Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.

27. Útek

 

Rokvillská Strážna veža bola opustená už storočia. Kedysi dávno slúžila obyvateľom Rokvillu a  priľahlého okolia, aby včas spozorovali príchod muklov a  mohli proti nim použiť patričné mätúce kúzla. Neskôr sa začali používať kúzla, viažuce sa priamo na celé oblasti a  Strážna veža ostala opustená.

V  tejto stavbe, vybudovanej z  hrubo opracovaných kamenných balvanov, ktovie prečo, nechcel nik bývať. Horšia adresa v  Rokville bola už len Škriekajúca búda. Aj keď tá svoju povesť získala neprávom.

Práve sem sa Severus rozhodol zavesiť portrétový obraz Gellerta Grindelwalda. Pod špicatou strechou veže bola malá miestnosť pre strážnika, s nadmierou miesta pre portrét.

Chýbali tu schody, hore sa bolo treba premiestňovať. Možno to bol pravý dôvod, prečo tu nik nechcel bývať. Nie všetci čarodejníci sa vedeli premiestňovať s takou presnosťou, aby neskončili zaseknutí v  múre.

Severus musel trikrát použiť čistiace kúzlo, kým sa mu podarilo odstrániť všetky pavučiny, vtáčí trus a  mnoho ďalšieho čohosi, čoho pôvod radšej neskúmal. A to bol zvyknutý na všakovakú rôznorodosť prísad do elixírov.

Oblúkové výhľady strážnej miestnosti zasklil a sklo začaroval, aby veža zvonku vyzerala rovnako spustnuto a pochmúrne
 

Pre istotu, keby niekomu napadlo že preskúma jej útroby, pridal obyčajné kúzlo, vďaka ktorému nevítaný návštevník úplne zabudne, že chcel vojsť dnu.
 

Severus ešte pohľadom skontroloval výsledok svojho snaženia a ohrnul hornú peru.

Tak patetické! Práve sa pričinil o dobudovanie... no povedzme, hniezdočka lásky!

Rýchlo vybral z vrecka oba portréty, umiestnil ich na protiľahlých stenách a odmiestnil sa skôr, ako by si stihol vypočuť hroziace romantické výlevy.

 

Použil krb u madam Rosmerty, ktorá už dobre vedela, že zahaleného profesora neradno núkať ďatelinovým pivom, a takmer s hmatateľnou úľavou sa vrátil do svojej pracovne.

Čakala ho veľmi ťažká záležitosť. Odolať sebe samému a pokušeniu menom Hermiona.

Akokoľvek ho lákalo čokoľvek iné, musel jej povedať o znamení zla prebúdzajúcom sa k životu.

Ledva však vystúpil z krbu do riaditeľskej kancelárie, predsavzatie mu vyfučalo z hlavy.

Hermiona sedela v kresle a čakala ho.

V okamihu, ako naň uprela mäkký pohľad, len utrúsil že záležitosť je vyriešená. Pritiahol si ju za ruku k sebe a chcel pokračovať presne tam, kde skončili, než boli vyrušení Albusom.

Znamenie môže ešte chvíľu počkať.

 

________________________________________________________________

 

Minister Potter pohodlne sedel vo svojej kancelárii a zbožne civel na rodinnú fotografiu. Ginny si jednou rukou zacláňala oči pred slnkom, druhou k sebe pritískala maličkú Lilly. James sa pevne držal matkinej nohy a bojovne mával detskou napodobeninou prútika. Ešteže pri fotografovaní kúzelných obrázkov nebolo treba stáť bez pohybu a so sileným úsmevom čakať kým vyletí vtáčik. James bol ako živé striebro, pravdepodobne by nemali ani jednu fotografiu bez rozmazaných šmúh.

Čarodejnícke, na rozdiel od muklovských fotografií, zachytávali niekoľko okamihov za sebou a na dlhú dobu si atmosféru okamihu vedeli aj podržať.
 

Harry by určite vydržal sedieť a spokojne sa usmievať do prázdna ešte veľmi dlho. Užíval si, že sa stal otcom a samozrejme manželom, keby ho nevyrušilo búchanie na dvere.
 

