Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Dnes budem stručná. ;-) (ja toho nasľubujem :-D)
Kapitola je tu. Oprava mi celkom dala zabrať. Dialógy mi nikdy nešli dobre a to ani nehovorím o popisoch vnútorných pocitov... vrrr
Snáď som všetko učesala do jedného času a rozlíšila osoby.
A ešte - dnes sa opäť cukrom nešetrilo.
Vaša nad
-------------------------------------------------

 

Hermiona poslala sovu späť a neprečítaný lístok vložila do vrecka.

Študenti ju pozorovali a nechápali. Väčšina z nich by svoju poštu čítala okamžite.

Hermionou lomcovali protichodné pocity. Otvoriť, neotvoriť?

Chvíľami sa pristihla, ako vsúva ruku do vrecka s pergamenom. Zľahka sa ho dotýkala, bol od neho!, nech už v ňom bolo napísané čokoľvek. Zvažovala, či ho predsa len neotvorí hneď.

Ale nakoniec počkala do konca hodiny, keď sa za posledným študentom zatvorili dvere a až potom pomaly vylovila lístok z vrecka a začala ho rozkladať. Oči jej prebehli po známom rukopise.

 

Kolegyňa,

učebňa elixírov, po skončení vyučovania, dnes.

SS

 

Stručné ako vždy. Pozvanie, či skôr nariadenie, ktoré neznieslo námietky.

 

Vyučovanie bolo ukončené, Hermiona sa pobrala zistiť, čo od nej riaditeľ chce. Aj keď, nemusela príliš hádať, aby si dôvod pozvania na koberček nedomyslela.

 

Okolo žalárov už vládol pokoj. Toto neboli miesta, kde by sa študenti zdržiavali dlhšie, ako bolo nevyhnutné. Na rozdiel od Astronomickej veže, odkiaľ ich bolo treba pravidelne po večierke vyháňať.

 

Krátko zaklopala na ťažké, dubové dvere a keď zvnútra začula hlbokým hlasom „vstúpte,“ stlačila kľučku.

 

Severus Snape stál pri vitríne s prísadami do elixírov a systematicky presúval nádobu po nádobe, zoraďoval ich podľa vlastného poriadkového systému.

Ani sa neotočil, keď vošla Hermiona a ona na okamih zaváhala.

 

„Potrebujete zvláštne vyzvanie, kolegyňa,“ predniesol sucho, „aby ste tie dvere zatvorili a vošli dnu?“ Konečne uložil poslednú prísadu, oprášil si ruky a otočil hlavu smerom k Hermione.

 

Zvierala v ruke kľučku už zatvorených dverí, akoby si chystala možnosť úniku. Nevedela identifikovať výraz tváre svojho nadriadého. Navonok bol pokojný, ale pod pokojom bolo niečo ukryté.

 

„Môžete ustúpiť od dverí?“ opäť suché vyhlásenie bez výrazu.
Keď urobila o čo ju požiadal, začaroval dvere. Mohla by odprisahať, že sa ani nepohol, len podľa modrastého vzdušného víru, ktorý prešiel okolo dverí, spoznala kúzlo Jednostrannej nepreniknuteľnosti. Z druhej strany boli dvere bezpečne uzamknuté a zabezpečené proti odpočúvaniu. Zjavne nechcel, aby boli rušení.

 

„Myslíte, že utečiem?“ Hermiona si neodpustila úplne nezmyselnú poznámku.

 

Zareagoval presne, ako čakala. Pozrel na ňu zvrchu, akoby práve povedala, že mandragora je druh hmyzu. Ale odpovede sa i tak dočkala. So zdvihnutým obočím ju poučil.

 

„Pani Weasleyová, vy si očividne zabúdate uvedomovať vlastné schopnosti. A navyše, stačilo by jednoduché kúzlo Alohomora, samozrejme, len z tejto strany dverí.“
Ako rozprával, urobil pár krokov k nej. Zastal príliš blízko, v póze, ktorá by určite spôsobila nemalé zdesenie, väčšine jeho študentov.

