Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Milé dievčatá!!
Ešte stále som bez vlastného pc... Som ako bez ruky a to už ani nehovorím o ďalších aktivitách, na ktoré môžem bez programov v pc zabudnúť...
Ale k téme - dnešná kapitola sa mi osobne nepáči. Ale čo už, je aká je, patrí do poviedky.
Držte prosím palce, nech sa podarí dať dokopy môj starý pc. Nádej tu je, ale... veď viete ako to občas chodí...
Majte sa krásne, pohodovo!!
Vaša nad
PS: Ďakujem krásne sa komentíky!!!!!
----------------------------------------

Hermiona zazrela nejasné obrysy postavy pred sebou.

Ron, si to ty?

Žiadna odpoveď. Len strašidelné hučanie v ušiach.

Ron, hneváš sa na mňa? ...ja som ťa ľúbila!

 

Nechceš mi odpovedať?

 

Odišiel si! Nechcela som to!

 

Nepoznáš ho, je iný, ako si si myslel!

 

Teraz to viem určite, milujem ho!

 

Ron, odpusť mi!

 

Ja ho milujem!

 

Hermiona už nepočula ani svoj vlastný hlas, hučanie v  ušiach prehlušilo úplne všetko.

Čierňava pohltila všetko! Vtiahla ju do seba a  umlčala prietrž pocitov.

___________________

 

 

Taký nával šťastia Severus necítil veľmi dlho. Vlastne, nemohol si spomenúť, či vôbec niekedy bol skutočne šťastný.

Hermiona reagovala na každé jeho zachvenie, oplácala mu každý dotyk s  rovnakou intenzitou. Poddajne sa mu prispôsobila v  náruči, akoby tam odjakživa patrila.

Keď pocítil jej túlavú ruku, ako ho hladí po tvári, začal veriť na zázraky.

To v čo sa neodvážil celé tie roky ani len dúfať, sa mu teraz splnilo.

Chrabromilu pridávam tisíc bodov!  

Nachádzal sa v stave takmer euforickom a o to väčší bol jeho šok, keď mu Hermiona oťažela v rukách. Keby ju nedržal pevne, zviezla by sa rovno na podlahu.

Čo sa to?

Neochotne sa musel vrátiť do reality. Chytil ju popod nohy, zdvihol do náručia a prebehol pohľadom po triede.

Drevená lavica s tichým vrzgotom nanovo zmenila svoju podobu. Natiahla sa do tvarov pohodlnej pohovky.

Severus oprne uložil Hermionnu a priložil si ucho k jej ústam. Spokojne sa odtiahol, keď ho pošteklil slabučký závan dychu. Oslovil ju.

„Pani Weas... Do trola! Hermiona!“ skríkol napokon, nedbajúc na formality.

„Hermiona, preber sa!“ priložil dlaň na jej bledé líce a jemne ňou potriasol.

  Nereagovala na jeho volanie, len ležala a hlboko spala.

Vzal do rúk jej zápästie a snažil sa jej zmerať tep. Šlo to ťažko, jeho vlastné srdce sa pokúšalo urobiť v hrudi salto mortale.

Po chvíli premáhania predsa len zacítil slabý tikot. Bol tam. Zrýchlený, ale zreteľný, tep jej srdca.

„Ja idiot,“ zanadával si Severus polohlasne, „musela byť na smrť unavená, po tom obrovskom výdaji mágie!“

Jasne sa mu vybavovali jeho vlastné začiatky, keď po vyčerpávajúcich pokusoch, koľko toho dokáže, prespal celú noc aj deň v jednom kuse.

Privolal si Posilňujúci elixír, nadvihol Hermione hlavu a vlial jej ho do úst. Vďaka reflexom ho poslušne prehltla.

Teraz nemôže robiť nič, než čakať kým sa preberie sama. Jej telo si samo povie kedy, len vďaka podanému elixíru, to bude o niečo rýchlejšie.

