Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
A je tu ďalšie kapitolka ;-)
----------------------------------------

 

V ten večer sa Hermiona Otisa nedočkala. Zmorená zážitkom na ministerstve zaspala skôr, ako cez odchýlené okno vletel dnu. Preletel ponad posteľ so spiacou paňou a tichučko, aby ju nezobudil, dosadol na bidielko a rovnako si doprial spánok. Odpoveď ostala neprečítaná. Len ľahký vánok od pootvoreného okna, rozhojdával odkaz priviazaný na sovej nôžke.

 

Hermiona neochotne otvorila oči. Všade dookola vládla tma.

Prečo sa zobudila uprostred noci?

Opäť ich privrela, v snahe čím skôr znova zaspať, ale zrazu mala pocit, že nie je sama.

Napínala v tme uši, aby zachytila akýkoľvek usvedčujúci zvuk.

Teraz to vedela naisto.

Niekto si prisadol na posteľ. Ľahké prehnutie matraca pri jej nohách bol jasný dôkaz.

Žeby Timmy? Ale to by si domáci škriatok nikdy nedovolil, rušiť čarodejníka zo spánku.

Prudko sa posadila a dúfala, že jej mágia sa v prípade núdze postará o ochranný štít.

Accio prútik, zbytočná vecička priletela ktovie odkiaľ do jej ruky, ale to ten neznámy nemohol vedieť. Napriahla ruku pred seba, kde tušila prítomnosť nevítaného návštevníka.

Lumos, vyslala neverbálny signál svietniku na stolíku vedľa postele.

Sviečky rozhorené jasným magickým plameňom, zreteľne osvietili tvár oproti Hermione.

Jej prútik zastal len milimeter od jeho oka.

 

„Do trola, Hermiona, skoro si mi vypichla oko!“ ozval sa dotknuto, ale zmienené oči sa mu usmievali.

 

Hermione zamrzlo v ústach čokoľvek, čo by chcela povedať. Ruka s prútikom jej bezmocne klesla na posteľ. Len vyjavene civela pred seba a zmohla sa iba na obligátne pretretie zraku. Určite ju musel klamať!

 

„No to ma podrž! Hermiona stratila reč! Príjemná zmena, ale už by si mohla niečo povedať.“ Zatváril sa unudene a oprel sa o peľasť postele.

 

„Ron?“ zašepkala s námahou vyľakaná dievčina. Nemohla uveriť tomu čo vidí. Ale bola si istá, že v ohrození by jej mágia zareagovala, takže buď je to naozaj Ron, alebo …

 

„Jasné že som to ja! Čo si myslela, že Santa Claus?“ pokrútil nesúhlasne hlavou.

 

Okamžite jej mysľou preletela možnosť, že si z nej niekto robí nechutné žarty. Alebo do nejakého chudáka naliali nasilu elixír na zmenu identity a pod vplyvom kliatby ho poslali za ňou. Ale prečo v podobe Rona? A vôbec, ako sa dostal dnu?

„Ak si Ron, tak mi povedz, akej farby boli motýle, ktoré som vyčarovala u nás doma?“ myseľ mala uzatvorenú, takže ak to nie je Ron, v jej hlave to nevydoluje.

 

„Hermiona, nie som pod Imperiusom a ani som nepil Všehodžús,“ zaprotestoval mladík a pokrčil nesúhlasne čelo.

 

„Tak akú?“ naliehala.

 

„Zelenú! Po jednom som sa zahnal, keď mi sadol na čelo. Jasné, že som netrafil!“

 

„Ron?“ vydýchla. Toto skutočne nemohol vedieť nik iný.

 

„Som to ja, Ronald Bilius Weasley, ale veď ti to hovorím od začiatku,“ prehrabol si ofinu spôsobom, ktorý u neho Hermiona videla nesčítane krát.

 

„Si duch, alebo ešte spím a snívaš sa mi?“ stále nemohla pochopiť kto, alebo čo, pred ňou sedí.