 

Hermiona z neho už dávno strach nemala. Čo spôsobovalo jej rozrušenie rozhodne nebol strach. Zdvihla k nemu hlavu, snažila sa odignorovať závan známej vône, ktorá jej práve dráždila čuchové bunky a položila mu otázku, v ktorej podľa jej úvah tkvela príčina jeho pozvania.

 

„Chcete aby som vám popísala čo sa stalo v Šikmej uličke, alebo sa len snažíte nahnať mi strach?“ ostala očami visieť na mužovi. Prečo ju tak nesmierne teší, provokovať ho?
 

„Nahnať strach?“ Severus sa zatváril, akoby nepochopil zmysel otázky. Obočie mu vybehlo dohora, keď sa v náznaku uškrnul. V podstate ho pobavila, vracia sa jej starý zmysel pre humor? Provokuje! V jej slovách nezaznel ani len náznak strachu

„A bojíte sa?“ odpovedal otázkou, s hlasom položeným tak nízko, že by jeho vibrácie rozochveli i skalu.

 

„Nie!“ vyhlásila rozhodne Hermiona, neváhala s odpoveďou ani sekundu. Určite si neuvedomoval, aké účinky má na ňu jeho hlas. Nemohla uveriť, že týmto istým zvukom dokáže dokonale naháňať študentom hrôzu.

 

„Tak mi prezraďte, čo ste robili sama v Zašitej...“

 

„V Šikmej!“ rázne mu skočila do reči, čím si vyslúžila ďalší pohľad, olemovaný povytiahnutým obočím.

„Bola som v Šikmej uličke! Okolo Zašitej uličky som len prechádzala,“ využila jeho, asi dvojsekundové, zaváhanie, spôsobené faktom, že si niekto dovolil skočiť mu do reči.

 

Značne ho vyvádzala z rovnováhy, ako pred ním stála v postoji neohrozenej amazonky a navyše mu po celý čas pozerala priamo do očí. Stále pôsobila unavene a to ho donútilo k ešte tvrdšiemu jednaniu.

„Je nepodstatné, či to bolo v Zašitej, alebo okolo Zašitej uličky, nemali ste tam sama čo chodiť. Ste nepoučiteľná!“

Ako Severus vyslovil obviňujúce slová, premklo ho šokujúce poznanie.

Strach... cítil on! A bál sa, o ňu!

 

Hermiona sa zamračila.

„Som tu vo väzení?“ nepáčilo sa jej, že jej nariaďuje čo má, alebo nemá, robiť.

 

„Ak to bude potrebné pre vašu bezpečnosť, áno, budete tu ako vo väzení,“ uvedomil si, že to práve prehnal.

 

„Viem sa o seba postarať sama,“ zašepkala Hermiona odvážne, no celkom potichu, únava sa opäť začala prejavovať.

 

„Vaša mágia... nemyslím, že je už dostatočne stabilná,“ namietol proti jej tvrdeniu riaditeľ.

 

„To nemôžete vedieť!“ opäť len pípla.

 

„Ani nemusím. Nie je to tak dávno, čo ste takmer zdemolovali školu a dnes chcete tvrdiť, že je všetko v poriadku?“ zabodol do nej pohľad, v ktorom boli zamaskované jeho obavy.

 

Hermiona spozornela. V jej unavenom mozgu na okamih preblysla myšlienka, keby tie vety vyslovil niekto iný, dalo by sa to chápať aj inak. Ako obavy. Ale Snape? Rýchlo úvahy zaplašila. I tak nemala energiu na ich rozvíjanie.

„Chcete počuť čo sa tam stalo?“ nechcelo sa jej diskutovať o stabilite mágie, únava na ňu doliehala viac, ako si bola ochotná pripustiť. A k tomu, Severus stál priamo pred ňou. Zúfalo si priala mať viac odvahy, aby prekonala tú minimálnu vzdialenosť medzi nimi. Ale obava z jeho ľahostajného odmietnutia, alebo výsmechu, bol oveľa silnejší pocit.

Hnevalo ju, že ho nevie odhadnúť.

 

„Hovorte! Je mi jasné, že slečna Ionel nafúkla čo sa dalo, takže vypočuť si skutočnú verziu bude oslobodzujúce,“ pohľadom prebehol interiér učebne, strohé študentské lavice zhodnotil ako neprijateľné.

