Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Ďakujem vám za to, že čítate moju staronovú poviedku. Pre niektoré je celkom nová, preto pripomeniem pár detailov.
Poviedka už bola kedysi dávno zverejnená, ale žiaľ, je to moja prvotina a preto sa v nej vyskytovali asi všetky začiatočnícke chyby.
Najmä neporiadna štylistika a uletené čiarky.
Poviedku som pred pár rokmi stiahla.
Moja verná Chavelierka ma presvedčila, že je čas ju znova zverejniť.
Áno, ale nie skôr, ako kapitoly poopravujem.
Niektoré záležitosti, ktoré sa týkajú sledu deja už neopravím. Ani udalosti, ako boli napísané.
Sústreďujem sa len na lepšiu čitateľnosť a hladkosť textu.
Kto by nevedel, dnešná kapitola sa nachádza približne v prostriedku celej poviedky.
Poviedka má 48 kapitol, plus jeden Prológ, jeden epilóg, jedno Intermezzo a jeden Flashback. Alebo ak chcete, má 51 kapitol. ;-)
Ďakujem vám a prajem príjemné čítanie.
29. Obrad

 

Lucius Malfoy prekypoval spokojnosťou. A keby to jeho tvár, rokmi strnulá do ľadového povýšeneckého výrazu umožnila, bolo by to vidieť aj navonok.

Konečne môže Očakávanej oznámiť dobrú správu o návrate strateného šteňaťa.

Pomaly stúpal po obrovských točitých schodoch svojho vlastného sídla až na najvyššie poschodie, ktoré si jeho nová pani zabrala pre seba.

Temný pán ho kedysi tiež poctil svojou prítomnosťou v dome, ale to už bola len trpká minulosť.

 

Bola pre neho česť, že si vybrala práve jeho rodinný zámok, aj keď bolo pravdou, že ho k  tomu vopred predurčovala jeho rozloha, nepochybne luxus a dokonale premyslené ochranné maskovanie. Celá armáda aurorov by mohla behať po okolí dlhé dni a noci a okrem vlastného nosa, by nenašli nič iné.

Lucius sa pri predstave upachtených aurorov, na čele s usmrkaným Potteríkom, neubránil posmešnému odfrknutiu.

Malfoy Manor mal vždy výbornú ochranu, čierna mágia je v tomto ohľade neoceniteľná, ale punc dokonalosti mu vtisla až Očakávaná.

Tá žena bola stelesnením čiernej mágie osobne.

Keby len dokázal normálne uvažovať, keď si chcel spomenúť na jej pôvod. Poznal ho, vedel aj jej skutočné meno, ale keď sa snažil uvažovať v súvislostiach, Kliatba mlčania sa postarala, aby mu myseľ odmietala spoluprácu a vybavovali sa mu len nezmyselné obrazy.

Aj teraz, pri snahe spomenúť si, sa mu pred očami objavila, ktovie prečo, tá bláznivá novinárka Skeeterová, v zajatí kocky ľadu.

Kliatba fungovala, odviedla jeho myseľ preč. A keby ho pochytila túžba, niekomu sa zverovať, boli by to pravdepodobne jeho posledné slová pred smrťou. Nechcel ani domýšľať, aká smrť by to mohla byť. V podobných záležitostiach bola fantázia Očakávanej bezhraničná.

 

V úvahách prišiel až k dverám apartmánu. Už už napriahol ruku s palicou, aby sa krátkym úderom ohlásil, ale ostala mu stáť na polceste.

Dvere sa otvárali samé a zvnútra izieb sa ozval ženský hlas :

„Len vojdi, Lucius Malfoy!“
 

Lucius sa zachvel. Viackrát mal možnosť stretnúť sa osobne s Očakávanou, nevynímajúc spoločné stretnutia v podzemí sídla a vždy ho dokázala vyviesť z rovnováhy svojou nadpozemskou krásou.
 

Kráčal k nej pomaly. Snažil sa o dôstojný a pevný krok a pri tom si ju dôkladne poobzeral.

Štíhla, nevysoká, stála pri obrovskom krbe ožiarená jasom plameňov ako bohyňa zla.

Vlasy mala ako obvykle schované pod hustou, zlatou sieťkou, netrčal jej ani pramienok. V drahokamoch votkaných do sieťky sa oheň mnohonásobne odrážal a vytváral okolo hlavy svetelnú korunu.

