Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Bez zbytočných okolkov...
-----------------------------------------------------

V sobotu doobeda boli obaja rovnako zaneprázdnení. Hermiona sa chystala za Dracom a Severus mal službu pri hromadnom odchode študentov do Rokvillu.

 

Na stole pred Hermionou ležala kôpka lístočkov, dôkaz ich rozlietaného „rozhovoru“.

Už už na ne chcela použiť Evanesco, keď ju napadlo zaujímavejšie riešenie.

Stačilo sa len máličko sústrediť a vzbĺkli modravým plameňom. Priamo na stole, neverbálne a bez prútika, vykúzlila oheň, ktorý spálil len to, čo sama chcela. Intarzovaná doska stola ostala neporušená.

Tú trošku popola odstránila rovnako. Len to jednoducho chcela a on zmizol. Zaliala ju vlna spokojnosti. Maličkými krôčikmi si upevňovala svoju vieru vo vlastné schopnosti.

Aj Ron ju prosil, ba priam vyzýval, aby sa zdokonaľovala.

Nedávalo jej zmysel, prečo to je tak dôležité, ale mať niečo tak výnimočné a nesnažiť sa o rozvoj, by bolo zbytočným plytvaním.

Skúšala vymyslieť využitie pre svoju mágiu, ale okrem stretnutia so Smrťožrútmi (a ktovie, či to vôbec boli Smrťožrúti), jej nič nenapadlo.

 

_______________________________________________________

 

 

Na recepcii ministerstva sedela opäť tá istá mladá čarodejnica.

Ledva zazrela primiestnenú Hermionu, vyletela spoza pultíku a  išla sa pretrhnúť samou ochotou. Nechcela urobiť rovnakú chybu ako minule, keď ju nespoznala a  urobila zo seba poriadnu hlupaňu.

 

„Pani Weasleyová,“ zaševelila, „aká česť, vitajte u  nás!“ nervózne si mädlila ruky a  poskakovala okolo Hermiony, ako živé striebro.

 

„Ehm... ďakujem!“ Hermionu príliš netešil obrat v správaní recepčnej.

 

„Zas vás predvolali?“ hlesla recepčná a  očami hľadala v  Hermioniných rukách niečo, čo by vyzeralo, ako predvolanie, „alebo nie?“ zmätene sa zasmiala, keď nič neobjavila.

 

„Nie, nepredvolali.“ odpovedala unudene Hermiona a  snažila sa neprevrátiť oči.

 

„Nie?“ recepčnej úsmev celkom zamrzol. Naklonila hlavu nabok a  uvedomila si, že je opäť za hlupaňu. Pokorne sa vrátila k svojmu miestu a čakala Hermionu odpoveď.

 

„Slečna, som tu na pozvanie ministra Pottera, môžete to skrátiť a zavolať ho?“ Hermiona pristúpila k  detektoru, počkala na biele svetielko a zopakovala svoju žiadosť.

„Teraz ho už môžete zavolať?“

 

„Éé... samozrejme, pani Weasleyová,“ recepčná vyhľadala Harryho meno v zozname a  poklopala po ňom prútikom, „hneď tu bude.“

 

Harry sa zjavil takmer okamžite. Slečna mu ani nestihla predviesť mágiu tela, chytil Hermionu za ruku a boli preč.

 

 

„Hermiona, rád ťa vidím!“ vtisol jej Harry ľahký bozk na líce, len čo sa premiestnili na chodbu, vedúcu k ošetrovni.

„Aj ja, Harry,“ usmiala sa naň, „ako sa má Ginny a deti? A nezabudni ich odo mňa pozdravovať!“

 

„Inými slovami,“ uškrnul sa Harry, „zas sa nezastavíš ani na čaj a ja budem do noci počúvať Ginny, prečo som ťa nedokázal presvedčiť aspoň na krátku návštevu.“

 

„Harry, na poobedie už niečo mám,“ Hermiona dúfala, že si nevšimne ako sčervenala.

 

„Určite nejakú strašne zaujímavú a zaprášenú starú knihu, ktorá sa nevie dočkať tvojej spoločnosti,“ doberal si ju Harry.

 

„Tak nejako...“ nechala ho v  mylnej domnienke.

