Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
26. Stretnutia

 

Zaujímavé, pomyslela si Hermiona, odchádzajúc od Draca. Ak je Legilimens také vyčerpávajúce, koľko síl muselo stáť Voldemorta, vŕtať sa svojim služobníkom v spomienkach.

Vďaka Dracovi mala jasnejšiu predstavu o doteraz neznámej hrozbe.

Mala by svoje úvahy prebrať so Severusom.

Aké, mala by?

Musí ich s ním prebrať!

Nebude sa zdržovať premiestňovaním, použije na návrat zabezpečený ministerský krb.

Slečnu z recepcie odignorovala. Jej vtieravé slová na rozlúčku našťastie zanikli v  hučaní plameňa po tom, čo doň vhodila letaxový prášok.

Obrovskou rýchlosťou ju vtiahlo do siete krbov.

Že tento spôsob dopravy neznáša, si uvedomila až tesne pred tým, ako vypadla z plameňov rovno na koberec riaditeľne Rokfortu, priamo pred samotného, mierne zarazeného, riaditeľa.

_______________________________________________________

 

Severus Snape pochodoval krížom-krážom po riaditeľni.

Potreboval súrne upokojiť nervy napnuté na prasknutie. Odchod hordy študentov do Rokvillu, chcel viac, ako len ostré pohľady. Tí chytráci vedeli využiť každé otočenie chrbtom, na pôsobenie zbytočného chaosu.

 

„Do Thorovho kladiva!“ uľavil si, ale aj zmienený nástroj by bol na túto záležitosť prislabý. Odhliadnuc od faktu, že nik okrem Thora by kladivo nedokázal zdvihnúť a použiť.

Radšej ani nemyslel na pár prvákov, čo sa chceli prešmyknúť na falošné povolenia.
Severus sa uškrnul. Nimi by neoklamali ani Hagrida!

S úľavou zo seba zhodil čierny habit. Akoby sa zbavil závažia, hneď sa mu dýchalo ľahšie. Môcť tak zhodiť zo seba aj dlhé sako, ale za bieleho dňa už bolo neformálnosti dosť. Rozopol si aspoň vrchný gombík a voľnejšie sa nadýchol.

Najradšej by si nalial whisky, aby umlčal bzukot v hlave, ktorý sa mu tam usadil niekedy v priebehu dopoludnia, ale bolo sotva po obede.

Vďaka Albusovým intrigám (mimoriadne nemyslel vďaku ironicky) dnes strávi popoludnie v prítomnosti Hermiony Weas... Nie, stačí len Hermiony!

Túžba po poháriku whisky narástla.

Zapeklitá situácia!

Očami ešte skontroloval pripravené elixíry a doposiaľ zmenšený obraz Gellerta Grindelwalda. Všetko na svojom mieste, mohol by pokojne začať aj sám, ale vyhovovalo mu Albusovo želanie. Počká na ňu.

Čo ak nepríde? Stislo mu žalúdok.

Sľúbila to!

Merlin, už vyvádza ako zamilovaný adolescent!

Zamilovaný?

Nonsens!

Tak prečo je nervózny pred jej príchodom?

Nie! Je len vyčerpaný z náročným dňom!

Ha! Obyčajne ho strhnutie pár desiatok bodov dokázalo upokojiť.

 

Obyčajne nepotreboval studenú sprchu pri myšlienke na akúkoľvek ženu!

 

Zintenzívnil silu kroku, až dubová podlaha zanariekala nad jeho ráznym vydupávaním.

 

Zmenu farby plameňov v krbe na sýto zelenú zaregistroval okamžite, hoci bol otočený chrbtom. Znechutene zdvihol obočie a čakal, kto sa ho rozhodol rušiť bez ohlásenia.

„Koho to...“ nedopovedal. Priamo k nohám sa mu z ohňa vysypal adresát jeho predošlých rušivých myšlienok.

 

„Do trola!“ úplne nežensky zakliala Hermiona a odhŕňala si rozviate vlasy spred očí.
 

„Rovnako vás rád vidím, Hermiona!“ ozvalo sa nad ňou.

Ešte stále sediac na koberci, zdvihla hlavu, aby zbadala pobavené Severusove oči a natiahnutú ruku.

Ó, Morgana, videl ma, ako úžasne som dorazila! Hnev z poníženia preniesla do horlivého oprašovania popola.

 

„Ak myslíte, že na zemi pred krbom je vhodnejšie miesto, prenesiem obraz k vám,“ pobavene predniesol na jej adresu Severus.
 

„Nie, vďaka!“ zahundrala Hermiona. Stotinu sekundy uvažovala, že ponúknutú ruku neprijme, ale túžba po dotyku bola silnejšia.