Pokrývka hlavy bola skvostná, ale v porovnaní so šatami bledla. Tenučký čierny hodváb, prešívaný zlatými nitkami, splýval v kaskádach až na zem a pri tom skôr odhaľoval, ako ukrýval.

Hlboký výstrih a početné rafinované rozparky, nenechávali príliš na fantázii prípadného pozorovateľa a zároveň ukazovali len toľko, aby predstavivosť mala dosť priestoru.

Odev a jej výzor bol ako ona sama. Na prvý pohľad neskutočne krásna a nevinná, ale vo svojej podstate zlá a zákerná.
 

Luciusa na malý moment ovládol chtíč. Prižmúril oči a skrivil ústa v lascívnej napodobenine úsmevu. Kľakol pred ňou na koleno, ale trvalo mu dlhšie ako obvykle, kým sa donútil skloniť hlavu.
 

„Lucius, nechaj si zájsť chuť!“ povedala pobaveným tónom a mávla rukou, akoby odháňala dotieravý hmyz.
 

„Pani moja,“ zaskočený k nej zdvihol hlavu, „neovládol som svoje myšlienky pri pohľade na tvoju krásu.“
 

„Lichotíš mi, ale mýliš sa! Tvoje telo ťa prezradilo, nepotrebujem čítať myšlienky, pri pohľade na tvoju tvár,“ obchádzala tesne okolo neho, šaty sa jej zachytávali o jeho odev a ona mu provokatívne prešla ukazováčikom po perách.

Páčilo sa jej dráždiť ho. Veľmi dobre vedela, ako na neho pôsobí.
 

V  Luciusovi začala vrieť krv. Zachytil závan vône, ktorá ho pripravovala o sebakontrolu. Takmer si prial, aby ho radšej mučila cruciatami.
 

„Prišiel si mi niečo oznámiť, nemýlim sa?“ prerušila jeho myšlienky.

Spomienka na chodiacu hanbu, ktorá bola jeho synom, ho vrátila do reality.

„Môj, ehm... Draco sa vrátil,“ zdvihol k nej hlavu. Informáciu prijala s úplným pokojom.
 

„Vstaň!“ prikázala mu, „a posaď sa!“ Sama si sadla do vysokého kresla a jemu pokynula rukou k nízkej stoličke bez operadla. Hoci usadli obaja, stále mala nad ním navrch.

Držala ho v napätí, pohrávala sa so sponou na šatách, kým mu odpovedala.
 

„Viem, vycítila som jeho prítomnosť v dome. Vrátil sa z vlastnej vôle, alebo si ho našiel?“

„Prišiel sám, ako som predpokladal. Je ako jeho matka, ľahko ovládateľný,“ Lucius si neodpustil krátky úškrn.
 

„Och, áno! Tvoja drahá manželka! Odpusť, ešte som ti nepopriala sústrasť,“ Očakávaná, s hraným súcitom naklonila hlavu nabok, aby sa vzápätí, rovnako ako Lucius, pohŕdavo zasmiala.
 

Lucius pokračoval v cynickej hre a naoko zronene, sústrasť prijal strojeným úklonom.

„Povedz mi radšej, či bude Draco spolupracovať?“ zaujímala sa žena.
 

„Bude, o to sa postarám,“ sľúbil Lucius.

„Použil si na neho Legilimens?“

„Áno, Pani moja, zmizol odtiaľto, keď mal myseľ poznačenú matkinou smrťou a cruciatami. Niekto ho našiel a držal v nemocnici. Keď sa dal dokopy, utiekol im.“
 

„Takže je schopný pre naše plány?“

„Áno, len...“ Lucius zaváhal, niečo sa mu v Dracovej mysli nezdalo, len s určitosťou nevedel čo.
 

„Len, čo?“ Očakávaná znervóznela, nemala rada vyhýbavé odpovede.

„Akoby niečo ukrýval, bol až príliš sebaistý, keď sa vrátil,“ spomenul si Lucius na to, čo mu prekážalo.
 