Prisadol si na pohovku, ktorá sa hneď poslušne rozšírila, aby mali obaja dosť miesta.

Chcel byť pri Hermione čo najbližšie.
Telom mu, aj napriek šoku, ešte doznievali spomienky na jej pery. Vlastne, keby nebola omdlela, netušil, kam by dnes zašli. Nemal v úmysle na ňu tlačiť... Pôvodne. Ale jej reakcie boli nečakané...

Naklonil sa nad ňu, chcel... čo všetko len chcel! Pozoroval jej spiacu tvár a nakoniec ju iba letmo pobozkal na čelo.

Pomrvila sa v nepokojnom spánku a začala nezrozumiteľné šepkať.

Nočné mory boli niečo, čo dôverne poznal. Prechádzal jej prstami po tvári, chcel odohnať ťažiace prízraky preč zo snov. Nechcel ju zobudiť, vedel že s morami sa musela vysporiadať sama.

 

„Ron!“ skríkla odrazu celkom jasne Hermiona.

 

Severusa to jediné slovo, vypustené z  jej úst, zasiahlo spŕškou ľadovej triešte. Odtiahol ruku a  medzi obočím sa mu prehĺbila vráska.

A  nič na svete ho nemohlo momentálne doraziť viac, ako slová, ktoré Hermiona povedala chvíľu potom.

 

„Ron! Milujem...“ ďalej len niečo, čomu sa nedalo rozumieť.

 

Zámok, postavený z krehkých čriepkov, sa s ohlušujúcim rachotom rozsypal.

Severus prudko vstal z pohovky a mal sto chutí do niečoho vraziť! 

Ona celý čas myslí na svojho milovaného manžela! Spomenul si, ako Weasleya nazvala Tricia Ionel.

V podstate, veď jej ani nedal šancu vycúvať. Bola vyčerpaná, preto sa nebránila!

A dosť! Nariadil si, ale dotieravé myšlienky mu krúžili okolo hlavy, ako zdivený roj.

Ako si mohol, čo i len na chvíľu myslieť, že snáď ona...

Dokázal s chladnou tvárou vzdorovať samotnému Temnému pánovi, ale mať za soka mŕtveho hrdinu, natrvalo uctievaného smútiacou vdovou, to je priveľa!

Nechcelo sa mu existovať s takýmito ťažkými myšlienkami.

Privolal si sklenený flakónik, otvoril ho, položil na lavicu vedľa seba a zaželal si, natrvalo sa zbaviť ťaživého pocitu.

Zo spánku sa mu oddelil tenký dymový prúžok, korý s vlnením a krútením neochotne skončil vo flakóniku.

O chvíľu bolo po všetkom. Severus fľaštičku starostlivo zazátkoval a bezmyšlienkovite ju schoval vo vrecku habitu.

Cítil sa o niečo slobodnejšie, uvedomoval si čo zažil, ale pocity z neho vyprchali.

Len sa na ňu nesmel pridlho pozerať, staré pocity boli v bezpečí skla, ale s každým pohľadom na jej tvár sa vynárali nové.

Najradšej by utiekol, ale nech už by sa považoval za kohokoľvek, rozhodne nie za zbabelca.

Zostane. K Poppy ju odniesť nemôže, jednoznačne nemal náladu na ďalšie problémy a otázky, ktoré by z toho vyplynuli.

Za pár hodín by sa mala prebrať, potom bude voľný. Nič viac jej nedlhuje.

Bez toho, že by len tušil, že Hermiona svoje frustrácie tiež ventiluje chôdzou, rovnako ako ona, krúžil po triede, premeriaval ju dlhými dôraznými krokmi a snažil sa nepremýšľať o ničom.

Keď ho únava donútila zastaviť, sadol si na stoličku a proti svojej vôli zaspal ľahkým spánkom.

