Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Zatiaľ posledná z kapitoliek vložená dopredu a zverejnená automaticky, nastaveným dátumom. ;-)
Ďalšie čoskoro ;-)
************************************

 

Neville s Anikkou opäť meškali na raňajky. Nenapadne prichádzali do Veľkej siene po jednom, najskôr udýchaná Anikka a pár sekúnd po nej, naoko vážny, Neville. Obaja mali v tvári rovnaký spiklenecký výraz a len úplnému ignorantovi by nebol jasný ich vzťah.

Hermiona mala svoje raňajky už takmer za sebou. Dopíjajúc kávu, zdvihla k nim hlavu a len tak mimochodom predniesla: „Že vás to baví! Tak sa vezmite a nemusíte sa tváriť, že spíte každý vo svojom byte,“ odložila prázdnu šálku a bola by sa určite zdvihla na odchod a nechala ich tam oboch stáť, ako soľné stĺpy, keby neprileteli sovy s poštou.

 

„My...“ vyrazil zo seba Neville.

 

„No...“ súčasne vyletelo z  Anikky.

 

Pred Hermionu dosadla Harryho sova a vyžiadala si jej pozornosť. Odmenila ju za službu a vzala si zrolovaný pergamen. Sova urobila pár obletov popod začarovaný strop a vyletela von.

„Tak si tu hrkútajte,“ šťastne sa na dvojicu priateľov usmiala Hermiona, „povinnosti volajú.“

Nechápavo civeli na odchádzajúcu kamarátku.

 

„Anikka, videla si to?“ Neville sa zosunul na stoličku.

 

„Čo myslíš Nev, že nás prekukla, alebo že je šťastná?“ zašepkala Anikka.

 

„Oboje!“ siahol po mise s praženicou a naložil si poriadny kopec, len aby zamaskoval, že ho rozrušilo nové zistenie. Hľadal očami Snapea, ale jeho miesto zívalo prázdnotou.

 

„To je skvelé, že na to konečne prišla,“ zareagovala Anikka. Neušlo jej, kam sa tak uprene pozeral.

 

„Na čo prišla?“ Nevill sa zamračil. Radšej ani nechcel počuť odpoveď.

 

„Nev, nehovor, že si si nikdy nevšimol, ako riaditeľ Snape na Hermionu pozerá?“

 

„Ehm...“ zabručal Neville. Stále to bola divná predstava, Hermiona a Severus Snape?

Aj keď, Snape bol jediný koho poznal, koho nedostali Hermionine vedomosti do rozpakov.

 

Anikka múdro mlčala. Pochopila z Nevillových narážok a občasných spomienok, že riaditeľ Snape ich ako študentov pekne preháňal. Rozhodla sa nechať Nevilla vychladnúť a dojesť raňajky.

Zamyslela sa nad slovami Hermiony, tak sa vezmite, zboku pozorovala Nevillov profil a začali sa v nej prebúdzať obavy z možných následkov toho prostého vyhlásenia.

 

 

_____________________________________________________

 

 

 

Po obvode kruhovej miestnosti bez jediného okna, stáli zahalené postavy. V hrobovom tichu, bez pohybu, podobali sa skôr na kamenné sochy.

Len obláčiky pary, vychádzajúce im v mrazivom ovzduší z úst, dávali tušiť, že ide o živé bytosti.

Odovzdane stáli, akoby na niečo čakali.

Skutočne!

Keď sa v diaľke ozvali ľahké kroky, skupinou prebehlo sotva badateľné vzrušenie.

Ako na povel, všetci sklonili hlavy pri príchode Očakávaného.

 

Postava v rovnakom plášti ako prítomní, vošla priamo doprostred kruhu.

Vytiahla prútik a pár švihmi zapálila fakle, upevnené po obvode v masívnych kovaných držiakoch. Spokojne sa poobzerala dookola a v mihotavom svetle ohňa prehliadla všetkých zúčastnených. Nemusela im vidieť do tváre, len identifikovala ich magickú auru a svoje zistenia korunovala chladným úsmevom.

