Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Milé dievčatá,
(ak čítajú aj nejaké chlapci, prosím ozvite sa v komentoch a ja sa ospravedlním ;-))
Zvažovala som, či pridať kapitolu tak skoro po Nádhernej Chavelierkinej poviedke. (link nájdete pod týmto textom)
Ale začína mi pracovný týždeň a času bude menej.
Špeciálne venovanie tejto kapitolky je pre agatu. Ďakujem Ti za podporu ;-)
agata, myslím, že do Vianoc ešte nejaké kapitoly opravím a pridám.
Chavy, ešte raz ďakujem <3 ****************************

Večerný rozhovor so zástupkyňou Hermione pokoj nepriniesol. Len zvádzal k novým úvahám.

Samotnej Minerve McGonagallovej, ležala na srdci Severusova budúcnosť!

Zamotávala sa do osudov druhých, hoci sama žila bez partnera. Bola však v škole služobne i vekom najstaršia a z toho titulu si zrejme dovolila indiskrétny zásah do niečoho, kde si bola istá, že je nutné jej dohadzovanie.
Pretože nech sa na Minervinu snahu pozerala Hermiona akokoľvek, vychádzalo jej iba jediné.

Nenápadne sa jej snažila podsunúť, že Severus o ňu stojí, iba o tom potrebuje presvedčiť najmä sám seba.

Len jeho momentálne odmietanie nechcelo nijako zapadnúť do celku. Hermiona už mala pocit, že sa jej dymí z mozgových závitov.
Dať mu čas, chlapčisku, pripomenula si Minervine slová. Keby tak Severus tušil, čo Minerva splieta poza jeho chrbát...

 

Pred prenesením na ministerstvo čakalo Hermionu vyučovanie, musela načas nechať bokom úvahy o chýbajúcich dielikoch skladačky.

 

Pár minút pred druhou kráčala Hermiona k hranici Rokfortu. Hoci pracovala ako aurorka a pár krát viedla vyšetrovanie, mala iba hmlistú predstavu, čo všetko budú po nej chcieť. Ale napriek neistote bola pokojná.

Bez zaváhania zovrela rukami prenášadlo a počkala na známe šklbnutie, ktoré ju prenieslo na recepciu ministerstva.

 

Tentoraz sedela za pultíkom mladá, výrazne nalíčená čarodejnica. Ledabolo listovala v akomsi muklovskom módnom časopise a aj svojim odevom podčiarkovala dojem, že ako hlavnú mágiu, uznáva mágiu tela.

 

„Čo tu chcete!“ vyštekla povýšenecky na Hermionu, keď sa tak znenazdania pred ňou objavila. Časopis jej zľaknutím padol niekde do prachu pod stôl.

 

Môj ty Merlin! To je tu miesto psa? Uľavila si v duchu Hermiona.

„Dobrý deň,“ nedala najavo, že je zaskočená jej nevychovaným správaním, „som Hermiona Grangerová Weasleyová. Čakajú ma,“ oprela sa lakťom pultík a osobitne zdôraznila každú časť svojho mena. Keďže recepčná sedela na stoličke, mohla si nad ňou vychutnať jeden menší, prepaľujúci pohľad, zvrchu.

 

Žiadaný efekt sa dostavil. Dotyčná zbledla, kombinácia známeho mena, ktoré očividne nečakala a hnevu, ktorý sama vyvolala, bola účinná.

 

„Áno, moment, prepáčte, pani Weasleyová,“ rukami nervózne poletovala po záznamoch naukladaných v malých kôpkach pred ňou a vytvárala v nich zmätok, „zistím, ohlásim vás.“ Striedavo bledla a červenela, nielen že nevedela čo má robiť, ona netušila ani to, čo robí práve teraz. Chaos pred ňou narastal úmerne, so zvyšujúcou sa bezradnosťou.

 

Hermiona ju pobavene sledovala, dievčina bola úplne mimo. Bez slova zdvihla ruku s predvolaním do výšky jej očí a čakala reakciu.

 

„Och samozrejme, ste pozvaná,“ recepčná s povzdychom vzala od nej pergamen a priložila ho k ostatným, „takže vás hneď nasmerujem ďalej, len ešte musíte...“ nervózne sa začala obzerať okolo seba, zjavne opäť prizabudla, čo má nasledovať.

