Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
28. Svedomie

 

Zlostil sa. Trmácať sa krajinou pešo, navyše bez prútika. Ale svoj cieľ mal už na dosah. Cez pokrútené borovice kde tu presvitali múry ohromného sídla.

Bol doma!

„Domov, sladký domov!“ precedil sarkasticky pomedzi zuby a potlačil nutkanie vypľuť jedovatú slinu na zem.

Ešte sa mohol vrátiť, ešte bol čas. Kým nevkročí na štrkovú príjazdovú cestu. Potom...

Ochranné kúzla ho pravdepodobne ďalej nevpustia a okamžite dajú domácim signál že prichádza.
 

Zastal. Nenávidel všetko okolo, nenávidel hádam aj seba.

Cesta bola dlhá, mal čas premýšľať. Mal čas pripraviť sa a dokonale utriediť svoje spomienky a myšlienky. Tie vhodné pohodiť tak, aby sa zdali prirodzené a ostatné skryť pod hromady bezvýznamných, aby ich nebolo možné objaviť.
 

Bolo čo skrývať. A  ak bude Merlin stáť pri ňom, ostanú skryté, kým to on bude chcieť.

Pohľadom zhodnotil svoj odev. Na mnohých miestach z neho viseli otrhané zdrapy. Spokojne sa zaškľabil, černičie vykonalo skvelú prácu.

Dokonalá ilúzia poslušného synáčika, ktorý sa vracia späť, napriek tomu, že ho chudáčika bezmocného, proti jeho vôli držali v nemocnici.
 

Hranica pozemku.

Zachvel sa, ale necúvol. Urobil rozhodný krok smerom k sídlu a zažil poriadne prekvapenie, keď ho ochranné kúzla vpustili bez problémov ďalej.

Je to jasné, čakajú ho!
 

Ten bastard! On si je istý, že sa vrátim!

Len aby sa nezadávil priveľkým sústom!
 

Potlačil hnev a uložil ho medzi nežiadúce myšlienky.

 

Starý rodinný zámok pôsobil dojmom, akoby nad ním visela prietrž mračien. Hoci bol celkom jasný deň, zámok bol zahalený v slabom šere.

Pochytil ho náznak paniky.

Načo som sa sem, do trola, vracal!

 

Potom sa mu pred očami zjavil obraz umierajúcej matky a pochybnosti boli preč.

Uchopil tepané klopadlo na dverách a rázne ohlásil svoj príchod.

Neprešlo ani desať sekúnd a dvere sa so škrípaním otvárali.
 

„Mladý pán prísť domov!“ ukláňal sa pred ním domáci škriatok, „vitajte, ráčiť ďalej, Blaine vás hneď ohlásiť pánovi,“ malou hlavičkou sa skoro dotkol zeme.

Vošiel za ním do obrovskej haly. Škriatok zmizol a on mal možnosť poobzerať sa. Nezmenilo sa v nej vôbec nič, len atmosféra bola o poznanie ťaživejšia. Priestorom sa vznášal závan nenávisti a smrti.
 

Trochu cukol, keď ho Blaine nečakane chytil za ruku.

„Mladý pán ísť s Blainom, doviesť vás ku pánovi,“ škriatok ich bez ďalšieho vysvetľovania odmiestnil. Preniesol ich do pánskeho salónu, pustil mu ruku a rýchlo zmizol.

 

Kým mohol čokoľvek povedať, pohliadol do studených očí svojho otca. Sedel na pohovke, oblečený len v brokátovom župane s vyšitým rodinným erbom. Pravú ruku mal prehodenú cez plecia rovnako odetej mladej dievčiny, sotva vo veku svojho syna.

Mlčala, ale prihlúply úsmev a aj odev ktorý mali obaja na sebe, naznačoval činnosť, ktorej sa ešte pred chvíľou venovali.
 

„Otče,“ kľakol na koleno a snažil sa nevšímať si hlúpo vyškerené dievča, ktorého mu bolo len ľúto.

„Synu,“ zdvihol povýšenecky bradu Lucius Malfoy, „vrátil si sa...“ skonštatoval. Vláčne vstal z pohovky a obišiel kľačiaceho syna. Skúmavo si ho prezeral zo všetkých strán. Postavil sa znova pred neho.