 

„Hermiona, si zaručene bdelá. Prezraď mi, prečo vy ženy hneď myslíte na duchov? Keď som sa zastavil v Brlohu pozrieť mamu – myslíš, že ma privítala po tej dlhej dobe?

No schválne, vieš čo urobila?“ urobil významnú pauzu.

Nečakal odpoveď a keď Hermiona len pokrútila hlavou, pokračoval.

„Hodila po mne vecheť a skríkla, Merlin za čo? Nemáme tu dosť bláznivých duchov?“ uškrnul sa Ron.

 

„A uverila ti? Mohla mi poslať sovu, varovať ma!“ Hermiona pomaly prijímala fakt, že toto je naozaj Ron, v akejsi nepochopiteľnej forme.

 

„Uverila? Nemal som to ľahké, musel som jej odpovedať na otázky typu, ako sa volala jej babička s otcovej strany, ktoré kreslo bolo obľúbeným miestom môjho otca keď bol unavený a farbu prvého medvedíka Ginny, ktorého dostala na narodeniny. Bŕŕ!“ znechutený výraz hovoril za všetko.

 

„Aj tak mi mala dať vedieť,“ mumlala nespokojne Hermiona.

 

„Mohla - nemohla. Verila by si jej?“ zasmial sa.

 

„Neviem, asi nie,“ pripustila.

 

„No! Som to povedal! Navyše, poprosil som ju, aby mlčala. Chcel som si vychutnať moment prekvapenia. Keby si sa videla, ako si na mňa pozerala. Fakt, akoby si videla ducha!“ zháčil sa. Teraz sa sám poprel.

 

„Tak vidíš Ron. Čo teda vlastne si, anjel?“ tipovala.

 

„Hermiona nedramatizuj, mám snáď krídla?“ pokrčil nos Ron, „dúfal som, že prejavíš viac nadšenia, keď ma uvidíš...“

 

„Ron, som rada že ťa vidím, len sa nemôžem spamätať,“ natiahla sa, aby mu chytila ruku.

Ron chcel najskôr zabrániť dotyku, ale nakoniec, s povzdychom nechal svoju ruku ležať na prikrývke Hermioninej postele a dovolil jej dotknúť sa ho.

 

Hermiona nechápavo držala jeho dlaň. Cítila že niečo drží, ale to niečo bolo bez života. Ronova ruka nebola ani teplá, ani studená, nevyvolávala žiaden pocit, akoby zvierala zhustený vzduch. Ale nepustila ju. Zadívala sa mu do očí. Bol to on.

Jej Ron.

Len nebol živý.

„Tak čo si?“ zopakovala otázku priduseným šepotom. Zlomený hlas v sebe niesol stopy žiaľu zo straty.

 

„Hermiona, nebuď smutná. Skutočne som mŕtvy, nevrátil som sa v žiadnej temnej, démonickej podobe. Som len... ako by som ti to,“ na moment sa zamyslel, „niečo, ako keď sa rozprávaš s Dumbledorom v portrétovom obraze.“

 

„Tak prečo nie si v obraze?“

 

„Pretože ho nik nenamaľoval! Myslel som, že vieš ako pribúdajú portrétové obrazy.“

 

Vedela to a vedel o tom aj Ron. Neraz sa jej smial, že ovláda čarodejnícku históriu Británie lepšie, ako Dumbledore. Nebola to celkom pravda, ale zložitú procedúru maľby portrétu a následného zariekania, aby sa duša čarodejníka mohla odtlačiť do obrazu, poznala.

„Ako teda... prečo si tu?“ pohla rukou smerom k nemu.

 

„Ako som sa zhmotnil, to neviem. Zrazu to bolo a ja som vedel, že mám ísť za tebou. Len som si odskočil za mamou,“ šťastne sa usmial.

