Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Nech sa páči, je tu nová kapitola.
Venovaná každému, kto zanechal komentík. Ďakujem.
Špeciálne venovanie pre Chavelierku za dlhokánske komenty ;-)
31. Vec dôvery

 

Severus meravo stál uprostred svojich komnát. Okamih, ktorého sa obával, prišiel. Posilňujúci elixír, hoci vylepšený o valeriánu, prestával účinkovať. Nervy mal napnuté do krajnosti a rušilo ho aj prúdenie vzduchu. Znamenie pálilo čoraz nástojčivejšie, keby celú ruku vložil do plameňov, ani by nepocítil rozdiel.

Takto sa nedalo existovať.

Ten kto vymyslel tento žartík, mal skutočne zvrátený zmysel pre humor. Kedysi ho znamenie pálievalo len do okamžiku, ako poslúchol jeho volanie a prišiel k Temnému pánovi.

Aj teraz ho neuveriteľnou silou volalo niekam preč. Netušil kam, ale vedel že by stačilo odmiestniť sa a poddať sa mu. Ono by ho samo doviedlo na miesto určenia.

Ale to nemohol.

Bol si viac ako istý, že tam na neho čaká smrť.

Smrť, ktorá by by ho vyslobodila z utrpenia.

Ale predtým by si nepochybne zažil celú škálu nových utrpení.

 

Hlavou mu vírili nezmyselné myšlienky, ktoré nešlo umlčať. Chcel aby prestali, ale čím viac to chcel, tým mu viac lietali, narážali jedna na druhú a trieštili sa na bezduché výkriky uprostred hlavy.

Kde sa len stratil jeho pokoj? Jeho schopnosť logickej úvahy a chladnej analýzy pod akýmkoľvek tlakom. Nedokázal sa už sústrediť ani na uvarenie jednoduchého elixíru. Kotlík mu explodoval pri podaní tretej prísady, keď si nevšimol nápis na flakóniku, vzal bezmyšlienkovite prvý, ale nie správny.

Načo je mu bezprútiková mágia, keď si ňou nedokáže pomôcť?

Ale... Hermiona by mohla!

Pomohla aj Potterovi, videl to na vlastné oči.

 

Nohy ho automaticky viedli zo žalárov do chrabromilskej veže, kde mala svoj byt aj ona.

Bolo už takmer po večierke, chodby potemneli a tých pár študentov, čo sa ešte ponevierali vonku, ledva zazreli Severusov tieň, pratali sa mu z cesty.

Nemohli tušiť, že dnes je pre nich úplne neškodný. Jeho jediným cieľom bolo čím skôr prekonať neuveriteľne nekonečnú vzdialenosť a dostať sa k Hermione.

Oprel sa o veraje jej dverí a oddychoval. Do hlavy mu niekto nasťahoval nákovu a surovo na ňu udieral. Kakofónia pre nákovu bola vražedne neznesiteľná.

Severus s posledných síl natiahol ruku a zabúchal.

Netrúfol si odhadnúť po akej dobe sa dvere otvorili, úplne strácal pojem o čase. Ešte zaregistroval, že Hermiona mala na sebe niečo ohavné. To mala byť nočná košeľa?

Potom len cítil, ako je ťahaný a prepadal sa do niekam do mäkkého.

 

 

Hermiona neverila vlastným očiam.

„Severus?“ zašepkala.

Vôbec nevyzeral dobre a navyše riskoval, že ich niekto uvidí spolu. Schmatla ho za habit, vtiahla dnu a keď si všimla jeho vrávoravé kroky, nasmerovala ho rovno do postele. Nekládol žiaden odpor. Pochybovala, že vôbec vníma čo sa s ním deje.
 

„Severus,“ položila mu ruku na plece, „počuješ ma?“

Namáhavo prikývol, ani sa nesnažil otvoriť oči. Tvár mu nabrala popolavý nádych, len v lícach bol nezvyklo červený.

Hermiona s ľaknutím zistila, že mu vystúpila horúčka. Musel určite poriadne prechladnúť v žalároch.
Naozaj skvelý nápad, učiť v tej zime celý deň a ešte tam aj bývať!

 

Ako si len s tebou poradím? premýšľala v duchu.

