Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Krásne a vtipné komentíky som od vás dostala. Takže čo vám za ne dám??
Predsa ďalšiu kapitolu, kde snáď bude Majster Elixírov tancovať ;-)
Zistite samy. ;-)
severus_snape___dance_by_opalchalice_dek9l5f-fullview.jpg
34. Dámska volenka

 

Hermiona si konečne sadla vedľa Ginny. Malého Jamesa vzal na chvíľu Harry a so slovami, že majú spolu chlapské záležitosti, šiel zrejme pohľadať bývalých spolužiakov, ktorí boli pozvaní na svadbu.

„Ten sa tak skoro nevráti!“ skonštatovala Ginny, „doma neprestajne rozprával Jamesovi, že ho zoznámi s ujom tým a ujom hentým a poukazuje mu svoju školu, kde bude neskôr chodiť aj on!“

„A rozumel mu?“ smiala sa Hermiona.

„Neviem, ale James má v slovnej zásobe nové slovo – Lokfolt!“

Obe sa rozosmiali. Ginny mala na kolenách posadenú Lilly, zabratú do dôležitej činnosti. Ťahala látku šiat svojej mamy i Hermiony a snažila sa zistiť, kde končia jedny a začínajú druhé. Podobné odtiene jej splývali do jedného a začínala sa zlostiť. Bolo treba odpútať jej pozornosť.

Hermiona ju vzala na ruky. Dievčatko sa najskôr vzpieralo, podozrievavo žmurkalo zelenými okáľmi na neznámu tvár.

Ale skutočne len chvíľku. Hermiona sa na ňu usmievala, prihovárala sa jej nežnými slovami až kým sa malá neupokojila a nezačala skúmať nové podnety.

Ťahala ju za štólu, mykala náhrdelníkom, ale Hermiona ju nechala. Akurát odložila štólu bokom.

Obdivovala detskú prispôsobivosť. V hluku ktorý tu vládol sa dokázala chovať úplne prirodzene. Pokojne si cucala palec jednej ruky, kým druhou rukou objavila pár prameňov Hermioniných vlasov, vykĺznutých z vyčesávaného drdola.

 

„Aj tebe by pasovala taká malá princezná,“ vzdychla Ginny, pohladila svoju dcéru v Hermioninom náručí a opatrne jej povyberala zaseknuté vlasy spomedzi prštekov.

„Ginny, zabúdaš, že deti nerastú na stromoch!“ pokrútila hlavou.

„Snáď neplánuješ ostať celý život sama?“ zaskočila ju Ginina priamočiarosť.

„Neviem... časom,“ pripustila Hermiona.

„Ale srdcu nerozkážeš, Hermiona!“ smutne sa usmiala Ginny. Po Ronovej smrti zažila Hermionine stavy na pokraji zrútenia, keby nie jej nástupu do Rokfortu, ktovie, či by úplne neprepadla depresiám. Vyrovnanú a relatívne spokojnú, ju videla oveľa radšej.

 

„Smiem prosiť o tanec, krásna dáma?“ zaznel nad nimi mužský hlas.

„Prepáčte, ale momentálne...“ zarazená Hermiona si pritiahla Lilly bližšie k telu, aby zdôraznila, prečo nemôže ísť tancovať.

„Nuž, mohli by ste ju vrátiť jej peknej mamičke. Madam,“ obrátil sa k pobavenej Ginny, „má nádhernú farbu vlasov, akiste po vás!“

Ginny zrumenela a vzala si Lilly späť na kolená. Malej sa zmena nepáčila, naťahovala ručičky k Hermione a dožadovala sa návratu. Vôľa dospelých nateraz zvíťazila a Lilly si mohla len urazene cucať obľúbený palec.

