Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Milé čitateľky,
približne tretina poviedky je za mnou. Úspešne, či aspoň ako tak... Dnešnú kapitolu som prekopávala cca dve hodiny. Tak si tu uvažujem, nebolo by lepšie napísať niečo nové?
A hneď si aj odpovedám - nebolo! Treba mi dokončiť ešte dve poviedky a potom môžem skočiť na ďalšie rozpísané.
Držte palce prosím. ;-)
Ďakujem!
vaša nad

****************************************

 

Už celé dva dni Hermiona blahorečila aristokratickému pôvodu Salazara Slizolina a bezpochyby jeho, veľkorysému riešeniu priestorov hradu. Aj keď, vedomie že to bol zase len on, kto založil istú fakultu toho mena, trochu kazilo jej spokojnosť.

Už celé dva dni... na Severusa nenatrafila.

Už len konfrontácia so spomienkami na neho, jej vyvolávala žalúdočné kŕče. Keby sa s ním stretla teraz, skôr ako sa dokáže upokojiť, či skôr ignorovať určitú časť svojich pocitov, dopadlo by to určite zle.

Nevedela prísť na akýkoľvek dôvod, prečo sa k nej choval odmietavo.

Chcela sa na neho hnevať, chcela zúriť, nenávidieť ho preto, ako sa s ňou zahrával.

Ale či mu to v podstate sama nedovolila? Opäť.

Svoju zlosť si ventilovala na úbohých študentoch, ale voči Severusovi, nech sa akokoľvek snažila, zlosť necítila.

 

 

„Hermiona, počkajte prosím!“ začula za sebou známy hlas. Akosi tušila, že tomuto rozhovoru sa nevyhne. Za pár týždňov od návratu na Rokfort, stihla narobiť okolo seba nemalý rozruch a správy o jej počínaní sa nevyhnutne museli dostať aj k týmto ušiam. Zastala a kým urobila obrat na päte za hlasom, nasadila ten najnevinnejší úsmev, akého bola momentálne schopná a sladko zašveholila.

„Minerva! Čo môžem pre vás urobiť?“

 

„Ďakujem, Hermiona, chcela by som sa s vami len porozprávať,“ zašepkala jej zástupkyňa spiklenecky do ucha.

 

„Nuž, môžem vás pozvať do svojich komnát, Minerva? Sú momentálne bližšie, ako vášh kabinet.“ Hermiona správne pochopila Minervinu snahu o  rozhovor v  súkromí. Ani ona netúžila rozoberať čokoľvek medzi pobehujúcimi študentmi.

 

„S radosťou,“ Minerve viditeľne odľahlo.

 

O malú chvíľku, už Minerva pohodlne sedela v kresle a sledovala Hermionu, ako cez krb objednáva v kuchyni hradu harmančekový čaj.

Hermiona si ani nestihla vytriasť z vlasov popol, keď sa objavil Timmy s plným podnosom.

 

„Má pani Hermiona ešte želanie?“ naklonil okatú hlavičku nabok a uhladil si kuchynskú utierku, uviazanú na spôsob tógy.

 

„Ďakujem Timmy, dnes už nie,“ Hermiona mu venovala vďačný úsmev, načo s pufnutím zmizol.

 

Minerva celú scénu sledovala zo záujmom.

„Zjavne to už s domácimi škriatkami viete, Hermiona,“ narážala na Hermionine študentské pokusy, vybojovať pre nich slobodu a plat. Vtedy urazení škriatkovia takmer opustili Rokfortský hrad.

 

„Áno,“ Hermiona sa trochu zahanbene usmiala, „trvalo mi, než som pochopila ich odlišné vnímanie. Celkom odlišné. Ale slušné zaobchádzanie si zaslúžia aj tak.“ Prisadla si oproti Minerve a vytriasala si zamotané kadere.

 

„Timmy je s vami spokojný, inak by ste škriatka nedostali dvakrát na rovnaké miesto.“

Minerva sa odmlčala a na krátko zavládlo ticho.

 

Hermiona uprela pohľad na pootvorené okno a napadlo jej, kade asi lieta Otis. A tiež nechcela Minervu prerušovať ďalším táraním o škriatkoch, kvôli nim za ňou určite neprišla.

 

Minerva odložila nedopitú šálku na tanierik a viditeľne hľadala slová, ktorými by začala.

„Hermiona, viete,“ nervózne si prepletala prsty, „mám o vás obavy.“

 

„Obavy? Nerozumiem, kvôli tým útokom?“ Hermiona skôr čakala kázanie o svojom prístupe k študentom a nie obavy.

 

„Áno, kvôli útokom,“ Minerva jej prikývla.