„Tak s tým sa nezaťažuj,“ pohodila rukou, „odtiaľto bez môjho vedomia nikam neodíde. Večer ho dovedieš na Obrad krvi, nech už má tajomstvo, aké len chce.“
 

„Spoľahni sa, Pani moja. Pomsta sa môže začať!“ Luciusove oči sa až zaleskli nedočkavosťou.
 

„Ale, ale, Lucius!“ pohrozila mu prstom Očakávaná, „samozrejme, že zradca dostane milé pozvanie, ale... nezaznelo v tvojom hlase príliš osobnej nenávisti? Bol to tvoj priateľ a na jeho smolu, krstný tvojho synáčika!“ zasmiala sa sileným smiechom.
 

„Priateľ! Len... bol! Preklínam všetky roky, keď vodil za nos samotného Temného pána!“ skríkol Lucius a zaťatá päsť mu vyletela do vzduchu, v nemej hrozbe nenávidenému nepriateľovi.

 

„Toľká nenávisť! Páči sa mi to!“ teatrálne mu zatlieskala, „Neplytvaj ňou, vyčkaj času!“

Lucius sa zhlboka nadýchol a potom sa odvážil vysloviť nahlas svoje obavy.
 

„Dúfam, že Obrad krvi bude fungovať tak, ako má!“ pozrel na ňu. Riskoval hnev svojej panej, pochybovačnými rečami.

„Lucius, snáď tvoja neochvejná viera nezakolísala? Tc, tc, tc!“ Očakávaná bola mimoriadne priaznivo naladená. Inokedy by si pochybujúci nešťastník vyslúžil mučenie, sériou premyslených kúziel, ale dnes mala chuť diskutovať.
 

„Nie, pani moja, verím tvojej moci a úsudku, že pripravíš zradcovi trest, aký si zaslúži za svoju podlosť!“ predstava, že sa konečne pomstí Severusovi za všetko, mu nahnala do líc nezvyklú červeň. Na jeho bledej tvári zahorel krvavý rumenec.

 

„Samozrejme, ty pochybovač, dostane sa mu trestu! Len čo prostredníctvom jeho krstného synáčika aktivujeme krvné puto, zažije maličké prekvapenie!“ spokojne sa usmiala. Luciusova nedočkavosť a zapálené líca ju tešili. Dobrý služobník bol tejto dobe skvelá vec! Ale nebola hlúpa, vedela, že Luciusovi ide predovšetkým o vlastný prospech. Bez mihnutia oka odstránil z cesty vlastnú ženu, aj keď to bola len slaboduchá chudera a bol ochotný použiť pre pomstu aj syna. Chladnokrvný a nevypočítateľný.

Na teba si dám pozor! Zatiaľ sa mi hodíš, ale... Na tvári sa jej rozlial, povýšenecký úsmev.

 

„Len maličkosť, pani moja, volanie už predsa zažil, čím bude toto volanie iné?“

„Lucius, už ma začínaš nudiť, mám chuť na jedno crucio!“ Očakávaná siahla po prútiku a spod privretých očí ho pozorovala. Bavila sa jeho reakciou.

Lucius okamžite padol z malej stoličky do kolien.
 

„Odpusť, pani moja, nechal som sa uniesť,“ vložil do hlasu všetku pokoru, ktorej bol schopný.

„Máš šťastie, že mám určitú slabosť pre tento nádherný dom, ale...“ pohybovala prútikom v malých vlnkách a bičovala jeho nervy hrou na vrtošivosť, „ale dnes mám dobrú náladu a to aj tvojou zásluhou. Takže ti objasním, v čom spočíva tá geniálne jednoduchá odlišnosť.“
 

Luciusovi odľahlo. Pomsta ovládla jeho zmysly, že sa takmer nedokázal kontrolovať a prekročil hranicu oddanosti. Ostal kľačať, len zdvihol hlavu a čakal na vysvetľujúce slová.

„Sám si zažil volanie znamenia, Lucius, vieš aký je to pocit. Nutkane, ktoré prechádza až do fyzickej bolesti, kým ho neuposlúchneš a neprídeš na určené miesto. Ale tvoj priateľ bude mať smolu!“ odmlčala sa a vychutnávala si triumf.
 

Lucius začínal chápať a s pochopením prichádzal spokojný úsmev.