Srdce jej išlo vyskočiť von z hrude a úzkosť zastierala rozumné uvažovanie. Sledovala nepravidelné intervaly, v ktorých sa mu dvíhal hrudník a jeho úmorné lapanie po dychu.

„Severus, môžeš mať zápal pľúc,“ s nehou sa k nemu sklonila, „pôjdem a zavolám Poppy.“
 

Zdvihla sa aby čím skôr zavolala madame Pomfreyovú, ale Severus zovrel v ruke cíp jej nočnej košele, aby ju zadržal a snažil sa jej niečo povedať.

Vzala mu ruku do dlaní a opäť si prisadla k nemu na posteľ.

Nadýchol sa a bezfarebným hlasom zo seba dostal:

„Herm, nie, Poppy ne... nevieš,“ nemotorne sa snažil vyhrnúť si rukáv, „zna-me-nie!“
 

Hermiona okamžite pochopila a pomohla mu obnažiť predlaktie.

Keď jej a Harrymu naposledy ukazoval znamenie zla, všimla si na ňom zvýraznené kontúry. Že sa vôbec objavilo, bolo samo o sebe zlé, ale nič ju nemohlo vydesiť viac, ako keď sa naň pozrela teraz.
 

Lebka s hadom sa zlovestne škľabili v zreteľných líniách a čo bolo najhoršie, pulzovali. Koža dookola mala tmavočervenú farbu, skoro ako popálenina, muselo ho to šialene bolieť, ale Severus nevydal ani hlások.
 

Odtiaľto sa šíri páľava do celého tela!
 

Hermiona cítila, ako sa jej do očí derú slzy. Stekali voľne po lícach a padali na ich spojené ruky. Ani sa nenamáhala ich utierať, len úporne premýšľala, čo urobiť.

Severus odmietal zavolať Poppy. Prečo?

Ale so znamením by si zrejme neporadila.

V hrudi ju tlačila obrovská záťaž.
 

Ako ti pomôcť? Hermiona si začala zúfať. Cítila horúčku aj v jeho dlhých prstoch, ktoré mu hladila. Pritiahla si ich k tvári a vtlačila mu bozk do dlane.

Severus pootvoril oči. Zadíval sa na ňu spod mihalníc a Hermionou prebehla triaška.

Vtedy sa rozhodla.

Hermiona pokoj, ty to dokážeš! dodávala si odvahu.

Vykúzlila zo vzduchu ľad, bolo to ľahké kúzlo, pridala k nemu ďalšie, aby sa nezačal topiť a obložila mu ním predlaktie.

Po celý ten čas jeho ruku nepustila. Na prútik ani nepomyslela. Kúzla doslova poletovali priestorom a ona určovala, kedy ktoré použije. Mágia sa jej konečne začala naplno podriaďovať.
 

Severus ležal v jej posteli tak ako prišiel, oblečený v plášti. Musela ho prezliecť. Ďalšie kúzlo a transfigurovala jeho súčasný odev na hodvábne pánske pyžamo.

Čierne. Raz videla podobné vo výklade jedného Parížskeho obchodíku. Pamätala si ho dobre, lebo pri pohľade na matnú čiernu farbu sa jej vybavil Severus.

Aj keď netušila prečo. Vtedy žila s Ronom.

Ale teraz sa to hodilo. Severus by asi nebol nadšený flanelom.

Upravila ľad, aby mal ruku pohodlne položenú. Privolala si ľanový uterák, namočila ho a začala mu voľnou rukou utierať rozpálené čelo.

Netušila, či robí pre neho dosť, ale aspoň mala pocit, že vôbec niečo robí. Bolo to zvláštne, Severus sa odovzdal jej rukám.
Odrazu veril, že mu pomôže práve ona? Snáď ho príliš dlho nezdržala jeho nedôvera vo všetko, čo neuvarí sám v kotlíku? Tvrdohlavec jeden! Mal prísť skôr!

 

Čas utekal a horúčka neklesala. Hermionu opustila počiatočná nádej a začala pomýšľať, že predsa len zavolá Poppy.

„Musím zavolať Poppy,“ povedala potichu, viac pre seba, ako jemu. Ale počul ju.

Severus vycítil jej neistotu, stisol jej ruku a zovrel tak pevne, že by mala problém vyslobodiť si ju. So zavretými očami, namáhavo zašepkal:

„To... nech ťa ani... nenapadne.“

Pár slov ho vyčerpalo. Zas ležal bez pohybu a ťažko dýchal.