 

„Bola som predsa aurorka, podobné situácie boli súčasťou rizika tej práce,“ Hermiona pokrčila plecia.

 

„Iste, nepozdáva sa mi to ale... ostali ste ležať v žalúdku primnohým. Ja mám však obavy kvôli vám samotnej,“ vydýchla Minerva.

 

„Dokážem sa ubrániť,“ namietla Hermiona, len nebudem rozoberať ako, doložila v duchu pre seba.

 

Minerva znervóznela, nechcela hovoriť o veciach týkajúcich sa Hermiony zvonku, ale zrejme jej narážky neboli pochopené. Musela prejsť priamo k veci.

 

„Hermiona, mám na mysli váš súkromný život,“ Minerve stúpala červeň do líc, vetu zo seba dostala na jeden výdych.

 

Hermiona si musela slová zástupkyne prehrať v duchu ešte raz. Nemohla uveriť, že Minerva má starosť o jej súkromie.

„Súkromný život?“ začínala si už pripadať hlúpo, odpovedať otázkou, ale tento rozhovor sa začínal stáčať smerom, kde tušila problémy.

 

„Hermiona, prosím, nechápte ma zle,“ Minerva mala prsty prepletené tak tuho, až jej obeleli, „roky som bola vašou fakultnou riaditeľkou a potom, ako ste prišli o rodinu a o manžela, bola som presvedčená, že návrat sem ... že je to to najlepšie riešenie pre... pre všetkých,“ dodala narýchlo a keď jej zarazená Hermiona neodpovedala, pokračovala.

„Bola to náhoda, ktovie? Že sme práve potrebovali profesora Obrany a Severus ma nechal rozhodnúť, koho vezmeme na voľné miesto,“ Hermiona sebou trhla pri zvuku známeho mena a  Minerva, spokojná jej reakciou, prilievala olej do ohňa, „a myslím, že ma to nechal urobiť len preto, lebo dobre odhadol moju voľbu.“

 

Hermiona pomyselne otvárala oči úžasom, o čom to Minerva rozpráva?

„Vedel?“ opäť len zopakovala vypovedané slovo, „ako to mohol vedieť?“

Ale ani nepotrebovala počuť odpoveď. Iste, Minerva mohla osloviť i iných kandidátov, no ona bola z jej fakulty, dobrá študentka, Hrdinka, navyše aurorka, dočasne bez práce…

 

„Drahá, vždy som dúfala, že vás získam na miesto profesorky. Vy sem patríte! Nemala som v pláne osloviť kohokoľvek iného.“

 

Hermiona teraz už vôbec nerozumela konaniu Severusa. Najskôr sa dostane do školy s jeho tichým súhlasom, potom jej zamotá hlavu a nakoniec sa tvári, akoby ani neexistovala.

 

„No a teraz...“ Minerva evidentne prechádzala k ťažšej časti, „neviem, či som neurobila chybu, či váš príchod sem bola aj vaša voľba, alebo len moje presviedčanie.“

 

„Nie,“ vyhŕkla Hermiona, „potrebovala som zmenu a som vám vďačná za šancu,“ dúfala, že Minerva nie je schopná čítať myšlienky, lebo jej napadla vďaka za šancu na úžasný bozk, od istého komplikovaného profesora.

 

Minerva myšlienky nečítala, k legilimens by sa jej chrabromilská povaha neznížila, ale krátky zasnený úsmev na Hermioninej tvári, jej neušiel.

„Priznávam,“ pripustila Minerva, „ nebolo odo mňa príliš ohľaduplné, ponúkať vám prácu, keď ste boli v zložitej životnej situácii, ale my sme tiež nemali na výber. Nutne sme vás tu potrebovali.“

 

Pripomienka Ronovej smrti Hermione zaťukala na takmer zahojenú ranu na duši. Prestala si pripisovať vinu, že ho nedokázala zachrániť, ale pocit viny, že ho zrádza, pretrvával.

A teraz sa dozvedá, že jej príchod sem bol takmer naplánovaný.

„Ale prečo ja?“ šepla priškrteným hlasom, ale na Minervu nepozrela.

 

„Povedala som vám, nemala som iného kandidáta,“ zopakovala svoje slová Minerva.

 

„Nehovorte, že nikto iný by nespĺňal kritériá a nemohol učiť Obranu. Mnohí s aurorov by miesto s radosťou prijali, tak prečo ja?“ teraz jej Hermiona pozrela priamo do očí.

 

Minerva by sa najradšej odmiestnila, ale v hrade to možné nebolo. Nadýchla sa teda a neostalo jej nič iné, ako odpovedať.