„Vojdite!“ ani nestihol dopovedať a do miestnosti doslova vpadla vystrašená ošetrovateľka.

„Pán minister!“ vydýchla, „náš pacient je preč!“ rozhodila rukami, vytreštila oči na osloveného a prudko dýchajúc, čakala na jeho reakciu.

„Dr...“ zarazil sa Harry. Dohodli sa, že budú Draca Malfoya volať len pacient, aby predišli zbytočným otázkam a  teraz sa prekvapením, skoro sám preriekol.

„Je preč! Ako?“ nechápal.

„Neviem,“ pokrútila hlavou ošetrovateľka, „chcela som mu doniesť večeru a nebol vo svojej posteli!“

Harry chvíľku zvažoval, či ho netreba hľadať, ale Draco bol dospelý a rozhodne svojprávny.
 

„Dobre, nechajte to tak. Nakoniec, nebol tu držaný násilím, bol tu len pre vlastné bezpečie,“ skonštatoval Harry, ale hlavou mu vŕtalo, prečo Draco ušiel. Sotva sa dovliekol na ministerstvo, s dušou na jazyku a evidentným strachom z niekoho tam vonku.

 

„Ako myslíte, pán minister,“ pokrčila plecami ošetrovateľka a odišla.

Harry zamyslene prechádzal hore dolu po pracovni.

Snáď sa Draco nevrátil ku svojmu otcovi?, napadlo mu.

Ale nech chodil koľko chcel, nevymyslel nič lepšie, ako ísť tam kde tušil pomoc.

Do Rokfortu.

Načo otáľať, využije letaxovú sieť. Podišiel ku svojmu krbu, vhodil doň prášok a vsunul hlavu do plameňov.

 

Pohľad, ktorý sa mu naskytol, by si nevedel predstaviť ani vo sne.

Severus Snape zvieral v objatí jeho kamarátku Hermionu a tá sa vôbec netvárila, že by jej to bolo nepríjemné. Ba čo viac, vyzeralo to, že sa snáď chcú pobozkať?

Harry doširoka otvoril oči a zalapal po dychu.
 

Všimli si ho a obaja sa zatvárili nanajvýš pohoršene.
 

Severus len pomaly púšťal Hermionu zo zovretia, lebo inak sa to nazvať nedalo a Hermiona veľmi neochotne spustila ruku z  jeho hrude.
 

Harry nečakal, že po prudkom vdychu sa mu dostane do úst aj zvírený popol. Začal prudko vykašliavať a odpľúvať.
 

„Do pekla! Čo...“ viac povedať nezvládol a s úporným kašľom vyletel z krbu, ako vystrelený.
 

Severus pohotovo stiahol Hermionu stranou, aby ich nezrazil z nôh.

Nechal ju, nech si sadne späť do kresla a sám, pre pocit zachovania si osobnej dôstojnosti, obišiel pracovný stôl a  zaujal miesto v riaditeľskom kresle.

Oprel sa lakťami o stolovú dosku, spojil prsty do striešky a ešte stále pozorujúc Harryho Pottera, ako bojuje o pokojné nadýchnutie, ľadovo utrúsil,:
 

„Tento krb, má na chrabromilov očividne negatívny vplyv!“
 

Hermiona vyprskla smiechom, spomenula si na vlastné vypadnutie, z toho istého krbu.

Ďalší smiech jej ale ostal trčať v hrdle, pretože Harry sa ešte stále dusil popolom. Už to nebolo len zaskočenie následkom pohľadu, Harry lapal po dychu a bojoval o život.

Hermiona vyskočila na rovné nohy a kľakla si k nemu.
 

Spočiatku nevedela čo má robiť, jasné jej bolo len to, že musí dostať popol z dýchacích ciest, kde bránil normálnemu nádychu. Prešla dusiacemu sa Harrymu rukou po hrudi a smerovala dlaň hore, ústam. Potom nečakane prudko trhla rukou k sebe. Harryho naplo a z úst mu vyleteli drobné čierne čiastočky.
 