 

Keď Hermiona vytiahla z habitu prútik, takmer ľakom zamdlela. Ale ona nemala v úmysle žiadne preklínanie, len zľahka poklopala po zariadení na detekciu čiernej mágie.

„Žeby detektor?“ naklonila hlavu nabok a pravý kútik, spolu s pravým obočím, jej synchrónne vyleteli dohora. Recepčná sa s úľavou usmiala a Hermiona si zaželala vidieť kritériá, podľa ktorých vyberajú zamestnancov na pozíciu recepčnej. Inteligencia to asi nebude.

 

„Éé... poznáte to...“ podivene skonštatovala dievčina. Bola už úplne zmätená, len sledovala, ako Hermiona vkladá ruku s prútikom dnu. Tentoraz detektor váhal sotva zlomok sekundy a biele svetlo sa rozsvietilo.

Recepčnej sa konečne vyjasnilo a spomenula si na bezpečnostný postup. S výdychom poklopala svojim prútikom po Hermioninom pergamene.

„Hneď po vás prídu,“ oznámila s hrdosťou žiačika, ktorý čaká pochvalu.

 

Možno chcela ešte niečo dodať, ale polohlasné „puff“, ju našťastie prerušilo. Kúsok od nich sa objavil mladý čarodejník, v ministerskom habite.

 

Hermiona ho v živote nevidela, ale on ani chvíľu nezaváhal nad jej identitou. Svižným krokom bol pri nej a podal jej ruku.

„Pani Weasleyová, som Bertram Getter. Prosím,“ nastavil jej rameno, „ak dovolíte, premiestnim nás do mojej kancelárie,“ počkal, kým sa Hermiona chytila ponúknutého ramena, povýšenecky prehliadol pokusy mladej recepčnej, zapôsobiť na neho svojou mágiou tela a odmiestnil ich.

 

 

Ošumelá kancelária mladého zamestnanca ministerstva vypadala, že pamätá pených pár generácií úradníkov. Starý masívny písací stôl s ošúchaným koženým kreslom, veľká registračná skriňa a drevená stolička, boli jediný nábytok v malej miestnosti. Cez úzke špinavé okno, ktoré márne volalo po závese, alebo aspoň záclone, prenikalo pramálo svetla. A ni pár fotografií rozvešaných po stenách, už nemohlo pochmúrny dojem nijako vylepšiť.

Bertram Getter obišiel okolo stola, posadil sa a až potom Hermionu vyzval nedbalým kývnutím ruky.

„Posaďte sa, pani Weasleyová,“ vzal do ruky tmavú knihu a niečo v nej zanietene hľadal.

 

Hermiona takmer ocenila jeho snahu pôsobiť prísnym dojmom, ale to by za sebou nesmela mať školu odolnosti, voči tomu najprísnejšiemu profesorovi.

Pohodlne, ako sa len dalo na rozvŕzganej stoličke, sa usadila a nezaujato sledovala pohyblivé fotografie, ktoré určite pamätali veľa. Mlčky a trpezlivo sedela v tichu, rušenom iba Bertramovým občasným hlasitým prelistovaním.

 

Zrejme ho prestalo baviť vytvárať atmosféru dusna, ktorá na Hermionu neplatila, lebo prudko zaplesol svoju rekvizitu a hodil ju pred seba na stôl.

„Tak, pani Weasleyová,“ oprel sa o operadlo a zložil si ruky na prsiach, „iste je vám známy, dôvod vášho predvolania,“ začal zvoľna.

 

Hermiona si dala načas kým mu poskytla odpoveď, ktorú nečakal.

„Nuž, dúfam, že hodláte potrestať tých ničomníkov, ktorí ma napadli,“ zahrala ublíženú.

 

„Len nerobte unáhlené závery, pani Weasleyová!“ pichol prstom do vzduchu Bertram Getter.

 

„Mne nepripadajú unáhlené,“ potriasla hlavou Hermiona a okamžite jej bolo jasné, kam bude smerovať komplikovaný rozhovor.

 

„Unáhlené, alebo nie, všetko je v štádiu vyšetrovania,“ dôležito sa vystrel nádejný auror, až kožené kreslo zavŕzgalo v tichom proteste.