„Pretože, keď sme so Severusom zvažovali konkrétnu osobu, vhodnú na uvoľnené miesto profesora, tváril sa, akoby mu to bolo jedno. Až vaše meno ho vyprovokovalo k hromade námietok a dôvodov, prečo práve vy nebudete stáť o ponuku. Poznám ho roky, nie vždy sú mi jeho reakcie jasné, ale po tej vlne protestov som pochopila, že v škole chce mať práve vás.“

 

„Zvláštny spôsob, ako vyjadriť uznanie,“ ironicky poznamenala Hermiona a ani si neuvedomila, že jej vyletelo dohora jedno obočie.

 

Minerva citlivo vnímala Hermionin neverbálny prejav, odkašľal si a uchlipla studený čaj, aby potlačila túžbu spokojne sa usmiať. Jej domnienky boli veľmi blízko pravdy.

„Z pozície riaditeľa, mohol moje rozhodnutie kedykoľvek vetovať, ale neurobil to,“ významne podotkla.

 

„Čo tým chcete povedať, Minerva?“ nespúšťala z nej pohľad Hermiona.

 

„Že Severus, s výnimkou rozhodnutí, ktoré musel robiť pre dobro Rádu, neurobí nič proti svojmu presvedčeniu, len...“ Minerva dnes trpela akútnym nedostatkom slov, „len niekedy mu tie rozhodnutia trvajú dosť dlho, kým pochopí, že je to správne rozhodnutie.“

 

„Nemyslím, Minerva, že by bol nerozhodný...“ Hermione len pomaly dochádzalo, o čom je tento rozhovor.

 

„Samozrejme, nenájdete lepšieho majstra v sebaovládaní a pod ten jeho hrozivý výraz sa dá kadečo ukryť,“ Minerva mala možnosť opäť pobavene sledovať, ako Hermiona prižmúrila oči. Ktovie, či si vôbec uvedomuje, že kopíruje riaditeľovu mimiku?

 

„Viete Hermiona, dokázal presvedčiť všetkých, azda aj on sám tomu začal veriť, že je skutočne na strane Toho-čo-už-nie-je. Chvála Merlinovi!“ Minerva s úľavou vydýchla.

 

„Tak ako si môžete byť taká istá?“

 

„Hermiona, zabúdate, že hoc jeho pravé dôvody k spolupráci zo stranou Svetla poznal len Albus Dumbledore, ja som rovnako vedela o jeho práci a nemala som dôvod pochybovať. Čo celý čas podstupoval pre Fénixov rád, bolo neoceniteľné. Ale na druhej strane, dvojtvárnosť človeka poznačí, ale najmä ho naučí nedôverovať. Sebemenšie pochybnosti ho donútia cúvnuť,“ Minervu rozhovor vyčerpal viac, ako by si priala, ale keď sa už raz rozhodla, musela ho dotiahnuť do konca.

Všimla si, či skôr vycítila, že obaja, Hermiona i Severus chodia okolo seba s niečím nevysloveným. Rovnako vedela, že obaja mali z minulosti dôvod na pochybnosti o správnosti svojho konania. A tiež, že v súčasnosti boli obmedzovaní len vlastnými predsudkami.

Keď sa už prepožičala k činu, aby Hermionu priviedla po rokoch späť na Rokfort, chcela si byť istá, že neurobila priveľkú chybu.

 

Hermiona vstrebávala Minervine slová. Nemusela ju presviedčať o Severusovej lojalite, to dávno vedela aj sama. Len jej začali byť jasnejšie niektoré z jeho reakcií. Skrývanie pravých pocitov patrilo práve k nim. Ale, keď ju vášnivo bozkával, iste sa nepretvaroval.

Čo za pochybnosti ho donútili cúvnuť? Nebola si vedomá žiadnej zámienky. Proste zamdlela z vyčerpania, čo je i on sám potvrdil.

Potrebovala čas i pre seba. Rozhodne jej pomôže vyrovnať sa pocitmi nevery voči Ronovi.

 

Minerva videla, že Hermiona o niečom úporne premýšľa. Dobré bolo že neodporovala.

Chôdza po tenkom ľade bola risk, ale získala istotu, že tí dvaja si potrebujú utriediť myšlienky, aby našli cestu k sebe. Ale v tom im už nepomôže.

 

„Minerva?“ oslovená pohliadla do smutných orieškových očí, „kto bola Callista Creighton?“

Po zvláštnom rozhovore sa Hermiona odvážila položiť otázku, ktorá ju ťažila.

 

Minerva zbledla. Musela sa pár krát nadýchnuť, kým bola schopná odpovedať.