 

Hermiona pomaly otvárala oči. Ako sa, pre Morganu, mohlo stať, že spí v triede? A k tomu v učebni Elixírov? Ako sa sem vôbec dostala?

Pootočila hlavu. Na stoličke zbadala sedieť spiaceho Severusa, s hlavou opretou o skrížené ruky.

Spomenula si.

Spomenula si na ich spoločné čarovanie a ... celé vnútro sa jej zahrialo, pripomenutím neuveriteľného bozku. A zrazu prišla čierňava. Musela zamdlieť, lebo na nič viac si spomenúť nemohla.

Skúsila sa posadiť, rozospato sa dvíhala z pohovky a čakala, ako sa jej telo vyrovná so zmenou polohy. Ale... cítila sa výborne.

Severusa prebudil tichý šramot. Otvoril oči, aby si vzápätí bolestne pripomenul, že žena, ktorá sedí oproti, ešte stále patrí inému mužovi. Navyše, Weaslymu!

Irónia osudu, kedy by mu napadlo, že bude závidieť tomu ryšavcovi?


 

Hermiona sa slabučko usmievala. Už mala na jazyku jeho meno, Severus, ale zarazil ju jeho odmietavý, takmer pohŕdavý výraz. Nerozumela ničomu, úsmev sa jej zastavil niekde v  krku.

„Profesor, čo sa stalo?“ ticho zo seba dostala cez hrču v hrdle.

Severus sa prudko postavil. Nepatrný šramot, spôsobený pohybom stoličky po podlahe zaznel do ticha, ktoré ostalo po Hermioninej otázke, až nepríjemne nahlas.

Zaťal zuby, aby zastavil prvé slová, ktoré mu priniesla na jazyk potláčaná zlosť. Bol predsa majstrom v sebaovládaní. Najradšej by ju schmatol za plecia a zatriasol ňou, nech pochopí, že zbožňovanie mŕtveho manžela je možno v súlade s tým, čo od nej očakáva spoločnosť, ale ona je predsa príliš mladá na to, aby do konca života vzdychala nad obrazom zosnulého.

Našťastie tak neurobil. Pochyboval, že by ocenila práve tento spôsob presviedčania o jeho ... čo vlastne?

Mal by jej povedať, že v ňom narastajú obavy o jej život, že sa dusí, keď svojou náklonnosťou plytvá na kohokoľvek iného, že by ju zo všetkého najradšej objímal a ochutnával jej pery, ale bolo to dostačujúce? Ona by určite chcela počuť slová ...

..o nekonečnej láske (to slovné spojenie bolo ťažké čo len pomyslieť a vysloviť? - nemožné), ale to jediné by jej povedať nemohol. Po rokoch, kedy bolo výhodou nemilovať nikoho a nič, si nebol istý, či je toho citu ešte schopný.

„Pani Weasleyová,“ povedal neutrálne, čo v porovnaní so včerajškom, bolo pre Hermionu horšie ako facka. Nedbal na jej údiv a pokračoval, „priveľký výdaj mágie vás oslabil natoľko, že ste vyčerpaním zamdleli.“


 


 

Hermiona nedokázala utvoriť zmysluplnú vetu. Prechod z horúcej náruče do ľadu bol nepochopiteľný, chcela na neho skríknuť, prečo ju trápi, ale viac sa bála, že opäť okúsi z jeho strany pohŕdanie, preto len mlčala a sklonila hlavu. Dúfala, že nevidí ako potláča slzy.


 

„Časom ho budete zvládať lepšie,“ Severus si privolal ďalší Posilňujúci elixír a nechal ho priletieť priamo pred zarazenú Hermionu, „vypite to po jedle.“

Schovala si flakónik do vrecka a vstala. Pohovka akoby len čakala na pohyb a zmenila sa späť do pôvodného tvaru.

Severus, bez toho čo by len raz pozrel jej smerom, zrušil kúzlo Jednostrannej nepreniknuteľnosti a skôr ušiel, ako odišiel, z triedy.