 

Skrátka, vidíš do toho figu borovú, ale je to šanca vykázať dáku činnosť. Uzavrela pre seba v duchu Hermiona. V rozpore s myšlienkami, prisvedčila mu.
„Samozrejme, predpisy,“ pozrela naň s hraným súcitom.

 

Očividne nevedel, čo si má o jej slovách myslieť,

„áno, predpisy a tie treba dodržiavať!“ poznamenal neurčito.

Opäť otvoril svoju knihu, nalistoval akúsi stránku a otvorenú ju položil pred seba.

Vedľa postavil samozapisovacie brko, aby nemusel spisovať zápisnicu ručne.

„Pani Weasleyová,“ zas sa ju snažil omráčiť kvázi nebezpečným pohľadom, „popíšte mi podrobne udalosť, ktorá viedla k použitiu zakázanej kliatby.“

 

Brko sa dalo do trhaného pohybu. Kým sa rozpísalo, vydalo neuveriteľne škrípavý zvuk. Getter doň ďobol prstom. Svoje najlepšie roky už malo dávno za sebou, len veľmi neochotne, smiešne poskakujúc, dopísalo posledné slová otázky.

 

Keby situácia nebola vážna, Hermiona by sa asi začala smiať. Mladý snaživec vyzeral ako dieťa, ktoré potajomky ukradlo rodičom prútik a kým mu na to neprídu, vyhrieva sa na výslní pocitu prevahy nad rovesníkmi.

Nariadila si neutrálny tón a hoci sa jej ani v najmenšom nechcelo vracať späť k nepríjemnej udalosti, donútila sa k odpovedi.

„Chcela som si len kúpiť sovu,“ nadýchla sa, „v Šikmej,“ pozrela krátko na neho, ale zatiaľ sa nechystal, prerušiť ju. „Keď som chcela ešte prejsť okolo Zašitej, do antikvariátu...“

 

„Ha! Čo ste sa chystali nakupovať v Zašitej uličke?“ skočil jej do popisu udalosti s radosťou nad svojím zistením.

 

„V Zašitej uličke som nebola a ani som tam neplánovala nakupovať!“

 

„Veď ste povedali, že ste šli do Zašitej, okolo antikvariátu,“ mladý auror zas zašermoval vztýčeným prstom.

 

„Povedala som, že som išla do antikvariátu, okolo Zašitej!“ Hermiona zaúpela. Začínalo to pripomínať paródiu na filmy o policajtoch. Lenže toto bola skutočnosť.

 

„Veď my to vyšetríme!“ pokýval hlavou a tým my, myslel očividne seba, „dajme tomu, že to bolo, ako hovoríte. Čo bolo ďalej? “ uprel na Hermionu ďalší zo svojho repertoáru pohľadov a Hermione už do smiechu nebolo. Začínal sa v nej dvíhať hnev.

 

„Ďalej som bola napadnutá neznámou kliatbou, od útočníka v čiernom plášti s kapucňou,“ musela sa ovládať, aby na aurora nekričala.

 

„Chcete tvrdiť, že na vás zaútočil Smrťožrút?“ padla ďalšia hlúpa otázka z jeho strany.

 

„Nie, nechcem. Tvár som nevidela, mal ju schovanú v kapucni, ako som už spomínala a nemôžem tvrdiť, že to bol Smrťožrút.“ Hermione zľahka začalo brnieť okolo žalúdku. Ešte tak potrebujem magickú vlnu! Zhlboka sa nadýchla. Teraz nie! Prikázala si a k svojmu prekvapeniu sa brnenie stratilo. Upokojila sa. Čo nešlo povedať o Bertramovi Getterovi. Prstami chaoticky poklopával po doske stola, vyšetrovanie sa evidentne nevyvíjalo tak, ako si predstavoval.

 

„Takže to nebol Smrťožrút?“ úplne sa prekonával v logickom úsudku.

 

„Netuším, v tej rýchlosti sme si nestihli vymeniť zdvorilostné frázy!“ prešla Hermiona do sarkazmu.