 

Očakávaný povytiahol svoju kapucňu, ale len toľko, aby prítomní videli čiernu zamatovú škrabošku cez oči a nos.

O Očakávanom vedeli málo, ale aj to málo im stačilo, aby ju nasledovali.

Áno, Očakávaný... bola žena!

Žena, ktorá poprela svoju prirodzenú ženskosť a vyzdvihla len čistú nenávisť k všetkému muklovskému, sľubujúca pomstu zradcom čistej krvi.

Aký to balzam na čierne duše tých, čo mali dávno hniť v Azkabane. Svojimi znalosťami mágie ich ochraňovala zatieňujúcimi kúzlami, vysmievala sa aurorom používaním čiernej mágie priamo pod ich nosmi, neschopných ich odhaliť.

Toto stačilo, aby porazení a urazení nasledovníci Temného pána, sklonili svoje hlavy pred novou paňou. Ochotne teraz nasledovali ju. Každý z nich bol osamote slabý, možno až zbabelý, ale v spojení s ňou fyzicky cítili nárast sebavedomej sily.

Nechala si hovoriť Očakávaná, ale boli by jej hovorili akokoľvek, ak splní svoje sľuby a pomstí smrť, ako Temného pána, tak aj ich bratov a sestier, ktorí zahynuli pre spoločnú ideu čistej krvi.

Jej pravú identitu poznalo len pár zasvätených. Aby neboli v pokušení svoje zistenie podávať ďalej, zaviazala ich Kliatbou mlčania. Porušenie sa rovnalo istej smrti.

 

Kruh spozornel. Očakávaná urobila pohyb rukou, aby získala ich pozornosť.

Ženský hlas sa mnohonásobne odrazil od kamennej steny.

 

„Verní, už čoskoro nadíde náš čas,“ urobila dramatickú pauzu a vychutnala si jemné náznaky radosti, „zradcovia musia pochopiť, že to myslíme vážne! Mukelka zaplatí za smrť nášho druha. Nik neostane nepotrestaný. Naša pomsta bude nečakaná, preto druhovia moji verní, buďte pripravený na môj pokyn, ktorý príde čoskoro.“

 

Očakávaná sa odmlčala, pokynula rukou kdesi za seba a o chvíľu do miestnosti prišla trojica čarodejníkov. Presnejšie by bolo... prišli dvaja. Tretieho dovliekli medzi sebou, poviazaného a bezmocného. Na celom tele sa triasol, skôr však od strachu, ako od zimy.

Hodili ho k nohám svojej pani a pridali sa do kruhu k ostatným.

 

Viditeľná časť tváre sa žene zmraštila odporom. Štítivo mu špicom svojej čižmy podvihla bradu. Strhol sa hrôzou, namáhavo k nej zdvihol tvár, celú pokrytú zaschnutou krvou a tmavými podliatinami. Len na moment si dovolil pohľadom zavadiť o jej oči, ukryté pod zamatom. Márne v nich hľadal jedinú známku pochopenia, ale napriek tomu to skúsil.

„Prosím... Očakávaná... odpusť...“ hlava mu klesla späť na studenú dlažbu.

 

Opäť prehovorila. Hlasom, ktorý napriek svojej ženskosti, niesol v sebe len neznesiteľný chlad.

„Verní. Dvaja z vás boli pred časom poverení dôležitou úlohou. Mali šancu zlikvidovať tú muklovskú špinu, čo sa necháva titulovať Hrdinkou. Ale čo sa stalo?“ pretrhla vzduch jej rečnícka otázka, položená vysokým hlasom, „títo dvaja neuspeli! Ba čo viac, jeden bol zabitý. A ja neúspech nemám rada!“

S týmito slovami sa otočila k zúfalcovi na zemi. Strachom sa celý mykol, ale putá nepovolili.

„Žiaľ, je nás málo a ďalšie straty sú nežiadúce,“ pohŕdavo zdvihla hornú peru a namierila naň prútik, „preto dúfam, že sa naučíte plniť moje želania k mojej spokojnosti.“

Z úst sa jej rinuli preafektovane sladké slová, na kratučký moment pripomínala malé dievčatko, urazené odoprením obľúbenej hračky.

