Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Ďakujem vám, že čítate túto postupne opravovanú poviedku. Dnešná kapitola bola mimoriadne náročná.
Pôvodný Severus sa mi videl takmer ufňukaný. Dúfam, že som ho prepracovala na niečo odolnejšie ;-)
Nech sa páči, želám príjemné čítanie ;-)

32. Blíži sa Halloween

 

Malfoyovským sídlom sa prehnala smršť zúrivosti. Na všetky strany lietali ničiace kúzla.

Očakávaná metala kliatbu za kliatbou a nikto sa jej neodvážil skrížiť cestu.

Zúrivo švihala prútikom a hľadala objekty, na ktorých by si dostatočne vybila zlosť.

Keď nechala vybuchnúť posledný z nekonečnej rady kryštálových lustrov, rozbila aj tú najmenšiu vázu z tisícročnej zbierky, na chvíľu spomalila.
 

„To nie je možné!“ zatínala zuby a musela spáliť aspoň ťažké zamatové závesy, aby si udržala aký taký pokoj.

Niekoľko dní to bol len vtieravý pocit, ale dnes ráno sa zobudila s vedomím, že stratila kontakt. Volanie znamenia, ktoré pomocou krvného puta obnovila a aktivovala, sa prerušilo. Nevedela ako, nevedela kedy a nevedomosť ju privádzala do zúrivosti.

Ledva na svoju bezmocnosť pomyslela, už dvíhala prútik a hľadala vhodný objekt na zničenie.

Ale ani likvidácia celého kúzelníckeho Anglicka by ju momentálne neupokojila.

Tu išlo o viac! Niekto dokázal tromfnúť jej mocnú magickú silu. Siahol priamo na jej ego!

To sa doteraz nikomu nepodarilo! A hlavne nie beztrestne!

Načo sa toľké roky morila s ťažkými bichlami, naberala vedomosti tisícročia zbierané temnými mágmi a verila, že nekonečné možnosti čiernej mágie ju dovedú k cieľu, keď teraz zisťuje, že zlyhala? To je neprípustné!
 

Nie! Takto to nemôžem nechať! Zosilním zariekanie, ja mu ukážem, vzdorovať! Dupla si nohou.
 

V očiach sa jej nebezpečne zablýskalo, nadýchla sa a hlasom zosilneným Sonorom, skríkla:

„LUCIUS!“
 

Ženský hlas dunel chodbami zámku, rezonoval v stenách a prenášal sa do každučkého kútika Malfoy Manoru. Mohla ho zavolať aj potichu, priamo len k jeho ušiam, ako to robievala obvykle, ale dnes potrebovala dostať zo seba tlak. Vibrácie vlastného hlasu trasúceho múrmi, jej dávali prchavý pocit prevahy.
 

Lucius s obavami pozoroval vyčíňanie diabla v sukni.

Možno, len prchavýna okamih, začal ľutovať, že jej tak neuvážene poskytol prístrešie.

Skutočne to bol len okamih.

Veľmi rád podstúpil akékoľvek riziko, kúpi si viac domácich škriatkov na upratovanie a maličký problém bude vyriešený, len ak mu kdesi a možno už veľmi blízko, zasvieti jasné svetlo moci. Ako pravá ruka Tej, čo konečne dala kúzelníckemu svetu pravidlá a vyčistila ho od podradnej zberby. Len musí byť trpezlivý a patrične nápomocný a potom príde aj jeho veľká chvíľa.

Vráti sa mu predošlá sláva a postavenie, bude môcť bez obáv požívať výhody mocného a bohatého aristokrata s čistou rodovou líniou.
 

Zvuk jeho vlastného mena mu doslova trhal uši.
 

Tá ženská vie byť teatrálna! Vrtochy mocných! Znechutene odfrkol Lucius a snažil sa koncentrovať, aby vypadal dostatočne ponížene. Sklonil hlavu a vykročil jej v ústrety.
 