„Vidím, že už máš predstavu, Lucius. Tvoj priateľ, nebude môcť prísť na stretnutie a utíšiť volanie!“
 

„A keby predsa prišiel...“ diabolsky sa zachechtal Lucius.

„Budeme ho čakať a pripravíme mu náležité privítanie!“ doplnila a s víťazným výrazom, dodala, „šach – mat!“
 

„Skláňam sa pred tvojou fantáziou, Očakávaná, teší ma, že ten polomukel, bude trpieť! Bez možnosti ukončenia bolesti!“
 

„Lucius, vždy je možnosť, ale tak silné kúzlo neexistuje!“ ohrnula vrchnú peru a jasne dala najavo, že si svoju mágiu cení vysokou mincou. „Neexistuje čarodejník, ktorý by ho dokázal vykonať,“ dodala na koniec povýšene.

„Teraz choď!“ opäť mu len pokynula rukou, „A večer ho priveď!“
 

Lucius s úľavou vstal z kľaku, uklonil sa a opäť sa snažiac o dôstojný krok s hrdo vztýčenou hlavou, chcel sa vzdialiť.

„Počkaj ešte,“ zastavil ho hlas Očakávanej, s nemalou dávkou zvedavosti, „nechceš mi povedať, prečo ho tak nenávidíš? Ale chcem počuť tvoje osobné dôvody!“
 

Lucius zneistel, nechcelo sa mu vracať do minulosti, k udalosti, ktorá mu priniesla pocit prehry a frustrácie. Pokúsil sa o slabý odpor.

„Moje dôvody nestoja za reč, bolo to už dávno.“
 

„Odporuješ, Lucius? Trvám na odpovedi!“ žena sa svižne postavila z kresla a nahnevane dupla nohou. Pohrávala sa s prútikom a Lucius vedel, ak sa chce vyhnúť dobre mierenej kliatbe, musí svoju pani upokojiť dostatočnou odpoveďou.
 

„Odpusť, pani moja, za moju trúfalosť odporovať ti. Ale sú isté skutočnosti, ktoré by som nerád zdôrazňoval. Bol som to práve ja, kto Severusa Snapea predstavil Temnému pánovi a doviedol ho dokonca do svojej rodiny!“
 

„Ach tak, nenávisť hnaná zlým svedomím! Skvelé!“ posadila sa späť a neodpustila si ešte poznámku k Luciusovmu skutku, „ale keby si nebol tak dôverčivý, dnes by sme nemohli použiť tvojho syna, ako prostredníka Obradu krvi!“

Blahosklonne mu venovala ironický úsmev a záležitosť tým pre ňu skončila.
 

Slovo dôverčivý, Luciusa bodlo priamo do živého. On, ktorý bol povestný tým, že dôveruje len sám sebe! Potlačil kypiaci hnev a nasadil späť svoj ľadový výraz.

Očakávaná viac nejavila najmenší záujem o jeho prítomnosť, bez slova zmizla v útrobách apartmánu.

Odkopla ho ako psa, vysmiala sa mu! Hnev sa v ňom opäť zdvihol. Potreboval ho niekde vybiť.

To znamenalo, že prvý živý tvor, ktorý bude mať tú smolu že sa mu pripletie do cesty, pocíti jeho nakumulovaný hnev.

 

 

 

Draco namáhavo rozlepil oči. Zažmurkal, znova ich zavrel a pozrel sa ešte raz. Bol vo svojej posteli, vo svojej izbe. Bol doma, v rodinnom sídle Malfoyov.

V nasledujúcej chvíli si spomenul a pochopil. Radšej by sa videl mŕtvy, ako tu, ale rozhodol sa sám, po dlhých úvahách.

Čo môže stratiť viac?

Rodinu? Tú nemal nikdy!

Matku? Tá... ani nechcel domyslieť, okamžite mu naskakovala husia koža.

 

„Pán Draco, prebrali ste sa!“ začul vedľa seba tenký hlások. Otočil sa nabok a pohliadol do škriatkovských očí.

 

„Blaine!“ sťažka zašepkal Draco, vysušený jazyk sa mu lepil o podnebie.
 

„Postarať sa o vás, ležte, Blaine vám donesie elixír!“ škriatok kdesi odbehol a o chvíľu už držal v rukách podnos s pariacou sa polievkou a flakónikmi s elixírmi.