 

Spútaný čarodejník úľavou vydýchol. Veril, že to najhoršie už má za sebou, no netušil, že si v nasledujúcej chvíli bude priať radšej umrieť.

 

Vedela, že jej sila spočíva v momente prekvapenia. Nevinná vizáž ostro kontrastovala s dušou černejšou ako polnoc.

Zvlnila pery v krivom úsmeve, nad myšlienkou nadchádzajúcej demonštrácie svojej moci.

„Crucio!“ kliatba vyslovená naoko nedbanlivo, ale s obrovskou nenávisťou, bola bolestivejšia, ako to najhoršie priame fyzické mučenie.

Zámerne sa vyhýbala jeho mozgu. Tam, naopak, vysielala striedavo regeneračné kúzla, aby neustále, pri plnom vedomí, pociťoval narastajúcu šialenú bolesť.

 

Krik, čo sa rozliehal v ozvenách podzemím honosného sídla, ani neznel ako ľudský.

Keď mučiteľku začala krutá hra nudiť a povrchným mávnutím ukončila kliatbu, z hrdla mu vychádzal len chrapot.

 

Žena sa spokojne obzerala po prítomných. Z ich myšlienok cítila strach a zvrátenú radosť, že hnev Očakávanej nebol namierený proti nim. Nechala ich čakať v napätom tichu, tešilo ju pomyslenie na dychtivosť s akou prijímali jej plány.

Nenávisť k muklom bola silným argumentom.

 

„Moji verní, prijmite toto upozornenie s rešpektom a dôstojnosťou. Neteší ma ubližovať vlastným, ale moje príkazy nesmú ostať nesplnené!“ švihom prútika zhasla fakle.

„Stretneme sa opäť v určenú dobu. Očakávam plnú účasť.“ uprela pohľad na nepatrnú medzeru medzi stojacimi.

„Kde je?“ namierila otázku na konkrétneho čarodejníka.

 

Opýtaný sa zachvel v predstave ďalšieho mučenia, tentoraz namiereného proti nemu.

„Očakávaná, niekde sa stratil, hľadáme ho. Prisahám, že ho dovediem,“ muž klesol na kolená.

 

„Neprisahaj, mohol by si prísť o hlavu,“ pristúpila k nemu o krok bližšie, „len pre tvoju doterajšiu lojalitu ťa nepotrestám. Ale ak ho nedovedieš...“ nechala visieť hrozbu vo vzduchu a s prenikavým krátkym smiechom sa vzdialila.

 

_____________________________________________________

 

 

Severus pociťoval počas celého dňa bezdôvodnú nervozitu.

Noc našťastie dospal vo svojej posteli. Niekedy po polnoci sa prebudil v kresle na príšernú bolesť hlavy. Po nedávnej skúsenosti mal pripravenú malú zásobu elixírov na rôzne použitie.

Privolal si hneď jeden proti opici a strápene sa zložil do postele.

Ráno bolo znesiteľné, pokiaľ nezačal mať niečo ako tušenie. Naskakovala mu vyrážka pri pomyslení, že by mohol mať čokoľvek spoločné s vlohami, ktoré si pripisovala Sybilla Trelawneyová.

Ale nemohol si pomôcť. Bolo to kdesi blízko. Nekonkrétne, ale prítomné. Zjavovalo sa mu to v mysli ako spomienka na zabudnutý sen, čím viac sa tomu snažil prísť na koreň, tým viac sa mu to vzďaľovalo.

Raňajky kvôli prenasledovaniu chimér nestihol.

K obedu si už nebol istý, či jeho nervozita nepramení z ukrutného hladu. Začínať deň len elixírom proti boleniu hlavy z prebytku alkoholu, navyše bez kávy, nebolo ktovieako výživné.

V poloprázdnej Veľkej sieni usadol k obedu medzi poslednými. Aspoň nemusel Minerve vysvetľovať svoj obrovský apetít.

Čo ho však mrzelo oveľa viac, nestretol ani Hermionu.