Hermiona si vtedy opäť spomenula, čo s ňou robievala jej mama, keď bývala ako dieťa chorá. Sedávala pri nej na posteli, čítala rozprávky a nekonečne dlho ju hladila.
 

Hrali spolu takú hru. Maličká Hermiona ukázala prštekom na čelo a mama ju pohladila na čelo, potom na líce, bradu. A potom to isté s bozkami. Vždy sa tešila na mamine bozky a pohladenia, verila, že jej zázračne pomôžu uzdraviť sa.

Pamätala si, ako sa obe šťastne smiali a na chorobu aspoň na chvíľu zabudla. A tak sa jej prianie na chvíľočku splnilo. A samozrejme, keď vyzdravela, verila, že za to môžu mamine bozky a ruky.

Usmiala sa nad krásnou spomienkou. Bolo to tak dávno, bezstarostné detstvo, keď ešte netušila, že drobné príhody ktoré sa jej dejú, nie sú zázraky, ale spontánna detská mágia.
 

Severusovi rozprávky čítať nebude. Ale pohladiť ho môže. Zodvihla ruku a pomaly mu prstami skĺzla po čele. Stále ho mal horúce. Skontrolovala ľadový obklad na predlaktí. Ľad zatiaľ odolával všetkým muklovským fyzikálnym zákonom a správal sa presne podľa Hermioninho želania. Netopil sa a ochladzoval.

Prsty jej zablúdili nižšie, k lícnym kostiam. Ktovie kedy sa holil, ale mal ich hladké a ako už Hermiona vedela aj jemné. Pokračovala cez bradu, nezabudla sa pokochať jamôčkou a až sa jej chveli celé prsty, keď mu prešla palcom po perách.

Krk, večne schovaný vo vysokom golieri, ju priam volal. Jemne, aby mu neobmedzila dýchanie, obkrúžila ohryzok a zastavila sa až na kľúčnych kostiach.

Pozrela mu do tváre. Nevedela či ju vôbec vníma, alebo či je zmorený, že nevládze zareagovať.

Hra na zázrak pokračovala. Neukazoval jej prstom, musela si stačiť sama. Predklonila sa a priložila mu pery na čelo. Bez toho, aby sa od neho odtrhla, pokračovala rovnakou cestičkou, akou išli prsty.

Zmapovala mu líca, potom bradu, len ústam sa vyhýbala. Ale bolo to obrovské pokušenie.

Keď sa dostala na krk, skoro sa zbláznila z jeho intenzívnej vône.

Donútila sa myslieť na fakt, že leží pred ňou, neschopný pohybu, zmorený diabolským puncom.

Nie veľmi jej to však pomohlo.

Vystrela sa a zopakovala pohladenia. Cítila v sebe obrovský nával nehy a také boli aj jej dotyky.
 

Pri perách sa tentoraz zdržala dlhšie. Keď slabo vydýchol a pri tom pootvoril pery, neovládla sa a k jeho perám priložila svoje. Do toho ľahučkého bozku dala všetku svoju túžbu, pomôcť mu zbaviť sa Znamenia zla. Nechala ústa privreté, len ho poláskala, nemala odvahu dovoliť si viac. Už aj tak prekvapovala samu seba, že takto bezostyšne po ňom skočila. Kde sa to v nej vzalo? Mala len nejasný pocit, že to čo robí, je správne.

S veľkým sebazaprením posúvala pery ďalej po brade, až na krk. Kĺzala po krčnej tepne, upokojovalo ju cítiť jeho čoraz pravidelnejší tep.

Začínala ju zmáhať únava a zima, doteraz sedela na posteli len v nočnej košeli. S hlavou položenou na Severusovej hrudi si privolala prikrývku a načúvajúc, teraz už celkom jemným úderom jeho srdca, zaspala.

 

Krútila sa mu hlava. Niečo mäkké, do čoho bol vtiahnutý, bola zrejme jej posteľ. Jeho citlivý nos zaznamenal jemnú vôňu, ktorá mu to potvrdila.

Aké kruté! Leží v jej posteli a nie je schopný ani poriadne otvoriť oči!

Niečo mu rozprávala, spomínal si jasne a musela byť blízko, jej dych ho pošteklil na spánkoch.

