu?

Rýchlo podobné myšlienky zavrhol. K svojej fakulte pociťoval silné patriotské cítenie a ani v myšlienkach nepripúšťal žiadnu zmenu. Bol skrátka pravý Slizolinčan!

Ale možno by jeho alternatívne extrovertné ego, práve teraz závidelo svojej introvertnej verzii.

 

Tancoval. V rámci možností, znesiteľný fakt. Vynaložené úsilie vyvažoval práve ten nový pocit – Je mi výborne!

Pokiaľ mal možnosť pozorovať svoje okolie, ale príliš sa tým nezaoberal, tanečné kreácie študentov boli ďaleko nad jeho, krok - sem, krok - tam.

Ale zdalo sa mu, že Hermione to bolo celkom ľahostajné. Ani poriadne nevnímala zmeny rytmu v po sebe idúcich skladbách, nechala sa ľahko viesťpráve tým jeho monotónnym kráčaním.

Všetko sa zdalo byť v absolútnom poriadku. Severus v opojení zmyslov zabudol, že práve v tieni slastných chvíľ zvykne zlomyseľný osud číhať, aby mohol uštedriť o to tvrdšie rany.

Zo zvyku sykol, keď sa znamenie rozhorelo vnútorným plameňom a začalo ho volať nezvyklou intenzitou.
 

Hermiona hneď zdvihla hlavu, nepotrebovala sa pýtať čo sa stalo, všimla si jeho letmý pohľad na vlastné predlaktie.

Bez slova sa otočila a viedla ho prítmím Veľkej siene k bočným dverám. Používali ich väčšinou len učitelia, preto nehrozilo, že by na tejto chodbe stretli študenta.

 

„Ku mne je to bližšie,“ šepol Severus a nasmeroval ju do podzemných priestorov hradu. Ani v tmavých chodbách nemuseli mať obavy zo stretnutia s náhodne blúdiacim študentom. Povesť hlavného obyvateľa žalárov, urobila z týchto priestorov tabu i pre samotných Slizolinských. Rýchlo prejsť do priestorov fakulty, ale žiadne zbytočné zdržovanie sa.

Ťažké dubové dvere sa za nimi samé zabuchli a ledva ustal zvuk rázneho buchnutia dreva o veraje, Severus už zvieral v dlani fiolku s Posilňujúcim elixírom.

 

Hermiona sa zatiaľ posadila do jedného z kresiel oproti krbu. V tomto istom kresle už sedela pri ich posedení s pohárikom whisky, tak akosi automaticky usúdila, že to druhé je Severusove obľúbenejšie.

Bez jediného slova obaja čakali kým elixír zaberie a až potom Severus začal odopínať gombíky slávnostného habitu. Za ním nasledovalo i čierne sako.
Hermiona čakala, že si Severus len rozopne manžetový gombík a vyhrnie rukáv, ale on pred jej očami porozopínal celú košeľu a nechal ju spadnúť za seba. Aj v mihavom svetle ohňa videla jeho chrbát, pretkaný spleťou jaziev, väčšinou staršieho dáta. Ich pôvod bol viac ako jasný. Tušila, že je to rukopis Severusovej minulosti Smrťožrúta.

 

Otáčal sa k nej s prázdnym výrazom v očiach. Z ľavého predlaktia sa zas vyškieralo jeho prebudené Znamenie zla. Chvíľu sa jej videlo, že ilúziu pohybu vytvárajú plamene v krbe, ale bolo to len jej prianie. S minulým razom sa nedalo ani porovnať. Pár minút ako sa zas objavilo a vypadalo rovnako, ako keď ho videla v plnej sile po niekoľkých týždňoch.

 

Severus sa zložil do kresla a pozrel Hermione do očí.

„Čo mám robiť?“ spýtala sa ho s nádejou.

 

„Dôverujem ti... “ šepol unavene. Potláčal pálivý pocit, ktorý zachvátil celé telo. Tá mizerná ženská musela použiť na zariekanie niečo, čo volania posilnilo.e

Zanadával si v duchu do trolov! Ako to že si nedal hneď fakty do súvisu! Je predsa Halloween! Preto sú jej dnes temné sily naklonené! Zvažoval, či to povedať Hermione, nechcel ju vyľakať, aby nezačala o sebe pochybovať.