Potreboval sa jej pozrieť do očí, chcel tam zazrieť aspoň malý náznak Albusových tvrdení.

Musel sa uistiť, ako je to s jej citmi k mŕtvemu manželovi. Rozhodol sa, dá jej čas potrebný k tomu, aby sa vyrovnala so svojim žiaľom a prestala na neho myslieť.

Len nevedel, či aj ona dá čas jemu, aby jej to všetko dokázal povedať.

Išiel sa zblázniť z kolotoča myšlienok v hlave. Albusove reči mu na pokoji nepridali, len rozvírili staré bolesti.

A k tomu ešte Albusova žiadosť!

Tá však bola momentálne jeho najmenší problém.

Pocit niečoho, visiaceho vo vzduchu, narastal. Keby len vedel, čo mu spôsobuje nepokoj.

Pokúšal sa zamestnať ruky a myseľ v laboratóriu výrobou elixírov potrebných na renováciu obrazu.

Chvíľami sa musel zastaviť, nejasné predtuchy ho nenechali pokojne pracovať.

Až neskoro večer, keď vychádzal zo sprchy, kde bol pozmývať stopy výparov z elixírov, zrak mu padol na jeho niekdajšie temné znamenie.

V momente, ako Temný pán ukončil svoj biedny život takmer vlastnou rukou, znamenie zmizlo. Jeho bývalú podobu naznačovala už iba spleť blednúcich jaziev na predlaktí. Časom sa naň naučil pozerať, ako na ostatné stopy po zraneniach.

Občas sa mu v noci zdávali desivé sny o volaniach Temného pána a pulzujúcom znamení zla. Celkom mokrý od potu si potom siahal na predlaktie, aby s nepopierateľnou úľavou zistil, že to bola len ďalšia nočná mora.

 

Zavrel oči a nemal chuť ich otvárať.

Znamenie sa začínalo opäť preberať k životu. Zatiaľ necítil žiadne známky volania, len potichu naberalo našedlú farbu. Ale rozhodne to bola zmena a v tomto prípade nemohla predpovedať nič dobré. Napadlo mu len jediné riešenie.

Bývalí Smrťožrúti sa museli opäť stretnúť v počte dostatočnom na prebudenie znamenia, citlivého na koncentrujúcu sa čiernu mágiu.

Musel sa posadiť. Desivou možnosťou sa mu zdvihol žalúdok a v nohách pocítil triašku.

Neexistoval už žiaden Fénixov Rád, väčšina hlavných členov bola mŕtva. Ministerstvu nedôveroval, ale to zas nebolo až také nové zistenie, tým nedôveroval nikdy.

Vlastne sa nemal na koho obrátiť.

Ani žiadna ďalšia skvelá veštba, zabezpečujúca spasenie sveta nebola známa.

Potter si svoju bitku vybojoval a nič v pôvodnej veštbe nenaznačovalo jeho účasť v niečom nasledujúcom.

Kto stojí tentoraz na temnej strane?

Prečo už konečne nemôže mať pokoj?

 

 

_____________________________________________________

 

 

 

Hermiona zvierala v rukách kus pergamenu. Celé vyučovanie ho nosila vo vrecku, úplne naň zabudla, až večer sa jej pripomenul hlasným zašuchotaním, keď sa zbavovala ťažkého učiteľského habitu.

Dožičila si pohodlie s šálkou harmančekového čaju od Timmyho a únavou vtlačená do kresla sa začítala do obsahu listu.

 

 

Drahá Hermiona,

 

Snáď ťa poteší správa, že Draco sa má lepšie.

Prebral sa z letargie, komunikuje a zotavuje sa. Severusove elixíry sú fakt dobré.

Dnes sa pýtal na Teba. Spomenul som mu, že si za ním bola a tentoraz chce vidieť on Teba.

Netuším, čo ho k tomu vedie, ale ak uznáš za vhodné, zastav sa za ním.

Postup poznáš, príď za mnou a ja ťa k nemu dovediem.

 

PS: Lilly už dokáže sedieť sama, je to veľmi šikovné dievča!