 

„Pán Draco musieť jesť, aby zosilnel,“ poúčal ho starostlivo, domáci škriatok.

Draco od hladu sotva zaostroval pohľad a napriek tomu zahundral,:

„To iste, ty potvora, aby si ma otrávil!“ a prevrátil sa na druhý bok, aby odolal lákavej vôni polievky.

„Ém... pán Draco zabudol, že Blaine nepatriť rodine Malfoyov!“ riekol škriatok smutným hlasom.

Draco spozornel a obrátil sa k nemu. Blaine slúžil v dome odkedy si pamätal.

„Komu teda patríš?“
 

„Vám, pán Draco,“ Blaine sa máličko uklonil.

„Ako to, mne?“ začudoval sa Draco.

Blaine si prihladil zašednutý obrus, alebo čo to bolo, čo halilo jeho telíčko.

„Blaina sem doviesť pani Narcissa, dostať ho do daru,“ škriatkova tvárička pri spomienke na bývalú pani ešte viac zosmutnela, „keď pani Narcissa skonať, stali ste sa mojím pánom vy, pán Draco.“
 

„Nezdedil všetko po mojej matke, otec?“ Dracova nedôvera sa lámala len pomaly.

„Pani Narcissa, mi povedať, keby sa jej niečo stať, dedičom ste vy! Pán Malfoy o testamente nevedieť. Blaine mu to nepovedať, čakať na vás!“
 

„Hm...“ premýšľal Draco. Dedičstvo po matke je jeho, otec sa určite nenamáhal zhľadúvať testament, jednoducho všetko zabral pre seba. Ale na škriatkov to neplatilo. Stávali sa majetkom oprávnených dedičov automaticky.
 

„Vieš, kde je matkin testament?“ rozhodol sa Draco overiť si škriatkove slová.

Škriatok začal horlivo prikyvovať a odrazu držal v ruke zrolovaný pergamen.

„Blaine ho ukryl, pre pána Draca,“ podával mu ho ako vzácnosť, čim určite aj bol.
 

Draco sa ho takmer bál pevnejšie zovrieť v roztrasených rukách. S bázňou pozeral na matkinu pripomienku. Zapečatila ho rodovým znakom Blackov a nie Malfoyov. Po všetkých príkoriach ktoré zažila, aspoň mysľou utekala do bezpečia spomienok.

Jemne pohladil stvrdnutý pečatný vosk a ten hneď zareagoval na jeho identitu. Rodinné motto, Toujours pur – Vždy čistý, zreteľne vystúpilo na povrch, pečať pukla v polovičke a dovolila pergamenu aby sa rozvinul.

Draco bezpečne spoznal matkin rukopis. Pár vetami mu odkazovala všetok majetok, ktorý vlastnila. Väčšina z toho bol pôvodom majetok Blackov, ktorý si do manželstva s Luciusom Malfoyom priniesla ako svoje veno. Teraz všetko patrilo Dracovi.
 

„Môžeš to zas schovať?“ podával škriatkovi dôležitý dokument. Blaine horlivo prikývol, zobral pergamen do rúk a  nechal zmiznúť. Potom prisunul k Dracovi podnos s jedlom.
 

„Musíte jesť, pán Draco,“ vyzval ho a podal mu posilňujúci elixír.

Záležitosť okolo testamentu Draca celkom presvedčila, aby Blainovi veril. Hlad ho úplne premáhal, pred očami sa mu zatmievalo. Dlho neuvažoval, vlial do seba elixír a pustil sa do polievky.

Sýty sa cítil oveľa lepšie. Ako premýšľal čo ďalej, dvere jeho izby sa prudko rozleteli a s razanciou jemu vlastnou, vošiel dnu Lucius Malfoy.

Hodil vedľa Draca jednoduchý plátenný odev, na Malfoyovské pomery až priskromný a čierny plášť s kapucňou.
 

„Obleč si to... synu!“ nariadil nekompromisne.

Ostal stáť uprostred miestnosti, Dracovi bolo jasné, že sa musí bez zbytočného vypytovania bleskovo obliecť a nasledovať ho.

Lucius dlho nečakal a Draco si obliekal plášť v behu cestou za ním.

Mlčky ho viedol do podzemia, nezvykle osvetleného fakľami po oboch stranách chodby.
 

