Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Nech sa páči, pkračovanie ;-)
++++++++++++++++++++++++++++++++

 

Hermiona strávila u Kingsleyho príjemný podvečer. Keď si uvedomila, že ho nemôže viac zdržiavať, aj keď ju presviedčal o opaku, bol neoblomný a  trval na tom, že ju odprevadí až do Rokfortu.

Márne namietala, že sa primiestni priamo na hranicu a odtiaľ sa jej na ceste do školy nemá čo stať.

 

Jednoducho ju galantným „s dovolením,“ vzal do náručia a premiestnil ich.

 

Spoločne sa ocitli na samom kraji rokfortských pozemkov.

Kingsley konečne položil Hermionu na vlastné nohy a ponúkol jej rameno. Príjemné gesto prijala veľmi ochotne a bez náhlenia sa vybrali k hlavnej bráne.

Keď si bol Kingsley istý, že jej už nič nemôže hroziť, zastal a na rozlúčku Hermione pobozkal ruku.

„Dovidenia Hermiona.“

 

„Dovidenia Kingsley a ďakujem.“

 

Minister Shackelbolt čakal, kým mladá žena za sebou zavrie ťažké dvere. Až potom sa vybral na spiatočnú cestu. Asi na polceste, otočil hlavu cez plece, aby uvidel v jednom z okien čiernu siluetu. Kvôli diaľke urobil viditeľné gesto, obrátil sa a krátko uklonil. Silueta sa pohla a rovnakým zdvorilostným gestom dala najavo odpoveď.

Kingsley bol spokojný, zakrátko prešiel hranicu a odmiestnil sa.

 

 

Hermiona sa posadila k svojmu písaciemu stolíku a vybrala z neho brko a pergamen.

Otisovi sa jej počínanie hneď zapáčilo. Znamenalo to, že konečne poletí s poštou. Bleskovo bol pri svojej panej, posadil sa oproti a vyčkával na príležitosť.

 

„Áno, Otis, bude to tvoje, ale až keď dopíšem,“ pohladila ho po zobáčiku. Krátky odkaz bol hotový čoskoro. Prečítala si ešte raz napísané a narýchlo zmazala jedno písmenko.

„Otis počkaj,“ odsunula sovu nabok, keď jej chcela vytiahnuť pergamen z ruky. Pár krát lístok preložila a priviazala Otisovi o nôžku.

Kým ho vypustila oknom, zašepkala, komu má lístok doniesť.

Ja ti dám čas! Uškrnula sa do prichádzajúcej noci.

 

 

Severus Snape stál pri okne riaditeľne. Pevne zovreté ústa a už dobrú hodinu nehybný postoj, jasne naznačoval jeho nepokoj.

Keď sa dozvedel, (mal na to svoje cestičky), kto poslal Hermione predvolanie, rozhodol sa upozorniť Kingsleyho. Vedel síce iba toľko, že sa dlhodobo zdržuje kdesi v oblasti Južnej Afriky a navštevuje najvyšších náčelníkov domorodej čarodejníckej populácie, ale Hermiona bola dôležitejšia. Už len to chýbalo, aby nejaký ambiciózny zelenáč, vyštveral ku svojej kariére po jej chrbáte.

Severus mal z okna výhľad na prístupovú cestu k hradu, ale mohol ju hypnotizovať pohľadom koľko chcel, nepohol sa na nej ani kamienok.

Oči ho už začínali rezať od neustáleho zaostrovania do diaľky.

 

Keď je telo nehybné, začne pracovať myseľ. Severusovi sa popred oči premietali útržky dňa. Nakoniec mu hlavou zarezonovali slová vyľakaného chlapca.

Fakt úchyl!

Už na svoju adresu počul mnoho nelichotivého. Ale ani oslovenie Smrťožrút ho nedokázalo rozrušiť, pretože vedel, že to nie je jednoznačná pravda. Nové pomenovanie zatínalo do živého.