 

„Vedel si, že máš ísť za mnou? Prečo?“

 

„Asi to bude kvôli tvojej mágii bez prútika,“ vytiahol spod jej ruky prútik a zhodil ho na zem.

 

„Ron, ale veď to sa stalo až...“ pozrela na zahodený prútik a hneď spýtavo na Rona. Dokončil vetu za ňu.

 

„Áno až... Až moja smrť mala v tebe prebudiť tú schopnosť.“ Hermionou prešli zimomriavky. Ron jej hladil ruky v snahe upokojiť ju.

 

„Čo za zvrátenec to takto naplánoval?“ sledovala Ronove prsty, ako blúdia po jej dlaniach, snažila sa zachytiť jediný vnem, ale nešlo to. Keby nevidela objatie ich rúk, neuverila by, že sa dotýkajú.

 

„Hermiona, cesty osudu, blá, blá, blá, veď to poznáš,“ Ron zámerne zosmiešňoval situáciu v snahe zľahčiť ju.

 

„Tebe to nevadí?“ nedalo jej.

 

„Harryho život tiež poznačilo jediné proroctvo a veľa s tým nenarobil. Musel sa podriadiť.“

 

Bolo to zvláštne, takto počuť hovoriť práve Rona. Kým žil, nikdy by sa nevzdal bez odporu. Krútila hlavou, nechcela uveriť tomu, čo počula. Pritiahla si spoločne spletené dlane k lícu, aby zas sklamane zistila, že necíti Ronove teplo.

 

„Netráp sa tým, Hermiona. Život s tebou, môcť ťa milovať... Bolo to najkrajšie, čo som zažil. Dokonca krajšie, ako hrať metlobal,“ doložil zámerne smiešne porovnanie a jemne vytiahol svoje ruky z jej zovretia. Nechcel, aby žialila.

 

„Ďakujem Ron,“ smutne sa usmiala nad tými slovami, „veľmi som ťa ľúbila.“

 

„Viem Hermiona, ale teraz ma musíš nechať ísť,“ pohladil ju po líci.

 

„Nie, ešte nechoď,“ opäť zovrela jeho ruky do svojich.

 

„Myslím, zo svojho života. Nijako ti nepomôžu výčitky svedomia. Zachrániť si ma nemohla, to ja som mal chrániť teba,“ pritiahol si jej ruky k sebe a vtlačil na ne ľahký bozk.

 

„Ron...“ šepla.

 

„Nie, nič nehovor. Dar používať mágiu bez prútika si získala práve vďaka tomu hroznému zážitku, takže si ma ňou nemohla zachrániť. Ani si netušila, čo si práve nadobudla. Snaž sa ju rozvíjať, aby ti bola nápomocná do budúcnosti. Rozumieš?“ zahľadel sa do jej očí a čakal odpoveď.

 

„Áno...“ s námahou zo seba dostala.

 

„Dobré dievča,“ Ron s úľavou vydýchol, „moja smrť nesmie byť zbytočná!

Má ti kto pomôcť, však? Ale áno, viem, že má. A nemusíš sa na mňa pozerať tak previnilo. Keby som ešte žil, asi by som mu musel jednu vraziť. No, prinajmenšom!

Páni, toľkokrát som to chcel urobiť! Teraz na to pozerám inak.

Ale ak ti ublíži...“ rukou naznačil šmyknutie popod krk a sklonil sa bližšie k nej, „budem ho chodiť strašiť noc, čo noc!“ zasmial sa, pobavili ho vlastné slová, hoci určite neveril predstave Severusa Snapa, vydeseného duchom. Navyše Weasleym!

 

Hermiona mlčala. Napadlo ju len jediné slovo. Surreálne! Sedí tu na posteli s bývalým manželom a on jej odsúhlasuje, ba priam ju postrkuje do nového vzťahu.

„Ako?“ slabo zaprotestovala.

 

„Ako viem že ty a Severus?“ Ron vyslovil jeho meno s ľahkosťou, až Hermionu pichlo pri srdci.