 

Harry

 

 

Hermione búchalo srdce až kdesi v krku. Teraz, keď sa zmierila s Ronovou smrťou, netušila, či ešte chce pátrať po okolnostiach jeho vraždy.

Ale ak sa s Dracom nestretne, bude sa trápiť otázkami, prečo ju chcel vidieť.

Po chvíli zvažovania pre a proti, potešila Otisa a napísala Harrymu odkaz, že najbližší víkend sa určite zastaví.

Nasledujúci deň vyučovala len doobeda. Už sa tešila na príjemne strávené popoludnie v tichu knihovne. Pár kníh priam volalo, aby sa do nich začítala.

Prezliekla si pohodlnejšie oblečenie, konečne si mohla dopriať obyčajné džínsy, krátke tričko a obľúbený strakatý sveter.

Položila ruku na kľučku zároveň s niečím ráznym zaklopaním z druhej strany.

V otvárajúcich sa dverách stál Severus Snape.

 

„Ehm...“ Hermiona si nebola istá, aké oslovenie má použiť, „profesor?“

 

„pani Weasleyová,“ Severus mal podobný problém.

 

„Čo...“ chcela zistiť, prečo prišiel, ale zo susednej chodby sa vyrojil hlúčik študentov. Nezvyklý pohľad - riaditeľ Snape pri dverách profesorky Weasleyovej, stlmil ich rozjarený chichot. Zvedavo pokukovali a hádzali po sebe navzájom, významné pohľady.

 

„...a preto vás kolegyňa neodkladne žiadam,“ zareagoval Severus na situáciu, „o vašu prítomnosť na prejednaní tejto záležitosti,“ podvihol obočie a dúfal, že Hermiona malé divadlo pochopí a chytí sa.

 

„Samozrejme, pán riaditeľ,“ bolo prvé, čo jej napadlo, „hneď tam budem!“

 

Severus pokynul hlavou na znamenie súhlasu.

„Nemáte nič na práci?“ okríkol vzápätí skupinku. Ich zvedavosť bola silnejšia, ako pud sebazáchovy, v snahe začuť čo najviac, zreteľne spomalili krok, „Nepredpokladám, že by ste boli na takej úrovni vedomostí, aby ste mohli poľaviť vo vzdelávaní a bezcieľne sa potulovať po škole!“ zasiahol ich svojim pohľadom, ktorý mal za následok nielen zrýchlenie kroku, ale takmer hromadný útek.

Keď aj chrbát posledného bezpečne zmizol v zákrutách schodiska vedúceho do Chrabromilskej veže, neodpustila si Hermiona krátke vyprsknutie.

 

„Je vám to smiešne?“ otočil sa Severus k nej. Ale jeho pohľad sa nedal ani porovnať s tým, ktorý pred chvíľkou použil na študentov.

 

„Nepochybne, Sev...“ uletelo jej z pier. Zľaknuto si pritlačila ruku na ústa a zamumlala pomedzi prsty, „prepáčte, pán riaditeľ.“

 

Severusom prebehla triaška, keď vyslovila len tri písmená jeho mena. Aké by to bolo, počuť ho celé.

„Nie, neospravedlňujte sa. Ak chcete, používajte oslovenie, ktoré ste takmer vyslovila,“ prekvapil sám seba. On jej navrhol... Musel sa načisto zblázniť! Svoje predsavzatie, dať jej čas, začal stavať na vratkých základoch.

 

Hermiona klipla očami. Má mu hovoriť Severus? Iste teraz sa skoro preriekla, najradšej by mu inak ani nepovedala, ale profesor bolo bezpečnejšie. V tom oslovení sa mohla odosobniť, kým do jeho mena sa jej natískali potláčané city. Nemôže sa prezradiť. Nie skôr, kým si nebude úplne istá, čo k nej cíti on. Ale zas na druhej strane... Odpoveď na jej poďakovanie, dávala istú možnosť na úvahy. Sakra, takto nič nevyrieši! Vlastný rozum a srdce sú síce dobrí radcovia, ale zásadne každý zvlášť. A teraz sa v nej prekrikovali ako trhovníci. Nadýchla sa.