Prestával sa čudovať Hermione, že doposiaľ visí na Weasleyovi, ktorý na ňu neustále upieral zbožný pohľad a bol by snáď bozkával zem, po ktorej chodila.

Ber, alebo nechaj tak, šepla mu jeho hrdosť, seba si v takej pozícii predstaviť nevedel.

Ale keď si spomenul ako chutia jej ústa, aké to je držať ju v  náručí... Ďalej sa musel krotiť, lebo vzbúrená krv ho privádzala k divokým predstavám, čo sa mu ostatne stávalo v poslednej dobe často. Tuho zovrel dlane do pästí a prudko vydýchol zadržiavaný vzduch.

 

Konečne zbadal pohyb. K bráne sa blížili dve postavy v habitoch. Bola to rozhodne ona a Kingsley.

Chvála Merlinovi, prišiel včas!

Kingsley ju doviedol až ku dverám. Na spiatočnej ceste sa obrátil a pozrel rovno do okna, v ktorom stál on. Poznal Rokfort, vedel kde je riaditeľňa. Zastal a uklonil sa.

Severus pochopil priateľovo gesto. Oznámil mu, že je všetko v poriadku. Ocenil ho a poďakoval vrátením úklonu.

Viditeľne mu odľahlo, napätie z jeho tváre takmer vymizlo. Hermiona je nateraz v poriadku. Mohol sa konečne presunúť do svojho bytu, kde ako prvé, využije účinky studenej sprchy.

Bol už skoro pri dverách, keď na okno zaťukala sova.
Nie, ona neťukala, tĺkla zobáčikom do okennej tabule až rinčala, aby na seba dostatočne upozornila.

Vpustil ju dnu. Sova nečakala, kým sa okno celkom otvorí, ráznym mávnutím narazila do okenného krídla a vpadla dnu. Letela rovno k Severusovi, zakrúžila mu okolo hlavy, až potom sa posadila na stôl. Severus sa chystal na ňu zagániť, za toľký rozruch, ale tá drzá sova ho predbehla. Prižmúrila oranžové okále a hlasno na neho húkla.

 

„Pozrime sa,“ zašomral si popod nos, „čo to tu priletelo?“ Natiahol sa, že si vezme poskladaný lístok, ale sova, na jeho menší šok, uštedrila mu poriadny ďobanec do zápästia. Vyčítavo na neho pozrela. Odkedy sovy pozerajú vyčítavo? napadlo mu, ale kým jej nedal ako odmenu sovie jedlo, všetky pokusy odobrať jej poštu skončili novým ďobnutím.

Potom sama natiahla nohu a akoby nič, nechala ho vziať, čo mu patrilo.

Na pergamene bolo len pár písmen.

 

Ďakujem,

H.

 

Jeho pozornému oku neuniklo, že pôvodne bolo za písmenom H., ešte jedno písmenko. Prešiel po tom mieste palcom a na krátky okamih zazrel vymazané dvojité W.

„Pani Weasleyová, čo tým chcete naznačiť?“ zašepkal si pre seba a prial si, aby odpoveď ktorá mu napadla, nebola iba jeho zbožným prianím. Zo zamyslenia ho vyrušilo prudké bodnutie opäť do zápästia.

Tentoraz bol rýchlejší a sovu prepálil zlostným pohľadom ako prvý.

 

„Už viem, komu patríš beštia! Ty si Otis!“ vybavilo sa mu meno sovy, ktorú spomínala Hermiona.

Otis len zahúkal, pokrútil hlavou a chystal sa na ďalšie ďobnutie. Severus stihol uhnúť rukou bokom.

„Čo po mne chceš potvora! Odkaz si doniesol, môžeš letieť,“ mávol rukou k stále otvorenému oknu.

 

Otis otrčil zarazenému Severusovi nôžku. Aký je ten veľký čierny človek nechápavý!

 

Severusa bolela poranená ruka, ale napriek tomu sa mu začal Otis páčiť.