 

„Tak poď, ty knihomoľka,“ chytil ju za plece, „trochu spoločnosti ti len prospeje.

Aj keď je to Malfoy!“

Harry ju viedol známou tmavou chodbou popri ošetrovateľke, ktorá očividne vedela o ich príchode.

 

„Pán minister,“ oslovila ho, „náš pacient je hore a  čaká vás,“ usmiala sa na Hermionu.

 

„Tak ja bežím, Hermiona,“ posunul ju Harry k  dverám izby.

 

„Nepôjdeš so mnou?“ Hermionu trochu vyľakala predstava, ostať s Dracom sama.

 

„Len sa porozprávajte, ja mám ešte povinnosti.“ Kým stihla čokoľvek namietnuť, stála pred dverami sama a  zvierala v  ruke kľučku.

Ľahko zaťukala jedným prstom na dvere.

Tiché, „vojdite,“ ju primälo kľučku stlačiť a dvere otvoriť.

Váhavo vošla dnu. Biela miestnosť ostala nezmenená, zato jej dočasný obyvateľ…

 

Ten, kto teraz sedel na posteli, ležérne opretý o  vankúš, bol zas starý Draco Malfoy. Upravený, akoby ani nebol v  nemocnici, ničím nepripomínal to zbiedené stvorenie, ktoré Hermiona nedávno tíšila a  upokojovala.

 

„Grangerová!“ ohrnul jeden kútik, ale hlas mu neznel pohŕdavo, iba prekvapene, „prišla si.“

 

„Som Weasleyová, Malfoy!“ opravila ho Hermiona vecne.

 

„To je jedno,“ namietol, „tak sa posaď!“ ukázal rukou na stoličku.

 

Hermiona k  nej prešla. Nemalo zmysel ťahať sa o slovíčka. Mlčky si sadla a pozrela mu priamo do očí.

 

Draco zneistel pod jej pohľadom. Sklopil zrak a nervózne sa pohrával s prstami. Zjavne stratil v jej prítomnosti odvahu.

„Sme sa dlho nevideli...“ pokúsil sa rozpačito o čokoľvek, čo by mu pomohlo začať rozhovor. Oči nechal upreté na neznámy bod konča postele.

 

„Dlho...“ pripustila Hermiona. Celkom si vychutnávala prevahu v prítomnosti Draca Malfoya. Takto ho ešte nevidela. Bez presne mierenej urážky na perách.

Nič! Žiaden výsmech, ani predvádzanie vlastnej nadradenosti. Sedel ako zmoknuté kurča.

 

„Chcel som...“ začal Draco s hlbokým nádychom, „ale sľúb mi, že ma vypočuješ do konca, že mi dáš šancu dopovedať. A neprerušíš ma,“ konečne k nej zdvihol pohľad. Tak ako sa zmenilo jeho správanie, aj v jeho očiach bolo niečo nové. Strach? Pokora?

 

„Dobre, sľubujem,“ prikývla Hermiona. Začínala mať obavy z čohokoľvek, čo sa jej Draco chystal povedať. Ale muselo ho stáť veľa sily, urobiť to. Oceňovala už len samotnú snahu, určite silno bojoval so svojou povahou aj výchovou. A kvôli maličkosti by to nerobil…

 

Posmelený jej sľubom, pokračoval, „Chcem sa ti ospravedlniť!“ vypadlo z  neho na jeden výdych.

 

„Ospravedlniť? A  za čo?“ Hermiona už nevychádzala z  údivu.

 

Draco sa bolestne zamračil, slová si z  neho len veľmi ťažko hľadali cestu von.

„Prosím, neprerušuj ma... sľúbila si...“ pozrel do stropu a  znovu sa musel nadýchnuť. Letmo zazrel Hermionino kývnutie hlavou.
 

„Môj otec bol Smrťožrút,“ urobil pauzu, ale Hermiona už mlčala, „aj ja som sa ním takmer stal. Keby nebol Temný pán ehm... zahynul, tak určite. Ale niekedy v tom čase, mi to celé došlo. Že jemu bolo vlastne jedno, či si čistokrvný, alebo nie... mučil všetkých rovnako. Išlo mu len o seba. Čistá krvi bola dobrá, len ak mu z nej plynul prospech. Nenávidel muklov, nenávidel nečistokrvných, rovnako ako aj všetkých ostatných.“

Draco prudko dýchal. Posledné slová hovoril celkom zastretým hlasom. Musel pár krát prehltnúť, aby mohol vôbec pokračovať. Hermiona si bola takmer istá, že mu v kútiku oka zazrela slzu.