„Lucius,“ zopakovala žena už normálnym hlasom, keď ho zbadala, „si pomalý, nevieš sa premiestňovať?“ zasmiala sa vlastnému vtipu a zas pôsobila dojmom ticha pred búrkou.
 

„Pani moja,“ váhavo pred ňou pokľakol. Dookola sa váľalo množstvo črepov a bol zázrak, že si nedorezal koleno, „ospravedlňujem sa, ale v Malfoy Manor sa nepremiestňujeme. Rodový zvyk.“
 

„Ach vy aristokrati! Ste celí hotoví strachom, aby vás nikto nevidel pri najmenšom zakolísaní, tak z toho urobíte zvyk,“ posmievala sa mu. Dobre vedela, že premiestňovanie vo vnútri členitej budovy je komplikované, treba ju dobre poznať, aby primiestnenie skončilo presne na tom mieste, kde aj malo skončiť a nie v múre. Odhliadnuc od toho, že pristávací manéver dokáže čarodejníka zraziť z nôh a to je pre niekoho neprijateľne nedôstojné.
 

„Ale ako myslíš, Lucius,“ pohŕdavým tónom dala jasne najavo, čo si myslí o ich rodovom zvyku.

Tvár Očakávanej odrazu stvrdla. Po predchádzajúcom výsmešnom úsmeve neostal ani tieň.

„Lucius, podcenil si svojho priateľa,“ zasyčala pomedzi zuby a Luciusovi nabehli zimomriavky, „dokázal odolať! On prerušil volanie znamenia!“

„Pani moja, netušil som, že má takú magickú silu,“ niečo sa vyvinulo inak, ako Očakávaná plánovala.

 

Nemožné! On ešte žije!

Dvíhal sa v ňom hnev.

Ten bastard Snape! Akou mocou vládne?

Luciusom lomcovala zlosť, ale čo by si nikdy nepripustil, ovládla ho závisť.

Severus dokázal vzdorovať mágii samotnej Očakávanej? Ako?

 

Neuvedomoval si, že vo svojom rozčúlení zatína päste a kľačiacim kolenom narazil na sklenený črep. Ten sa mu zaryl hlboko pod kožu. Kaluž krvi sa pomaly zväčšovala, ale on ranu necítil.

Očakávaná fascinovane pozerala na vytekajúcu červenú tekutinu.

„Privedieš syna! Zopakujeme Obrad krvi. Hneď!“ skríkla, keď sa Lucius nemal okamžite k odchodu.
 

„Áno, pani moja, privediem ho!“ až teraz keď vstával, všimol si vlastnú krv a sklenený črep. Na okamih zaváhal, odstránil črep, ale rana bude musieť počkať. Nevadila mu krv, ako taká, ale neznášal pohľad na vlastnú krv. No na prejavy slabosti nebola správne chvíľa.
 

„Čakám vás dole,“ dodala, „a Lucius... daj sa do poriadku, nemám rada špinu na odeve.“

Nemohla vidieť, ako Lucius zaťal zuby. Čiastočne od bolesti, ale viac ho zamestnávalo potlačiť chuť pomstiť sa za urážku.

 

Hneď, ako obaja odišli, vbehli do miestností vystrašení domáci škriatkovia. A mali čo robiť, aby učinenú spúšť dali do pôvodného stavu.

 

_________________________________________________________________

 

 

Halloween bol celkom na spadnutie. A až na malé výnimky sa obyvatelia hradu nevedeli dočkať, kedy deň D, alebo lepšie H, príde.

Minerva sa až príliš zžila s úlohou a svadbu pripravovala do nervy drásajúcich podrobností.

Týždeň vopred všetci povinne nacvičovali priebeh obradu.

Dookola skúšala príchod družičiek a riešila vhodnosť chvíle, kedy spustiť svadobný pochod. Neville s Anikkou patrili medzi výnimky, ktoré sa nemuseli zúčastniť nácvikov na nácvik. Stačilo, že všetko absolvujú deň pred obradom.
 