Rovnako, ako jeho majiteľka, nemal z neho ani štipku strachu a patrične to i dával najavo.

 

„Dobre. Vyhral si, napíšem odpoveď,“ natiahol sa po čistý pergamen a brko a napísal stručný odkaz. Sova sa zatiaľ dôležito prechádzala po stole.

O chvíľku už spokojný Otis odletel, aj s priviazaným lístkom.

 

Kým Severus zatváral okno, napadlo mu, o koľko by asi klesla jeho autorita, keby ho študenti pristihli v situácii, ako komunikuje so sovou a navyše sa ňou necháva manipulovať.

 

Zakrátko, vychádzajúc zo svojej kúpeľne skonštatoval, že studená voda už nie je to, čo bývala. Kedysi mu zvykla zaberať. Ľadová sprcha mu zbičovala celé telo, pokožka zbledla do sinavého odtieňa, ale rozochvené vnútro ostal nepokojné.

Narýchlo použil sušiace kúzlo, obliekol si nohavice a košeľu, ako inak, oboje čierne a usadil sa do obľúbeného kresla, pred horiacim krbom. Privolal si plný pohár ohnivej írskej whisky a dúfajúc, že jej plameň prehluší ten, čo ho spaľoval zvnútra, upil si poriadny dúšok.

Rozhodol sa, že si vychutná omamnú arómu zlatistého nápoja bez toho, aby zas premýšľal o význame jedného zmazaného písmenka. Aj keď ho neskutočne lákalo zistiť príčinu.

Lístok si vložil do vrecka habitu a prvé čo urobil, keď si pozapínal čistú košeľu bolo, že ho preložil do jedného z vreciek na prsiach.

Ale nedalo sa nepremýšľať. Priložil naň ruku a opäť si s nádejou dožičil dlhý hlt.

 

„Severus, chlapče, vidím, že staré zvyky sa ťa držia,“ zazvučalo znenazdania do ticha, „tvoja obľúbená whisky! Pravá írska, trikrát pálená, bez dymového tónu.“

 

Nemusel sa ani otočiť, ten hlas by spoznal kedykoľvek, len cez plece unavene zahundral,

„Albus, do Thora, nemôžete aspoň na výstrahu zašuchotať tou svojou mukelskou sladkosťou, kým sa takto objavíte!“

 

„No, no, Severus,“ chlácholil ho hlas z obrazu, „opäť si nabrúsený, mal by si sa tešiť zo života a nie...“

 

„Albus!“ Severus mu musel skočiť do reči, „neukázali ste sa celú večnosť a zrazu sa zjavíte s neodolateľnou túžbou, robiť mi kázne o živote?“ konečne k nemu obrátil hlavu. Ale aj to len preto, aby si privolal fľašu whisky. Príliš ho nepotešilo, že pohár má tak rýchlo prázdny. Dolial si a v rozpore s predsavzatím o vychutnávaní a možno aj ako tichý protest, proti Dumbledorovmu nečakanému vpádu, pár dúškami vlial nápoj do seba.

Príjemné teplo sa mu rozlialo v napätom tele, pár sekúnd a bude dosť otupený na to, aby mohol zniesť Albusove reči.

 

Pohľad na Severusa, vkladajúceho svoje nádeje na dno pohárika, pôsobil Albusovi bolesť. Ale tak ako ho nedokázal utešovať za svojho života, nedokázal to ani teraz.

„Neviem, Severus, či by si akceptoval rady, od portrétu naivného starca,“ zmenil taktiku.

 

„Vaše rady,“ neurčito odfrkol mladší muž a než by mal povedať niečo, čo by ho snáď aj mrzelo, priblížil si k perám svoju whisky.

 

„Severus, život je príliš dlhý na to, aby si ho odignoroval zavretý v žalároch, treba ho žiť skutočne...“ doložil Dumbledore smutne.