 

Ani tentoraz Hermiona nepostrehal pohyb jeho ruky, len zrazu pred nimi stáli dve kreslá.

 

„Sadnite si,“ vyzval ju Severus a sám si sadol do jedného z nich.

 

Nasledovala ho, ledva stála na nohách, ale snažila sa sadnúť dôstojne. Nechcela sa doň zvaliť ako vrece.

„Takže,“ začala hlbokým nádychom, „keď som sa vrátila od Harryho a...“ na okamih sa zarazila a pozrela na Severusa, on predsa vedel kde bola. Keď jej prikývol, pokračovala.

„Spomenula som si, že som chcela zájsť do Šikmej uličky, na nákup,“ okamžite na ňu uprel pohľad, plný nepochopenia významu, behania po nákupoch.

Spresnila teda svoje slová. Z nejakého dôvodu jej bolo nepríjemné, aby o nej zmýšľal ako o ženskej, neschopnej vydržať deň bez nakupovania.

„Bola som si kúpiť sovu!“ zdôraznila. „Školské sovy mali z mojich návštev traumu,“ doložila skoro zbytočne, ale keď na to nereagoval, pokračovala, „potom som ho poslala, Otisa, moju sovu, nech letí domov a chcela som zájsť do kníhkupectva.“

 

Kníhkupectvo Severus pochopiť vedel. Kníh mal obrovské množstvo, ale na každú ďalšiu si vždy dokázal urobiť miesto. Hermiona už tiež musela mať slušnú zbierku.

Knihy boli túžba po poznaní, ich obstarávanie nepatrilo do kategórie bezhlavého zhromažďovania zbytočných vecí.

Krátko kývol hlavou, aby ju uistil, že počúva.

 

„A ku kníhkupectvu sa prechádza okolo odbočky do Zašitej uličky. Tam čakali, teda neviem či čakali a či vôbec na mňa, alebo som im len padla do rany, ale hneď prvé, čo jeden z útočníkov urobil bolo, že použil neodpustiteľnú kliatbu, Avada Kedavru!“ vysypala zo seba Hermiona.

 

„A vy ste stihli urobiť okolo seba štít,“ Severus viac menej skonštatoval, ako sa skutočne pýtal.

 

„Nie,“ opravila ho Hermiona, „vytvoril sa úplne sám, bez toho aby som to chcela. Avada sa odrazila a on...“ nechcelo sa jej pripomínať momenty hrôzy. Následky kliatby Avada Kedavra neboli pekné. „Druhého som odzbrojila, ale kým som na neho použila znehybnenie, odmiestnil sa ...“ nevedela ako pomenovať mŕtveho útočníka, tak len urobila neurčité gesto rukou.

 

„Prežili ste to, ale aj tak tu máme problém,“ Severus ani nepostrehol, že použil množné číslo, „môžu vás vyšetrovať, či ste to neboli práve vy, kto použil zakázanú kliatbu.“

 

Hermiona na neho vytreštila oči.

„Aké vyšetrovanie, ja som sa bránila!“

 

„Áno, to viete vy... a ja,“ dodal, „ale v Dennom Prorokovi sa písalo o svedkovi, ktorý videl zelené svetlo. Vy ste to očividne prežili a osobné skúsenosti s ministerstvom v minulosti ma poučili, že v každom systéme sa nájdu páni dôležití, ktorí si svoju kariéru budujú na špine! Skutočnej, či vykonštruovanej.“
Severus sa s každým pohŕdavo vysloveným slovom, mračil viac a viac.

 

„Je to len tvrdenie niekoho, kto nemá odvahu zverejniť svoje meno a zaručene nemohol vidieť nič podstatné. Ani počuť!“ Hermiona prudko dýchala, nechcela uveriť, že by ju mohli obviniť, ale vedela rovnako dobre, že je možné všetko.

 

„Nemôžete vidieť do mysle každému. Po páde Temného pána väčšina kúzelníckeho sveta jasala, ale bolo dosť aj takých, ktorých si svojou ideou čistokrvných získal,“ spomienky Severusa donútili, úplne podvedome, siahnuť si na predlaktie, kde kedysi mával znamenie hada. Keď si uvedomil čo urobil, stiahol ruku späť, akoby ho znamenie popálilo.