 

„Ty sama si mi to povedala, nepamätáš si to?“ pokrútil hlavou, „no hej, bola si v mdlobách, ale také niečo by si si mohla pamätať.“

 

„Ron, nič také som nepovedala a tebe už vôbec nie,“ Hermiona rázne pokrútila hlavou.

 

„Hermiona, nepopieraj, že si mala pre neho vždy slabosť.“

 

„Ehm... Ron...“ začervenala sa, skutočne to začína pripomínať divný sen.

 

„Hermiona, náš vzťah bol pekný, ale ja som nenávratne preč. On je niečo, ako tvoja spriaznená duša. Nehovor, že to tak necítiš?“ Vstal z postele, zalovil rukou pod nočným stolíkom a niečo vytiahol. Ich spoločnú fotografiu.

 

„Tak povedz, prečo si ju tam nechala, ak si nemala kvôli niečomu, či niekomu, výčitky svedomia?“ Uprel na ňu pohľad, akoby práve vyhral šachovú partiu.

 

Hermiona zalapala po dychu. Odvtedy, ako fotografiu zhodila nekontrolovanou vlnou, nemala odvahu zdvihnúť ju a pozrieť sa Ronovi do očí. Timmy ju neupratal, pretože niesla na sebe jej magický podpis. Považoval to za rozhodnutie svojej pani, nechať obrázok pod stolíkom. A teraz ju držal v ruke Ron. Opäť si sadol k jej nohám a vybral fotografiu z rámiku.

 

„Vezmem si ju,“ jednoducho oznámil a schoval fotku do vrecka.

 

„Ja naozaj neviem, Ron...“ schúlila plecia do seba.

 

„Dobre,“ povedal rozhodne, „pomôžem ti spomenúť si,“ naklonil sa k nej a priložil jej ruku na čelo.

 

Hermiona zacítila ľahké pulzovanie. Spomienka na Severusov bozk sa vynorila tak nečakane, až sa zachvela návalom vzrušujúcich pocitov. Hneď za tým pocítila, ako sa prepadala do hlbokej čierňavy mdlôb. A zrazu si vedela vybaviť každé slovo, ktoré vyslovila v stave obrovského vyčerpania. Čo však neznamenalo, že neboli pravdivé.

 

Ron, si to ty?

Ron, hneváš sa na mňa? Jja som ťa ľúbila!

  Nechceš mi odpovedať?

  Odišiel si! Nechcela som to!

  Nepoznáš ho, je iný, ako si si myslel!

  A ja... teraz to viem určite... milujem ho!

  Ron, odpusť mi!

  Ja ho milujem!

Takže ona Rona skutočne videla. A povedala mu tieto omračujúce slová!

 

„Ron, nevedela som to,“ cítila sa bezradne. Napriek Ronovej prítomnosti, bolestne zatúžila po Severusovej náruči.

 

„Hm, podvedomie je potvora. Ono vie veľa vecí skôr, ako si ich dokážeš priznať sama,“ uškrnul sa na ňu, zjavne mu vôbec nevadil obsah zabudnutých slov.

„Hermiona, niekedy je zodpovednosť na škodu. Nechaj mŕtvych odpočívať, buď zodpovedná sama k sebe a netýraj sa tým, čo sa nedá zmeniť.“

 

Toto už nebol Ron. Pozerala na neho, videla jeho podobu, ale nebol to on.

 

„Hermiona, teraz už musím ísť. Pamätaj, musíš rozvíjať svoju mágiu, aby si mohla pomôcť druhým. Máš v sebe silu, len ju musíš vedieť využiť. Dovoľ mu, nech ti pomôže.“

 

„Ron, neviem čo na to povedať...“

 

„Nehovor nič, len ti ešte ukradnem jeden bozk,“ položil jej hlavu na vankúš, pohladil po vlasoch a sklonil sa ku krátkemu bozku na pery.