Ale prečo Poppy? Nie, Poppy nie! Musí jej to povedať!
 

Ústa ho neposlúchali, nevládal ani pohnúť jazykom. Musí ju zastaviť! Máličko vystrel ruku, snažil sa ju zadržať. Niečo zachytil prstami a pocítil slabé trhnutie.

Sadla si späť k nemu a ruku mu vzala do dlaní.

Konečne sa mu podarilo nadýchnuť sa a povedať jej, nech sa pozrie na znamenie.

 

 

Veril jej, že v sebe nájde silu pomôcť mu. Bola to intuícia, ale tak silná, že nasmerovala jeho kroky k Hermione, namiesto na ošetrovňu.

Jej mágia sa rozvíjala zvláštnym smerom, vedela sa vcítiť do bolesti druhého. A bolo v jej silách, teda ak boli jeho predpoklady správne, aj pomáhať. Nemal si to kedy s určitosťou overiť, pochyboval že Hermiona si svoju schopnosť uvedomuje, ale nemal na výber.

Poppy bola, a to uznával nielen pod vplyvom horúčky, nepochybne dobrá liečiteľka, ale Znamenie zla nebola choroba.
 

Bol to trest za nedostatok rozumu a naivnú vieru v niečo pochybné.

Ak sa nemýlil, jeho osud ležal v Hermioniných rukách. Snáď nájde vôľu, ak jej na ňom trochu záleží. Aj tak nenachádzal vôľu ďalej žiť, ak by tomu tak nebolo.

Nie, v jej očiach predsa niečo videl, nehu a cit, nemohol sa tak zmýliť!

Chcel zas vidieť orieškové oči. Možno viečka otvoril skutočne, alebo to bola len ďalšia z horúčkových vidín, ale zbadal ju. A v pohľade mala presne to, čo si pamätal.
Nehu a cit.

Na predlaktí zacítil chlad.

Čo sa to deje?

Pálenie, potom chlad...

Druhú ruku mu mal niekde uväznenú. Niečo mu na ňu kvapkalo. Niečo veľmi horúce.

Myšlienky sa mu prelínali a plietli.

Kde som?

Cítil sa odrazu voľnejšie a mohol dýchať.

Zas počul Hermionin hlas.

Som u nej, spomenul si, ako som mohol zabudnúť!

 

„Musím zavolať Poppy,“ skutočne to povedala? Načo by im bola Poppy!

„To nech ťa ani nenapadne,“ chcem teba, nie tú otravnú babu! Slová ho zmohli, zas sa nevládal pohnúť.
Hermiona, kde si!
Má ju tak blízko a nemôže sa hýbať, to je šialené!

 

Niečo sa mu príjemne dotýkalo tváre. Nie že by zažil veľa dotykov, ale toto bolo tak oslobodzujúce.

Bolo to, akoby mu umývali samotnú dušu. Naliehavý pocit poslúchnuť volanie znamenia, sa kamsi vytratil. Ostal mu len pokoj.
 

Vedel som, že to dokážeš Hermiona!

Jemný dotyk ho donútil spozornieť. Čo to...?

Zlomyseľný Merlin! Prečo sa nemôžem ani pohnúť?

Keď sa dotkla prstom jeho pier, snažil sa zo všetkých síl dať jej najavo, nech pokračuje, túžil po jej blízkosti, po pocite pokoja a ľahkosti.

Naozaj to urobila. Hebké pery sa dotkli tých jeho. Keby len mohol zdvihnúť ruku a pritiahnuť si ju k sebe. Už by ju nepustil!

Len tá únava! Nechcel zaspať, ale nevládal viac bdieť.

 

 

 

Hermiona otvorila oči. Bolo ráno. Ešte nebolo celkom vidno, ale náznaky ranného zore už začali sfarbovať oblohu.

Zacítila pod sebou Severusove telo. V okamihu ju prešla ranná ospalosť, nadvihla sa a rukou mu skúsila teplotu.

Nezdala sa jej ani len zvýšená. Aj z tváre sa mu stratil včerajší príšerný popolavý odtieň. Celkom pokojne spal, hruď sa mu dvíhala v pravidelných nádychoch a výdychoch.

Potom nabrala odvahu a skontrolovala mu predlaktie.