„Tak... keď sme teraz kolegovia... i keď vy ste riaditeľ... za istých okolností...“ bľabotala nesúvislo, cítila ako jej červeň vchádza do líc, keď prichádzala k jeho menu, „v súkromných hovoroch... môžem vám hovoriť Severus.“ Vyslovila ho. Dala do slov maximum sily, aby neznelo, ako to cítila.

 

„Hmh,“ maskoval svoju radosť za odkašľanie. Pre Merlina, už sa správam ako Albus!

Pokoj! Rozkázal si. Teraz príde to ťažšie!

„Ak aj vy dovolíte, z toho istého titulu...“ udržať hlas v neutrálnom tóne bolo neuveriteľne komplikované, „ak smiem... Hermiona?“ V mysli jej meno vyslovil mnoho krát, ale takto nahlas, keď stála oproti nemu a omračovala ho orieškovým pohľadom... Do Thora, dá jej času, koľko len bude chcieť, ak mu dovolí byť niekde nablízku!

 

„Severus?“ prerušila jeho myšlienky, „mali ste určite dôvod prísť sem...“

 

„Áno, isteže. Ale nemyslím, že toto sú vhodné priestory, na rozhovory,“ blysol očami smerom k početným portrétovým obrazom. Ich obyvatelia zbystrili pozornosť po nečakanom predošlom dianí. Mali zúfalo málo príležitostí zahnať nudu, nenechali by si ujsť nič, čo by im spestrilo čas.

 

„Čo navrhujete?“ Hermiona s ľahkosťou opustila myšlienku, stráviť zvyšok dňa v knižnici.

 

„Budem vás očakávať na hranici školského pozemku, priamo za hlavnou bránou. Tam vám všetko vysvetlím.“

 

„V poriadku,“ prikývla Hermiona, za vzdiaľujúcim sa Severusom.

Musela sa poriadne, zhlboka nadýchnuť.

Hermiona, dýchaj a upokoj sa!

Ale predsa to len chvíľočku trvalo, kým sa jej srdce umúdrilo a vrátilo sa z krku späť do hrude. Musí sa poponáhľať, aj keď s rozumom. Nemusí ju vidieť utekať, ako poslušné šteniatko.

 

 

Obyvatelia portrétových obrazov sklamane zaochkali. Nádej, že by im tu tí dvaja predviedli ukážku romantického predstavenia, sa rozplynula. A vyzeralo to na takej dobrej ceste...

 

 

Severus kráčal na dohodnuté miesto. Musel sa presviedčať ku každému kroku. Inak by sa asi otočil, schmatol ju do náručia a rozrazil dvere na jej izbe. Viac by za seba neručil.

Voldemort bol iba neschopný diletant, v porovnaní s tým, čo dokázala narobiť s jeho sebaovládaním jedna žena.

Ale jej by sa podriadil, na rozdiel od skôr menovaného, celkom ochotne. Keby...

Keby mal čo i len zanedbateľnú nádej, že spomínaná žena by dokázala oceniť jeho náklonnosť.

V ušiach mu zazneli Albusove slová. Čo to hovoril? Niečo o dávaní, ak chce dostávať.

A či on vie, ako sa to robí? Predstavil si tokajúceho Weasleyho. Striaslo ho.

To radšej budem cmúľať Albusov citrónový drops, ako byť za hlupáka. Musí existovať aj iný spôsob!

Zaumienil si, že na ten iný spôsob príde.

 

Hermiona z diaľky videla jeho siluetu. Tešila sa na každú sekundu strávenú v jeho prítomnosti. Aj keby s ním mala ísť do pekla. Nešlo jej do hlavy načo ju potrebuje, ale príliš to neriešila.

Sotva k nemu podišla, chytil ju pod pazuchu a odmiestnil ich.

Ocitli sa na kraji lesa, krytí nízkymi lieskami pred prípadnými nežiaducimi pohľadmi.