 

Vložila dlaň do jeho a nechala sa zodvihnúť zo zeme. Vychutnávala si pevné spojenie prstov. Známy elektrizujúci pocit, sa dostavil v plnom rozsahu.

 

Potiahol ju ráznejšie ako bolo treba, zastala až tesne pred ním. Príliš blízko, aby dokázala myslieť na čokoľvek, kvôli čomu sem prišla.

Pozrela mu do očí s nádejou, že on uvažuje triezvejšie. Ale nemal v úmysle ani len pustiť jej ruku, nieto ju. Šepkajúc hlbokým zamatom, potvrdil svoje úmysly.
 

„Ten krb je pre nás príliš nebezpečný, nemyslíte Hermiona?“

A rozhodne nenarážal na útočníkov z vonku.

Jeho hlas jej prenikal kdesi hlboko do mozgu a spôsobil jeho čiastočnú paralýzu. Okrem myšlienok na Severusa, nedokázala uvažovať o inom.

Hermiona, spolu s tichým, „mhm“, odfúkla neposlušný prameň vlasov.

 

Využil ponúkanú šancu a ochotne jej ho zasunul za ucho. Prstami skĺzol po čeľusti a pritiahol si jej tvár bližšie k sebe.

Nevládal predlžovať toto mučenie.

Zbadal svoj obraz v nežne mäkkých, orieškových očiach a dobrovoľne v nich utopil posledné zbytky pochybností, komu patrí jej pohľad plný citu.

Jeho ústa neomylne našli jej pery. Len krátke poláskanie a cestička dnu bola voľná.

Konečne uvoľnil zo zovretia Hermioninu ruku, ale len aby ju mohol tesnejšie privinúť.

 

Poddajne sa prispôsobila, nechala sa zamotať do pocitu bezpečia. Roztrasené nohy ju ledva zvládli udržať, ale on ju držal pevne.

Láskal jazykom jej podnebie, ochutnával stále znova jej pery a ona ho skúmala rovnako nedočkavo.

Túžil po nej celou bytosťou, ale vedel, že nesmie nič uponáhľať. Opatrne, aby ju nevyľakal, nechal svoje ruky pomaly blúdiť jej telom. Potešilo ho, keď urobila to isté. Jednu ruku mu ovinula okolo pásu, druhú zaborila do vlasov.

Keď aj jeho nohy začínali vzrušením vypovedať službu, prerušil bozk, pozrel jej do očí a chytil za ruku. Váhavo urobil krok dozadu, ale šla zároveň s ním. Necúvla, kráčala dobrovoľne, v očiach jej horela rovnaká vášeň, ako jemu.

Severus sa posadil do kresla a stiahol Hermionu k sebe. Konečne mala hlavu v rovnakej výške, ako on.

Vpíjali sa jeden druhému do očí, trochu s obavami o realitu tohto momentu.

Hermiona oprela svoje čelo o jeho, sklopila mihalnice a hladila tvár muža, ktorého milovala. Obchádzala prstami známe črty, uisťovala sa, že sa jej len nesníva.
 

Dlho ju v pokoji nenechal. Vošiel jej rukami do vlasov a pritiahol si ju, aby sa mohol znova prisať na jej pery.

Slabučko vzdychla.

„Severus...“ na chvíľu sa od neho odlepila, aby mohla vysloviť jeho meno. Musela sa podeliť o to hrejivé teplo, ktoré ju zalievalo v jeho prítomnosti.
 

Keby podpálila celý Rokfortský hrad, nemohla spôsobiť väčší požiar, ako v ňom vyvolalo jeho vlastné meno, vyslovené jej ústami. Možno niekedy naberie odvahu, klásť otázky o jej citoch k zosnulému manželovi, ale rozhodne nie teraz. Spôsob, ako dokázala do pár písmen vtesnať celú škálu pocitov, mu s istotou rúcal zásady o nenaliehaní. Skĺzol perami po jej krku, až k prvej prekážke. Zapnutá perleťová gombička ho nehanebne provokovala.

Položil na ňu prsty a počkal na Hermioninu reakciu.

Opäť vzdychla a prstami mu rovno vošla pod rozopnuté sako. Cez tenkú košeľu mu jej prsty skoro popálili kožu. V hrudi sa mu niečo roztancovalo a dovolil si, rozopnutím gombíka, vystúpiť o malý schodík vyššie.

Matne si premietal ich predošlé, nevydarené pokusy o bozk. Ale boli to úplne odlišné situácie, teraz sa nenechajú vyrušiť!
 