 

Hermiona sa snažila zo všetkých síl, ale jeho dotyky len videla, nepocítila ani jeden. Chcela mu na rozlúčku ešte povedať pár slov, ale ako sa do nej odtiahol, tuho zaspala.

 

„Tak to má byť,“ zašepkal nad ňou Ron, zhasol svietnik a rozplynul sa v tme.

 

 

 

Ráno prinieslo vyhliadku ďalšieho jasného dňa farebnej jesene.

Hermionu ofúkol čerstvý vzduch s vôňou schnúceho lístia. Slastne sa natiahla v posteli. Tak dobre sa už dávno nevyspala. Zažmúrila na plechový muklovský budík a spokojne zistila, že má kopu času. Aj Otis ešte podriemkaval na bidielku, s nedoručenou poštou na nôžke. Hermiona sa usmiala a vstala z postele. Bola zvedavá na obsah lístku, ale rozhodla sa najskôr obliecť. Cez pootvorené okno sa cez noc stihla dnu natlačiť poriadna zima.

Zatvorila ho a kým na seba navliekala profesorský habit, magické ohrievanie Rokfortu sa postaralo o príjemné teplo.

 

Mysľou jej prebleskovali nejasné útržky nejakého sna. Snáď príjemného, s niekým sa v ňom rozprávala. O plyšovom medvedíkovi?

Predklonila sa, aby si pohodlne prečesala vlasy.

Ruka s kefou jej zastala na polceste, keď pod posteľou zazrela ležať, zadnou stranou nahor, rámik spoločnej fotografie s Ronom.

Celý sen sa jej jasne vybavil do najmenších detailov.

„Absurdné,“ zhodnotila, vypľúvajúc z úst zablúdený prameň vlasov. Natiahla po zarámovanej fotografii ruku, skalopevne rozhodnutá, že je čas vrátiť ju na svoje miesto na nočnom stolíku.

Stále v predklone, nič nevidela cez závoj vlasov. Položila ju popamäti na stolík.

Aké bolo jej zdesenie, keď sa vystrela, odhrnula si vlasy z očí a pár pohybmi ich zopla do štipca.

Rámik zíval prázdnotou!

Musela si sadnúť, keď na ňu doliehali dôsledky nočného rozhovoru s Ronom. A nakoniec svoje vlastné, zabudnuté vyznanie. Nebol to sen!

A potom jej napadlo zistenie oveľa šokujúcejšie.

Ale nie nepríjemné.

Miluje ho!

Severusa Snapa!

Áno je to tak, cítila zvláštny nával citu v hrudi. Hrial ju a napĺňal neznámou radosťou.

Zato on sa k nej správa, akoby sa nevedel rozhodnúť!

Netrpezlivé zahúkanie ju prinútilo vstať a vziať si od Otisa poštu. Pyšne ukazoval nožičku s lístkom, šuchoril pierka a čakal pochvalu.

„Šikovný Otis,“ pohladkala ho a doplnila mu vodu a jedlo.

Otvárala lístok s hraným pokojom, ale už len pohľad na známe písmo ju potešil.

 

 

Nie Vašu vďačnosť si cením

S.

 

Dvojzmyselné, nejasné... Osamelé S. v podpise. Takmer nemohla ovládnuť lícové svaly, ako ju nútilo, neustále sa usmievať.

Postavila sa pred zrkadlo. Pozerala na ňu, síce zasnene usmiata, ale úplne zošnurovaná Hermiona. Toto nie. Štipec vyletel z vlasov a dopadol niekam, kde ho zaručene nenájde bez použitia Accia. Nasledoval učiteľský habit. Prezliekať ho nemohla, len rozopla vrchné tri gombičky. Zľahka sa nadýchla, ak chcela v pokoji stihnúť raňajky, musela sa poponáhľať.

Dnes sa do Veľkej siene tešila.

 

17.11.2016 14:00:00
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one