Nechápala, ako je to možné, ale znamenie zas vybledlo. To na čo pozerala, bol len slabý tieň príšernosti, ktorú videla večer.

Asi to prehnala s ochladzovaním, pokarhala sa v duchu, pretože predlaktie mal celkom studené.

Zadívala sa na oheň v krbe a priala si teplo. Plamene sa rozhoreli a netrvalo dlho, príjemne prehriali vzduch.

 

Severusa prebralo zo spánku niečo ľadové. Príšerne chladivé, ale oproti páleniu, ktoré cítil doteraz, to bola dobrá zmena.

Hermiona! Snívala sa mi, alebo som skutočne ležal v jej posteli? Nechcel ani otvoriť oči, dúfal že to čo ho tlačí na hrudi, je ona.

Určite je to ona!

Merlin, snáď mi neskúša teplotu?
 

Pomaly otvoril oči. Je to ona! Uprene sledovala jeho ruku. Čakal, kedy sa jej v tvári objaví zdesenie, ale ona sa usmievala. Prekvapene, ale bol to úsmev.

Skutočne, až teraz si uvedomil, po neskutočne úmorných dňoch nič necíti.
 

„Je tam?“ prehovoril na ňu. Hlas mu znel chrapľavo, ale poslúchal ho.

Pomaly sa k nemu otočila. Stále sa usmievala. Oheň z krbu jej presvital pomedzi vlasy, vyzerala nádherne s hrou svetla ohňa vo vlasoch. Pokrútila hlavou.
 

„Nie,“ potvrdila mu domnienku.

„Bola si pri mne celý čas?“
 

„Prepáč, zaspala som, určite som ťa tlačila,“ ospravedlňovala sa a chcela hneď vstať.

Severus ale zavrtel hlavou.Bolo načase vyskúšať, či je už v poriadku. Zachytil ju rukou.

„Nie,“ povedal jednoducho a stiahol ju späť.

Pozeral na ňu spod privretých očí a vyzeral čim ďalej, tým viac pobavene.
Hermiona znervóznela. Uvedomila si, čo má na sebe oblečené. Ale vtedy jej napadlo, že ani on nie je vo svojom obvyklom odeve. Vyzeral zraniteľne, bez svojho panciera. Musela sa usmiať, rovnako, ako on.

„Tá ohavnosť, čo máš na sebe, to je skutočne odev?“ zdvihol ruku a dotkol sa goliera flanelovej nočnej košele, pozapínanej až ku krku.

„Mám ju rada,“ ohradila sa Hermiona a vzápätí sa roztopašne usmiala, „zato ty máš na sebe konečne odev!“

Severus až vtedy zistil príčinu ľahkosti pohybu. Musel uznať, že mal na sebe vskutku dôstojný nočný úbor. Materiálom i farbou.
 

„Uspokojivé,“ utrúsil pomedzi zuby.
 

Hermiona vedela, že pozitívnejšie hodnotenie už hodvábne pyžamo dostať nemohlo. Určite nie zo Severusových úst.

Ju však v ústach ťažila otázka, ktorú sa mu chystala položiť. Zrozpačitela, nechcela kaziť príjemnú chvíľku, ale otázka jej nedala pokoj.
 

Už otvárala ústa, ale Severus vybadal jej snahu a bolo mu jasné, kam mieri.

„Chceš vedieť, prečo som prišiel za tebou?“ predbehol ju a celkom presne trafil do jej myšlienok.
 

„Presne to som sa chcela opýtať,“ kývla hlavou a zahľadela sa mu do tváre.

„Predpokladal som, že máš určitú schopnosť,“ Severus okamih hľadal slová, ktoré by čo najlepšie vyjadrili niečo, čo vyjadriť zatiaľ nešlo, „schopnosť pomáhať, možnosť liečiť...“

Hermiona pokrčila čelo. Uvedomila si, čo jej práve povedal Severus. Vystrela ukazováčik a zabodla mu ho výhražne do hrude.
 

„Ty!“ poklopala ukazováčikom a z očí jej sršali blesky, „Ty si s plným vedomím prišiel len s predpokladmi, namiesto toho, aby si vyhľadal Poppy na ošetrovni? A ja blbá som sa nechala prehovoriť! Že som ju rovno nezavolala!“
 

Severus zovrel jej nepokojný ukazovák v dlani a svoj vlastný jej priložil na pery.