„Zmizni!“ fľochol na svoju spoločníčku. Tá sa bez slova zdvihla a provokujúc každým krokom, (dala si záležať, aby spod županu bol vidno čo najviac nahej kože) vykĺzla bočnými dvermi.

Lucius ju spod privretých očí lačne pozoroval, až kým ich za sebou nezavrela.
 

„Tak... čo mi povieš na privítanie?“ upriamil svoju pozornosť opäť na syna.

Dracovi začalo byť kľačanie nepohodlné, ale vedel, že musí vydržať.

„Vrátil som sa k svojej povinnosti, otče,“ povedal so sklonenou hlavou.

„Skvelé!“ zašepkal Lucius a v ruke sa mu odkiaľsi objavila jeho palica so striebornou haďou hlavou.
 

Páčilo sa mu, vidieť toho malého usmrkanca v pokornej pozícii. Skrotol, nech bol kde bol.

„Pozeraj sa mi do očí, keď s tebou hovorím!“ skríkol odrazu a palicou podvihol synovu hlavu vyššie.
 

Dracova tvár bola absolútne neutrálna. Lucius pohŕdavo odfrkol, veď ja ťa dostanem, pomyslel si. V očiach sa mu zákerne zablyslo a Draco vedel, čo bude nasledovať.
Poznal tento pohľad už od malička, mával   neho hrôzu, ale teraz len jednoducho vedel, čo príde.

„Cruciatus!“ otcovská láska ho nesklamala. Bolesti zachvátili jeho telo, zmietali s ním a on sa napriek kŕčom, snažil ani neceknúť. Keď si myslel, že viac neznesie odolávať, začul ďalšiu kliatbu.

„Legilimens!“

S  doznievajúcim cruciatom, pocítil vo svojej mysli votrelca.

Teraz sa začal baviť. Podsúval mu, akoby náhodne, spomienky na útrpné záchvaty bolesti, ktoré ho mučili, kým ležal na ošetrovni, nechal ho nahliadnuť do desivých snov, podstrčil mu aj nenávistné myšlienky adresované Potterovi a jeho priateľom. Previedol ho starými časmi, keď boli Smrťožrúti jeho vzormi a nakoniec mu predhodil Narcissinu smrť.

Lucius po chvíli opustil synovu myseľ. Nateraz bol spokojný s tým čo videl.
 

„Chceš vidieť matkin hrob?“ spýtal sa ho akoby mimochodom, slovo matka, len s odporom vypľul.

Draco takmer neudržal kamennú tvár. Spomienka na matku príliš bolela. Donútil sa k povýšeneckej odpovedi,

„Nie, načo?“

Lucius sa odporne zaškeril. Udieral si palicou o ruku a s odpoveďou si dal načas.
 

„Veľmi dobre... synu!“ z hrdla mu unikol krátky smiech, „aj tak žiaden nemá!“

Draco takmer omdlel. Vedel si predstaviť, čo znamenalo, že nemá hrob. Nechal ju jednoducho v cele, kde aj skonala. Hučalo mu v ušiach, ale musel odpovedať, aby nevzbudil podozrenie.

„Ako si zaslúžila!“ počul z diaľky sám seba vysloviť cudzím hlasom.

Lucius bol čoraz spokojnejší.

„Stretol si Severusa?“ položil otázku, naoko nepodstatnú.

„Žiaľ áno, ale bol som príliš slabý a bez prútika, aby som ...“ Draco prehltol zvyšok odpovede. Podarilo sa mu do hlasu vložiť dostatočne vierohodné pohŕdanie a nenávisť.

„Tak on si pokojne chodí po svete...“ ohrnul peru Lucius, „však sa dočká, zradca, príjemného prekvapenia!“
 

Draco sa chvel vyčerpaním a následkami cruciatusu. Lucius si len pramálo všímal úbohý stav svojho syna. Až keď únavou klesol z kolien takmer do ľahu, zaregistroval ho.

Prudko tlesol dlaňami dvakrát o seba. Okamžite sa zjavil Blaine.

„Môj pán si želať?“ slová sprevádzal hlboký úklon.