Ešte zo dva krát ostro zakašlal, ale odrazu dýchal celkom pokojne.
 

Severus ostal užasnuto hľadieť na celé dianie.

„Netušené aspekty, mágie bez prútika!“ poznamenal si len tak, pre seba a nebadane pokrútil hlavou.

„Hermiona,“ konečne mohol Harry prehovoriť, „neviem čo a ako si to urobila, ale bolo to fantastické!“

 

Mimoriadne s vami súhlasím, pán Potter! Zrejme, ešte následkom ohromenia, pripustil v duchu Severus.
 

„Harry, netáraj, obyčajné privolávacie kúzlo!“ schladila ho Hermiona.

„Ale...“ Harry chcel pokračovať v ďakovaní, ale Severusovi stačilo vidieť len jeho pohľad a  vedel, že počúvať chrabromilské chválospevy by už nezvládol.

„Pán Potter, myslím, že by bolo vhodnejšie, objasniť nám...“ Severus skutočne povedal nám, na stotinu sekundy ho to znepokojilo, ale pokračoval, „prečo ste sem vtrhli bez ohlásenia!“

Hermiona si rovnako všimla slovíčko nám a  rozhodne ju to potešilo, hneď potom, ako strávila prekvapenie.
 

Harry sa posadil do voľného kresla a bez okolkov oznámil,:

„Draco zmizol!“ Prechádzal pohľadom zo Severusa na Hermionu.

Obaja súčasne mysleli na to isté. Že sa mali už dávno zdôveriť tomu druhému so svojimi zisteniami.
 

Hermiona o  stretnutí s  Dracom, keď mala možnosť nahliadnuť do jeho mysle a  Severus o  svojom znamení zla.
 

„Hovorila som s  Dracom,“ ozvala sa prvá Hermiona.

„Ty si vedela, že chce odísť?“ vyhŕkol Harry.

„Nie!“ vyčítavo na neho pozrela Hermiona.

Severus zareagoval len podvihnutým obočím.

„Ako som to mohla vedieť, neručím za jeho konanie!“ krútila hlavou, „ale Draco mi dovolil použiť legilimens, na jeho myseľ,“ skôr len zašepkala, obávala sa ich reakcií.

„To ma podrž!“ neministersky so seba dostal Harry, za čo si opäť vyslúžil Severusov káravý pohľad.

 

Severus sám za Dracom občas zašiel, ale najskôr nebol v  stave, aby mohli viesť rozhovory a  neskôr, keď sa jeho stav zlepšil, Draco jeho pokusy o  čokoľvek ignoroval. Odvracal od neho tvár a  Severus si bol istý, že mu videl v  očiach slzy.

Bol jeho krstným otcom, ale do hlavy si pustil práve Hermionu. Niekde v  hrudi, ho zas pichol osteň žiarlivosti. Draco bol komplikovaná povaha. Presne ako Lucius. Musel mať dôvod, prečo si vybral Hermionu ako spovedníka.

 

„Čo si videla Hermiona?“ položil konečne otázku aj Severus a  tentoraz mal dôvod na celú škálu pohľadov Harry Potter. Dovolil si Hermione tykať. Ostatne, po tom, čo Potter videl, nemalo zmysel, na niečo sa hrať.
 

Harry skákal očami z  jedného na druhého, striedal sa v  ňom šok s  prekvapením, až potom prichádzalo pochopenie. Hermionine zrumenené líca to len potvrdzovali.

„Vy, dvaja...?“ jeho pravý ukazováčik verne kopíroval smer pohybu očí.

„Áno, pán Potter, vychádzame spolu s vašou priateľkou viac ako uspokojivo, čo je zásluha aj istej formy mágie o ktorej nepochybne viete,“ Severus ho opäť prerušil.
Ako dokáže fungovať na poste ministra, keď ho rozruší taká banálna vec, ako je tykanie? To, že slovíčko uspokojivo, ani zďaleka nevystihovalo to niečo, čo medzi nimi bolo, si nechal pre seba.