 

Hermiona si všimla neúmyselný pohyb a chcela na miesto znamenia pritlačiť svoju ruku. Z detstva si pamätala, ako jej matka jemne hladila rukou boľačky a už len samotný prejav matkinej lásky prinášal úľavu. Nebola si istá, či by Severus správne pochopil intímne gesto, preto si radšej preplietla prsty rúk dohromady, aby odolala pokušeniu.

„Harry by nedovolil, aby ma nespravodlivo obvinili,“ snažila sa hľadať slamku na záchranu.

 

„Je naivne nebezpečné, si to myslieť,“ pokrútil hlavou Severus nad jej predstavami, „pán Potter, je len zanedbateľné koliesko v súkolí a pamätajte, so správnou pákou i odstaviteľné koliesko,“ zdôraznil a spod prižmúrených očí videl, ako zbledla. Ak sa vôbec dalo hovoriť o  zblednutí, farba jej pokožky bola nezdravo bledá, už keď sem prišla.

 

„Myslíte, že by ho chceli... alebo Ginny a deti... že by ich chceli...“ Hermiona ani nemohla vysloviť hrozné slová, len si pevnejšie splietla prsty rúk, až ju to zabolelo.

 

„Existuje mnoho spôsobov, ako niekoho odstaviť,“ Severus nebol celkom presvedčený o tom čo práve povedal, skúsenosti mu hovorili niečo iné. Neveril ani, že jeho slovám uverí Hermiona, ale v danej chvíli sa mu zdalo, že by chcela počuť niečo povzbudivé.

 

„Ako prebieha také vyšetrovanie?“ s nádejou v hlase položila otázku, ktorá je nedala pokoj.

 

„Využijú jednoducho Prior Incantato, na odhalenie posledných kúziel,“ úplne zbytočne jej vysvetlil účinok kúzla, ale kým dohovoril, obaja pochopili jednu dôležitú vec.

„Použili ste vôbec na obranu prútik?“ Severus bol rýchlejší.

 

„Neviem to s istotou. Skôr nie,“ Hermiona premýšľala, kedy vôbec naposledy s určitosťou použila prútik. Evanesco, na tú hromadu esejí?

 

„Podáte mi svoj prútik?“ požiadal ju Severus.

 

Hermiona začala rozpletať prsty, aby vylovila prútik z habitu, ale rozmyslela si to. Napadlo jej, dokázať Severusovi svoje možnosti. Nechala ruky spojené.

Prútik ľahko vyletel z vrecka a pomaly sa pohojdávajúc, zostal visieť vo vzduchu pred Severusom.

 

Pozrime sa, mágia sa u nej rozvíja skutočne rýchlo! Nahlas nepovedal ani slovo, nechal Hermionin prútik levitovať pred sebou a vyťahoval z neho stopy po čarovaní.

Obaja sledovali, ako z prútika vychádzajú farebné svietiace slučky. Severus urobil pomedzi ne pár pohybov rukou.

 

Hermiona len sťažka udržala otvorené oči, mihotavé záblesky ju uspávali.

 

„Myslel som si to,“ Severus na ňu skúmavo pozrel. Skutočne nevyzerá dobre! „pokiaľ ste toho útočníka nemali v pláne učesať, kúzla na úpravu vlasov sú to posledné, čo z vášho prútika vyšlo. Niekoľko krát za sebou!“ Potlačil chuť pridať ironickú poznámku o ženskej márnivosti, ale pri Hermione a jej divokých vlasoch bolo vlastne výhodou, že je čarodejnica a ovláda kúzla.

 

„Takže, Prior Incantato... Ako ho obídem?“ položila mu priamu otázku a krátko zívla.

 

„Neobídete. Prior Incantato sa používa predovšetkým na usvedčenie, že ste použili konkrétnu kliatbu, čo nie je váš prípad. Nenájdu ju tam. Rovnako ale bude podozrivé, že po tom incidente z vášho prútika spätne vystopujú len vlasové kúzla,“ spojil končeky prstov a chvíľu nad niečím uvažoval.