 

Trpký tón neušiel ani mierne podnapitému Severusovi. Jeho zmysly boli ešte stále dosť vnímavé na to, aby zareagoval podráždene.

„Albus, chcete niečo naznačiť? Vy ste sa svojho života vzdali a rovnako ste tu žili zatvorený ako mních!“ Severus sa uškrnul nad svojimi slovami.

 

„Ach Severus, možno, keby mi niekto otvoril oči... keby prišla šanca... Ty si...“ nedokončil.

 

„Čo som ja?“ zažmúril oči Severus. Vypitým alkoholom mierne strácal schopnosť okamžite zaostriť zrak, „vy ste mi dali šancu? Už ste niekedy museli dať ranu z milosti svojmu priateľovi, ktorý vám pozerá do očí a ešte pritom povie prosím, spolu s vašim menom? prešiel do šepotu, „taká to bola šanca! Stať sa vrahom...“ Hlava mu unavene klesla na prsia.

 

„Severus, všetci sme prinášali obete vyššej veci a ja ti nikdy nebudem dosť vďačný za to čo si urobil. Žachránil si ma od potupnej smrti. Na malú chvíľu nado mnou vyhrala moja minulosť a ja som za to zaplatil vysokú daň,“

 

„Vďačnosť... pche!“ odfrkol Severus. Whisky mu pomaly zamorovala myslenie. Ale pocit vlastnej frustrácie bol zatiaľ silnejší. Dumbledorova minulosť mu určite náladu nezlepší. Čo na tom, že ju mal temnú! Pokrútil hlavou a z úst mu vyšlo ďalšie pohŕdavé vyfúknutie.

 

„Severus, chlapče, ani nevieš ako sa mýliš,“ náznak výčitky v Albusovom hlase sa postaral o Severusovu pozornosť. Zdvihol hlavu a venoval mu jeden pokrivený úsmev.

 

„Tak v čom sa mýlim tentoraz, Albus?“ dotkol sa ruky, oďobanej od Otisa a myslel na jeho majiteľku, ako sa katastrofálne zmýlil v jej citoch.

 

„Poviem ti to, myslím, že si to zaslúžiš vedieť,“ odkašľal si Albus a kdesi z pozadia vypožičaného obrazu vytiahol stoličku, aby sa posadil, „bol som škodoradostným osudom donútený k rane, ktorú som dať musel, hoci som to do poslednej chvíle zúfalo odmietal. Iste vieš, že som mal sestru, krehkú Arianu. Miloval som ju a staral sa o ňu, ako sa len brat starať môže. Kým som nestretol úžasného Gellerta Grindelwalda. V mojich očiach bol stelesnením všetkého, čím som chcel byť aj ja. Odvážny a nespútaný...

Spolu sme navystrájali veci, za ktoré sa teraz hanbím. Môj brat mi dohováral, došlo k hádke, pri ktorej zahynula moja sestra. Nikdy som si to neodpustil, aj keď sme nezisťovali, z čieho prútika vyšlo smrtiace kúzlo. Pravdepodobne ju zasiahli viaceré.

Gellert zbabelo ušiel. Otvorilo mi to oči, pochopil som, že som bol na istej ceste k temnému zlu.“ Dumbledorovi sa zaleskli oči. Zložil si okuliare a začal si ich čistiť lemom habitu, len aby zamaskoval dve slzy, strácajúce sa v bielej brade.

 

Severus ho neprerušoval, začínal tušiť, že Albusove priznanie bude prekvapivé. Bolo všeobecne známe, že Grindelwalda porazil Albus, ale on o ňom zároveň hovoril akosi...

Severusovi náhlym poznaním, vybehlo obočie dohora.

 

„Áno, je to tak,“ ticho prehovoril už pokojnejší Albus Dumbledore, „Gellert po tej ceste temna pokračoval sám. Ja... nemohol som dopustiť, aby sa z neho stalo monštrum.