 

„Už mi môžete povedať, Severus,“ použila zámerne jeho meno, „kde a načo sme tu?“

 

Severus potlačil odvrknutie typu, použite mozog, alebo niečo horšie, čo sa mu dralo na jazyk automaticky, keď mu ktokoľvek položil otázku.

 

„Posaďte sa,“ vyčaroval drevenú lavičku, dosť širokú pre dvoch, aby nepodľahol pokušeniu, keď jej bude objasňovať dôvod tohto výletu, „potrebujem, aby ste mi asistovali pri istom obraze.“

 

„Obraz?“ zavolal ju doprostred lesa, dobre na okraj lesa, aby...? Čo vlastne? Ale usúdila, že bude rozumnejšie, nechať ho, nech to objasní sám.

 

„Obraz,“ zopakoval Severus, „pretože Albus si jednoznačne prial, že jedine vy by ste mali byť zasvätená do tohto, ehm... problému,“ Albus trval na tom, aby mu pomohla ona, vraj ženská ruka! Akoby on nevedel nanášať renovačný elixír! Hoci, keď nad tým uvažoval, Hermiona bola asi jediná, ktorej mohol dôverovať bez pochýb. On i Albus.

 

Hermiona už vôbec nerozumela o čo ide. Ale hoci ju jazyk neskutočne pálil nevyslovenými otázkami, statočne mlčala.

 

„Aby som to skrátil, ale pripravte sa, Hermiona, na nezvyčajné okolnosti,“ pokúšal sa prejsť k veci, „Albus ma poprosil, potreboval by dostať do bezpečia portrét jedného svojho priateľa a keďže sa roky nachádzal zabudnutý na povale muklovského domu, vy by ste mali byť tá, čo sa ujme jeho renovácie. Nebude to nič zložité, ale Albus chcel vyslovene vás,“ intrigán jeden starý, zo záhrobia pchá ten svoj nos, kde ho napadne. Keď bude mať späť svojho priateľa, možno dá pokoj. Aspoň na chvíľu. Ale nateraz mu vzniknutá situácia vyhovovala.

 

„A prečo ste nezverili renováciu nejakému odborníkovi,“ Hermiona konečne uznala, že je vhodná chvíľa ozvať sa.

 

„Je to totiž mierne osobná vec,“ Severus uvažoval, ako Hermiona šetrne oznámiť Albusovu minulosť, „týka sa to Albusovho sladkého tajomstva!“ dodal so sarkazmom.

 

„Takže je v tom žena!“ usmiala sa s pochopením Hermiona.

 

„Nie,“ stroho odpovedal Severus. Hermiona zažmurkala očami.

 

„Nie? Kto teda?“

 

„Muž!“ Severus sa obmedzil len na stručné vyhlásenie a pozrel na Hermionu, ako zareaguje na túto skutočnosť. Zvraštila obočie, o niečom očividne premýšľala. Ale netvárila sa pohoršene, skôr... objaviteľsky.

 

„Tušila som... jeho samota...“ mrmlala si popod nos, „jeho nadšenie Grindelwaldom a ...“ naraz zdvihla hlavu. Kučery sa jej rozleteli do strán, ako Medúzine háďatá.

 

„Severus, kto je na tom portréte?“ zabodla do neho oči. Nemal ďaleko k tomu, premeniť sa pod váhou jej pohľadu na kameň. Zložil prsty do striešky a pozrel niekam pred seba. Pre istotu. Prsty bezpečne splietol, keby sa im náhodou zachcelo vpliesť sa jej do vlasov.

„Myslím, že ste na to už prišli,“ povedal ticho.

 

„Ou! Ale on ho musel poraziť!“ privrela oči, dochádzala jej tragickosť toho vzťahu. Oprela si hlavu o strom. Medzi muklami by takýto vzťah budil pohoršenie, medzi kúzelníkmi vládli iné pravidlá. Ale i tak, po tomto odhalení potrebovala nadobudnúť rovnováhu.