„Hermiona uvažuj,“ snažil sa ju upokojiť, „moje predpoklady, ktoré tak podceňuješ a tým zároveň aj seba, sú založené na reálnych situáciách.“

 

„Ale Poppy je školená ošetrovateľka a výborná!“ krútila hlavou.

„Nepopieram. Nemehlá potlčené pri metlobale, dokáže vykurírovať bravúrne, ale u mňa išlo o magické zranenie,“ s nevôľou sledoval, ako Hermiona odtiahla jeho prst od svojich úst, ale ukazováčik mu nechala vsunutý v dlani.

„To má byť tá realita, potvrdzujúca takzvané predpoklady? Podceňovanie madame Pomfreyovej?“

 

„Hermiona, nepodceňujem madame Pomfreyovú, to ty podceňuješ seba!“

„Ale ja nie som ošetrovateľka, Severus!“ aj keď vyslovila jeho meno s hnevom, páčilo sa mu, ako mäkko splynulo z jej pier.
 

„Nie, nie si ošetrovateľka. V túto chvíľu ešte neviem presne definovať rozsah tvojich schopností,“ zamyslene si pošúchal čelo, „ale pre začiatok... liečiteľka.“

Pozrela na neho a na chvíľu mala nutkanie, zas mu odmerať teplotu. Tváril sa však nanajvýš vážne. Severus rád používal sarkazmus, ale aby si z nej robil žarty, to sa jej nezdalo. Musel myslieť vážne, čo jej povedal.
 

„Liečiteľka?,“ zopakovala s pochybovaním v hlase Hermiona.

„Taká, ktorá dokáže do istej miery zvrátiť pôsobenie čiernej mágie, alebo negatívnych dôsledkov mágie vôbec,“ dokončil a sledoval hru emócií v Hermioninom výraze tváre. Od úplného pochybovania, cez pripúšťanie možného, až po uvedomenie si súvislostí.
 

„Ako si na také niečo prišiel,“ spýtala sa priduseným hlasom.

„Hermiona, v mojej pamäti tkvie príhoda s Potterom, vypadol z krbu v tak ...ehm, nevhodnej chvíli a keby si mu nepomohla,“ naozaj sa uškrnul len trošíčku zlomyseľne, „kúzelnícky svet by bol bez svojho Hrdinu!“
 

„To bola len náhoda, obyčajné privolávacie kúzlo!“ vytrvalo oponovala. Jeho narážka na nevhodnosť Harryho príchodu jej rozbúchala srdce.

 

„Očividne si zabudla na Draca Malfoya!“ pripomenul jej, „kým si za ním po prvý raz prišla, jeho vyhliadky na normálny život, boli mizivé. Sám som ho v tom stave videl.“

 

Hermiona mala pocit, že všetko čo jej Severus hovorí, by mohla byť aj pravda. Ale ak to aj bola pravda, musel mať v ňu neskutočnú dôveru.

 

„Dokážeš v sebe koncentrovať mágiu a čo je podstatné, vieš určiť smer jej pôsobenia. Vďaka Merlinovi, že si vo svojej podstate Chrabromil. Mať tvoje možnosti Temný pán...“ nedopovedal, ale Hermionou prebehli zimomriavky.
 

„Ale ty si Slizolin a tiež ovládaš mágiu bez prútika, aká je tvoja mágia?“ opýtala sa opatrne, logicky jej to vyplynulo z jeho predošlej úvahy.

„To nie je to isté,“ trochu ho zamrzela vypovedaná otázka, ale vedel, že jej to muselo napadnúť, „mágia bez prútika nemá s tvojou schopnosťou veľa spoločné, tá by sa v tebe objavila, aj keby si čarovala len s prútikom. Že ho nepotrebuješ, ti to len uľahčuje. Nepotrebuješ prostredníka, mágia prúdi priamo, bez vyslovenia kúzla a mávania prútikom,“ povedal Severus tónom, ktorý jej pripomenul jeho dávne vyhlásenia, takmer o podradnosti prútika. Akoby bol teraz skutočne spokojný, že ho nepotrebuje.
 

„Takže Dracove poškodenie mozgu, kliatbami, ktoré sa neodpúšťajú...“ ani to nevládala dopovedať, zaskočilo ju uvedomenie si vlastných možností.