Môže jej to povedať neskôr.

Ale Hermiona ho prekvapila. Pritiahla si k nemu svoje kreslo a naklonila sa bližšie.

 

„Dnes je Halloween, budeš mi musieť pomôcť,“ rozptyľovalo ju, vnímať jeho nahú pokožku a sústrediť sa len na... čo vlastne? Liečenie, alebo obranu proti čiernej mágii?

 

„Šikovná,“ vydýchol Severus, našiel jej ruku, pritiahol si ju k perám a dovnútra dlane vtlačil horúci bozk.

 

Zachvela sa, pomaly si ruku vytiahla a vedome mu ňou prechádzala dolu bradou, krkom a krížom cez hrudník. Ruka sa jej nadvihla, ako sa zhlboka nadýchol. Páčilo sa jej, pod prstami cítiť tlkot jeho srdca, páčilo sa jej toho omnoho viac, ale vedela, že ju čaká náročná úloha.

Znamenie sa stále drzo škľabilo a narúšalo na prvý pohľad pokojnú atmosféru.

Mala sto chutí pritlačiť naň obe ruky a donútiť ho, aby sa stratilo, ale mala obavu aby jej konanie nebolo príliš šokové.

Začala najskôr znamenie iba obkružovať prstami po nezasiahnutej koži.

 

Severus pozoroval jej zaujatie spod privretých viečok. Vedel to, bol si istý, že je v nej niečo ako liečiteľka. Akoby podvedome presne vedela, čo má robiť.

A znamenie patrične zareagovalo. Lebka s hadom sa bránili proti Hermioninej mágii. Rozpálili sa a koža v ich tesnej blízkosti očervenela horúčavou.

 

Hermiona zaváhala, nevedela si vysvetliť prudkú reakciu. Zdvihla hlavu k Severusovi a chcela prerušiť fyzický kontakt.

 

„Nie, pokračuj,“ vyzval ju a voľnú ruku položil na jej dlaň.

Krátky vzdych vyjadril jej neistotu.
Len ju pohladil, dal najavo svoju dôveru k jej úsudku.

 

Odhodlane prikývla. Vyrobila zo vzduchu ľad, opatrila ho kúzlom proti roztopeniu a priložila na horúcu kožu predlaktia. Ešte pridala neviditeľné putá, aby sa neskĺzo nabok.

Chcela sa postaviť a na chvíľku vyrovnať ubolený chrbát, zohnutý do neprirodzenej polohy, ale Severusova ruka ju zadržala.

„Poď ku mne,“ chrapľavo zašepkal so zavretými očami. Naliehavo tichý hlas spôsobil, že sa jej podlomili kolená a doslova mu spadla do lona. Zachytil ju a stiahol k sebe. Pootočil hlavu a pokračoval priamo do ucha, „minule si používala zaujímavejší spôsob liečenia!“

 

Hodvábne slová sa rozlievali jej telom a dráždili citlivé nervové zakončenia. S každým nádychom sa jej do mozgu dostával signál, že vôňa ktorú vdychuje patrí práve jemu a ona sa nedokáže ani pohnúť.

„Máš dobrú pamäť,“ odpovedala perami pritlačenými na jeho.

Vošiel jej rukou do vlasov a pár pohybmi uvoľnil záplavu vlasov, uväznených v drdole.

 

„Mhm,“ len zamumlal a viac nevydržal reagovať bez pohybu na jej horúce ústa. Nástojčivo sa dožadovali jeden druhého. Vpíjali sa do seba, opájali bezprostrednou blízkosťou svojich tiel, ale... zas tu bolo ale, ktoré čokoľvek ďalšie odsúvalo do úzadia.

 

Hermiona sa spamätala prvá. Namáhavo sa odtiahla, čelom sa opierajúc o jeho čelo, snažila sa upokojiť dych.

„Musím skontrolovať...“ vyslovila bezhlasne a položila Severusovu ruku na ľadový obklad.

 

Nesúhlasne zabručal, ale vedel že má pravdu. Pridlho mu šialená kresba diktovala, čo má kedy robiť, bolo načase s ňou skoncovať.