Moment! Severus zmrzol v pohybe. Niečo cudzie, sa donieslo k jeho ušiam. Ten zvuk mu bol povedomý!

„Hermiona,“ s maximálnym sebazaprením odlepil od nej svoje pery a zašepkal jej pri uchu, „myslím, že nie sme sami.“
 

Strnula. V očiach mala nepochopenie, zmiešané s nenaplnenou túžbou.

O nič lepšie sa necítil Severus. S neskrývanou radosťou by použil hoci Avadu, ale v tomto špeciálnom prípade by nefungovala.
 

„Ehm.. ehm... ehm...“ to zakašľanie by Hermiona spoznala kedykoľvek. Navyše v sprievode zvuku šušťania balíčka cukríkov.
 

„Hermiona,“ ešte stále šepkal Severus, „Albus chcel byť prítomný... prišiel skoro!“
 

Hermiona vstala, úplne červená v lícach, pomaly a dôstojne, nakoľko to daná situácia umožňovala, cestou si vyslobodzujúc ruku spod Severusovho saka.
 

Jeho ruky nenápadne urovnávali pokrčený zvršok. Zvažoval, či sa tiež postaví, ale keďže mu chýbal milosrdne zahaľujúci habit, rozhodol sa počkať, kým sa mu rozbúrená krv upokojí.
 

„Profesor Dumbledore!“ Hermiona urobila otočku smerom k veľkému portrétovému obrazu a nahodila ten najžiarivejší úsmev, akého bola schopná, „práve sme s profesorom Snapom, ehm...“

„Isteže,“ Albus roztiahol ústa, od ucha k uchu, v potmehúdskom úsmeve, „riešili najvhodnejší postup vyčistenia obrazu.“

„Ehm, “ duchaplne odpovedala Hermiona. Viac už sčervenať nemohla, len udržovala farbu zrelej jahody.
 

„Hermiona, predpokladám, že Albusovi je celkom jasné, čo videl“ ozval sa Severus lakonicky, „a nakoľko tu o chvíľu budeme pracovať na jeho sladkom tajomstve, nepochybne potlačí nutkanie, zmieňovať sa o tom našom.“
 

„Veď vravím, postup čistenia,“ tvrdohlavo zopakoval Dumbledore, ale široký úsmev mu nemizol. Presúval si v ústach cukrík, podľa ostro žltého papierika v jeho ruke – citrónový drops a  sledoval strop riaditeľskej kancelárie, akoby ho zazrel po prvý raz. Tváril sa, že nevidí, ako si Hermiona zapína vrchný gombík, ani Severusove váhavé vstávanie z kresla.

Tešilo ho, že sa stal svedkom tejto scény, očividne obaja jeho obľúbenci dostali rozum.

Pred sebou mal vidinu skorého stretnutia so starým priateľom, adrenalín mu zaplavil každý kúsok tela a  v  tomto radostnom omámení, si dovolil ešte jednu poznámku,

„Severus, chlapče drahý, tak sa teším...“

Albus viac nemal možnosť vyjadriť hĺbku a dôvod svojej radosti, pretože zmienený drahý chlapec, zarazil jeho preslov prepaľujúcim pohľadom.

„Albus!“ vyslovil ticho, ale dôrazne Severus.

„Môžeme sa pustiť do renovácie obrazu,“ Hermiona sa spamätala natoľko, že zasiahla.

„Samozrejme,“ vydýchol Severus. Nemal chuť, vyhrážať sa bývalému nadriadenému, nikam by to neviedlo. Albus mu už raz povedal, že ako obraz, nemieni dodržiavať ľudské pravidlá.

Inými slovami, bude sa miešať do všetkého, čo uzná za vhodné.

 

Severus zväčšil obraz Gellerta Grindelwalda do pôvodnej veľkosti. Pred očami im malý, nevzhľadný kúsok, narástol do úctyhodných rozmerov obrazu v životnej veľkosti, farby špinavého vechťa.

„Óch!“ Albus Dumbledore nezvládol skryť sklamanie zo zlého stavu obrazu.
 

„Pán profesor,“ prišlo ho Hermione ľúto, „určite ho dáme do poriadku.“

„Ďakujem, Hermiona,“ vzdychol a utrel si oči do fialkovej vreckovky. Keďže pomáhať nemohol, zamestnal sa čistením okuliarov.

Severus radšej zaťal zuby, než by mal komentovať tieto sentimentálne výlevy. Aj tak dosť dobre nechápal, že sa dal nahovoriť na niečo také. Ach áno! Mal dôvod!

Dúfal, že sa zbaví všetečných Albusových rád a... Srdce mu nepatrne zvýšilo frekvenciu úderov.