„Časom...“ zašepkala významne Ginny Hermione a postrčila ju, „choď!“

Hermiona by si zatancovala s neuveriteľnou chuťou, ale s niekým iným. Ten sa však k takémuto kroku pravdepodobne neodhodlá. Severusa Snapa už videla na mnohých plesoch, ale tanec? Vždy len stál bokom, bedlivým okom sledoval dianie na parkete a snažil sa odhaliť prípadné hroziace výtržnosti. Hoci už jeho prítomnosť bola zárukou, že zábava prebehne s minimálnymi problémami.

 

Tancovať ho nevidela nikdy!

 

Teraz sa nad ňou skláňal nepopierateľne príťažlivý, blonďavý Sigurd Ionel, ale ona už dávno preferovala oveľa tmavšiu farbu vlasov. Očí samozrejme rovnako.

Ónyx jasne víťazil nad akvamarínom.

 

Bude teda tancovať s tým, čo sa jej ponúka. Mykla plecami a podala mu ruku.

„Bude mi cťou,“ uklonil sa a odvádzal ju na parket.

No už po pár krokoch sa začala cítiť zvláštne. V hlave sa jej rozoznel poplašný signál. Nepáčilo sa jej Sigurdovo premenlivé správanie. Teraz bol stelesnením dvornej etikety. Viedol ju ako dáku princeznú, s rukou natiahnutou dopredu, kráčajúc mäkkým krokom a bradou hrdo zdvihnutou.

 

Kým stihla identifikovať príčinu svojej nevôle, Sigurd si ju malou otočkou pritiahol. Predviedol ukážkové základné držanie a jemným tlakom prebral vedenie nad tancom.

Hermiona odrazu vnímala len rytmus a odstredivú silu každého obratu.

Už už si začínala myslieť, že to nebude až také zlé, Sigurd bol viac ako skvelý tanečník, keď jej nadobudnutý pokoj narušil pokusom o rozhovor.

 

„Predstavovať sa vám asi nemusím,“ sklonil sa bližšie. Hlasitá hudba poslúžila jeho zámeru o bližší kontakt, ak samozrejme nechcel kričať, čo rozhodne v pláne nemal.

„Nie, to nemusíte, v tejto sále už vaše ctené meno pozná každý,“ Hermiona dúfala, že sarkazmus ho odradí od ďalšieho rozprávania.

 

„Ó,“ silene sa zasmial, „ste nielen krásna, ale aj vtipná!“

„Na som nepotrebovala zmysel pre humor, stačil mi sluch!“ lakonicky zo seba vypustila.

„Krásna dáma, prezradíte mi vaše meno, keď to moje je už vo všeobecnom povedomí?“ Sigurd sa rozhodne odbiť nenechal.

 

„Hermiona Weasleyová,“ Čo už... pomyslela si Hermiona. Meno nie je tajomstvo, nebude zo seba robiť tajomnú.

 

„No nie!“ ševelil jej Sigurd tesne pri uchu, „vy ste Hermiona Grangerová! Boli ste mi povedomá!“ rozplýval sa svojim zistením a Hermiona už vedela, prečo sa jej v hlave spustil poplach. Keby ju tak nezvieral, vykrútila by sa mu. Jeho správanie začínalo byť dotieravé.

„Váš pán manžel tu s vami nie je? Také nezodpovedné, nechať vás samotnú!“

 

S tebou určite! Supela v duchu Hermiona.

„Môj manžel už nežije,“ navzdory tomu čo cítila, odpovedala pokojne.

 

„Ale to je mi ľúto!“ povedal, no v hlase nemal ani stopu po ľútosti.

Hudba zmenila tempo, spomalila a okolité študentské páry sa okamžite začali po sebe lepiť.

 

Keď si Sigurd k sebe pritiahol Hermionu tesnejšie, ako dovoľovala slušnosť, pocítila paniku. Pocítila jeho ruky, pomaly sa presúvajúce nižšie a nižšie.

 

„Pustite ma, lebo...“ zarazila sa nepremyslenou vyhrážkou. Zaprela sa o neho rukami, ale bol neporovnateľne silnejší.