 

„Vyzerá bledšie,“ povedala, keď zložila ľad dole.

„Ale nie je to zásluha obkladu,“ poznamenal Severus.

Odpoveďou mu bol Hermionin prekvapený pohľad.

„Ako to myslíš?“

 

„Ľad odstránil len druhotný zápal, ale samotnému znameniu neuškodil. Je len tvoja zásluha, že ho dokážeš umlčať,“ chytil obe jej ruky do svojich a otočil ich dlaňami nahor, „tu je to tajomstvo, v tvojich rukách! I keď je možné, že v tebe celej!“

 

Hermiona pozorovala svoje ruky, akoby ich zbadala po prvý krát. Zbehla očami na Severusove predlaktie a o niečom premýšľala.

„Myslíš, že by bolo možné, odstrániť ho natrvalo?“

Severus váhavo prikývol.

„Logicky už malo zmiznúť! Koncom Temného pána sa popretŕhali všetky spojenia a pokiaľ viem, s ním sa malo stratiť aj znamenie.“

 

„Ale nestratilo!“

 

„Nie a niekto využil to slabé prepojenie na vlastné ciele. Musí mať pomerne silnú mágiu!“

 

„Musí veľmi nenávidieť!“

 

„Je to možné. Nenávisť dáva obrovskú silu.“

 

„Ale mohlo by to fungovať... zrušiť natrvalo?“

 

„Mohlo... vlastne dúfam, že ty to dokážeš,“ dopovedal Severus, pozeral Hermione do tváre a veril, že sa nemýli.

 

„Ja?“ pípla prekvapene.

„Ty,“ potvrdil a presunul jej dlane, na svoje predlaktie.

 

Hermiona potichu zhíkla, ale neodtiahla sa. Pokožka so znamením zla vôbec nepálila. Naopak, pod rukami cítila mrazenie.

Snažila sa prekryť celé znamenie hada, aby ani kúsoček netrčal a všetko čo si teraz priala bolo, aby navždy zmizlo.

 

Mrazenie sa zmenilo na štípanie, tisíc špendlíkov sa snažilo zhodiť jej ruky preč. Do očí sa jej vtisli slzy ako hrachy a v ťažkých kvapkách cupkali dole.

Severus jej neustále pozeral do tváre, slzy si všimol, sotva jej zaliali zrenice a začali sa rinúť dole tvárou. Hánkou jej ich nežne poutieral a položil svoju voľnú ruku na jej vysilené dlane.

 

Hermina pocítila teplo mužskej ruky a zároveň cítila príval novej energie.
Pichanie neviditeľných ostrých hrotov pokračovalo. Akoby vo vlnách cítila na koži bolestivé útoky, ktoré jej cez lakte prechádzali až do ramien.
Telo jej oslabovalo, ale to nemohla dovoliť. Nechcela sa vzdať. Nie Severusa!
Sústredila sa na znamenie zla a bolesť, ktorá jej vystreľovala do tela, obrátila naopak. A pridala ešte jednu silu. Okolo srdca sa jej rozlievalo teplo. Poslala ho cez ramená do svojich dlaní a čistila cestu. Ak je nenávisť zdroj obrovskej sily, niekto bude veľmi prekvapený, čo dokáže sila celkom opačná. Taká, ktorá má svoj pôvod v srdci.
Tlak od znamenia postupne oslaboval. Čas stál, alebo sa dokonca vracal, Hermiona nedokázala posúdiť, koľko času prešlo, keď si bola istá, že už necíti žiaden závan negatívnej sily.

Ale ešte nemala odvahu zložiť ruky. Len zľahka pohla prstami, aby dotykom zistila, že Severusova pokožka je pod nimi úplne hladká.

 

„Och,“ údiv sprevádzalo krátke vzdychnutie.

 

„Nie je tam,“ ticho skonštatoval Severus.

 

„Ja...“ váhala, či odokryť ruky. Paradoxne jej väčší problém robilo zistenie, že to naozaj dokázala. Posunula dlane o milimeter, ale ďalej sa neodvažovala. Bezmocne zavrela oči.

 

Severus pochopil jej strach. Jemne zovrel váhajúce Hermionine ruky a odsunul ich nabok.