Úplne sebecky z toho vyťažil Hermioninu prítomnosť.

A ako s uspokojením zistil, potešenie bolo obojstranné.

Teraz sa ale musel sústrediť na obraz.

Privolal si elixír na odstránenie mnohoročných nánosov kadečoho, čo uľpelo na plátne.
 

„Hermiona, ujmete sa toho?“ podával jej fľaštičku, spolu so zväzkom jemných labutích pierok.

Albus sa potuteľne uchechtával do rukávu. Okuliare už vyleštil od všetkej špiny, existujúcej aj vymyslenej a horlivo sledoval dianie. Pobavilo ho, ako Severus naďalej Hermione vyká.

Po tej scéne, ktorú videl!

Otriasal sa zadržiavaným smiechom, kým sa mu oči nestretli so Severusovým výhražným pohľadom. Stiahol kútiky a zalovil rukou vo vrecku habitu po ďalší citrónový drops.
 

Severus znechutene podvihol ľavé obočie, opäť predviedol majstrovské sebaovládanie, na jazyku ho už pálil poriadny sarkazmus, ale zdržal sa. Obrátil sa späť k Hermione.

„Roztok treba rovnomerne naniesť na celú plochu,“ vysvetlil jej.

„Mhm,“ prikývla a opatrne nalievala hustú, belasú tekutinu na plátno. Zväzkom pierok jej pomáhala roztiecť sa do rohov.

„Po chvíli do seba absorbuje nánosy a zmizne,“ poznamenal Severus. Sledoval Hermionu, ako zaujato pracuje. Hrýzla si spodnú peru a vôbec jej nevadili pramene vlasov, spadnuté do tváre. Keby tu nebol Albus... Okolo žalúdku sa mu rozlialo pulzujúce teplo. Proti svojej vôli roztiahol pery v úsmeve. Takmer zabudol, aký je to pocit, usmievať sa. Nemal príliš veľa dôvodov, používať lícové svaly týmto spôsobom, teraz ich nedokázal ovplyvniť, formovali sa samé.
 

Hermiona končila s nanášaním. Tekutina rovnomerne pokryla celý obraz, čo pri jeho životnej veľkosti nebola ľahká práca.
Severus stiahol ústa do rovnej čiarky, necítil sa dobre, ukazovať svoje pocity verejne, aj keď išlo o Hermionu.

„Hotovo,“ spokojne oznámila a odložila znečistené pierka k prázdnej fľaštičke od elixíru.
 

„Sledujte to,“ Severus ukázal rukou k plátnu. Belasý roztok začal bublať a  naberať tmavomodrý odtieň. Nasával do seba všetko nadbytočné z  obrazu. Trvalo to len pár desiatok sekúnd, potom pohyb utíchol. Z maľby začal stúpať tmavý opar. Roztok mizol, spolu so špinou. Keď sa stratil aj posledný obláčik, objavili sa kontúry vyblednutej postavy mladíka v šľachtickom odeve. Obraz zatiaľ pôsobil ako namaľovaný odtieňmi šedej.
 

Albus sa naťahoval, ako to najviac išlo, aby niečo uvidel.

„Severus, rýchlo renovačný odvar,“ nedočkavo ho pobádal spoza rámu.

„Albus, pomaly. Čistiaci elixír ešte celkom nevyprchal,“ Severus privolal ďalšiu fľaštičku aj nové labutie perie a podával ich Hermione.

„Dokončíme to,“ prikývla a natiahla sa po ne. Prsty sa im stretli na chladnom povrchu sklenenej nádoby. Albus ich nemohol vidieť, boli otočení k jeho obrazu chrbtom, dopriali si čo najdlhší dotyk.
 

„Ehm, ehm,“ nepríjemný zvuk ich vtiahol do reality, „niečo nie je v poriadku?“ zasiahol Albus.
 

„Všetko je v najlepšom poriadku,“ zahundral namrzený Severus.

„Môžeme pokračovať,“ potvrdila Hermiona a dúfala, že Albus nevidí jej trasúce sa ruky. Zdvihla oči k Severusovi, keď prikývol, začala rozlievať po obraze aj renovačný odvar.

Rozotierala ho rovnako precízne ako čistiaci elixír, dala si záležať, aby sa dostal všade rovnako. Keď sa narovnala a poodstúpila od hotového diela, len sledovala ako bezfarebný obraz získava späť svoje niekdajšie farby.
 