„Môj otec mu slepo veril. Podlizoval sa mu, urobil by hocičo, aby sa mu zapáčil, nechápal, že ho len využíva... A potom Severus... Najskôr som ho obdivoval, aké má u Temného pána postavenie. Môj otec ho za to nenávidel. Žiarlil na neho! Keď som pochopil, čo celé tie roky naozaj robil... Chcel som byť ako on... Otec zúril. Mama mala tiež všetkého plné zuby. Tak aby to otec nevedel, naliehala nech odídem, ale...“ teraz sa Dracovi naozaj kotúľala dolu tvárou slza. Nepohol ani brvou, ani sa ju nasnažil skryť, len ju ignoroval.

Hermiona zatiaľ netušila, kam všetko smeruje, Draco nepovedal dohromady nič nové, ale slzy?

Vyhýbal sa očnému kontaktu, kreslil prstom po prikrývke nezmyselné obrazce, aby zakryl nervozitu.

„Otec sa spojil so Smrťožrútmi, ktorí sa schovávali ako krysy. Až kým sa neobjavila tá ženská!“

 

Hermiona spozornela. Ženská? Mykla hlavou a  uprela na Draca spýtavý pohľad.

 

„Neviem o nej viac,“ pokrčil ramená, „zrazu sa objavila a oni boli nadšení jej plánmi na pomstu! Ale kým je v skutočnosti, to vie len pár čarodejníkov okolo nej. A tí sú spútaní kliatbou Mlčania. Otec sa vychvaľoval, že patrí k vyvoleným, ktorí to vedia. Pche! Hlupák!“ uľavil si. Na moment zaťal zuby, až sa mu napla čeľusť. Prsty zaboril do prikrývky. Tuho ju zovrel, hánky mu pri tom zbeleli, ale sotva si to všímal.

„Prišiel na to, že ma mama podporuje. Chcel, aby som sa pridal k nim. Odmietal som.

Až... až kým mamu neuväznili. Vyhrážal sa, že ju zabije, ak neposlúchnem. Vedel som, že by to urobil...“ Draca rozprávanie vyčerpávalo. Na čelo mu vystúpili kropaje potu, ale on ešte neskončil.

„Hermiona,“ oslovil ju zrazu menom. Prvý raz počula svoje meno z jeho úst. Vydesilo ju to.

„Hermiona,“ zopakoval tichšie, po krátkej pauze, „ja... bol som pri tom, keď zabili Rona Weasleyho...“

 

Izbou ministerskej ošetrovne sa súčasne ozvali dva zvuky.

 

Dracov bolestný vzlyk a kovový tresk padajúcej stoličky.

 

Hermiona prudko vyskočila.

„Ty?“ spomenula si. Spomenula si, čí hlas počula vtedy v  parku.

Hlavou sa jej prevalila vlna stúpajúceho adrenalínu. V celom tele cítila chvenie, neklamný príznak narastajúcej mágie. Chvíľu jej trvalo, kým svoj hroziaci výbuch skrotila. Hoci mala chuť Draca rovno zaškrtiť holými rukami, neurobila to.

Zbadala v  jeho očiach hrôzu a  zľakla sa sama seba. S  magickou silou, ktorú ovládala, oproti zoslabnutému Dracovi by to bola jednoznačne vražda.

Rezignovane zodvihla zo zeme prevrátenú stoličku, založila si ruky cez seba a  zahľadela sa na neho pohľadom, za ktorého intenzitu, by sa nemusel hanbiť ani jeho pôvodný autor.

„Tak mi to teda objasni!“ zašepkala, „tak si ho nenávidel? Alebo mňa? Alebo čo ťa k  tomu viedlo?“

 

Dracova pokožka medzitým opäť nadobudla farbu bielej obliečky.

„Ja som to nechcel... nechcel...“ opakoval.

 

„Nechcel? Ale urobil si to! Zabil si Rona!“ Hermiona ho prepaľovala pohľadom.