 

Bertram Getter vyzeral zaskočený, takmer viditeľne premýšľal nad tým, čo ďalej. Hermiona by odprisahala, že postrehla moment, keď mu napadla ďalšia otázka.

 

„Ako ste vedeli čím odraziť, podľa vás, neznámu kliatbu?“ malé očká sa mu rozsvietili.

 

„Zosilnené štítové kúzlo bolo prvé čo mi napadlo, neuvažovala som proti čomu sa bránim,“

Mlčky ďakovala Severusovi, že premýšľal aj za ňu a v podstate ju pripravil na stret s... ako ich to nazval?

Väčšina vyšetrovateľov sú nepochybne tupci...“ vynorila sa jej citácia jeho pohŕdavého vyjadrenia. Bertram Getter, zrumenený prílišnou snahou zvrtnúť vyšetrovanie tam, kam si naplánoval, nepochybne napĺňal Severusovu charakteristiku.
Sekunda váhania, na čelo mu vystúpila ďalšia vráska a už mal pripravené ďalšie skvelé odhalenie.

 

„Mohli ste použiť Expeliarmus na odzbrojenie!“ poučil ju.

 

„Použila! Na toho druhého...“

 

„Boli dvaja? To ste zatajili!“

 

„Nezatajila, nedostala som sa k tomu!“

 

„Takže dvaja Smrťožrúti na vás vrhali smrtiace kúzla a vás zachráni štítové kúzlo? Ha!“ zdvihol sa z kresla, presvedčený, že ju nachytal. Prudko sa nadychoval a Hermionu ovanul pach stresového potu.

 

„Môj štít odrazil len jedno kúzlo,druhé ma nezasiahlo, pretože môj Expeliarmus mu vyrazil prútik z ruky,“ rozprávala pomaly, snažiac sa nepreniesť do hlasu, ako ju unavuje rozhovor s ním.

 

„A potom?“ hlas mu až preskočil do výšky.

 

„Potom nebolo nič, minulo ich moje kúzlo Petrificus Totalus a odmiestnili sa.“

 

„Aha!“ Vzduch okolo Bertrama Gettera trpel neustálym švihaním prstu, ale toto gesto bolo zrejme jeho obľúbené. Prešiel dva kroky k registru, aby sa hneď otočil na päte, smerom k Hermione.

 

Tá už ani nesledovala jeho manévre, majúce za úlohu zneistiť ju.

Premýšľala nad tým, aké IQ mali uchádzači, ktorí v boji o miesto mladšieho vyšetrujúceho aurora neuspeli.

Nedal jej šancu na dlhé úvahy, opäť sa vrátil za stôl a ostal stáť v predklone, rukami opretý o stolovú dosku. Zaujal hrozivú pozíciu. Minimálne, aspoň on bol o tom presvedčený, že pôsobí hrozivo.

Podľa Hermiony, začínal byť smiešny.

 

„Aha!“ zopakoval, „odmiestnili sa? A kto teda použil zakázanú kliatbu Avada Kedavra?“ vytreštil na ňu oči a na Hermionin vkus sa k nej naklonil až príliš blízko.

Sledoval jej reakciu, čakal odpoveď, ale necítila žiadne známky, že by sa jej chcel dostať do mysle.

 

„Ja som zakázanú kliatbu rozhodne nepoužila a čo použil útočník, neviem. Bola som napadnutá neznámym kúzlom,“ zopakovala svoje tvrdenie.

 

„Ha!“ vyletelo z neho, posadil sa a tentoraz pichol prstom do knihy pred sebou, až úbohé brko poskočilo kus vedľa „podľa výpovede očitých svedkov, bolo videné zelené svetlo. Viete mi povedať, aká kliatba, okrem Avada Kedavry, má ako sprievodný efekt zelené svetlo?“

 

„Neviem, ale to neznamená, že neexistuje,“ vedela, že ako profesorka Obrany, mu práve odpovedala úplne nedostatočne, ale on to ani nepostrehol, jeho myšlienky boli niekde inde.

 

„Svedkovia videli, ako smerom od vás ide zelené svetlo!“ predniesol triumfálne, toto bol zrejme jeho zlatý klinec programu, ktorý predvádzal s hereckým nasadením.