Zvíťazil som nad ním v boji, ale tie posledné sekundy, keď vedel, že som rozhodnutý to urobiť, len mi hľadel do očí. Myslím, že sa rozhodol, nechať ma vyhrať. Nebolo inej cesty, boli sme na opačných brehoch. A ty sa pýtaš Severus, či som musel zabiť svojho priateľa. Zabil som oveľa viac. Zabil som svojho druha, jediného, ktorého som kedy mal!“

 

„Nepochybne prekvapivá stránka vášho života...“ zmohol sa na konštatovanie Severus.

 

„Si šokovaný, chlapče?“ opatrne sa pýtal Dumbledore.

 

„Nie,“ dostal okamžitú odpoveď, „každý máme minulosť.“

 

„Aj keď mojou minulosťou je temný Gellert Grindelwald?“

 

„Nie,“ zduplikoval sucho Severus, „je to vaša minulosť,“ whisky z neho definitívne vyprchala.

 

„Tak to je dobre, možno lepšie pochopíš prosbu starého naivného blázna. Pomôžeš mi?“ nezábudkové oči sa stretli s ónyxovými.

 

„Albus, vaše žiadosti so sebou vždy niesli kopu problémov. Chvála Merlinovi, zabiť vás už nemusím,“ poznamenal cynicky.

 

Albus mal pochopenie pre jeho dušebôľ, neprotestoval, vedel že sa s ním musí vyrovnať časom. Tým skôr, že v jeho trápení mal svoj podiel viny.

„Severus, strávil som teraz nejaký čas mimo svojho portrétu. Prechádzal som z obrazu do obrazu a hľadal. Vedel som o existencii jedinej jeho maľby, ale ešte za života som stratil stopu. Až teraz sa mi ho podarilo objaviť. Je celý zašlý od špiny a predstav si celú tú večnosť strávil na povale muklovskej rodiny. Oni ani netušia, že tam kdesi pod kopou haraburdia je. Preto som ho nemohol tak dlho nájsť.“ Albusovi očerveneli líca rozrušením.

 

„Albus, čí portrét ste to našli?“ Severus sa potreboval uistiť, že jeho predpoklad je správny.

 

„No predsa Gerta!“ rumenec polial staršieho kúzelníka po celej tvári, „jediný portrét Gellerta Grindelwalda!“

 

„A vy chcete, aby som ho preniesol sem?“ Severus už videl šokujúce titulky v Dennom prorokovi, keď sa im donesie senzačná správa o stretnutí Albusa Dumbledora a Gellerta Grindelwalda.

A špekulácie novinárov o príčinách a následkoch!

 

„Nuž, stačilo by, keď mu nájdete tiché miestečko niekde v Rokville, hoci zas na nejakej povale, alebo vo veži s výhľadom na stromy, ale hlavne by potreboval zbaviť prachu a špiny,“ Albus si poriadne vydýchol, keď z neho vyšlo to hlavné, po čo prišiel za Severusom Snapom.

 

„Tak? Plánujete spoločné bývanie?“ Severus sa uškrnul a spod privretých viečok pozoroval svojho niekdajšieho zamestnávateľa. Pre toto bol Albus Dumbledore celý život osamelý!

 

„Severus, ako živým nám nebolo súdené ostať spolu. Boli sme príliš nebezpečná kombinácia. Odtlačky našich duší v portrétoch už žiadne zlo spôsobiť nemôžu,“ Albus si v prstoch žmolil bradu a prosebne upieral pohľad na Severusa.

Ten sa očami pohrával s poloprázdnou levitujúcou fľašou whisky. Nijako sa nemal k akejkoľvek odpovedi. Albusovo priznanie ho nešokovalo ako také, na to už zažil primnoho údesnejších situácií, len ho prekvapila žiadosť.

 

„Severus, prosím, to nebude pre teba problém,“ zašepkal Albus.