 

„Nie, nerozumieš... ja som to nechcel urobiť!“ hlas mu nabral zúfalý tón.

 

„Tak mi to konečne vysvetli!“ Hermiona prešla zo šepotu do kriku, „nech porozumiem!“

 

Čakala čo Draco odpovie, nespúšťajúc z neho oči. Draco tentoraz zniesol váhu pohľadu, plného obvinenia.

 

„Ty si nepamätáš, ako nás Moody učil o kliatbách, ktoré sa neodpúšťajú? Hovoril, keby sme všetci vtedy na neho namierili prútiky a vyslovili Avada Kedavru, sotva by sa mu pustila krv z nosa? Ja som nechcel zabíjať, povedal som tie prekliate slová, ale zabiť?

Bál som sa vzoprieť otcovi, aby neublížil mame!“ Draco sa oprel o  čelo postele a trhano sa nadychoval.

 

„Ale riskol si to...“ sklamane pokrútila hlavou Hermiona.

 

„Nie! Ja som si bol istý! Veril som, keď vyslovím Avadu a pritom to skutočne nechcem, že sa nič nestane!“ visel očami na Hermione a čakal na jej reakciu. Ona len sedela a pozerala sa pred seba. Mlčky, bez pohybu.

 

„Kto teda?“ takmer nečujne vyslovila po dlhej chvíli otázku.

 

„Môj otec...“ Draco sklopil oči. Cítil hanbu za svojho otca. „Mal za úlohu dokončiť kliatbu za mňa, keby som zlyhal. Dúfal som, že vám to dá trochu času, aby ste prelomili tlmiace zaklínadlá a odmiestnili sa, ale otec...“ to slovo ani nevyslovil, doslova ho vypľul, „ani nečakal na to čo urobím, jeho kliatba letela spolu s mojimi slovami.“

 

„Lucius Malfoy!“ precedila medzi zuby Hermiona.

 

„Nemohol som inak, bál som sa o mamu. Ostával som s otcom len kvôli nej.“

 

Hermiona vedela, že Draco hovorí pravdu. Nebolo potrebné ani použiť Legilimens, bola si istá.

 

„Toto,“ kývla rukou oproti nemu, „toto ti urobili, lebo si zlyhal?“

 

„Vlastne áno. Dali mi šancu na nápravu. Niekto z nich ťa videl v Šikmej nakupovať. Vtedy, keď pri Deravom kotlíku zabili tú... neviem, ako sa volala, podobala sa na teba... mal som tam ísť ja, ale odmietol som. Pár Cruciatov a nemusel som ísť nikam. A ten blbec, čo tam išiel, to splietol!“ Dracovou tvárou preletel divoký úsmev, „videl ťa len na fotke. Potom som ušiel...“ naznačil rukami mávanie krídel a  zasmial sa nahlas: „Draco uletel.“

 

Lesknúce sa oči Hermione pripomenuli, ako vyzeral, keď ho videla polomŕtveho, s následkami zakázanej kliatby. Bol div, že sa dokázal dostať do súčasného stavu. Musí sa spýtať Severusa, aké elixíry mu pripravoval.

 

„Vtedy si sa už nebál o  matku?“ spýtala sa ho Hermiona.

 

Draco zdvihol zrak. Slzy sa mu nezakryte kotúľali dolu tvárou. Hlasom celkom priškrteným bolesťou povedal: „Ten sviniar ju zabil! Potom mi už bolo všetko jedno!“

 

„Zabil?“ nezmohla sa na viac slov. Lucius bol nebezpečnejší, ako sa zdalo. Už len to ako sa dokázal celé roky skrývať.

 

„Áno, zabil! A ja ti chcem pomôcť dostať ho za to tam, kam patrí! Do Azkabanu!“ vysúkal zo seba pomaly s jedovatým dôrazom na každom slove.

 

„Mne?“ prekvapil Hermionu svojim rozhodnutím, „Harrymu si o tom rozprával?“

 

„Potter? Robíš si žarty? Bol tu za mnou, pár krát... To už nie je starý Potter. Tento už v sebe nemá žiaden oheň! Zdomácnel!“ vyslovil pohŕdavo Draco.