 

„Maličká... lebo čo? Pošleš mi do vlasov ďalší vietor? Bolo to milé odpútanie pozornosti,“ zlomyseľne sa zachechtal, „ale neúčinné, len ma to viac rozdráždilo.“

 

Aký vietor? Ten prievan nebol od dverí? Kto teda? Horúčkovito uvažovala Hermiona.

 

„Pustite ma! Začnem kričať!“ začala sa jej chytať panika.

 

„Len si krič, kto by ťa v tom hluku počul?“ vysmieval sa jej.

 

Hermiona sa nadychovala, chcela z celej sily skríknuť, ale priložil jej ruku na ústa.

„Potichu! Teraz sa pekne pretancujeme niekam do pohodlia a …“

 

Hermiona sa začala naozaj báť. Ten chlap musel byť šibnutý, nenadarmo mala pred ním Anikka obavy. Snažila sa vytvoriť ochranný štít, ale ako bol na ňu pritesno nalepený, štít by pokryl aj jeho, takže jej snaha by bola márna.

Jeho prsty sa jej vrývali do pozadia a manévrovali ju k východu. Druhá ruka jej bránila poriadne dýchať.

 

To nie! Ako volať o pomoc? Alebo sa spoľahnúť na seba, ak ju na chvíľu pustí, určite sa jej podarí vytvoriť štít.

 

„Dáma by nepochybne ocenila zmenu partnera!“

 

Zazneli tiché, no zreteľne jasné a ostré slová. Zjavenie ako blesk z jasného neba a Hermiona ani na chvíľu nepochybovala, komu patrí zamatový hlas, tentoraz plný tichého hnevu. A tiež vedela, že zdanie ticha vie oklamať. A Severusov hnev dokáže byť smrteľný.

 

Sigurd sa zasekol v polovici popisovania, čo hodlá s Hermionou robiť v naznačovanom pohodlí. Podráždene zaostril pohľad na pôvodcu rušiaceho zvuku.

 

„Starajte sa do seba,“ sykol Sigurd, „dáma je voľná, bez mužskej spoločnosti a vy mi prekážate v tanci!“ nepáčilo sa mu nečakané prerušenie, mal vlastné plány a veril v úspešný koniec, ale nateraz aspoň zložil ruku z Hermioniných úst.

 

Konečne mohla do seba nabrať dosť vzduchu.

Prekvapene pozrela na Severusa. Tvár mal kamennú, ale ona tento výraz dobre poznala z hodín Elixírov. Po tichu nasleduje búrka.

 

Nenamáhal sa s privieraním viečok, svoj efekt to malo len za svetla a rovno na Sigurda spustil svojim výhražným šepotom,:

„Či je dáma voľná, alebo nie je výlučne na jej rozhodnutí!“

 

„Neotravujte,“ Sigurd nehol ani brvou, ale v prekvapení mierne povolil svoje zovretie, čo Hermiona okamžite využila, vykrútila sa a vkĺzla priamo tam, kde cítila ochranu.

S plačlivým, tichým, „Severus“, ho objala rukou okolo pása a hlavu si oprela o jeho rameno.

 

„Dáma to vyriešila za vás a bude závisieť od nej, či na vašu nevychovanosť zabudne, alebo…“

 

„Alebo na mňa pošle vzdušný vír?“ sucho sa zasmial Sigurd, „alebo chcete duel? Budeme sa biť o česť dámy?“ posmešne afektoval.

 

„Neprovokujte,“ Severus by mu s chuťou zakrútil krkom, ale bol si vedomý jeho postavenia a svojej povesti. Lomcovala s ním bezmocná zlosť. Privinul si Hermionu tesnejšie k sebe. Už sa prestala triasť, zdvihla hlavu a bezfarebným hlasom prehovorila na Sigurda:

„Odíďte!“

 

„Pche!“ vyfúkol, v očiach sa mu nebezpečne zaiskrilo, ale napokon pyšne podvihol bradu a odišiel.