„Zanes môjho... syna,“ povedal, akoby išlo o vec a nie živého tvora, „do jeho komnát a postaraj sa oň,“ viac sa na Draca nepozrel. Len podišiel k mohutnému sekretáru, zalovil doň rukou a hodil niečo k Dracovým nohám.

„Toto budeš možno potrebovať,“ prehodil a zmizol v rovnakých dverách, ako dievča ktoré poslal pred chvíľkou preč.

Draco prekvapene zovrel v dlani svoj prútik. Posledné, čo s uvedomil tesne predtým než ho obostrela tma, boli obrovské škriatkovské oči, naplnené ľútosťou.

 

_____________________________________________________________

 

 

Severus prehltol štipľavú poznámku smerom k inteligencii ministra Pottera.
Priletel nepozvaný krbom, tvári sa ako vševedúci a pritom očividne zo svojho teplého miestočka, dovidí sotva na koniec svojho slávneho prútika.

Nemal v pláne práve jemu sa zverovať s ohlasujúcim sa znamením zla, ale nedal mu inú možnosť.

Zhodil zo seba plášť a rovnako aj sako.

Keby situácia nebola taká naliehavá, možno by sa aj zasmial, ako sa Potter bojovne chopil prútika.
 

Snáď si pán minister nemyslí, že sa s ním chcem pobiť? To by bolo skutočne zábavné!
 

V  Hermioniných očiach zazrel pochopenie. V okamihu, ako rozopol manžety a vytiahol rukáv košele, ona to vedela. Pozerala sa mu priamo do očí, neuhla pohľadom ani keď Potter vypustil z úst tichý vzdych a šokovane civel na kontúry znamenia zla.
 

Cítil z nej zreteľné teplo. Upokojujúce a posilňujúce. Ako mohol niekedy pochybovať o jej citoch? Videl jej v očiach odrazenú celú svoju bolesť a nebol to žiaden súcit o ktorý ani prinajmenšom nestál. Hermiona zdieľala jeho pocity a preberala ich ťarchu sčasti na seba.

Keď po chvíli spustila oči na jeho predlaktie, takmer fyzicky pocítil neexistujúci dotyk. Znamenie zvnútra rozťahovalo chápadlá a Hermionin pohľad naň zvonku pôsobil ako hojivý liek.

„Téda!“ zmohol sa Harry na tiché zvolanie, „Nemalo zmiznúť? Keď... Keď Voldemort, no, keď zomrel?“ koktal.

„Zmizlo, pán Potter,“ Severus sa k nemu neochotne obrátil a nechal rozopnutý rukáv košele, voľne padnúť späť.

„Voldemort sa zas vrátil?“ zakvílil nešťastne Harry.
 

„Harry, potom by sa objavila aj tvoja jazva, nemyslíš?“ Hermiona si trela prstami spánky, ani na neho nepozrela keď mu ruka okamžite vyletela k čelu.

„Nie je tam! Je po definitívne ňom,“ vydýchol s úľavou.
 

Severus len krútil hlavou.

„Tak prečo,“ dožadoval sa odpovede znova Harry, „prečo sa znamenie zla objavilo? Myslel som, že keď sme ho porazil... tak zlo skončilo s ním...“ na tvári sa mu objavil ublížený výraz.
 

„Pán Potter, zas tá vaša nekonečná, chrabromilská naivita a dôvera vo všemocnú silu dobra!“ Severus pretočil oči, „myslíte si, že zlo stačí poraziť len raz a je pokoj naveky?“ zlostne zapichol oči do Harryho.
 

„Ja len,“ Harry zbieral slová, „keď Voldemort... zomrel, myslel som že je po všetkom!“

„Aha! Alebo máte strach, pán minister, že povesť Chlapca čo prežil, týmto utrpí?“ strčil mu pod nos svoju ruku.
 

Harry zdesene pozeral na miesto, kde mal pod košeľou skryté znamenie hada. Desil sa ďalšieho kontaktu s akoukoľvek formou čiernej mágie, hlavou mu prelietali útržky spomienok, na jeho osobné stretnutia s Voldemortom. Nie, určite už viac nechcel prichádzať o ľudí, ktorých pozná... miluje! Ale strach o povesť?