 

Nie, že by mu nechcel vyhovieť, vyrajbať dáku starú maľbu, nebude až taký problém, na to existujú renovujúce elixíry. Ani schovať ju všetkým z očí, hoci silno pochyboval, že by niekto Grindelwalda na maľbe mohol spoznať. Ale nemohol riskovať, že by ho mohla dáka banda fanatikov vzývať, ako predchodcu Temného pána. Premýšľal, koľko služieb bude ešte musieť preukázať Albusovi, aby mal konečne od neho definitívny pokoj. Schytil poletujúcu whisky a štedro si nalial.

 

Albus sa prudko nadýchol, náhle konanie Severusa ho vyľakalo.

Obaja mlčky pozorovali zvírenú tekutinu, kým nezmizla v Severusových ústach. Ešte okamžik si vychutnával príjemné pálenie na jazyku. Oči držal privreté, vedel, že ako ich otvorí a pozrie do prosiacich modrých očí, nebude môcť odmietnuť.

Tá chvíľa ale prišla a on musel zašomrať,

„dobre, vyhoviem vám,“ dopil zbytok whisky v  pohári a  s  nevôľou zistil, že Albus sa nadychuje k  ďalšej reči.

 

„Severus, chlapče, ďakujem! Ani nevieš, akú mám radosť!“

 

Severus vedel. Či skôr videl. Dumbledorove oči svietili ako dve slnká, celá jeho postava pôsobila akosi žiarivejšie, možno až mladšie.

 

„Hm,“ mávol rukou, aby prerušil jeho vďaku, ale Albus sa nechystal zmĺknuť.

 

„Severus, nemal by si toľko piť, whisky chutí najlepšie po malých dúškoch.“

 

„Čo už len vy o tom môžete vedieť?“ namietol podráždene Severus.

 

„Možno viem, mám za sebou dlhý život. Ty máš ten svoj pred sebou, tak prečo ho nežiť tak, ako by si chcel?“

 

„Tak to je nereálne, Albus,“ len čo ostré slová Severus vyslovil, ruka mu sama siahla na lístok schovaný vo vrecku košele. Pomaly sa začínalo stávať pravidlom, že ženy o ktoré stál, dávali prednosť mužom, podľa neho absolútne nevhodným.

 

„Severus, nereálne, alebo len nie si ochotný investovať viac, ako tvoj, nepochybne trefný, sarkazmus?“ vošiel mu do myšlienok Albus.

 

„Načo investovať do niečoho, čo nemá zmysel?“ zareagoval unavene Severus.

 

„Keď to nemá pre teba zmysel, prečo sa tým trápiš?“ Albus očividne trafil, lebo Severus len stisol zuby.

 

„Albus, nerozumiete...“ nechcelo sa mu rozoberať niečo, čomu poriadne nerozumel ani on.

 

„Severus, nuž dovoľ mi len malé pripomenutie. Koľko času si potreboval po Lillinej smrti?“

Albusova otázka nemilosrdne zaťala do živého. Severusovi zastala ruka s pohárom whisky na polceste k ústam. Lilly stratil nenávratne. Ak možno stratiť niekoho, kto mu nikdy nepatril.

A Hermiona? Jeho telo mu hovorilo jasne a nahlas, aby o ňu bojoval, ale jeho racio, zvažujúce následky z možného sklamania, protestovalo.

„Albus, odkiaľ beriete istotu, že všetko viete?“

 

„Severus, kladiem otázky a dostávam odpovede,“ usmial sa spoza okuliarov, „človek o sebe môže prezradiť veľa a ani nemusí byť zhovorčivý.“

 

„Iste, do všetkého pchať nos...“ zamračil sa Severus.

 

„Severus, hoci nepadla ani zmienka o mene,“ potmehúdsky sa usmial Albus, „zaručene obaja hovoríme o istej pôvabnej, nesmierne inteligentnej, ale smutnej mladej dáme.“

 

„Zas pcháte nos tam, kde netreba,“ podráždene zareagoval Severus.