I bez nácvikov bola Anikka dostatočne nervózna. Po dlhých rokoch by sa mala stretnúť s nevlastným bratom. Jeho podoba sa jej len matne vybavovala pred očami, no čo cítila zreteľne, bol strach.

Pár slov, adresovaných Nevillovi, ju nijako neupokojilo.

Ale neostávalo jej nič iné, ako čakať na deň svadby a dúfať, že bratovi bude dosť ľahostajná na to, aby ju nechal na pokoji.

 

Všeobecná nervozita sa pomaly stupňovala. Študentom nijako neskrížilo plány, že tohtoročný ples na oslavu Halloweenu bude vlastne svadba. Mohli sa slobodne párovať, pod zámienkou vytvorenia svadobno - plesových dvojíc. Prepuklo menšie šialenstvo, v snahe pozvať si, alebo byť pozvaný niekým obľúbeným.

Hermiona s nostalgiu spomínala na ples, keď ju Ron a Harry odignorovali. Brali ju ako tretiu do partie a úplne prizabudli, že je dievča. Bolo to dávno, takmer ako v minulom živote.

Dnes sa s nadhľadom pozerala na horúčkovité predplesové tokanie.

Práve prechádzala hlavnou chodbou, keď sa stala svedkom tvrdšej výmeny názorov dvoch siedmakov. Obaja chceli ísť na svadobný ples s rovnakou dievčinou, požiadali ju o to zároveň na chodbe. Ona si nechcela pohnevať ani jedného - nevedela sa rozhodnúť.

Mladíci to vyriešili po svojom. Horkokrvne proti sebe tasili prútiky.
 

No počkajte! Hermiona sa sústredila a keď prvý z duelantov vyslovil ktorúsi zákernú kliatbu, potichu ju odrazila a nechala, aby zasiahla jeho samého. Kým jeho protivník spozoroval čo sa deje a vyslal podobnú nechutnú kliatbu, nestíhal sa čudovať, že ňou bol zasiahnutý rovnako on sám.
 

Hermiona mala čo robiť, aby udržala vážnu tvár.

Mladíci nepochopili v čom je problém. Skúsili kúzla znova. Ale ako prvý krát, ich vlastné kliatby sa obrátili proti nim.
 

Vtedy už Hermiona zasiahla osobne a kým by pozabíjali sami seba, nasmerovala ich priamo k madame Pomfreyovej. Pár hnisavých pľuzgierov, vyrašené parožie a slimačí sliz, nebude pre ňu problém.
 

Severus pozoroval Hermionu od dverí Veľkej siene. Práve odtiaľ vychádzal, keď sa mu naskytol zaujímavý pohľad. Bolo mu okamžite jasné, že celú menšiu príučku má na svedomí Hermiona.
 

Vystrašenému dievčaťu na počkanie predložila menšiu lož na vysvetlenie záhady. Vraj hrad má svoju mágiu a pravdepodobne nechcel dopustiť duel kvôli plesu.

Pôsobivé! A tá žaba, jej na to skočila!

Adolescenti! Sú schopní uveriť čomukoľvek, len aby nemuseli zapájať mozog.

 

Hermiona vycítila prítomnosť riaditeľa školy. Zdvihla hlavu a usmiala sa. Ónyxové oči pozorne sledovali priebeh incidentu.

Chodba sa medzičasom vyprázdnila, tak si dovolila prísť až k Severusovi a celkom uvoľnene, bez hrania sa na vykanie, ktoré poctivo dodržiavali, len čo mali pocit prítomnosti tretej osoby, sa k nemu naklonila.
 

„Bavil si sa dobre?“ ticho sa zasmiala.

„O tom nepochybuj, ale dostali čo im patrilo,“ pozrel na ňu zvláštnym pohľadom, bol v ňom dobre ukrytý, kúsok jeho sľubu nabudúce. No stretávali sa akurát na chodbách hradu, žiadne nabudúce zatiaľ nedostalo šancu.

Ale obaja cítili, že tam niekde je a čaká na príležitosť.