 

„Ale nikto nemôže tvrdiť,“ zareagovala Hermiona dôrazne, „že vyšlo z môjho prútika. Odrazilo sa od môjho štítu!“

 

„Možno ste ich zastrašili a boja sa priznať pravdu!“ vyšiel zo svojou teóriou.

 

Hermiona zalapala po dychu. Pre Morganu! Kedy sa zobudí, aby zistila, že mala len nechutný sen!

„A prečo by som to robila?“ na takúto hlúposť sa ani nedalo odpovedať.

 

„To vyšetríme! Alebo vyšetrovanie urýchlime pár kvapkami Veritasera!“ škodoradostne vyhlásil a v pohľade mal divú radosť z toho, čo práve povedal.

 

To je fakt tupec! Hermiona ho začínala mať plné zuby. Tento mladý bol vo svojom vyšetrovacom zápale celkom vedľa reality.

 

„Ale to by ste vážne porušili čarodejnícky zákon z roku 1871, paragraf piaty, o používaní Veritasera. Právo akéhokoľvek čarodejníka na zachovanie osobnej dôstojnosti, zakazuje vynútené použitie Veritasera, pokiaľ Starostolec neuzná dôvody k jeho užitiu, ako vyššiu prioritu. A vy nie ste Starostolec!“

Rázny prúd reči Bertrama Gettera na malú chvíľu umlčal. Sedel maličký, vo svojom starom kresle a zvažoval možnosti.

 

„Vy, ako...?“ nechápal.

 

„Keby ste sa lepšie pripravili, na tento rozhovor, neuniklo by vám, že som pár rokov pracovala ako výkonná aurorka. V teréne! Že nie som len Hrdinka, (Pche!) a spolubojovníčka Chlapca čo prežil! A za našich čias...“ neodpustila si podpichnutie, „sme zákony nielen dodržiavali, ale aj ovládali!“ Bola rozhodnutá okamžite opustiť túto kanceláriu a podať sťažnosť nadriadeným pána Gettera. Prudko sa postavila zo stoličky, aby sa v otvárajúcich dverách takmer zrazila s vysokou postavou holohlavého čarodejníka.

 

Sekundu na seba vyjavene pozerali, aby nakoniec bol on ten rýchlejší.

 

„Hermiona Weasleyová, rád vás vidím. Leraz som sa dozvedel, že tuto mladý,“ kývol hlavou ku kôpke nešťastia, schúlenej v kresle, „vás pozval na spísanie toho nešťastného incidentu.“

Hermione práve spadol zo srdca obrovský balvan. Pochopila, že celá maškaráda bola iba osobná snaha Bertrama Gettera a nie akcia ministerstva. Usmiala sa na príchodzieho.

 

Kingsley Shacklebolt, ja vás vidím oveľa radšej!“ zagánila na Gettera a ten sa pod ťarchou jej pohľadu ešte viac stočil do seba. Vypustil z úst nešťastný povzdych.

 

Kingsley sa na neho pozrel a zrejme pochopil, čo sa tu asi odohrávalo.

„Mladý príliš tlačil na pílu, všakže?“ žmurkol na Hermionu.

 

„Nuž nepopieram,“ prikývla, „mali sme menší komunikačný problém.“

 

„Takže to bolo tak, ako si myslím!“ prísne pozrel na zblednutého Bertrama, „pán Getter, opäť plytváte iniciatívou na nesprávnom mieste. Sakra mladý, máte príliš horúcu hlavu a skutky vám predbiehajú rozum!“ čistil mu žalúdok, ale smerom k Hermione sa uškŕňal.

 

„Pán Getter,“ obrátil sa Kingsley na osloveného, „žiadam vás o nahliadnutie do zápisnice vyšetrovania.“

 

Oslovený sa zmorene zodvihol z kresla. Nepovedal jediné slovo, nečakaná prítomnosť najvyššieho nadriadeného mu totálne primrazila jazyk o podnebie. Vzal svoju tmavú knihu, možno na okamih uvažoval, že sa dá na útek, ale nakoniec, s výrazom odsúdenca pod šibenicou, mu ju podal do ruky.
Kingsley sa začítal do zápiskov, ale nasledujúcej sekunde knihu prudko otočil a vtisol ju úplne zdeptanému Getterovi pod nos.