„Áno,“ dokončil za ňu, „správnym usmernením mágie si dokázala do istej miery, jeho poškodenia zvrátiť.“

„Ale, Severus, chcem vedieť ešte jednu vec,“ dotkla sa mu jemne predlaktia, „prečo...čo som presne videla na tvojom predlaktí?“ nevedela s určitosťou, ako popísať stav, ktorého bola svedkom.

„To bolo nevypočuté volanie, Hermiona,“ povedal bezfarebne.

„Volala ťa Ona?“ spýtala sa úplne šeptom.

„Je to vysoko pravdepodobné,“ privrel oči a v tvári sa mu objavil roztrpčený výraz.

„Také zlé,“ Hermiona preglgla hrču v hrdle, „bolo volanie, aj keď ťa volal Voldemort?“

Zdvihol obočie a už už ju chcel zo zvyku opraviť, aby nevyslovovala jeho meno, ale uvedomil si, že teraz je to už jedno.

„Nie,“ vydýchol, „keď som uposlúchol, v jeho prítomnosti sa znamenie utíšilo.“

„Keby si neprišiel, tiež by sa tak rozpálilo?“

„Vždy som prišiel. Nemohol som vzbudiť podozrenie. A po tých, čo ignorovali jeho príkazy, poslal eskortu,“ Severus odfrkol, nad nepríjemnou spomienkou, „a tí sa s nikým nemaznali!“

 

Hermiona vedela, že Severus to ako Dumbledorov špión mal ťažké, ale takto priamo cítiť bolesť z jeho spomienok, bolo niečo iné. Chvíľami mala dojem, že emócie zo spomienok prechádzajú priamo cez ňu. Cítila sa, akoby práve ona zažila niečo veľmi stresujúce.

„A teraz... ako dlho?“
 

Severus zvažoval, či povedať pravdu.

„Odvtedy, keď Potter oznámil, že zmizol Draco.“
 

Hermiona konečne vyslobodila svoj ukazovák z jeho dlane. Zabolelo ju jeho trápenie, chcela si pritiahnuť jeho dlane k sebe, ale Severus zdvihol ruky, plánoval urobiť to isté. Stretli sa na polceste, ale Severus bol rýchlejší. Poľahky schoval jej ruky vo svojich a palcami ich hladil.

Hermiona v duchu rátala týždne a až jej zovrelo žalúdok, keď si uvedomila príčinu rečí o riaditeľovom zdravom rozume, ktoré sa niesli školou.

 

Ale potom jej napadlo čosi ešte horšie.

„Môže mať Draco niečo spoločné s tým, čo sa ti stalo?“

„Uvažoval som o tom,“ pripustil Severus neochotne, „ale neverím tomu.“
 

„Vtedy, keď mi dovolil použiť Legilimens,“ zamračila sa Hermiona, „vycítila som len jeho strach, nenávisť k otcovi a ešte snahu dokázať všetkým, ale hlavne tebe, že byť Malfoyom, neznamená byť na strane zla. Chcel sa ti podobať.“
 

„Predpokladal som, že urobí niečo tak idiotské!“ Severus zaťal zuby.

„Zas predpoklady,“ pokývala hlavou Hermiona.

Severus na ňu fľochol, vyhrnul si rukáv pyžama a odhalil vyblednuté kontúry znamenia.

„Tu je dôkaz, že moje predpoklady nie sú len špekulácie! Ale Draco? Nie som jeho pestúnka, mal som ho spútať? A vôbec, chcel byť zastavený?“
 

„Svoju cestu si zvolil sám,“ prerušila ho Hermiona.

Čaro okamihu sa stratilo. Obaja sedeli mĺkvo, ponorení vo vlastných myšlienkach. Ešte pred chvíľou mali navzájom prepletené prsty, ale ani jeden nenabral odvahu pokračovať.
 

„Mali by sme stihnúť vyučovanie,“ Hermionino ľadové vyhlásenie definitívne ukončilo akúkoľvek šancu.

„Nepochybne bude zaujímavé, dostať sa odtiaľto nepozorovane,“ poznamenal Severus.

Hermiona chápala, že by nebolo príliš vhodné, aby študenti videli, ako sa riaditeľ školy ráno zakráda z bytu ich profesorky, ale aj tak ju kdesi v kútiku zabolelo toto utajovanie.