Severus sa poobzeral dookola. Vzal Hermionu za ruku a vtiahol ju do tmavého výklenku. Normálne by si ho ani nevšimol, ale zrovna predvčerom tam nachytal chichotajúci sa párik. Mal by sa cítiť hlúpo, za také neuvážlivé konanie, ale veľmi chcel aspoň na chvíľu pobudnúť v jej blízkosti, že takéto myšlienky hneď potlačil.
 

„Hermiona,“ vydýchol jej do vlasov.
 

Snažila sa vidieť mu do očí. Trochu ju ľakala náhla zmena Severusovho chovania, ale musela uznať, že sa jej to vlastne páčilo. Určite viac ako jeho sarkazmom nabité poznámky. Koľkokrát mala nutkanie pritisnúť sa k nemu, ale ani za nič by sa nepustila do niečoho, čo čom si nebola istá. .

Pritlačila si hlavu na jeho hruď. Mocne ju objal a ona mu obkrúžila ruky popod plášť.

Stáli v temnom šere bez pohybu, len vnímali prítomnosť toho druhého.

Hermiona sa v jednu chvíľu vyľakala, keď okolo nich prechádzala skupinka študentov, Severus jej len priložil prst na pery, až kým sa nestratili za rohom. V tmavom výklenku, možno aj vďaka Severusovmu čiernemu plášťu a pochmúrnemu počasiu, si ich nik nevšimol.
 

„Skoro nás videli,“ šepla Hermiona.

„Skoro. Prekážalo by ti to?“ položil zásadnú otázku, ale odpoveď jej neuľahčoval. Prechádzal jej prstom po perách a práve v tomto momente mu bolo vlastne jedno, čo mu odpovie. Stačilo, že bola s ním tu a teraz.

„Nie,“ ani dlho neuvažovala, „tebe áno?“ Nešetrila ho. Jeho vlastná otázka ním zatriasla.

„V neistých časoch nie je rozumné odkrývať svoje slabé miesta,“ vyhol sa priamej odpovedi.

„Ja som tvoje slabé miesto?“ Hermiona pochopila ako to myslel. Ak je človek sám, riskuje len svoj život, to bol dôvod, prečo v službách Voldemorta ostával osamelý. Prišlo jej ľúto stratených rokov samoty. V návale citu začala rukami hladiť jeho chrbát, vkĺzla prstami do čiernych vlasov a obtáčala si okolo nich rovné pramene.

Severus sa poddal vábivej hre. Sklonil sa k Hermione a zašepkal jej tesne pri uchu:

„Rozhodne by som ťa nenazval slabým miestom, na to si príliš silná!“

Hermiona len pootočila hlavu, pomaly obtierala líce o jeho horúce ústa, až sa im pery stretli v hladnom bozku. Hlboký zamat jej prenikal priamo k srdcu a odtiaľ vysielal do celého tela príjemné chvenie. Ani nepostrehla, že jej práve zložil kompliment. Vnímala len mäkkú melódiu hlasu. Ešte viac sa k nemu pritlačila a aj cez údery svojho splašene bijúceho srdca mohla cítiť, že jeho tlčie v rovnakom rytme.
 

Vedela, že od nej nie je múdre, vzbudzovať v ňom túžbu, ktorá nemohla byť naplnená. Obom sa za pár minút začínalo poobedné vyučovanie, ale nemohla si pomôcť.

V jeho náručí prichádzala o rozum a celkom dobrovoľne. Nechápala, ako je možné, že aj cez hrubé vrstvy oblečenia ktoré mala na sebe, ju môžu jeho ruky tak neuveriteľne rozochvieť.

Nechcela ani domyslieť čo by sa stalo, keby jeho ruka zablúdila niekam...

 

Severus potláčal túžbu vziať si ju priamo v temnom výklenku. Nik by ih nevidel, o to by sa postaral, ale to by si Hermiona nezaslúžila.