„Očakávam, že nesklameš,“ obrátil sa k synovi tesne predtým, ako oboma rukami prudko otvoril ťažké dvojkrídlové dvere.
 

Vošli doprostred kruhu Smrťožrútov. Očakávaná stála na širokom podstavci a len nepatrným pootočením hlavy dala najavo, že si všimla ich príchod.
 

„Pokľakni,“ zasyčal Lucius na Draca a sám kľakol na jedno koleno.

„Vstaňte a pristúpte,“ jasným hlasom ich vyzvala Očakávaná. V rukách držala malú obradnú dýku.
 

Draco sa cítil nadmieru nepríjemne. Sila čiernej mágie tu dosahovala vysokú intenzitu. Takmer, ako keď sa priblížil k Temnému pánovi. Striaslo ho a za krkom ho začalo silno mraziť. Ostrá čepeľ v rukách tej ženy sa mu nepozdávala, ani nemal chuť uvažovať nad tým, na čo všetko by ju mohla použiť. Pomýšľať na útek nemalo zmysel, snažil sa teda aspoň upokojiť.
 

Vystrela k nemu dlaň, ale nerozumel čo od neho chce. Pozrel na otca a čakal vysvetlenie. Lucius na neho nahnevane zazrel, zdrapil ho za predlaktie, vyhrnul mu plášť a pridržal ruku vo vzduchu.
 

„Naša chvíľa prišla!“ prehovorila Očakávaná a vyzdvihla dýku nad hlavu, „jeden zo zradcov pocíti náš hnev!“
 

Draco začínal tušiť, že myslí Severusa. Chcú mu ublížiť? Panika v ňom vzrastala, ale nohy mal celkom ochromené strachom a vírením čiernej mágie. Zakázal si takéto myšlienky. Nesmel dovoliť, aby ani náhodou nenazreli do jeho mysle. Zavrel oči a snažil sa nevnímať studený kov na svojej koži.

 

Dýka urobila malý rez, z ktorého vytryskla tenkým prúžkom krv.

Žena začala odriekať dlhé zaklínadlo a hoci Draco ovládal viaceré jazyky, tomuto nerozumel.

Oči držal zatvorené a tak nemohol vidieť, ako jeho krv vytvorila na pokožke kontúry znamenia s vyobrazeným hadom. Ale zaznamenal zmenu. Akoby mu cez ruku prúdil horúci vzduch. S hrôzou otvoril oči a pohliadol na svojho otca.
 

Lucius Malfoy sa zlovestne škľabil. Jeho inak pekná tvár, oškaredela návalom negatívnych emócií.

Do tváre Očakávanej sa pozrieť nedalo. Halila ju čierna škraboška a voľná kapucňa. Jediné čo mohol vidieť, boli ústa. Dokonale vykrojené, ale kruté.
 

Dokončila svoje zariekanie, dýku podala služobníkovi stojacemu najbližšie za ňou a voľné ruky spojila nad kresbou na Dracom predlaktí.

Draco zacítil šklbanie a pálenie, v postupne narastajúcej sile.

 

 

V tom istom momente, po dlhej dobe, začalo Severusa Snapea volať prebudené znamenie zla.

 

 

 

_________________________________________________________________

 

 

Muž zvieral v dlani zamatovú škatuľku. Váhal. Bolo im spolu dobre, nepochybne ho milovala, rovnako ako on ju. Len keď žartom obrátil reč na svadbu, zvážnela a zmenila tému rozhovoru.

Zázrak že sa stretli, že si padli do oka a vybudovali krásny vzťah, plný neskutočného súzvuku, kedy jeden vie, na čo ten druhý myslí.
 

Nepokazím všetko, keď ju požiadam o ruku? Trýznilo myseľ muža.
 

Otvoril viečko na škatuľke. S láskou pozrel na filigránsky zhotovený prsteň, pospájaný s tenučkých zlatých prúžkov, dohromady tvoriacich symbol večnosti. Odovzdával sa v jeho rodine už veky, možno ešte z čias slávnej éry keltských druidov. Patril vždy manželke najstaršieho syna. Len občas, ak rodina nebola obdarená synom, najstaršej dcére. Tak ho získala aj jeho matka.
 