„Tak o nej viete. Iste, veď článok o nej bol i v Dennom Prorokovi...“ zas si uchlipla z čaju a tentoraz úspešne natiahla čas použitím ohrievacieho kúzla.
„Callista Creighton. Smutný prípad. Koľko toho o nej viete?“ spýtala sa otvorene Hermiony.

„Len pár slov z Denného Proroka a nejaké nesúvislé táranie umrnčanej Myrty. Chodila sa vyplakávať na jej toalety a Myrta si ma s ňou zmýlila,“ nechcela zabiehať do podrobností Hermiona, chcela počuť pravdu od Minervy.

 

„Nie som si istá, či sa na ňu pýtate tej správnej osoby, ale ... Callista bola metamorfomagička. Veľmi dobrá, učila som ju, mohla byť tak o päť – šesť ročníkov staršia od vás.

Ale na jej smolu, metamorfóza bolo to jediné, v čom vynikala. Nedokázala ani doštudovať školu pre ošetrovateľky,“ odmlčala sa a šálku čaju opäť využila na zváženie ďalších slov.

„Veľa toho už neviem. Potom, ako sme dali do poriadku vojnou poničený hrad, usporiadali sme vo Veľkej sieni karnevalový ples. Pre študentov súčasných, ale aj bývalých.

Malo to byť niečo, ako oslava víťazstva nad temnom.

Vtedy ste boli, Hermiona, veľmi populárna. Mali ste tou dobou pár dní po svadbe s pánom Weasleym a mnohé študentky sa vám túžili podobať. Neverili by ste, koľko variácií na vaše vlasy tu bolo v ten večer. A vtedy prišla ona. Callista.

Na malé detaily bola vašou dokonalou kópiou. Niektorí si mysleli, že ste to vy, ale keď Callista pocítila aký záujem vyvolala, v rozrušení nad sebou chvíľami strácala kontrolu a menila sa do svojej prirodzenej podoby.

Myslím, že Severus v ten večer pil k večeri miesto vína, tú svoju whisky. Po príchode Callisty, pustil z ruky pohár. V tom hluku si to nik nevšimol, ale ja som sedela vedľa neho, viete, zasadací poriadok. Muselo mu byť jasné, že to nie ste vy, ale rozhodne som ho v ten večer videla v jej spoločnosti.

Callista bývala v Rokville a od toho karnevalu ju všetci poznali ako tú, čo sa podobá na Hrdinku. Veľmi stála o prácu pomocnej ošetrovateľky, ale bez vzdelania som ju nemohla prijať. Bola neúnavná, chodievala sem často, ale viac vám nepoviem, boli by to len domnienky.“

 

Minerva sa odmlčala. Nenápadne si zotrela z čela neexistujúce kvapky potu a v duchu musela samu seba pochváliť za rečnícky výkon. Bola rada, že Hermione konečne povedala čo vedela.

Bola si istá, že sa k nej museli dostať rôzne klebety o Calliste. A Severus nebol práve z tých, ktorí by cítili potrebu siahodlho zdôvodňovať svoje konanie.

 

Hermiona zatiaľ pôsobila pokojným dojmom. Upierala pohľad kdesi do neurčita a bezosporu úporne premýšľala.

 

Minerva ocenila, že nekladie žiadne otázky, ale i tak, pre istotu, obopla rukami čajovú šálku a alibisticky sa sústredila na pomalé popíjanie čerstvo doliateho horúceho čaju.

 

Cez pootvorené okno doliehali výkriky nadšených fanúšikov metlobalu, sledujúcich tréning svojich obľúbencov. Boli to momentálne jediné zvuky, ktoré sa ostro ozývali v ťaživom tichu.

 

Hermionino srdce po záplave informácií trepalo ako krídla dravého vtáka, polapeného v tesnej klietke. Dozvedela sa mnohé, ale bola stále zmätená.

Severus v spoločnosti jej kópie? Ostatne, prečo by ju to malo trápiť, ona sama bola tou dobou čerstvo vydatá. Mohol byť s kým chcel.

Ale on bol akoby s ňou.

Na karnevale muselo byť okolo neho mnoho žien.

A on si vybral Callistu.

Tak s kým chcel byť v skutočnosti?

S Callistou, alebo....

 

Okenné krídlo vrzlo do ticha. Obe ženy k nemu naraz obrátili hlavu.

„Otis!“ potešene zareagovala Hermiona, nad návratom svojej sovy. Vták dosadol svojej pani na rameno a dôležito si našuchoril pierka.