Aj tak bolo dosť ťažké uveriť, že s ním stojí a bozkáva ho tak, že sa mu celý Rokfort točil pod nohami. Jej prsty ho ovládali, láskali, sebaovládanie mal v tejto chvíli na franforce. Vzrušenie ho začalo prudko ovládať. Siahol na zapínanie jej strohého profesorského habitu. Úplne zabudol kde sú, videl pred sebou len žiaducu nádhernú ženu.
 

„Severus,“ Hermiona mu jemne zadržala ruku, „to nie,“ šepkala mu, pokúšajúc sa od neho odtiahnuť. Nechápavo na ňu pozrel spod privretých viečok, ale pustil ju.

Potreboval do pľúc viac vzduchu, vyšiel zo zvádzajúceho šera výklenku a snažil sa pozliepať rozbitú sebakontrolu.

Hermiona si v duchu vynadala za hru s ohňom!
 

„Ehm,“ začal priškrteným hlasom Severus, „nemal som ... Čo na to povedať?“

„No,“ Hermiona na moment podľahla opojnému pocitu ženy, ktorá vie, že má chvíľkovú moc nad mužom. Prišla k nemu čo najbližšie, ale dávala pozor, aby sa ho nedotkla, riskovala by aj svoju rovnováhu a celkom pri uchu mu zašepkala, „Čo tak... nabudúce?“

Nohy sa jej triasli, mala čo robiť, aby jej odchod vyzeral ako odchod a nie útek.

 

Profesor v habite čiernom ako polnoc na ňu pozeral a v duchu jej pripočítal bod. Konečne sa začala správať tak, ako si ju pamätal z minulosti.

Bez strachu mu povie do očí čo chce. Málokto s ním takto jednal.

Väčšinou svojou maskou absolútnej ignorácie odradil každý pokus o bližšiu komunikáciu.

Na Minervu ignorácia nezaberala! Žiaľ! Ani kedysi na Dumbledoora

Väčšinou mu to vyhovovalo.

Hermiona mu opäť vrátila jeho vlastné slová. Podarilo sa jej to!

Bude sa musieť zastaviť vo svojom byte a dopriať si milosrdnú studenú sprchu. Bolelo ho celé telo a dúfal, že ľadová sprcha zaberie. Jeho habit nebol až taký voľný, ako sa zdalo…

 

 

Z Veľkej siene sa sladko vinuli tóny svadobného pochodu.

Merlin! Za čo?

Minerva týrala osadenstvo hradu. Osobne by ju najradšej uškrtil jednou z ružových stúh, čo dala rozvešať ponad profesorské stoly. Alebo milosrdne seba.

Ako riaditeľa školy ho čakala dlhá noc. Zajtra sa začnú schádzať hostia pozvaní na svadbu a on bude musieť upraviť bezpečnostné kúzla hradu, aby im bola Veľká sieň dočasne dostupná. A bude treba posilniť zvyčajné ochranné kúzla, aby ostatné priestory boli pre nepovolaných uzavreté.

 

Ešte teraz mu naskakovala husia koža keď si spomenul, ako naňho Minerva naliehala, aby sa zhostil úlohy oddávajúceho.

 

V duchu zvolával na pomoc Merlina, Thora a dokonca samotného Odina!

Dosť že musel trpieť celý cirkus, ale byť v jeho čele? Nonsens!

Minerva napokon pristúpila na kompromis a požiadala Kingsleyho Shacklebolta. Navyše, minister Mágie mal Kingsley na podobné záležitosti i oprávnenie.

 

Vyučovanie k veľkej úľave skončilo bez vážnejších komplikácií. Vybuchnuté kotlíky už dávno nepovažoval za komplikáciu.

Bral ich ako sprievodný jav, indikátor tuposti, skrátka niečo, čo mu jasne ukazovalo štádium neschopnosti trolích hláv, čo si hrdo hovorili študenti.

Začínala ho bolieť hlava, ale vedel že musí siahnuť po elixíre, aj keď by si s chuťou nalial dvojitú whisky.