 

„To bolo maximálne nezodpovedné, pani Weasleyová!“ pokáral ju Severus.

„Mal to byť len tanec!“ vyhŕkla ublížene Hermiona.

„On mal na to zjavne odlišný názor,“ zovrel jej ruku a pritisol si ju na prsia.

„Mal to byť tanec...“ zopakovala šeptom a znela sklamane.

„Chrabromilská dôvera...“ začal, ale nedokončil. Zdvihla hlavu a uprela na neho rozšírené oči, so zreteľnými stopami prežitého strachu.

 

„Nemôžeš za to, je to hlupák,“ doložil rýchlo, nič lepšie mu nenapadlo. Vôbec nič mu nenapadlo, čo by mal povedať žene, ktorá zažila niečo podobné. Akosi podvedome ju hladil po poloodhalenom chrbáte. Jej nahú pokožku ani nevnímal, sústredil sa len na to, aby sa upokojila

„Severus?“ zamumlala do jeho habitu.

„Áno, Hermiona?“

„Prievan v jeho vlasoch, to si bol ty, pravda?“ spýtala sa a vlastne ani nepotrebovala odpoveď.

„Dá sa to nazvať aj tak,“ pripustil Severus.

„Ďakujem,“ bola mu vďačná za pocit, že je ochraňovaná. Vedomá si svojej vzrastajúcej, hoci ešte nezrelej sily, chápala, že by mohlo byť pre neho ťažké akceptovať ju.

 

 

 

„Severus!“ z prítmia sa vynorili decentne tancujúci, Kingsley Shacklebolt a Minerva McGonagallová, „sľúbil si mi, že ju vytancuješ a zatiaľ tu postávate ako skamenení!“

 

„Kingsley, kde sa ty nezjavíš?“ zahundral Severus.

„Tak, do toho!“ potľapkal Severusa po ramene, mal šťastie že v prítmí nevidel pohľad, ktorého sa mu od neho dostalo a preto spokojne a so smiechom odtancoval.

 

„Sľúbil si... že budeš... tancovať?“ vyjavená Hermiona ani nedokázala súvislo rozprávať.

„Poznáš Kingsleyho...“ precedil Severus pomedzi zuby. Kingsley má neuveriteľné šťastie že odcupital, spolu aj s Minervou! Zahromžil v duchu, ale vnútorný hlas mu pokoj nedal.

 

Severus, priznaj si to, vidí ti až na dno duše! Mal si šancu vykĺznuť, ale neurobil si to! A prečo?

Prečo si to nepriznáš? Ty s ňou chceš byť, maximálne kašleš na spoločenské konvencie, je ti jedno, že zajtra bude o vás vedieť celá škola!

Záleží ti na nej!

Záleží!

 

To slovo ho bodlo. Cítil na sebe jej nechápajúci pohľad, cítil jej pružné telo a pochopil, že možno práve nastal čas.

 

Prekročiť čiaru, po ktorú jeho konanie mohlo vypadať ako čin hrdinského záchrancu, statočne brániaceho dámu v ťažkostiach.

Jemne ju vymanil zo svojej náruče, vtlačil jej bozk do trošku postrapateného účesu a vyzval ju:

„Smiem si s tebou zatancovať?“

„Severus? Skutočne to chceš? Tancovať?“

 

„Nepochybne!“ v očiach mal odhodlanie a Hermiona si bola celkom istá, že mu na perách zazrela tak vzácne zriedkavý úsmev.

 

„S najväčšou radosťou,“ ľahko mu vkĺzla späť, s pocitom, že práve tam je jej miesto. Trošíčku kostrbato ju uchopil a spolu vykročil do tónov melódie.

„Ide ti to!“ objavne po chvíli vyhŕkla Hermiona, „ty vieš tancovať!“

 

„Musím ťa sklamať, ale tancujem prvý krát v živote,“ zašepkal sotva zreteľne, akoby ho v tom hluku mohol niekto počuť.