 

„Toto je čo?“ uškrnul sa. Hermiona s menším zadosťučinením sledovala nastalú situáciu, kde sa z lovca obratom stala uštvaná obeť.

 

„Zá...zápisnica?“ tichučko šepol po tom, čo musel dva krát preglgnúť.

 

„Hermiona, pozrite sama,“ Kingsley jej ukázal popísanú dvojstranu. Tam, kde mal začínať samotný text zápisnice, bolo s výnimkou Getterovej prvej otázky, len neuveriteľné množstvo vlnoviek a slučiek.

 

„Mali by ste investovať do nového pera, mladý muž,“ odporučil mu Kingsley. Z vnútorného vrecka svojho bohato prešívaného habitu vytiahol vlastné brko a podával mu ho.

„Požičiam vám nateraz svoje a zápisnicu spíšete hneď a vlastnoručne.“

Vykúzlil dve pohodlné kreslá a vyzval Hermionu, aby sa posadila.

 

„Hermiona Jean Weasleyová, rodená Grangerová,“ začal oficiálne a teraz už zlostne fľochol na Bertrama Gettera, ktorý neveriaco stískal ponúknuté brko, „no tak, zapisujte!“

 

Menovaný sa prebral z tranzu a preochotne sa pustil do písania. Kingsley pokračoval.

„Použili ste dňa ..... v Šikmej uličke neodpustiteľnú kliatbu?“ otočil sa k šokovanej Hermione a priateľsky na ňu žmurkol, aby vyvážil prísny, oficiálny tón.

 

„Nie, nepoužila,“ odpovedala už pokojne.

 

„Môžeme na váš prútik, ako potvrdenie vášho vyhlásenia, použiť odhaľujúce kúzlo Prior Incantato?“

 

„Samozrejme,“ natiahla ruku do vrecka a podala mu prútik s révou.

 

Kingsley zamrmlal zaklínadlo a pozorne sledoval, ako z prútika vychádzajú stopy po predchádzajúcom čarovaní.

Diktoval ich do zápisu tak, ako nasledovali za sebou.

 

„Je to jasné! Getter, zapíšte, že ako dôkaz pripájame aj negatívny výsledok z detektora čiernej mágie,“ vrátil Hermione prútik a vstal.

„Koniec vyšetrovania. Vaše podozrenia, Getter, a domnienky takzvaných očitých svedkov, ktorí nemali ani toľko odvahy, aby vypovedali pod svojimi menami, sú nepodložené a vyvrátené.“

Chvíľu počkal, kým dopíše nadiktované, naklonil sa k nemu a vzal si späť požičané brko. Podpísal sa pod zápisnicu a rovnako vyzval k podpisu aj Hermionu.

Na záver urobil pohyb prútikom a listina sa sama zrolovala a zmizla v útrobách registračnej skrine.

„Hotovo!“ spokojne si oprášil ruky Kingsley Shackelbolt.

 

„Poďte Hermiona, smiem vás pozvať na šálku kávy?“

 

„Šálka kávy v príjemnej spoločnosti vždy dobre padne Kingsley,“ usmiala sa Hermiona.

 

„S potešením vás odprevadím,“ pohol sa smerom k dverám, nevenujúc zničenému Bertramovi Getterovi už ani pohľad.

 

„Veľmi rada,“ Hermiona skutočne veľmi rada opustila nevľúdnu kanceláriu.

 

 

Kingsleyho kancelária pripomínala skôr rezidenciu. Hermiona v nej už pár krát bola, a nikdy ju neprestala ohromovať obrovským priestorom. Čo iné sa ale dalo čakať v kancelárii samotného Ministra Mágie.

 

Kingsley Shacklebolt usadil Hermionu do kresla a dal doniesť domácemu škriatkovi dve šálky pravej arabskej kávy.

Škriatok bol späť takmer okamžite a Hermiona slastne vdýchla horkastú vôňu čerstvej kávy.

„Hm... skvelé,“ vzala si do rúk ponúknutú šálku.