Potreboval čistú hlavu, dnešná noc bude dlhá.

Úderom šiestej hodiny vyšiel z plameňov krbu riaditeľne Rokfortu samotný minister mágie.
 

„Zdravím ťa, Severus!“ oprášil si neviditeľné smietko z bohato vyšívaného habitu, položil ruku na srdce a kratučko sa uklonil.
 

„Podobne, Kingsley!“ Severus zdvorilo kývol hlavou.
 

„Vyzeráš nejaký poblednutý, Severus, si v poriadku?“

„V tom najlepšom, Kingsley!“ vedel, že Kingsley sa nepýta len z čistej zvedavosti. Od ťažkých rokov, strávených vo Fénixovom ráde, panoval medzi nimi hlboký rešpekt. Obaja si uvedomovali silu toho druhého. Bez toho že by si čokoľvek vysvetľovali, mali k sebe dôveru a vedomie, že sa môžu na seba spoľahnúť aj bez zbytočných rečí.

Fénixov rád sa pominul, ale zvláštne puto ostalo.

Len Severus nebol z tých, čo by svoje súkromie pretriasali na počkanie, hoci aj s priateľom.
 

„Ako myslíš, Severus,“ Kingsley poznal komplikovanú povahu Majstra elixírov, nechal svoju otázku nateraz nezodpovedanú, „máš všetko pripravené na zmenu ochrany hradu?“

Severus mu ukázal mohutný prsteň s erbom Rokfortu.

„Vybral som ho z trezoru, kým som čakal tvoj príchod.“
 

„Zaujímavé,“ sklonil sa bližšie Kingsley, „prsteň zakladateľov. Ešte som ho naživo nevidel,“ vedel, že dotknúť sa ho môže len právoplatný riaditeľ školy. Bol začarovaný starodávnym kúzlom tak, aby sa dotykom každého, kto by sa ho chcel zmocniť rozžeravil a spôsobil mu trvalé popáleniny. Štyria zakladatelia mali zmysel pre detail.

Prakticky sa prsteň nedal ukradnúť. Starý riaditeľ školy ho odovzdával novému a tento akt musel byť pri plnom vedomí a dobrovoľný. Len prípadná náhla smrť oprávňovala školskú radu na voľbu nového riaditeľa a prsteň voľbu akceptoval.

Kruté opatrenia boli potrebné. Riaditeľ školy s prsteňom na prste dokázal meniť ochranné kúzla hradu.

A hrad musel byť za každých okolností pre svojich obyvateľov bezpečný.

Pravda, našli sa aj výnimky, keď sa do hradu dostali osoby nežiadúce, ale to bolo skôr vinou nedôslednosti, keď si dotyčná osoba dokázala získať dôveru riaditeľa.

Všetko sa dalo obísť, teraz však museli kúzla upraviť tak, aby časť hradu bola prístupná úplne a do ostatných priestorov nesmela prekĺznuť ani myš.

Pokiaľ zmena bezpečnosti nebola náhlym opatrením, prizývali si riaditelia k tejto činnosti Ministra mágie.

Severus si prsteň navliekol na prstenník pravej ruky a pokynul Kingsleymu.

„Môžeme ísť.“

 

Veľká sieň už bola pripravená na zajtrajšiu svadbu. Na mieste, kde obyčajne konal svoju prácu Múdry klobúk, bol postavený svadobný altánok.

Celý z bieleho dreva, (Severusa striaslo odporom) len od vrcholu až k podlahe boli spustené ďaľšie ružové stuhy. Ružové!!

 

Nevôľa ho prešla keď si uvedomil, že pri altánku stoja Minerva s Hermionou a spoločne dokončujú jeho výzdobu.

Telom mu prešiel kŕč keď zbadal, že Hermiona má na sebe zas rovnaký pletený sveter a keď sa trochu pootočila, videl, že aj to krátke čosi pod ním.
 

„Kingsley!“ usmiala sa Hermiona pribehla bližšie.