„Musíte tie kúzla zopakovať. Prútikom!“ vysvetlil jej a poslal prútik Hermione do ruky.

 

„Uhm... “ zmohla sa len na slabé zahmkanie. V duchu si zanadávala, že na takú jednoduchú vec neprišla aj sama.

 

Severus však mal isté pochybnosti. Hermionina mágia bola ešte veľmi mladá a nevyspytateľná. V Šikmej uličke išli obranné kliatby mimo prútik, nedúfal, že to bude teraz inak.

 

Hermiona držala svoj prútik končekmi prstov a odrazu jej pripadal cudzo. Je načase sa pripomenúť, prihovorila sa mu v duchu. Prútik jej buď nerozumel, alebo nechcel rozumieť.

Sústredila sa na správne vyslovenie Expeliarmus a ukážkovo švihla rukou, ale prútik ani nezavibroval. Kúzlo vyletelo priamo z nej a prevrátilo do vzduchu stoličku.
Len vďaka Severusovej pohotovosti stolička pristála mäkko, bez zbytočného hrmotu a vrátila sa späť na svoje miesto.

 

„Prečo? Nerozumiem...“ hľadala odpoveď a obrátila oči plné obáv tam, kde dúfala odpoveď.

 

„Evidentne, vaša mágia ešte nie je dostatočne stabilná, hovoril som vám to,“ preladil na profesorský tón. Nevedno prečo, pred očami sa mu vynoril obrázok Hermiony v náručí Nevilla Longbottoma. Veľmi chcel povedať niečo zraňujúce, aby aj ona pocítila rovnakú bolesť, ktorú cítil on, ale nemohol. Nechcel aby trpela. Vždy mu išlo lepšie druhých zraňovať, aby si mohol držať patričný odstup. Teraz by potreboval odstup celkom zrušiť, ale netušil ako.

Študenti na hodinách elixírov trnuli hrôzou, keď ich nechával pod svojim prísnym pohľadom topiť sa vo vlastných chybách. Veril, že ich to naučí, chyby nerobiť.

S Hermionou takto riskovať odmietal.

Bola vyplašená už teraz.

Niečo v jeho hrudi mu chaoticky prehadzovalo rokmi starostlivo utriedené hodnoty a keď jej stroho povedal, „vstaňte,“ vzápätí ho to tajomné niečo donútilo vysloviť slovo, ktoré by za žiadnych iných okolností nedokázal povedať bez toho, aby sám seba nezatúžil prekliať.

„Prosím.“

 

Tichá prosba mala na Hermionu šokové účinky. Severus Snape sa musel pomiasť! Ale keď mu videla v očiach odraz rovnako naliehavého prosím, vstala.

Musela pár krát zažmurkať, aby rozohnala otravnú čierňavu, ktorá sa jej tlačila do hlavy.

„Čo teraz?“ odovzdane zašepkala. Momentálne sa musela spoľahnúť na to, nech už plánuje čokoľvek, že je to pre jej dobro. Pomätený, alebo nie, verila jeho úsudku a skúsenostiam.

 

„Váš prútik nereaguje na vašu mágiu, je to síce len dočasný stav, ale nemôžeme riskovať,“ zmenil kreslá späť na drevené lavice a postavil sa za ňu, „s mojou pomocou kúzlo zopakujete.“

 

Hermionu striaslo, keď Severus položil svoju ruku na jej ruku s prútikom a  bola si istá, že triašku nevyvolala únava. Objal prstami jej zápästie a na jej vnímanie zas zaútočila omamná vôňa niečoho povedomého.

Vystrel ich spojené ruky a skúsil pár švihov prútikom. Očividne nebol spokojný, hoci mal pažu dosť dlhú, musel si Hermionu k sebe prisunúť úplne, aby dosiahol lepšiu pohyblivosť.

Obliala ju horúčava a mysľou sa dali bežať roztodivné myšlienky.
Severus musel byť úplne slepý, ak si doposiaľ nevšimol, čo s ňou robí jeho prítomnosť. Bola k nemu prilepená, tesný kontakt v nej vyvolal pocit dokonalého bezpečia. V ušiach začula zamatový šepot, ale nebola v stave ho dešifrovať.