 

„Hermiona, berte to prosím ako malé ospravedlnenie, za toho prílišného snaživca,“ Kingsley vyzeral dosť znechutene, „viete, v jeho prípade celkom platí Nomen omen a občas stráca zdravý úsudok v snahe postúpiť vyššie.“

 

„Nerozumiem, ako mohol byť prijatý na ministerstvo!“ pokrútila hlavou Hermiona, ale konečne sa jej uľavilo po stresujúcom zážitku. Kingsleymu verila ako málokomu, v jeho prítomnosti sa mohla uvoľniť.

 

„Prijatie nových ľudí má na starosti zvláštne oddelenie a všetky testy sú magicky chránené, ale to viete, každý je niekoho známy. Poznám jeho ambície, budem musieť dať návrh na preverenie jeho schopností a vyšetrovacích metód. Hneď ako mi priletela sova a dozvedel som sa že ste predvolaná, tušil som, že to má na svedomí on,“

Hermiona po jeho slovách spozornela.

Kingsley sa zháčil, zbadal že v spravodlivom hneve povedal viac, ako mal.

„Ou!“ ticho vypustil z  úst.

 

„Kingsley, o akej sove rozprávate?“ ani si neuvedomila, že zas zdvihla jedno obočie.

 

„Nuž o poštovej,“ zahováral, ale už nemohol vziať späť povedané.

 

„Prezradíte mi, kto vás upozornil, že ma predvolali?“ len dvaja ľudia vedeli kam má ísť. Myslela si, že pozná odpoveď skôr, ako sa Kingsley rozhýbal k odpovedi.

 

„Hermiona, má o vás starosť, nezazlievajte mu to. Keby nebol poslal sovu, ktovie ako dlho by ste tam sedeli a s akým výsledkom,“ ešte stále nepovedal meno, ale už ani nemusel.

 

Nepovedal Hermione ani to, že ho sova zastihla až v Etiópii, kde s istým kmeňovým náčelníkom zotrvával v rozhorčenej debate o tom, aký pokoj mali tamojší čarodejníci pred tým, ako sa muklovia rozhodli, že musia všetko preskúmať, zmapovať a scivilizovať. Práve preberali možnosti cloniacich zaklínadiel, ktoré by muklom skryli celé čarodejnícke oblasti, tak ako je to aj v Británii, keď priletela sova s odkazom od Severusa. Stručné oznámenie, pre neho tak typické, že je Hermiona neprávom obvinená z použitia zakázanej kliatby, ho donútilo konať. A rovnako aj Severusov naliehavý dodatok, pripomínajúci mu pár láskavostí, ktoré pre Kingslyho vykonal, ešte v časoch svojej činnosti pre Rád.

Ani chvíľu nepochyboval o pravdivosti tvrdenia. Poznal Hermionu a veril Severusovi.

Vzal s pochopením Severusov nenápadný nátlak, v snahe za každú cenu pomôcť Hermione.

Bol by zasiahol, aj keby nebolo, pre Severusa celkom netypického, dovetku.

 

Hermiona nečakala takúto odpoveď. Tipovala Minervu a jej materské inštinkty.

Nové zistenie sa jej ale kupodivu páčilo viac. Oveľa viac. Hrejivo ju naplnilo a mala čo robiť, aby sa nezačala prihlúpo usmievať.

 

„Takže Severus. Snape,“ dodala rýchlo, „ Ale keby ste boli prišli o pár sekúnd neskôr, stretnete ma na chodbe, alebo priamo u patričného nadriadeného, podávať sťažnosť za nevhodný prístup počas vyšetrovania, navyše s vyhrážaním sa Veritaserom.“

 

Kingsley ostal na moment zarazený a Hermiona pokračovala, „Takto mi stačí váš prísľub, že to s ním vyriešite. Nežiada sa mi vláčiť sa po ďalších vyšetrovaniach.“

 

„Taký sľub vám dám s potešením,“ Kingsley sa konečne usmial a s chuťou sa napil kávy, „som rád, Hermiona, keď vám opäť vidím v očiach bojovnú iskru. Vy by ste tuším toho mladíka zrovnali aj bez môjho zásahu a na pomoc by som prišiel jemu,“ zasmial sa vlastnému vtipu a Hermiona sa s istou dávkou zdvihnutého sebavedomia k smiechu pridala.

 

 

*Vysvetlenie Nomen omen : Getter - karierista

13.11.2016 11:48:35
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one