„To nie je možné!“ tancoval síce, možno vzhľadom na svoju výšku a dlhé údy nemotorne, ale rozhodne ako niekto, kto vie čo robí.

„Vyhodnocujem smer tvojho pohybu, korigujem ho rytmom aktuálnej skladby a zrkadlovo si ho premietam. Potom je to už jednoduché, ako muž ťa musím viesť a to len do priestoru neobsadeného, alebo aktuálne uvoľneného inými... osobami!“

„Severus,“ Hermiona sa takmer rozosmiala, bola presvedčená, že jej rozpráva vtip. Sarkastický pokus ako jej povedať, že tancuje odjakživa a ona to patrične neocenila... keby sa netváril absolútne vážne, „znie to skoro ako pracovný postup na výrobu elixíru,“ dodala vážnejšie.

 

Pokrčil obočie a zatváril sa pohoršene.

„Chceš mi tvrdiť, že pri procese varenia elixíru, improvizuješ?“

„V žiadnom prípade, mala som veľmi prísneho profesora! Ten by mi niečo tak krajne nezodpovedné, nedovolil,“ snažila sa udržať vážnu tvár, ale v závere jej už mykalo kútikmi úst.

„Má môj obdiv, tvoj profesor,“

„Aj môj,“ šepla dvojzmyselne Hermiona. Pohľad jej znežnel, hypnotizovala ónyxové oči a viditeľne sa k Severusovi privinula.

 

„Čo urobíme s faktom,“ prehovoril k nej chrapľavým barytónom, „že zajtra nebude nik diskutovať o inom, ako o riaditeľovi a profesorke Obrany?“

„Podporíme ten fakt?“ šepla a zaborila hlavu do habitu na jeho hrudi.

V tanci spojené ruky si pritiahli k telu a objímali sa tak tesne, že i letmý pohľad na vláčne sa pohybujúcu dvojicu nenechal nikoho na pochybách o charaktere ich vzťahu.

 

 

 

Kingsley a Minerva zas docupitali do ich blízkosti.

„Vidíš to, Minerva,“ zaškľabil sa spokojne Kingsley, „ja som ti hovoril, chce to len čas.“

„Čas!“ pretočila oči Minerva, „ale vieš čo to dalo práce? Hermiona, s tou sa ešte dalo rozprávať, ale to chlapčisko! Robiť pred ním infantilné narážky a riskovať kliatbu od chrbta!“

 

„Ale zvládla si to skvele!“ pochválil ju Kingsley, „vraj chlapčisko! Len aby ťa nepočul!“ vyprskol a ramená sa mu chveli potláčaným smiechom.

 

„Kingsley,“ ohradila sa Minerva, „mám viac, ako dva razy toľko rokov čo on! Kým pre mňa môže byť, ak nie chlapčiskom, ktorý si navyše nechcel uvedomiť, že to najlepšie čo ho v živote stretlo mal na dosah ruky? A on bol tak zošnurovaný, že tú ruku dlho odmietal natiahnuť!“ čertila sa a Kingsley už nevychádzal zo záchvatu veselosti.

 

„Minerva,“ lapal po dychu a snažil sa o súvislú vetu, „vieš o tom, že si obrovská intrigánka? Normálna dohadzovačka!“

 

„Tak to sa poriadne mýliš, drahý Kingsley,“ oponovala, „ozajstný vzťah sa nedá stavať na chcení niekoho tretieho. Ja som si len všimla isté náznaky a snažila som sa, aby si ich všimli aj oni dvaja.“

 

„To bolo veľmi múdre, Minerva!“

 

„Samozrejme, okrem iného už ma nebavilo utešovať davy frustrovaných študentov, po každej jeho hodine elixírov!“

 

„Ale veď Severus sa so študentmi nikdy nemaznal!“ podotkol Kingsley.