 

„Má rodinu, nepreháňaj! Stále je to ten istý Harry Potter!“ obraňovala kamaráta Hermiona, ale pripúšťala, že má Draco sčasti pravda.

 

„Keď som videl teba, ako si bránila Weasleyho! Prial som si byť na jeho mieste...“ doložil nečakane.

 

„Ale to by si bol mŕtvy!“ Hermiona ostala zaskočená takým želaním. Draco sa musel pominúť na rozume!

 

„Mŕtvy, ale so cťou! Som živý, no ako dlho? Ak sa nevrátim k otcovi, zabije ma vlastnými rukami! Ver, že ma nájde kdekoľvek! Mŕtvy ako mŕtvy!“ hodil rukou a zas skrivil ústa v úškľabku.

 

„Nemusíš sa k nemu vracať,“ namietla Hermiona, „môžeš ostať v bezpečí, tu na Ministerstve, alebo v  Rokforte...“

 

Ani jej na to neodpovedal. Hlasné „pche!“, hovorilo za všetko, čo si myslí o skrývaní sa v bezpečí.

 

„Čo chceš vedieť?“ ozval sa zrazu Draco, už pokojným hlasom.

 

„Všetko?“ šepla Hermiona.

 

„Použi Legilimens,“ navrhol jej rozhodne.

 

„Si si istý?“ váhavo pokrčila obočie.

 

„Absolútne!“ Draco sa narovnal a  odovzdane čakal na rozhodnutie Hermiony.

 

„Dobre teda,“ privolila a  počkala kým sa pohodlne oprie a  otvorí myseľ.

 

Legilimens.

 

 

Bolo to ľahké. Vojsť niekomu do hlavy, do jeho spomienok. Skoro ako otvoriť knihu. Hermiona sa vnárala do Dracovej mysle a  zvykala si na cudzie myšlienky.

Najskôr sa jej miešali s  vlastnými, ale o chvíľu ich už dokázala oddeliť.

Pozerala sa na svet Dracovými očami.

 

Utekal po obrovskej miestnosti a  srdcervúco nariekal. Musel byť ešte malé dieťa, podľa neistých krokov a drobných rúčok, naťahujúcich sa za odchádzajúcou matkou.

Vo dverách stál Lucius Malfoy a  celej scéne nevenoval ani pohľad. Len sa otočil, schmatol Narcissu a  surovo ju vystrčil z  dverí. Tie sa hlasno zatresli a plačúceho Draca schytili dve ruky. Podľa čepca a  škrobenej zástery - vychovávateľka.

Posadila maličkého Draca na vysokú masívnu stoličku, stála prísne nad ním a hrozila mu prstom, aby prestal plakať.

Hermiona netušila, či jej Draco túto spomienku ukázal zámerne, ale viac obrazov z detstva už nevidela.
 

Ponorila sa do ďalšej, omnoho viac nepríjemnej spomienky. Videla Luciusa, ako práve udrel Narcissu do tváre. Draco k nemu priskočil a snažil sa ju ochrániť.

Lucius na to ani nezareagoval. Mávnutím svojho prútika Draca odzbrojil, zasunul si do vrecka jeho prútik a druhý, patriaci Narcisse, prelomil. Vysypala sa z neho spŕška bielych iskier a koniec. Bolo po ňom!

Naklonil sa k Dracovi a cynicky mu oznámil, ak sa nezúčastní stretnutia s Očakávanou, Narcissa sa nedožije rána.

Cítila Dracove obavy o matku, ale aj rastúcu nenávisť voči otcovi.
 

Našla spomienku stretnutia s Očakávanou.

Kruh kópií Smrťožrútov, zahalených v čiernych plášťoch, lenže bez možnosti zistiť identitu.

Uprostred stála drobnejšia postava - Očakávaná.

Letmo zazrela Dracovými očami kúsok brady s dolnou čeľusťou, ale príliš ju tienila kapucňa a zamatová škraboška.

Vysoký nenávistný hlas, prednášajúci šialené slová o pomste, rozvibroval Hermione doslova každý kúsok tela.

Miesto stretnutia Smrťožrútov ju ani neprekvapilo. Malfoyovské sídlo, opradené toľkými kliatbami obrany a čiernej mágie, že ju až udivovalo, ako dokážu jeho majitelia prežiť bez úhony vstup do vlastného zámku.