 

„Treba, alebo netreba, teraz som len obraz a tie sa nemusia riadiť ľudskými pravidlami,“ nedal sa umlčať starý kúzelník.

 

Odpoveďou mu bolo len tlmené zahundranie.

 

„S Hermionou som nedávno viedol príjemný rozhovor,“ nadhodil do ticha Albus. Severus vytrvalo odmietal, nechať sa vtiahnuť do debaty a tak pokračoval,

„myslím Severus, že ty nevidíš šancu, ani keby si po uši do nej spadol!“

 

„Albus, nemiešajte sa mi do života!“ konečne ho okríkol.

 

„Severus, čo je toto za život? Sám, zavretý a s obrovským odstupom od všetkého živého?“ Albus privrel modré oči, schované za polmesiačikovými okuliarmi a pozorne sledoval, ako namiesto odpovedi Severus radšej obopol oboma rukami pohárik whisky.

 

„Severus, ty máš strach!“ vyhŕkol Albus.

 

„Hovoríte nezmysly,“ ostro oponoval Severus.

 

„Nie, ty sa skutočne bojíš!“ zopakoval.

 

„Albus, vy to skutočne nechápete!“

 

„Tak mi to osvetli, drahý chlapče.“

 

Severus prehltol nenávidené oslovenie,

„Albus, neviete... za celé roky pretvarovania... Skrýval som sa pod maskou chladného, zákerného bastarda, aby som nemusel čeliť výčitkám svedomia! Tým, ktorých som mal rád, som ubližoval najviac. Áno mám strach, že ktokoľvek ďalší v mojom živote skončí ako Lilly!

Roky som radšej prežil sám, okolo mňa už bolo dosť zbytočnej smrti. Nepotreboval som pre svoje chvíľkové zlyhanie sebaovládania, ponúknuť prisluhovačom Temného pána ďalšiu obeť. Mal rád, keď služobníci temna pociťovali jeho moc nad životom kohokoľvek z nich.

Bol som svedkom toho, keď zabil ženu a dieťa jedného z verných len preto, lebo sa mu zdalo, že ho rodina zväzuje a on mu nie je dostatočne oddaný! Ten úbožiak mu musel ešte poďakovať! Ja som ďakoval Merlinovi, že žiadnu rodinu nemám!

Tak ako by ma mohla milovať? Mňa, ktorý ju celé tie roky ponižoval, zosmiešňoval... aby som ju chránil. Jediný cit, ktorý môže ku mne chovať, je pohŕdanie!“

 

Whisky a Albusove provokovanie spôsobilo, že Severus zo seba vychrlil svoje obavy. Množstvo slov ho vyčerpalo. Dusil sa nimi. Privrel oči a nadychoval sa cez ústa, ale ani príliv vzduchu nerozohnal tiaž, ktorá mu bránila normálne dýchať.

Rukou krútil pohár v pomalých elipsách a tváril sa, že ho zaujíma vírenie jeho obsahu.

Ale dlho nevydržal odolávať provokujúcemu nápoju. Pár dúškov a bol preč.

 

„Severus,“ oslovil ho Albus, keď v ňom dozneli vypočuté slová, „tak málo jej veríš? Je mladá, ale rozhodne nie je hlúpa. Ak chceš dostávať, musíš aj dávať. Mal by si svoje srdce pootvoriť niečomu novému...“

 

Ďalej sa Albus nedostal vo vymenúvaní, čo by Severus všetko mal urobiť.

 

Whisky prevzala moc nad telom mladšieho muža, opretého v pohodlnom kresle a definitívne ho dostala do ríše Morfea.

 

Albus pokrčil plecia, pohľad na spiaceho Severusa ho primäl k odchodu.

„Drahý Severus...“ zašepkal ešte na rozlúčku, „odpustíš mi niekedy?“

Kým sa stratil z  vypožičaného rámu, utrel si z  oboch líc mokré, kľukaté čiarky.

 

15.11.2016 14:00:00
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one