„Áno, to je síce pravda, ale keď za mnou začali potajomky chodiť aj študenti Slizolinu...“ záver len došepkala a významne zdvihla obočie.

Kingsley na moment ustrnul v pohybe, „och, bolo to teda skutočne vážne!“

 

„Nevieš si predstaviť! A keď sa kdesi vyparil aj Albus, zostalo to len na mne!“ posťažovala sa.

 

„Nuž, drahá Minerva, nezarieknime to,“ mrkol smerom k dvojici, ktorá nevnímala okolitý svet. K Albusovi sa radšej nevyjadroval. Mal isté tušenie, kam sa ten pochábeľ vytratil, ale na niektoré skutočnosti bolo myslenie Minervy McGonagallovej priveľmi konzervatívne.

 

„Pre Merlinove fúzy, Kingsley nestraš! Následky by mohli byť kolosálne!“ riekla zdesene a demonštratívne prekrížila ukazovák a prostredník svojej pravej ruky.

 

„Poďme,“ Kingsley vmanévroval Minervu do prudkej otočky, „kým si nás nevšimnú.“

 

 

Severus svoj nový pocit nedokázal popísať. Cítil horúčavu, ako mu prúdila v žilách. Tancoval po prvý raz a hoci doteraz považoval tanec za niečo banálne, siahajúce hlboko pod jeho dôstojnosť, prial si aby hudba hrala čo najdlhšie. Aby mohol bytosť, ktorá sa k nemu túlila v bezhraničnej dôvere objímať a vnímať každou bunkou svojho tela, čo najdlhšie.

Ešte nevedel, ako budú svoj vzťah prezentovať na verejnosti, ale momentálne mu to bolo jedno.

 

_________________________________________________________________

 

 

 

Draco kráčal za ponáhľajúcim sa otcom a zvažoval svoje šance na odpor. Domov sa vrátil so slovami o plnení povinností, ale čo bolo toto?

Zastal.

Lucius urobil ešte niekoľko krokov, kým si uvedomil, že za sebou nepočuje ozvenu druhého páru nôh. Neveriaco pozrel za seba, skrivil tvár hnevom a sykol,:

„Hýb sa!“

Krutý hlas sa niesol chodbou k Dracovým ušiam.

„Otče, načo to všetko?“ pokúsil sa o zdržanie a dúfal v zázrak. Nijaký však neprichádzal.

 

Lucius nehol ani brvou a pár krokmi prekonal krátku vzdialenosť, ktorá ho delila od syna.

„Ty sa odvažuješ nechať čakať, samotnú Očakávanú?“ hrozivo mu pozrel do tváre.

„Prečo to robí?“ Draco sa zvnútra triasol, ale našiel silu na ďalšiu otázku.

„Nemáš právo sa pýtať,“ prekvapivo mu Lucius odpovedal na otázku. Toto síce počuť nechcel... „máš len ...poslúchať!“

 

„Ale...“ Draco, posmelený klamlivým náznakom dobrej vôle, chcel pokračovať v podivnom rozhovore, ale Lucius stratil trpezlivosť. V okamihu si preložil vychádzkovú palicu s haďou hlavou do ľavej ruky a pravou uštedril Dracovi mohutnú facku.

Draco ju nečakal, odhodila ho až na kamennú stenu chodby. Poriadne si o ňu udrel hlavu a v ústach zacítil chuť vlastnej krvi. Zatmelo sa mu pred očami a kým omdlel, začul otcove studené,: „Šteňa!“

 

Prebral sa na sériu ďalších faciek. S námahou otvoril oči. Poliala ho hrôza, keď rozpoznal prostredie podzemnej obradnej miestnosti.

„Je pri vedomí,“ začul hlas, zrejme ďalšieho služobníka, oznamujúceho jeho úspešné prebudenie.