On bol jediný syn svojich rodičov a prsteň práve plánoval darovať svojej vyvolenej.
 

Vzmuž sa! Konaj! Choď! Vyhrešil sám seba.
 

Cestu k jej izbe poznal aj po tme. Neraz sa od nej vracal nocou, potichučky ako duch, vyhýbajúc sa školníkovi a jeho mačke. Ako profesor sa síce mohol pohybovať hradnými chodbami aj po večierke, ale chcel zabrániť zbytočným rečiam.
Ľahko zaklopal a čakal, trasúc sa vnútornou nervozitou.

 

Dvere mu otvorila s vážnou tvárou, ale keď už boli bezpečne zatvorené a obaja stáli dnu, padla mu okolo krku a nešetrila bozkami. Takmer by zabudol, po čo k nej prišiel. Ale len takmer.
 

Jemne ju od seba odsunul, pobavil ho jej začudovaný výraz a pokľakol na koleno. Vzal ju za ruku a povedal iba jednoduché,:

„Láska moja, vezmeš si ma?“
 

Jej reakciu nečakal. Chvíľu na neho pozerala v strnulom výraze, všetka predošlá žiara jej z tváre vyprchala. Cúvla pred ním krok dozadu, keby ju nedržal za ruku, asi by utiekla.
 

„Anikka!“ zvolal s hrôzou Neville.
 

„Neville, ľúbim ťa,“ odmlčala sa, aby sa zhlboka nadýchla, „ale nepoznáš moju rodinu, nemôžem sa za teba vydať!“
 

„Nechceš byť so mnou kvôli rodine?“ dostal zo seba Neville, po tom čo sa zhlboka nadýchol, aby sa spamätal.

„Chcem byť s tebou, nič iné si ani neželám. Ale vziať si ťa nemôžem,“ krútila hlavou Anikka a v očiach sa jej zaleskli slzy.
 

„Tomu nerozumiem, chcel som ťa predstaviť babičke, bola by šťastná, keby ťa spoznala, chcel som...“ nedopovedal, musel si sadnúť. Zaklapol škatuľku s prsteňom a s povzdychnutím ju zasunul späť do vrecka.

Anikka si sadla vedľa neho, pohladila ho po vlasoch a oprela sa o jeho rameno. Pritúlil si ju k sebe, ale akosi meravo.
 

„Tak, čo je tvoja rodina zač, keď pre nich nie som dosť dobrý?“ zašepkal zlomene.
 

„Ach, Nev, to ty si pre nich až príliš dobrý,“ vzdychla, „moja rodina je žiaľ čistokrvná...“

„Ale to aj moja,“ skočil jej Neville do reči, „a mne je to úplne jedno!“ doložil podráždene.

„Ale ja nie som... čistokrvná!“
 

Neville na ňu pozrel s úplne nechápavým výrazom.

„Teraz už vôbec nerozumiem!“ pokrútil hlavou.
 

„Nechaj ma dohovoriť,“ Anikka mu priložila prst na ústa a pokračovala, „moja mama sa vydala druhý raz. A jej druhý manžel, môj otec, nebol čarodejník. Poštvala si tým proti sebe svojho syna, môjho staršieho nevlastného brata. On bol hlava rodiny po smrti svojho otca a po tomto matku vyhnal, lebo pošpinila čistú krv rodu. A teraz, keď by som sa chcela vydať, musí podľa zákonov rodiny môj brat sobáš povoliť. Ale ja sa s ním stretnúť nechcem!“
 

„Tvoja mama si vzala mukla?“ vydýchol prekvapením Neville.

„Neville,“ Anikka sa zhrozila a pohodila hlavou, „že práve ty budeš takto hovoriť o mukloch?“

„Nie!“ uvedomil si Neville, ako zle to vyznelo, „práve naopak, musí to byť silná žena, klobúk dole!“
 

„Ach, tak!,“ pochopila svoj omyl, „ale len bola. Môj otec umrel pred troma rokmi a ona onedlho po ňom. Učila ma doma. Keď ocko umrel, už ďalej nevládala a poslala ma do Beauxbatons, odkiaľsi poznala madame Maxime. Tam som doštudovala a madame Maxime mi poradila, že v Rokforte hľadajú profesora Severskej mytológie. Som tu a som tu šťastná!“
 

„Ale bojíš sa brata?“ dokončil Neville.
 