Nasledujúca spomienka bola krátka, ale o to intenzívnejšia.

Cynicky neosobný Lucius Malfoy, mieriaci na Draca prútik a potom len séria Cruciatov.

Neznesiteľná bolesť, aj keď sa nachádzala len v  cudzej spomienke, ju donútila opustiť ju.
 

Keď v ďalšej spomienke zbadala telo, ležiace na kamennej podlahe, vedela o koho ide.

Draco vzal svoju umierajúcu matku do náručia a pritlačil ju k sebe.

Narcisa slabnúcim hlasom prosila syna, aby nezostával ani o minútu viac a utiekol.

Netrvalo dlho a ochabla mu pod rukami navždy.

Hermiona videla na jej tvár dopadať malé kvapky Dracových sĺz.

Ešte sa k nej sklonil a pobozkal na čelo.

Odtiaľ začali byť spomienky roztrhané a nesúvislé. Miešal sa v nich smútok, hnev a pokusy o útek.

Pripomínali ťažké halucinácie.

Pochopila, že tu sa naplno prejavili následky opakovanej kliatby Cruciatus.

Keď Hermiona začala tápať v tme, Dracovu myseľ opustila.

 

 

Okamžite sa spamätala a povolila zovretie rúk, ako silno držala operadlo stoličky, aby nespadla.

Pozrela na Draca. Niekedy počas Legilimens, upadol do mdlôb. Ležal horeznačky na posteli a  prerývane dýchal.

Hermione sa triasli nohy, ale napriek tomu vstala a  nahla sa nad neho.

„Draco,“ zavolala na neho, ale nereagoval. Bude musieť zavolať ošetrovateľku. Vyzeral celý rozpálený, zrejme horúčka.

Priložila mu ruku na čelo. Necítila zvýšenú teplotu, zato si všimla, že sa mu, tak ako minule, pod jej dotykmi uvoľnili črty. Aj dýchať začal pokojnejšie.

Nevedela čo si o tom má myslieť. Že by Dracovi tak chýbala matka, až jeho podvedomie reagovalo aj na cudzie ruky?

Veľa času na úvahy nedostala, Draco sa prebral a  doširoka otvoril oči.

 

„Grangerová,“ zachrapčal, „takto ma chceš zbaliť?“

 

Hermiona prudko stiahla ruku k  sebe.

„Nie, Malfoy,“ uškrnula sa, „plánujem ťa zadusiť bez zbytočných okolkov!“

 

„Heh!“ namáhavo sa usmial, „vtipná!“

 

„Len nepreháňaj, donedávna som bola iba mukelka!“ poznamenala Hermiona, ale po dnešných zážitkoch, už nedokázala myslieť na Draca rovnako. Možno o niečo viac pochopila jeho povýšenecké správanie.

 

„Nabudúce ti prezradím snáď viac,“ prisľúbil jej.

 

„Nejaká zablúdená spomienka na Očakávanú?“ spýtala sa priamo. Videla, ako ním trhlo a  stisol pery.

 

„Možno,“ kývol rýchlo hlavou, „teraz, ak dovolíš, som v  rekonvalescencii, mal by som oddychovať!“

 

Zrazu to bol starý Malfoy. Ledva dokázal držať oči otvorené, ale posmešky mu išli bezchybne.

 

„Dobre, nechám ťa,“ pohla sa k  dverám, keď ju zdržali tiché slová.

 

„Ďakujem za šancu, Hermiona!“

 

„Nuž, je to na tebe, Draco,“ oslovila ho aj ona menom.

 

Asi medzitým zaspal, lebo už neodpovedal. Videla len, ako sa mu v  pravidelných intervaloch dvíhal hrudník.

Najvyšší čas na odchod, dnes ju čakalo ešte jedno stretnutie a  na to sa tešila.

 

Draco nespal, len už nemal dosť sily na pokračovanie rozhovoru s Hermionou. Dúfal, že mu verila. A potom si uvedomil jednu vec.

Legilimens použila neverbálne, ale bol presvedčený, že jej v rukách vôbec nevidel prútik!

Teraz vedel s istotou, že sa rozhodol správne.

 

12.07.2021 19:51:56
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one