 

Hermiona radšej ani nekomentovala vypočuté, keď sa Harry dozvie pravdu, najskôr ju asi zabije, kým to pochopí. Ale to bude riešiť neskôr.
 

„Videla som stretnutia, no... Smrťožrútov. Identitu ani jedného z  nich ale nepoznám. Ani tej šialenej ženskej,“ začala, „hovorí si Očakávaná a  bola dôkladne zamaskovaná, mohol to byť ktokoľvek. Draco tiež nevedel jej meno, lebo je chránené kliatbou mlčania. Len zopár z  nich ho pozná, aj jeho otec,“ umlčala ich otázky o  tej, šialenej ženskej.
 

„No... máme problém!“ skonštatoval Harry.
 

Severus prehltol poznámku o  brisknom úsudku (a vôbec, v prítomnosti Hermiony, mal naliehavé nutkanie, ovládať svoj sarkazmus) a  tiež otázku, kde berie tú istotu, že k  slovu problém, patrí aj máme? Len mlčky sedel a  čakal kým Hermiona dopovie všetko.
 

„Je toho viac,“ dostala sa opäť k  slovu, „Draca držali medzi sebou nasilu, väznili jeho mamu. Utiekol, až keď umrela na následky mučenia.“

Hermiona si všimla, že správa o  Narcissinej smrti sa Severusa dotkla. Zovrel ruky do pästí a  stisol čeľusť. Harry si zo zvyku šúchal miesto, kde mal kedysi jazvu v  tvare blesku.

„A tiež bol v  tom parku, kde zabili Rona. Vlastne ho mal zabiť on, ale neurobil to! Bol to Lucius Malfoy!“ Odmlčala sa, dúfala, že nezabudla na všetko podstatné.
 

„Lucius!“ Severus meno bývalého priateľa len precedil pomedzi zuby. Sotva počuteľne, ale tú nenávisť v  hlase začuli ako Harry, tak aj Hermiona.
 

„Čo budeme robiť?“ Harry sa s  nádejou obrátil k  Severusovi.

„Nepozerajte na mňa, pán Potter,“ povedal potichu, až Hermione naskočila husia koža, „s tou vašou smiešnou chrabromilskou dôverou, ja už nie som Dumbledorov špión! Pochybujem, že by som kohokoľvek zo Smrťožrútov dokázal presvedčiť o  svojej lojalite. Mám skôr obavy, že Draco Malfoy sa chystá vykonať niečo tak neslizolinské, až by som povedal...“ zaváhal, chcel povedať chrabromilské, ale potom našiel alternatívu, „idiotské!“ Privrel oči a  vedel, že práve pochopil, prečo s  ním Draco nechcel komunikovať. Hanbil sa za seba, za otca, že bol synom Smrťožrúta a  neskôr, pravdepodobne Smrťožrút osobne. Vedel o  jeho nenávisti k  otcovi a  teraz, keď dopustil alebo zapríčinil Narcissinu smrť, Draco sa odhodlal k  zúfalému činu. Chcel sa medzi nich votrieť a  robiť to, čo kedysi robil on sám.
 

„Draco hovoril niečo o  tom, že mi možno nabudúce povie viac...“ uvedomila si Hermiona.

Harry mlčal, Severus Snape ho zahriakol, ako malého chlapca. Nevedel, čo povedať, cítil sa bezmocne, oveľa bezmocnejšie, ako v boji proti Voldemortovi.
 

„Idiot!“ zahundral Severus.

„Neostáva iné, len čakať, či niečo podniknú,“ ozvala sa Hermiona, „alebo, kým sa neozve Draco!“ Nepáčilo sa jej, čo Draco urobil, vrhol sa do niečoho, čo ho mohlo stáť život, ale momentálne sa naozaj nedalo robiť nič iné, ako čakať.

„A čo ak?“ Harry sa prebral z  mlčania, „čo ak Draco od nich vôbec neodišiel, čo ak ho nastrčili?“ takmer zároveň, ako vyslovil túto vetu, vedel, že je to hlúposť, Draco by sotva riskoval poškodenie mozgu Cruciatami.
 