 

„Tak už otvor oči,“ povzbudil ju. Sám mal problém pochopiť, že záťaž, ktorá ho sprevádzala viac ako polovicu života, je zrazu definitívne preč!

 

„Naozaj je preč!“ prechádzala otvorenou dlaňou po obelenej koži všetkými smermi a zdráhala sa uveriť vlastnému zraku. Prezerala si svoje ruky z oboch strán, ale nenachádzala na nich nič, čo by jej poskytlo vysvetlenie.

 

Spýtavo pohliadla do Severusových očí, ale momentálne ju nevnímal. Pozoroval hladkú kožu ľavej ruky, ktorá sa konečne ničím nelíšila od pravej. Čakal že ho zaplavia emócie, možno radosť, alebo hnev, ale cítil iba obrovskú úľavu.

 

Vtedy si všimol Hermionin pohľad. Pritiahol ju k sebe a bez jediného slova pobozkal.

Otázky zostali nezodpovedané.

Severus Snape nevedel ďakovať. Nikdy nemal ďakovať komu, ani začo. Teraz by túto chýbajúcu životnú skúsenosť potreboval. V hrudi ho tlačil prebytok neznámej emócie a bol presvedčený že sa zblázni, ak ju zo seba nedostane.

Jediné, čo v tej chvíli mohol, bolo pretaviť šokujúce city do sily bozku. Nedočkavo sa dral do jej úst, chcel preskúmať každý ich kúsok.

Odpovedala mu hlbokým výdychom, presne cítil ako mu zvláčnela v náručí.

Pridržal ju okolo pása, aby jej poskytol stabilitu a druhú ruku vnoril do voľných vlasov.

 

„Hermiona,“ zašepkal namáhavo, keď od nej na chvíľu odlepil pery.

„Áno,“ vzdychla.

„Ak by si chcela odísť...“ musel jej dať možnosť voľby.

 

„Posielaš ma preč?“ nerozumela jeho otázke.

„To rozhodne nie,“ objímal ju okolo pása tak pevne, že by ani nemohla ísť dobrovoľne.

„Čo teda chceš?“

 

„Chcem, teba... a chcem ti dať šancu odísť, kým na to mám ešte silu.“

„Nemám v úmysle odísť,“ zavrtela hlavou Hermiona a spojila si ruky za jeho krkom.

Z úst mu vyšiel hlboký vzdych, jemne ju zložil zo svojich kolien, aby sa mohol postaviť a hneď ju vzal na ruky.

 

„Práve si prekročila bod, odkiaľ niet návratu… A ja s tebou...“ zašepkal chrapľavým hlasom pri Hermioninom uchu Severus a pomaly, s ňou v náručí, vykročil smerom k svojej spálni.

 

 

____________________________________________________________

 

 

„Vy tupci! To nie je ONA!“ jačala vo svojom záchvate zúrivosti Očakávaná. Naraz stíchla a nik sa neodvážil pohnúť ani brvou, aby nezadal príčinu jej ďalšieho výbuchu zlosti.

Zadívala sa na nehybnú tvár ženy ležiacej na zemi a zrazu sa na jej tvári objavil úsmev.

Nebola to tá, ktorú chcela, ale toto bol rovnako cenný úlovok.

 

„Kohože to tu máme?“ riekla sladkým hláskom, „Vy nemožní babráci,“ obrátila sa k dvom, čo ju priniesli, „ani netušíte, koho ste mi priviedli, pravda?“

 

Nechávala ich v neistote, kráčala okolo nich krokom šelmy na love, vyžívala sa v ich strachom obelených tvárach.

 

„Vďaka vám máme vzácnu návštevu, mladú paničku Potterovú!“ spokojne si preložila ruky na prsiach, „vzácne eso v rukáve!“

 

Dvaja nešťastníci si vydýchli. Ich omyl ostane nepotrestaný!

Ale ona na nich nezabudla. Zdvihla prútik, namierila ho na muža, ktorý stál bližšie a škodoradostne vyslovila: „Crucio!“

 

Úbožiak sa zmietal na studenej podlahe v kŕčoch bolesti. Po chvíli ho nasledoval aj druhý muž.

Viac im nevenovala pozornosť. Akoby sa ani nič nestalo, prehovorila k ostatným.