„Rozhodne nemám strach o seba, pán riaditeľ!“ vystrčil bojovne oproti nemu bradu, Harry.
 

„Nie? Aké prekvapivé!“ uškrnul sa Severus.

„Nie!“ skríkol Harry. „Kvôli mne už umrelo priveľa ľudí! Moji rodičia, Sirius, Cedrik ... Ja nechcem, aby umierali ďalší len pre to, že som zlyhal! Že som neporazil zlo úplne!“

Hermiona sa prekvapene narovnala, chcela protestovať proti tým nezmyselným slovám, ale Severus ju predbehol.
 

„Pán Potter, vy ste presvedčený o tom, že Temný pán bol prvý a posledný šialenec? V tom prípade zotrvávate v obrovskom omyle! Zlo je nezničiteľné a vždy si nájde prostriedky, ako sa dostať na povrch,“ prechádzal sa pomalými krokmi Severus. Zastavil sa až pri krbe a zahľadel sa do upokojujúceho tanca plameňov.
 

„Vždy, pán Potter,“ zopakoval trpko, „bez ohľadu, či nejaká bláznivá veštica do toho zapletie nič netušiacich ľudí!“

„Harry,“ ozvala sa aj Hermiona, „ty predsa nemôžeš za to, že sa Smrťožrúti zas začali schádzať. S Ronom sme boli aurori a nedokázali sme ich vypátrať! Potom v tom mám tiež podiel viny.“
 

„Nezmysel!“ nesúhlasne zavrčal Severus, „nie je to vina nikoho z vás. Každý rozhoduje sám za seba!“ Už i dovtedy zlá nálada, sa mu vlastným vyhlásením prudko zhoršila. On sa predsa tiež kedysi rozhodol sám za seba. V konečnom dôsledku bolo toto rozhodnutie prospešné Rádu, ale musel uznať sám pred sebou, že jeho počiatočné pohnútky neboli príliš chvályhodné. Pripustil, ale len v duchu, že čiastočne chápe Potterov pocit viny.

Zlo si našlo cestu a Pottera prenasledovali výčitky, že neporazil zlo dostatočne dôkladne.

Svätá prostota! Akoby to aj bolo možné!
 

Severus mal svojich vlastných, vnútorných démonov o ktorých bol presvedčený, že Smrťou Temného pána, definitívne zmizli.
 

Ó, Merlin, ako sa mohol tak mýliť! Vôbec nezmizli, len kdesi schovaní, čakali na svoju chvíľu, veľkého návratu.

Zvýraznené kontúry znamenia sa mu vysmievali, boli neodškriepiteľným dôkazom toho, že kedysi na chvíľu zlyhal.
 

Mladícka nerozvážnosť, túžba niekam patriť, byť uznaným? Áno, to bolo pár z jeho dôvodov a následky sa za ním odvtedy tiahli ako zlý prízrak.

Nenápadne si prezrel tváre svojich dvoch návštevníkov. Potter sedel v kresle s privretými očami, ruky meravo položené na opierkach, bez náznaku žeby vôbec dýchal. Ale ešte pred chvíľou sa štítivo pozeral na znamenie, akoby čakal, že ho ten vyobrazený had uštipne.

Severus pokrčil čelo.

Hermiona sa rovnako ako on zadívala na Pottera. Pohla sa a kým Severus stihol od nej svoj pohľad odvrátiť, stretol sa s tým jej.
 

Ešte stále hrial a upokojoval. Akú to máš v sebe silu, Hermiona ?
 

Severus znervóznel. Zohol sa po sako a s pomocou malého obliekacieho kúzla, ho mal bleskovo na sebe. Plášť mu pristál na pleciach ako obrovský netopier. Konečne mohol urobiť svoje ochranné gesto, zavinúť sa doň čo najtuhšie.

Necítil sa lepšie, topil sa v očiach Hermiony a paradoxne, inokedy by takýto stav hodnotil maximálne pozitívne, teraz nemohol obstáť, ako ním lomcoval nepokoj.

Donútiť sa nasilu odvrátiť zrak. Niečo sa s ním dialo. Miatlo ho, že ten pocit mu bol povedomý, ale nemohol prísť na to odkiaľ.