Ako by asi Severus zareagoval, keby sa k nemu pritúlila? Tak túžila urobiť maličký krok, ale nevládala sa ani pohnúť. Len sedela so zaklonenou hlavou a zhlboka dýchala. Podvečerný vzduch sa miešal s vôňou, ktorá jej asi na pokoji nepridá.

 

Severus ju pozoroval. Najskôr len tak, ukradomky, ale keď zavrela oči, tak celkom otvorene.

Sedla vedľa neho, dojatá Albusovým osudom.

Až teraz si poriadne všimol, že nemá na sebe učiteľský habit. Vždy pohŕdal muklovským oblečením, pokladal ho za smiešne a príliš hýriace farbami.

Na nej by sa mu páčilo aj to vrece. Tá primalá vec, čo mala oblečenú pod pleteným svetrom ho privádzala do šialenstva. Ako sedela v záklone, vytiahol sa jej lem a odhalil kúsok nahej kože. Teraz by si nespomenul ani na jedno z využití dračej krvi.

A tej jeho by sa nedorezali ani mečom. Premiestnila sa mu inde.

Milimeter sa naklonil bližšie. Merlin, ak ju nepobozká, asi mu exploduje hlava. Ešte jeden milimeter. Ale ak ju pobozká, bude ten bozk patriť jemu, alebo...

Narovnal sa. Sľúbil si predsa, že jej dá čas!

 

Hermiona precitla, jesenný chlad ju donútil pozapínať sveter a tým vyriešil Severusovu dilemu.

 

„Kde sa nachádza portrét?“ spýtala sa odrazu.

 

Severus sa postavil a ukázal na dedinu ležiacu v doline pod lesom.

„Albus toho nedokázal veľa popísať, spolieham sa, že dokážeme vycítiť magickú vec medzi muklovskými.“

 

Hermiona pozrela na množstvo domčekov so záhradkami. V jednom, veľmi podobnom, sama vyrastala s rodičmi. Ani tí tu už nie sú.

V oknách domov sa rozžínali svetlá. Pozorne prechádzala očami z jedného na druhý.

Kde si, Gellert Grindelwald? Pomyslela si a vtedy to zbadala. Slabý náznak červenej žiary, nad strechou domčeka, takmer na okraji dediny.

 

„Severus,“ šepla, „tam!“ natiahla ruku a ukázala prstom na dom. Severus pozrel naznačeným smerom. Keby ho neupozornila, pravdepodobne by si nevšimol nič zvláštne. Vyzeralo to ako slabý odraz zapadajúceho slnka, lenže to zapadalo z opačnej strany.

 

„Teraz čo?“ zdvihla hlavu k nemu.

 

Teraz ťa pobozkám, preblyslo mu hlavou.

 

„Teraz ho jednoducho privoláme. Niečo, ako accio!“ povedal nakoniec iné, ako si myslel.

 

Hermiona už začínala pochybovať o výsledku, keď začula niečo svišťať vzduchom. Oproti nim letel tmavnúcim vzduchom portrétový obraz. Jemne dosadol do trávy.

Hermiona bola zvedavá na podobu Grindelwalda, ale nánosy mnohoročnej špiny, urobili na obraze čierny, nepreniknuteľný povlak.

 

„Tu sme skončili,“ Severus zmenšil obraz, aby mu vošiel do vrecka a dodal, „môžeme sa vrátiť.“

 

Hermiona ostala sklamaná. Ale potom si spomenula, že portrét treba ešte vyčistiť a zrenovovať. A to znamená…

 

Premiestnili sa späť k Rokfortu.

„Hermiona, pošlem vám sovu, keď pripravím všetky potrebné elixíry.“

 

„Pomôžem vám, Severus. A Albusovi,“ doložila.

 

 

Odišla do svojho bytu.

Severus zamieril do podzemia.

Nepovedal jej o prebudenom znamení zla, ale malo by to zmysel?

Chýbali mu informácie, ako kedysi, keď ich získaval pre Rád. I spätne oceňoval ich strategický význam. Bolo dobré vedieť, kde sa protivník nachádza a čo plánuje.

Teraz musí vymyslieť niečo iné.

Ale čo?

 

19.11.2016 10:00:00
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one