Gellerta Grindelwalda videla raz na malej nejasnej fotografii, ale tu sa pred ňou vynáral v životnej veľkosti. Pomerne mladý muž tmavých vlasov a  prenikavého pohľadu. Len niečo jej nesedelo. Hľadela dlhšiu chvíľu na portrét než si uvedomila čo, zároveň s Albusovým sklamaným,:

„On sa nehýbe!“

„To je v poriadku,“ skonštatoval Severus, „musíme počkať kým vyschne a môžete sa pokúsiť o prvú návštevu, Albus.“
 

Ten pozrel na neho s ľahkou nedôverou v pohľade, ale neodporoval.
 

Hermiona chcela urýchliť sušenie, ale nevedela, či tým nezničí celú snahu. Takého bezradného ešte Dumbledora nevidela. S nádejou uprela prosiace oči na Severusa.

Skoro sa musela zasmiať, keď predviedol ukážkové pretočenie zreníc, hlboký nádych a s výrazom nepochopenia Albusových obáv, vykúzlil maličký vzdušný vír, ktorý obraz dosušil.

Vďačne sa na neho pozrela a  vtedy jeho napätie zmäklo, skoro by sa dalo povedať, že sa opäť usmial.
 

„Gert sa pohol!“ náhle hlasno vykríkol Albus a podskočil vo svojom ráme od radosti. Gellert naozaj zamrkal očami a  ponaťahoval si stuhnuté údy.
 

„Albus, nemusíš kričať! A vôbec, čo je zvláštne na tom, že sa hýbem?“ Gellert Grindelwald prehovoril zvučným hlasom a hneď dal najavo svoju panovačnú povahu.
 

„On ma spoznal!“ Albus sa nenechal vyviesť z rovnováhy a naďalej predvádzal svoje nadšenie.

„Albus Dumbledore, nehovor o mne ako by som tu nebol! Úplne si odišiel od rozumu? Prečo by som ťa nespoznal, veď si sa vôbec nezmenil!“ Gellert nakrčil čelo a  sledoval Albusovo, pre neho nepochopiteľné, správanie.
 

Hermiona bola rovnako mimo. Nezmenil? Gellert Grindelwald mohol byť výzorom Albusovým vnukom, v tejto podobe ho nemohol nikdy vidieť! Pritom boli rovesníci!

Spýtavo hľadala vysvetlenie u Severusa.
 

„Portrétové obrazy sú odtlačky duší,“ ticho povedal jej smerom, „preto ho vidí tak, ako si ho pamätá.“

„Severus,“ oslovil ho aj Albus, „máš pripravené to miesto?“
 

„Chvála Merlinovi, áno!“ Severus nedal Gellertovi šancu, aby zas stihol utrúsiť niečo poučné, zmenšil jeho obraz a vložil ho do vrecka. „V Rokville je jedna veža kam nik nechodí, tam to bude veľmi vhodné. Hermiona, nemusíte tam so mnou chodiť, som hneď späť. Potrebujem s vami ešte niečo prebrať.“
 

Hermiona privítala takéto riešenie. Albus sa už celkom neskryte uškŕňal.

„Niečo prebrať...“ šomral si pobavene popod fúzy.

Severus ho prerušil,:

„Albus, nenúťte ma prehodnotiť moju úctu k vám a súhlasiť s Gellertom Grindelwaldom, čo sa týka vášho úsudku!“

„Severus, to robí tá radosť,“ povedal ospravedlňujúco Albus Dumbledore.

„Takže ešte váš portrét,“ ani jemu nedal Severus šancu na námietky a zmenšil aj jeho.
 

„Počkáte ma tu, Hermiona?“ spýtal sa so skrytou naliehavosťou.

„Počkám,“ prikývla a na potvrdenie svojich slov sa usadila v kresle oproti krbu.

Spokojne vydýchol a vhodil do krbu letax.

 

Hermiona osamela. Netušila koľko času prešlo, keď plamene opätovne nabrali na intenzite a sfarbili sa do zelena.

Severus vyšiel z krbu elegantne, akoby to bolo to najprirodzenejšie na svete.

„Vyriešené!“ oprášil si ruky a  podišiel k Hermione.

Začalo sa jej ťažšie dýchať. Vystrel k nej opäť ruku a pomohol vstať.

„Niečo sme nedokončili,“ zašepkal jej do vlasov.

„Myslím, že áno,“ musela poriadne zakloniť hlavu, aby mu videla do očí.

Pomaličky sa k nej približoval. Srdce jej splašene búchalo, keď zrazu začula známy hukot. Obaja zároveň otočili hlavu za zdrojom tohto zvuku.

Plamene krbu zas nabrali na intenzite a nezadlho potom sa v ohni zjavila hlava.

 

12.07.2021 21:12:34
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one