„Musím neodkladne do svojho laboratória,“ vyletela z neho prvá výhovorka, ktorá mu napadla. Nestaral sa ani o ich reakcie, nevládal viac zniesť Hermionin čistý pohľad.
 

„Severus...“ povedala Hermiona zatvárajúcim sa dverám riaditeľne.

„On nás nechal samých v riaditeľni?“ zareagoval Harry, „A Severus?“ začudovane pozrel na kamarátku, „nechceš mi niečo vysvetliť, Hermiona? Aj to, čo sa dielo keď som sem prišiel! Nie som hlúpy, aby som to čo som videl, nazýval dobrým vychádzaním!“

„Och, Harry, mňa by skôr zaujímalo, prečo tak vyletel?“ zmenila tému, „a čo sa deje s temným znamením na jeho predlaktí?“
 

„Tvoj priateľ ti to určite rád objasní,“ odfrkol urazene Harry.

„Harry, nie je to tak ako si myslíš,“ začala sa brániť pred jeho hnevom.

„A ako to teda je? Náhodou sem prídem a nájdem vás zlepených do seba! A nehovor mi, že ti názorne vysvetľoval používanie bezprútikovej mágie!“ Harry začínal zvyšovať hlas.

„Nekrič po mne, Harry! Ty sám si mi radil, aby som sa vrátila do Rokfortu a tiež si to bol ty, kto mi povedal, že Severus rovnako ovláda mágiu bez prútika!“ nepáčila sa jej táto hádka, ktorá ich len zbytočne odkláňala od skutočných problémov, „Harry a nebol si to zase len ty, kto poslal Severusovi list a žiadal od neho, aby mi pomohol?“
 

Harry otváral ústa, chcel dostať zo seba dusený hnev, ale uvedomil si, že sa hnevá na nesprávneho. Pôvodne sa hneval na seba, naozaj cítil obrovskú eufóriu z vlastnej moci, keď sa mu podarilo zastaviť Voldemorta, vôbec mu nenapadlo, že sa časom môže objaviť ďalší Voldemort. Teraz bol zaskočený behom vecí a otrasený vlastnou bezmocnosťou.

„Prepáč Hermiona, nechcel som kričať,“ povedal už pokojnejším hlasom Harry, „ja... som zo všetkého trochu mimo. Ale povedz mi pravdu, si si istá? Severus Snape?“ nedalo mu aby sa neuistil, že jeho kamarátka nie je pod vplyvom čohokoľvek, čo by ju nútilo konať proti svojej vôli. Ten, Severus Snape, ktorého si pamätal, odhliadnuc od jeho záslužnej činnosti v prospech Rádu, mu nijako nezapadal do predstáv, spoločne s Hermionou.
 

„Harry, neviem čo ti povedať,“ bezradný tón v jej hlase, Harryho donútil vstať a objať ju. Vďačne prijala pokus o zmierenie, oprela si hlavu o jeho plece a tesne predtým, ako sa tichučko rozplakala, zašepkala mu do habitu,

„Som si istá.“

Harry bol zvyknutý, že Ginny, pod vplyvom tehotenských hormónov plakávala na počkanie kdekoľvek a kedykoľvek. Čudoval sa, kde sa v nej berú vždy ďalšie litre sĺz. Nerozumel dôvodom prečo ich musí prelievať, ale pomáhalo, keď ju k sebe privinul a nechal vyplakať. Väčšinou to dlho netrvalo a Ginny sa opäť žiarivo usmievala.
 

Hermionou otriasali vzlyky, nešlo ich zastaviť, ale ani sa o to nesnažila.

 

 

 

Severus za sebou zatvoril dvere riaditeľne. Zišiel po točitom schodisku okolo chrliča a nevšímajúc si študentov, skoro utekal do svojho bytu.

Konečne bol v bezpečí podzemia a predsa sa necítil bezpečne. Počas svojho nelogického úniku zo svojej vlastnej kancelárie pochopil hroznú vec.

Jeho nepokoj malo na svedomí znamenie a niečo o čom bol presvedčený, že sa nikdy nevráti.

Nenápadne, ale s vytrvalou naliehavosťou, ho znamenie zas začalo volať.

 

25.07.2021 14:20:23
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one