„Lucius,“ známy prenikavý ženský hlas sa mu zarezal do ubolenej hlavy, „povedala som ti, aby si svoju otcovskú lásku nepreháňal!“

 

„Bolo to potrebné, pani moja, poučiť ho o istých detailoch viery.“

V takýchto momentoch bol Draco rád, že k svojmu otcovi nechová žiadne vrúcne city, len čistú nenávisť. Vymazal pojem otec, zo svojej mysle natrvalo. Tak mu jeho slová nemohli viac ublížiť. Spod privretých viečok pozoroval jeho postavu a predstavoval si aké by to bolo, keby mohol dokonať pomstu za všetko príkorie, ktoré kedy v živote spôsobil jemu i matke.

 

„Doneste niečo na sedenie, hlupáci!“ okríkla Očakávaná, pár služobníkov, „sotva stojí na nohách a ja ho potrebujem pri vedomí!“

O chvíľu bol Draco vtlačený do dreveného kresla s opierkami na ruky.

Očakávaná k nemu pristúpila a na odhalené predlaktie mu obradnou dýkou opäť urobila malý zárez.

 

Už necítil strach z neistoty, no o to väčšiu zlosť v sebe dusil. Počúval cudzo znejúce slová zariekania a začal zvažovať možnosť, či by jeho prípadná smrť mala zmysel. Ale nohy, ani ruky, akoby mu nepatrili. Nevládal sa ani trošíčku pohnúť.

 

Horúce prúdenie cez jeho ruku znamenalo, že kontúry hada v lebke sú zas viditeľné a že kdesi ďaleko, na Rokforte, má Severus Snape opäť o problém viac.

Definitívne mu hlava odkväcla bokom.

Draco upadol do zvláštneho stavu, kedy myseľ vnímala okolité podnety, ale telo s ňou odmietalo spolupracovať.

Nikto mu však nevenoval žiadnu pozornosť. Nechali ho bezvládne sediaceho v kresle a bolo im úplne jedno v akom je stave.

Draco nevnímal, či sedí v kresle hodiny, alebo minúty, keď zrazu pálenie znamenia utíchlo. Presne tak, ako minule. Ibaže minule to trvalo týždne, kým teraz... Nevedel poriadne odhadnúť čas, ale to bolo jasné, že to bola neporovnateľne kratšia doba. Keby sa vládal usmiať, urobil by to.

Počkať! Mohol sa usmiať!

Mohol sa dokonca aj pohnúť, vláda nad ochabnutými končatinami sa mu vrátila, ale z pochopiteľných dôvodov tak neurobil.

Sedel tíško, hoci mu začínali tŕpnuť nohy a iba pozoroval. Stúpenci zla očividne na niečo, alebo niekoho čakali. Postávali v hlúčikoch a tlmene o niečom diskutovali. Ich hlasy sa rozlievali klenbami podzemia a paradoxne bola na vine dobrá akustika, že Draco počul všetky hlasy, ale v ich mäteži nerozumel ani jednému slovu.

Odrazu vrava stíchla a všetky postavy v kapucniach sa obrátili k dverám. Dnu vošli ďalší dvaja zamaskovanci a za sebou levitovali spútanú postavu.

Zjavne ženu, i keď mala cez hlavu prehodený čísi habit, spopod neho vykúkali zelené šaty s  niečím purpurovým.

Nie príliš ohľaduplne ju spustili na zem a obaja pokľakli pred Očakávanou.

 

„Očakávaná,“ prehovoril jeden z nich, „priviedli sme ju. Popis presne sedel!“

 

„Skvelé!“ oslovená si spokojne preplietla prsty a kopnutím prevrátila omráčenú ženu, aby jej pozrela do tváre.

Nadšený výraz v tvári okamžite vystriedala zlosť.

„Vy tupci! To nie je ONA!“ jačala v záchvate zúrivosti a Draco mal čo robiť, aby nezhíkol, keď spoznal ženu v zelených šatách.

08.09.2021 22:16:33
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one