„Bojím sa brata,“ zopakovala, „je zlý, stále sa drží hlúpych zákonov o čistej krvi. Moja mama nebola chudobná, ale vyhnali ju bez nároku na majetok. Ak sa vydám, mal by si prevziať dedičstvo po mojej mame ty a to by nás spájalo s mojou rodinou viac, ako si myslíš. Môj brat bude chcieť mať rozhodné slovo o správe majetku. A to nemôžem pripustiť!“
 

„Anikka, mne je úplne jedno, keby ti patrila aj polovica Severného pólu, nechcem z neho ani snehovú vločku! Myslíš si, keď som profesorom, že som chudobný? To by sa moja babička pobavila! Musím vás konečne zoznámiť!“ keď Neville odhalil príčinu Anikkinho strachu, odľahlo mu. Široko sa usmieval a prial si, aby dokázal rozohnať Anikkine obavy.
 

„Vieš čo, načo to odkladať. Pošlem tvojmu bratovi sovu a požiadam ho o tvoju ruku!“ rozhodol sa a opäť pred ňu pokľakol.

„Vezmeš si ma?“ zopakoval svoju otázku a nešikovne lovil z vreciek škatuľku s prsteňom. Konečne ju objavil, vzal Anikkinu ruku do svojich dlaní a dovtedy na ňu upieral svoj pohľad, kým neprivolila.

„Vezmem si ťa, ale …“
 

„Žiadne ale,“ prerušil ju, navliekol jej prsteň a pery umlčal bozkom.

Obaja boli zaneprázdnení a tak si nemohli všimnúť, že zakrútené línie prsteňa zažiarili ružovým svetlom, ktoré sa rozplynulo okolo nich.

 

______________________________________________________________

 

 

„Ďakujem, Harry,“ povedala už celkom pokojná Hermiona.

„Šokovala si ma!“ rozpačito zahundral Harry, „ale to si celá ty!“

„Hneváš sa na mňa?“

„Nie, ako by som mohol. Ale Snape?“

„Severus!“ opravila ho typickým tónom - ja viem všetko.

„Budem si musieť asi zvyknúť?“ zamračil sa Harry.

„Myslím, že áno!“ prikývla rozhodne Hermiona.

„Máš v tom teda jasno,“ skôr skonštatoval.

„A viem, že aj on, aj keď jeho dnešné správanie bolo čudné,“ pokrčila plecami.

„On je čudný celý!“ neodpustil si Harry.

„Harry Potter!“ skríkla Hermiona, naoko nahnevane, „sklapni, lebo raz podrobne porozprávam svojim krstňatám, ako sa ich otecko kamarátil s tetou Čcho a prehliadal zamilované pohľady ich mamičky Ginny!“
 

Hermiona sa bavila Harryho zhrozeným výrazom.

„Dobre, dobre, viem si to predstaviť! Zvyknem si!“ uisťoval ju.

„Vďaka, Harry...“ položila mu ruku na plecia.

„Mhm...“ urovnával si habit, „nič viac tu nenarobím, pôjdem.“

 

Hermiona chvíľočku pozorovala plamene, v ktorých zmizol Harry a tiež opustila riaditeľňu.

 

_______________________________________________________

 

 

Severus preklínal deň, kedy sa rozhodol prijať Znamenie zla.

Ale ešte viac ho doháňalo k zúrivosti, že upriamovať zlosť k dávnej mladíckej nerozvážnosti, bolo zbytočným plytvaním energie.

Znamenie volalo.

Rozhodne sa mu nemienil podvoliť.

Tým si bol istý.

Ale bude to vyžadovať pevnú vôľu.

Má ju?

Hermiona!

Áno!

Oklumencia, v tej bol vždy majster!

Odpúta svoju myseľ od fyzických prejavov tela.

Na nejaký čas by to mohlo pomôcť.

 

Severus odolával volaniu, ktoré pomaly prerastalo do fyzickej bolesti. Vedel, že volanie nie je možné utíšiť, kým ho neuposlúchne. A to nechcel. Nemohol!

Mohol sa len spoľahnúť na svoju mágiu a posilňujúci elixír.

Zatiaľ...

 

 

28.07.2021 20:01:31
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one