 

„Asio otus,“ spoznala druh sovy Minerva, „vybrali ste mu príhodné meno, Hermiona.“

 

„Ďakujem Minerva,“ Otis sa na jej pleci pomrvil a dožadoval pozornosti. Spokojne zahúkal, až keď mu Hermiona začala prstom uhládzať pierka.

 

„Hermiona, je tu ešte niečo,“ Minerva zalovila vo vrecku habitu a vytiahla zvitok pergamenu, zapečatený osobnou magickou pečaťou. Položila ho na stôl pred Hermionu. Otis urazene húkol a odletel na svoje bidielko pod oknom. Nechápal, prečo poštu doniesol niekto iný a nie on.

 

„Z ministerstva,“ Hermione stačil letmý pohľad, aby vedela o čo ide. Ako aurorka sama odoslala hromady takýchto predvolaní.

 

„Prišlo to ráno zabezpečenou poštou a zatiaľ mám ešte stále právomoc preberať úradné zásielky pre zamestnancov,“ dodala Minerva, akoby sa chcela ospravedlniť za to, že jej práve ona musí odovzdať nepríjemné správy.

 

„Počkajte!“ Hermiona zastavila odchádzajúcu Minervu, „ostaňte prosím, kým ho budem čítať.“

 

Minerva sa opäť usadila. Hermiona položila ruku na zvitok. Len jej ruka mohla pergamen otvoriť. Pre kohokoľvek iného by bolo prečítanie dokumentu nemožné. Začal by horieť neuhasiteľným plameňom, keby sa pokúsil zlomiť pečať.

Keď si pečať overila, že Hermiona je správna osoba, sama pukla v polovičke a zvitok sa rozvinul po stole.

S povzdychnutím, sledovaná súcitným pohľadom Minervy, začala nahlas čítať.

 

 

 

S poverenia Ministerstva Mágie a Čarov, oddelenie Kontroly zneužívania neodpustiteľných kúziel.

 

Hermiona Jean Weasleyová, rodená Grangerová, momentálne bytom v Rokfortskej škole Čarov a kúziel,

 

Dostavte sa dňa ..... k vyšetrovaniu a objasneniu prípadu, popísaného svedkami,

ktorý sa stal v Šikmej a následne v Zašitej uličke dňa .......

Vaša prítomnosť na vyšetrovaní je nutná, neprítomnosť neospravedlniteľná.

 

Predvolanie funguje zároveň ako prenášadlo, aktivuje sa dňa .... o 14.00 hod.

 

Vr, mladší vyšetrujúci auror, Bertram Getter

 

 

 

 

„Takže zajtra,“ skonštatovala Minerva.

 

„Zajtra,“ šepla Hermiona. Severus ju upozornil, že je to vysoko pravdepodobné, ale až kým nedržala v ruke tento nezmysel, odmietala uveriť. Ministerstvo zrejme nemá nič lepšie na práci.

Meno Bertram Getter, jej nič nehovorilo. Musel byť prijatý, až po jej odchode.

Nechali, aby to vyšetroval nejaký neskúsený auror? Bolo to celé trochu zvláštne.

Tak veľmi teraz túžila po objatí. Chýbal jej pocit bezpečia.

Cítila sa sama a nahnevaná.

 

„Severus povedal,“ ozvala sa Minerva, „že tam môžete ísť aj sama, prenášadlo je bezpečné.“

 

„Severus? Ehm, teda riaditeľ Snape o  tomto vie?“

 

„Hermiona,“ Minerva sa usmiala nad jej prerieknutím, „viete o niečom, o čom by Severus nevedel? Navyše, ťažko zakryť pôvod toho pergamenu.“

 

„Pravda,“ hlesla Hermiona.

 

„Nechám vás, mali by ste si odpočinúť, zajtra vás čaká ťažký deň,“ Minerva ju matersky pohladila po chrbte.

 

Bol to príjemný dotyk, cítiť niečiu starostlivosť, ale nedalo sa to ani porovnať s dotykmi, ktoré by si priala cítiť oveľa radšej.

 

Minerva sa vo dverách ešte otočila a Hermiona zbadala v jej pohľade akúsi neistotu.

„Povedzte, Hermiona, bola to chyba, že som vás presvedčila k návratu do školy?“ v hlase mala tichú naliehavosť a Hermiona vedela, že jej odpovie pravdivo.

 

„Nie,“ zašepkala, sotva počuteľne, ale zreteľne.

 

„To je dobre,“ usmiala sa Minerva, „dajte tomu tvrdohlavému chlapčisku čas.“

 

Dvere sa za ňou pomaly zavreli a Hermiona ohromene zopakovala neuveriteľné pomenovanie.

Chlapčisku?

08.11.2016 21:22:43
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one