„Harry!?“ zdesene vykríkla Hermiona.

„Pán Potter, vaše úvahy sú absurdné!“ odfrkol Severus, „jeho telo i  duša boli hlboko zasiahnuté kliatbami Cruciatus a to skutočne, nie len ako maskovanie! Netuším, ako sa jeho telo dokázalo vysporiadať s  tak rozsiahlym poškodením!“
 

„Ehm, Severus,“ rozpačito začala Hermiona. Tykanie jej akosi nešlo z  úst. „Elixíry, ktoré boli pre Draca...“ nemohla mu tykať pred Harrym, hľadala formuláciu, kde by sa mu vyhla, „Bolo v  nich niečo zvláštne, čo mu pomohlo vyliečiť sa?“
 

„Prehnaná dôvera v moje elixíry!“ vyhŕkol, ostrým tónom, „Nie som všemocný! Boli to len vylepšené elixíry na spánok bez snov a  proti svalovým bolestiam z  kŕčov, občas regeneračný odvar, ale nič zásadne prevratné.“
 

„Ešte som nepočula, že by sa niekto tak obdivuhodne vyliečil z poškodenia zakázanou kliatbou! Ak to neboli elixíry... Čo teda?“ Hermiona si prstom trela dolnú peru.

Severus na jej prst hľadel s  obrovským záujmom, keby... Keby tu nebol Potter, keby sa všetko zas nezačalo kaziť...
 

„Je mladý a  má silný organizmus...“ Severus sa musel donútiť, začať myslieť racionálne, „čo mu bude málo platné, ak dobrovoľne strká hlavu do slučky. Lucius nie je ani trochu jemnocitný, nebude váhať obetovať vlastného syna, ak mu pôjde o  kožu!“ dokončil s nemalou dávkou cynizmu.
 

Hermiona len zhlboka vzdychla a  pokrútila bezmocne hlavou.

„A čo vaša mágia?“ Harry opäť vložil do hlasu nádej a  pozeral striedavo na oboch, „Myslím, tá bez prútika, nedá sa niečo...?“ urobil významný kruh dlaňou.
 

Hermiona len podvihla obočie a  nešťastne vypustila z  úst, „Čo, Harry?“

Severus si takmer priložil ruku na čelo, privrel oči a  tentoraz sa sarkazmu neubránil.

„Pán Potter, neprestáva ma udivovať vaša naivná viera v  niečo tak nekonkrétne! Hermiona svoju mágiu len začína zvládať a  vy by ste ju poslali v  ústrety bande zaspatých tupcov, ktorí si zrejme nechcú pripustiť, že Temný pán a  jeho skvelé nápady, skončili hanebnou porážkou. Nepochybne vďaka vašej intervencii, čo ale naznačuje, že sú ešte šialenejší!“ počas svojho obsažného preslovu Severus vstal zo svojho kresla a  podišiel bližšie k  Harrymu. Cestou odhodil dlhý, profesorský habit a neustále upierajúc ónyxový pohľad do smaragdov Chlapca čo prežil, začal gombík po gombíku rozopínať aj svoje sako.

 

Harrymu sa začala v  tvári zračiť hrôza. Nechápal, čo si Severus Snape chce dokazovať. Chce mu nahnať strach? Veď toho toľko nepovedal!

Pre istotu v  ruke pevnejšie zovrel prútik a zvolil taktiku vyčkávania.
 

Hermiona zazrela v  Severusových očiach niečo, čo ju znepokojilo. V  okamihu, ako si siahol na manžetové gombíky ľavého rukávu košele, pochopila.

Bola to bolesť, nie fyzická, tú by Severus nikdy nedal na sebe vidieť, toto bola bolesť duše.

Zovrelo ju pri srdci a  v  duchu zaúpela, ako dlho bude treba bojovať proti zlu, kým bude celkom porazené.

 

16.07.2021 23:21:06
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one