Zvuk zabuchnutia dverí prebral Hermionu z ohromenia. Vyšla von z triedy a kráčala k svojmu bytu, kým ranný budíček stihne prebrať hrad k životu.

 

Otis driemal na okennom parapete a spočiatku lenivo pozoroval príchod svojej pani.
Zavrela sa v kúpeľni, aby si dopriala poriadnu sprchu. Fyzicky sa cítila neporovnateľne lepšie ako minulé ráno, čo však bolo rozdriapané na biedne franforce, bola jej myseľ.

Neustále sa musela vracať myšlienkami o Severusovi, aby zas a zas nedokázala pochopiť jeho náhlu zmenu v správaní.

Zabalila sa do hrubého županu, ktorý dostala na Vianoce od Ginny. Zahrievacie kúzlo v ňom, sa okamžite aktivovalo, len čo si pritiahla opasok.

Je možné, že gény boli také silné, aby prinútili Ginny, podobne ako jej matku Molly, každoročne obdarovávať na Vianoce celú rodinu a blízkych priateľov, niečím hrejivým?

Mollyne svetre zaberali takmer polovicu šatníka, župany od Ginny, budú zrejme v pribúdať rovnakom tempe.

Hermiona sa musela zasmiať, na čo zareagoval Otis pohoršeným zahúkaním. Ale akoby vycítil jej nepokoj, priletel si sadnúť na jej plece.

„Otis,“ zašepkala Hermiona do jeho našuchoreného peria. Pritlačil sa na jej líce a otáčal ušatou hlavičkou. Šteklil ju pierkami, kým konečne nezdvihla ruku a nezačala ho hladiť.

„Ty darebák, vieš ako si vynútiť pozornosť,“ cvrnkla mu ukazovákom po zobáčiku.

Otis sa spokojne zahniezdil na jej pleci. Dosiahol čo chcel - odpútal Hermioninu pozornosť na malú chvíľku inam.

 

Po tom ako jej Timmy doniesol raňajky, rozhodla sa, že nebude riskovať stretnutie so Severusom vo Veľkej sieni. Posilňujúci elixír užila ako jej poradil, ale to bolo všetko.

Dnes nemala najmenšiu chuť premýšľať nad tým, čo si oblečie. Natiahla na seba dlhý čierny habit a  potom urobila niečo, vďaka čomu už úplne vyzerala, ako typická profesorka. Skrútila niekoľkokrát svoje vlasy na temene do uzla a prichytila ich dlhým, špicatým štipcom.

Strohý výzor čiastočne vyjadroval aj jej náladu, ale to ešte nebolo nič v porovnaní s tým, že svoj hnev si celý deň vybíjala strhávaním bodov, kvôli sebemenšej maličkosti.

A nebola to náhoda, že väčšina postihnutých študentov patrila pod Slizolinskú fakultu.

Počítadlu v pracovni riaditeľa, keby malo samozrejme dáky rozum, musel by sa mu samým počítaním, či skôr odpočítavaním, zadrieť.

Severus Snape, naopak, neostal nič dlžný Chrabromilu. Napriek tomu, že sklenený flakónik ostával pevne uzavretý kdesi v hlbinách vreciek jeho habitu, myšlienky mu nedali pokoj a podchvíľou ho nútili analyzovať Hermionino podivné konanie.

Nechcel sa nečinne prizerať, ako ju opäť odvádza preč niekto iný, ale ako súperiť s neživým?

Prízrak Ronalda Weasleyho sa mu priam vyškieral do očí. Konečne mal nad ním navrch.

A to bol po smrti.

Mal by Hermionu nechať, nech si ďalej živí svoje spomienky a dúfať, že mu Merlin občas škodoradostne postaví do cesty náhodné nehody?

Svoju rozbúrenú myseľ dokázal chvíľkovo upokojiť len osvedčeným odoberaním bodov, ako inak, Chrabromilu.