„Rád vás vidím, Hermiona,“ galantne sa uklonil a pobozkal jej ruku.

„Profesor,“ Hermiona netušila, ako sa chovať k Severusovi pred pozorným okom Kingsleyho.
 

„Pani Weasleyová,“ Severus bol na tom rovnako ako ona, zato Kingsley sa bavil.

Neušlo mu, ako zvláštne sa títo dvaja k sebe správajú.

Veď on si už zistí, čo potrebuje vedieť.
 

„Hermiona, vyzeráte výborne, ako to, že si ešte žiaden mladý muž nevšimol, čo za klenot tu na Rokforte máme?“ polichotil jej a kútikom oka sledoval zblednutého Severusa.
 

„Kingsley, preháňate, ako vždy!“ zasmiala sa Hermiona na Kingsleyho a položila mu ruku na rameno. Severus už viac zblednúť nemohol. Zhlboka dýchal a upokojoval vzbúrenú krv. Keby toho čiernokožca tak dobre nepoznal, myslel by si, že sa snaží o Hermionu. Ale pochopil, že táto provokácia je obrátená proti nemu. Kingsley si svojim správaním z neho uťahoval!

 

„Kingsley, prišli ste,“ pridala sa k nim Minerva.

„Minerva,“ Kingsley zopakoval galantné gesto s bozkávaním ruky.

Severus sa radšej tváril že nevidí, ako pri tomto nepochopiteľnom úkone tváre oboch žien znežneli.

„Musím vás prerušiť,“ zarazil dojemný výstup, „pri zmene magickej ochrany hradu, pokiaľ by ste nechceli splynúť s hradom,“ venoval úškrn Minerve, „je nutné zabezpečiť prázdne priestory.“

„Poďte, drahá,“ Minerva sa urazene obrátila k Hermione, „nebudeme rušiť.“

Hermiona šibalsky žmurkla na Kingsleyho, zamračila sa na Severusa a nechala sa odtiahnuť durdiacou sa Minervou.

 

„Zlatko, myslíte, že je možné zmeniť tie jeho grobianske spôsoby?“ zašepkala Minerva Hermione do ucha, keď ich už nemohli Kingsley ani Severus počuť.

„Minerva, ja dúfam, že sa nezmení,“ šokovala ju Hermiona svojou odpoveďou.

Minerva sa tvárila naoko pohoršene, ale keď videla zasnený úsmev na Hermioninej tvári, vedela, že je všetko tak, ako má byť.

„Tak potom je všetko v poriadku!“

 

 

„Severus,“ neodpustil si minister, aby ho ešte trochu nevyprovokoval, „okolo teba sa pohybuje nádherná žena a ty nemáš ani toľko rozumu, aby ste si potykali!“

„Ehm,“ privrel oči Severus, „Kingsley, nechaj to tak!“

„Takže si zaregistroval, že pani Weasleyová,“ snažil sa napodobiť tón hlasu, ako ju pred chvíľou oslovil Severus, „je rozkošné stvorenie!“

„Nepopieram,“ stroho odvetil Severus a zazrel na pochechtávajúceho sa Kingsleyho.

„Ako ťa poznám, Severus, tento malý náznak znamená oveľa viac,“ oči mu v tmavej tvári žiarili úžasným objavom.

„Kingsley!“ varovne ho zrovnal pohľadom.

„Už mlčím, len mi sľúb, že ju zajtra poriadne vytancuješ.“

Žiadosť o sľub zostal bez odpovede a Severus sa zatváril, akoby ho rozboleli zuby.

Kingsley svoju časť dodržal. Mlčal po celý zvyšok noci, s výnimkou nevyhnutného zariekavania. I tak sa dozvedel viac, ako chcel.

O tretej nadránom bola magická ochrana upravená. Severus odišiel spať do svojho bytu a Kingsley sa odletaxoval na ministerstvo.
 

Kým začne svadobný obrad, bude treba nabrať silu.

27.08.2021 13:19:56
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one