Ale zvíťazil rozum.
 

„Možno to ani nebude také ťažké, i keď, pri tvojej výške...“ vstala, otvorila dvere šatníka a kdesi z jeho útrob vytiahla neforemný balík.
 

Kým bola sklonená, Severus vstal z postele, kupodivu necítil žiadne známky únavy, závratu, alebo niečoho, čo by naznačovalo jeho útrpný stav dní minulých.
Transfigurácia ani jemu nerobila problémy, tešila ho skutočnosť, že k nej už nepotrebuje prútik, premena hodvábu na jeho zvyčajný odev, trvala len okamih.

 

Na svoje nemalé prekvapenie, Hermiona držala v rukách niečo, o čom toho už veľa počul a čo mu spôsobilo pár trápnych situácií s Potterom. Oboma Pottermi!
 

„Neviditeľný plášť,“ predstavila mu ho Hermiona, aj keď dobre vedela, že pozná jeho tajomstvo.

 

„Potterov plášť!“ ohrnul hornú peru, tak ponižujúce! Plížiť sa chodbami v plášti Harryho Pottera! Alebo Jamesa Pottera? Horšie to už byť nemohlo!
 

„Harry mi ho požičal, vlastne vnútil, keď sa začali tie útoky,“ snažila sa zbytočne vysvetliť, ako sa k nemu dostala, „ale nepoužila som ho.“

Severus prevrátil oči dohora. Bolo to horšie. Vedel, že momentálne nemá inú možnosť, ako využiť ponúkanú ochranu plášťa.

Hermiona ho nadhodila ponad seba a zmizla.

Skutočne dokonalé! Musel s nevôľou uznať, ale len v duchu! Nikdy by nepoznal, že pred ním niekto stojí!

Najskôr sa objavila vo vzduchu Hermionina hlava. Bol to fascinujúci pohľad. Nie že by ho dokázali zaskočiť kúzla, ale vedomie, že toto dokáže kus látky, na prvý pohľad vyzerajúci dosť neurčito.

Nechala ho zo seba skĺznuť. Miesto neforemne ohavnej nočnej košele, mala na sebe učiteľský habit. Viac sa mu páčila v tej primalej podivnej veci, čo mala oblečenú pod pleteným svetrom, keď boli spolu hľadať portrétový obraz Gellerta Grindelwalda, ale habit bol aspoň znesiteľný.

„Účel svätí prostriedky,“ zašomral a vzal si podávaný plášť neviditeľnosti.

Hermiona na dva prsty pootvorila dvere a vykukla na chodbu.

„Takmer prázdno,“ otočila sa k nemu.
 

Severus vedel, že má poslednú šancu a nemienil o ňu prísť. Urobil krok smerom k nej, ale nezamieril von. Postavil sa pred Hermionu, užasnutú očakávaním, vystrel ruku a zabuchol dvere.

Vplietol prsty do jej vlasov a s úľavou zistil, že sa k nemu pritisla bližšie. Na moment čakal, dával jej šancu cúvnuť, ale dúfal, že ju nevyužije.
 

Z hrdla jej vyšiel krátky vzdych a to ho definitívne presvedčilo.

Žiadne hladenie. Nestrácal čas, sklonil sa a žiadostivo sa prisal na jej pery.

Hermione sa jeho náhlym činom rozbúchalo srdce. Pootvorila pery a nechala ho preskúmať svoje ústa. Ruky presunula vyššie, hrala sa mu s prameňmi čiernych vlasov.

Takmer nemohla dýchať, ale za nič na svete by neprerušila vzrušujúce vzájomné objavovanie. Jazykmi sa navzájom nežne láskali, pery kĺzali po perách.

Predlžovali bozk, ako najdlhšie mohli, ale ostali len pri ňom. Obaja vedeli, že dnes im nie je dopriate, prekročiť hranice. Povinnosti mali prednosť.

S nevôľou sa od seba odtrhli. Prudko dýchali, aby sa trochu upokojili.

Severus cez seba prehodil plášť, ale kým odišiel, ešte sa sklonil k Hermione a neviditeľný jej zašepkal do ucha:

„Nabudúce...“

Zavrela za ním dvere a celá sa rozochvela.

Musela sa posadiť, jasný prísľub jej oslabil nohy.

11.08.2021 22:49:36
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one