Hodina elixírov s menovanou fakultou mu dala výbornú príležitosť.

Nemilosrdne sekal pohľadom po už aj tak dosť vystrašených druhákoch. Terorizoval ich svojou schopnosťou, zjaviť sa presne tam, kde sa o štvrť sekundy mala zomlieť pohroma.

Žaláre sa pomaly plnili štipľavým zápachom spálených elixírov, zmiešaným s dymom z horiacich habitov. Piati študenti boli zrelí na odchod k madame Pomfreyovej, ale neodvážili sa ani pípnuť. Prevažne popáleniny si potajomky zmierňovali chladiacim kúzlom. I keď, slovo potajomky, nevystihovalo skutočnosť. Bolo takmer nemožné, aby profesorovi Elixírov uniklo niečo z diania v jeho triede. Ochladzovanie prebiehalo za jeho ignorácie. Ostatné zranenia museli počkať do konca hodiny.

Vrcholom nešťastných udalostí bolo, keď sa jednému nešťastníkovi kýchlo priamo nad kotlíkom s elixírom, v poslednej fáze varenia. Prudká stĺpovitá explózia vymrštila celý obsah kotlíka na strop učebne.

Snape stihol vriaci elixír, šľahajúci do výšky fialové plamene, primraziť, takže ostal visieť v bizarných cencúľoch.

Pohľad, ktorý následne uprel na nešikovného študenta, bol svojim chladom blízko absolútnej nule.

 

„Pán Higgins,“ začal jedovatým šepotom, prižmúriac pri tom obe oči. Oslovený chlapec strácal všetku farbu z tváre a už sa v duchu pripravoval na najhoršie.

„ Je váš retardovaný mozog v stave pochopiť, že elixír na odpudenie hmyzu z domácnosti, nesmie v poslednej fáze prípravy prísť do kontaktu s ničím, čo je biologického pôvodu? Nakoľko výsledok takéhoto diletantského počínania je exotermická reakcia? Môj úsudok, že dokážete zvládnuť ten nepatrný záverečný moment, bol očividne prehnane nadhodnotený. Známka z dnešnej praktickej prípravy, troll, je vo vašom prípade veľmi lichotivá!“

 

Snape sa odmlčal, preletel druhákov nemilosrdným pohľadom, jasne vyjadrujúcim, čo si myslí o výške ich inteligencie. Asi dve desiatky párov vydesených očí hovorili za všetko.

Zdeptať celú triedu naraz, to sa mu nepodarilo už dávno.

Ale svoje obľúbené, „Strhávam Chrabromilu pätnásť bodov!“ si nedokázal odpustiť.

Odpoveďou mu bolo ťaživé ticho. Dávno sa naučili, že je lepšie neprovokovať a neodporovať.

Do konca hodiny ostávalo len pár minút.

„Odovzdajte mi vzorky svojich prác,“ dorazil ich Snape na záver, ľahostajne predneseným príkazom, aj keď dobre vedel, že požaduje nemožné.

Zahalil sa čo najtesnejšie do plášťa a pozoroval, ako sa pár zúfalcov snaží vyškrabať, pripálené zvyšky elixíru zo dna kotlíka a nasypať!, vzorku do sklenej skúmavky.

 

Keď konečne ukončil túto viac ako útrpnú hodinu, študentom chýbalo málo, aby sa dali na hromadný útek.

Jeden z chlapcov, ktorí odchádzal ako posledný, presvedčený že na chodbe ho už nemôže Snape počuť, precedil cez zuby,

„Fakt úchyl!“

Snape ho počul. Ale keďže nik nemohol tušiť, kam až siahajú hranice jeho sluchu, rozhodol sa, ponechať tento výrok bez povšimnutia.

Odzrkadľoval totiž celkom presne, jeho vlastné pocity o sebe.


 

30.10.2016 08:06:42
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one