„Moji verní, deň na ktorý čakáte, prišiel,“ medzi prítomnými to zašumelo, „medzi sebou máme osobu, ktorá nás dostane do hradu!“ pokynula rukou na postavu v tmavomodrom plášti, „bol pozvaný na svadbu a my, ako jeho sprievod sa tam vrátime s ním!“

 

Lucius Malfoy okamžite zacítil svoju príležitosť. Predstúpil pred Očakávanú a pokľakol.

„Pani moja, ty vieš, ako sa túžim pomstiť...“ ani nevládal vzrušením dopovedať vetu o nenávisti k  Severusovi Snapovi.

 

„Nebuď unáhlený, Lucius! Našu pomstu si zaslúži každý, kto zradil čistú krv a dovolil si zahadzovať sa s nečistými! V momente prekvapenia je naša sila a hodlám ju i využiť!“

 

 

Draco mal pocit, že musí zvracať. Zo všetkých síl sa snažil udržať v pokoji.

Nebolo to ľahké, najmä keď musel pozerať do tváre Ginny Potterovej. Pre šťastie oboch sa ešte neprebrala.

 

Čo za šialenstvo sa tu deje? Temný pán bol úchylný bastard, ale čo predvádzala táto ženská...

Ako z tohto von?

Ak sa títo novodobí Smrťožrúti dostanú do školy, bude to pohroma!

 

„Odpracte tých dvoch!“ ukázala rukou Očakávaná na Draca a Ginny, „zabezpečte ich v jeho izbe!“ prikázala komusi a Draco sa snažil čo najviac uvoľniť, aby napodobil bezvedomie. V duchu prosil Merlina a všetkých jemu podobných, aby nikomu nenapadlo, kontrolovať mu znamenie.

 

Našťastie ho len zdvihli pomocou levitačného kúzla a preniesli do izby. Skončil na koberci, ani nedúfal, že by ho snáď položili na posteľ. Ostal ležať bez pohybu a čakal na zvuk zatvárajúcich sa dverí.

 

Druhé žuchnutie vedľa neho, bola zrejme Ginny. Ani s ňou sa nemaznali a hodili ju na podlahu ako vrece. Draco začul jej tiché zastonanie a druhý raz vzýval Merlina, aby vydržala potichu kým sa nezatvoria dvere.

 

Nekonečných pár sekúnd konečne prešlo a k jeho ušiam doľahol zvuk zaklapnutia dverí.

V hlave rátal do desať a snažil sa z chodby zachytiť zvuky vzďaľujúcich sa krokov.

Deväť,

desať.

Všade vládlo omračujúce ticho. Pomaly zažmurkal do šera. Nezdalo sa mu, že by tam s nimi bol ešte niekto.

 

Vedel čo má robiť a musel to urobiť rýchlo.

 

„Blaine,“ zašepkal do tmy, „Blaine!“ skríkol hlasnejšie. Nebol si istý, či škriatok môže počuť aj šepot.

 

„Pán Draco,“ ozval sa tenučký hlások, tesne za zvukom škriatkovho primiestnenia.

 

„Blaine, musíš na Rokfort, musíš varovať Severusa Snapa!“ Draco čakal, že sa ho Blaine bude vypytovať na podrobnosti, ale on len mlčky prikyvoval, „chystá sa tam banda Smrťožrútov. Choď rýchlo!“

„Áno, pán Draco, Blaine rozumie, Blaine vie,“ chystal sa okamžite odísť, ale Draco ho chytil za ruku.

„Blaine, vráť sa potom po nás,“ hodil hlavou za seba a ukázal na ležiacu Ginny, „prosím, Blaine!“ doložil naliehavo.

„Pán Draco sa spoľahnúť, len ju musíte prebrať. Pani musieť kráčať sama,“ povedal tichučko, uši sa mu zachveli strachom a čakal, či ho pán nepotrestá za trúfalé slová.

Draca ani nenapadlo škriatka trestať. Nechápal, prečo Blaine ešte stojí na mieste a stráca drahocenný čas.

„Blaine, choď už!“ okríkol ho.

„Áno, pán Draco,“ natešene skríkol škriatok a okamžite zmizol

08.09.2021 22:45:21
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one