 

„To kúzlo,“ zopakoval výzvu Severus a zachmúril sa, „musíte zopakovať kúzlo!“

 

Hermiona prikývla a prevzala iniciatívu. Išlo trochu ťažšie švihnúť rukou, keď bol za ňou Severus, ale rýchlo zistila, že majú rovnakú techniku švihu.

„Expelliarmus!“ zvolala nahlas, akoby zvuk jej hlasu mohol primäť neposlušný prútik k spolupráci. Zvláštne chvenie prebehlo spojenými rukami a celkom jednoznačne donútilo Hermionin prútik vydať zo seba žiadané kúzlo.

 

Musel to byť zas Severus, ktorý sa postaral o prevracajúci sa nábytok a nehlučne ho vrátil na dlážku, Hermiona premáhala narastajúcu nevoľnosť. Nádych, výdych, keby nebola opretá o Severusa, zrejme sa odporúča k zemi.

 

„Nepochybne, toto kúzlo váš prútik musel zaznamenať,“ poznamenal riaditeľ a vzápätí celým telom zacítil, ako sa Hermiona zachvela. Za iných okolností by nevydržal len tak nečinne stáť.

Weasley, Longbottom, do čerta s nimi!

Zovrel by ju v náruči... Ale teraz... Očividne je vyčerpaná. Ledva stojí na nohách, ale je potrebné dokončiť, čo začali.

„Musíte pokračovať,“ snažil sa, aby jeho hlas znel pevne, nechcel ju vyplašiť ešte viac ako už bola.

 

Hermiona niečo zamumlala a zhlboka sa nadýchla. Nedostávalo sa jej dosť vzduchu.

Čo to len bolo, to druhé? Nedarilo sa jej premýšľať, únava ju zmáhala a rovnako blízkosť človeka, v ktorom sa nedokázala orientovať.

Hoci pochybovala, že by ktorémukoľvek študentovi bol ochotný pomáhať podobným spôsobom, predsa len, ich dvoch spájal malý spoločný problém, bola presvedčená, že jeho pomoc pramení z čisto profesionálneho hľadiska.

Ale čo znamenalo to prosím? Hodilo by sa jej malé detekčné kúzlo, alebo legilimens! Takmer sa zasmiala nahlas, nad nezmyselnosťou vlastných úvah. Severus dokázal roky ťahal za nos samotného majstra v lezení do mozgov druhých, ona by sa mu nedostala ani k myšlienke o tom, čo mal na raňajky!

 

„Pani Weasleyová, to kúzlo!“ v Severusovi sa opäť prebral podivný strach, obtočil mu svoje chápadlá okolo krku a znemožňoval mu poriadne dýchať. Nepáčili sa mu Hermionine pomalé reakcie.

 

Hermiona zareagovala na naliehavý hlas. Spomenula si na ďalšie použité kúzlo. V duchu zajasala.

 

„Počkajte ešte,“ prerušil ju Severus a zadržal jej ruku v začatom oblúku.

 

„Niečo je zle?“ nechápala Hermiona.

 

„Medzi odzbrojovacím a útočným kúzlom, i keď Petrificus Totalus len ťažko možno nazvať útočným...“ Severus sa na moment odmlčal. Potreboval pauzu, aby sa poriadne nadýchol a nadobudol stratenú rovnováhu, „ musíte medzi ne umiestniť štítové kúzlo,“

 

„Štítové kúzlo!,“ zašomrala unavene Hermiona, „že som použila Protego mi nik neuverí!“ Rezignovane pokrčila plecia a márne sa pokúšala spomenúť si na zosilňujúcu príponu.

Určite jej začína mäknúť mozog, napadlo jej namiesto kúzla.

 

Severus sledoval, ako úporne Hermiona premýšľa. Bolo to niečo nové, keď tak konala celkom mlčky. Muselo sa s ňou niečo diať, inokedy by okamžite vystrelila aspoň desať rôznych riešení.

„Skúste Protego Pollens,“ sklonil sa a zašepkal jej zosilnenú verziu kúzla do ucha. Mohol to povedať aj nahlas, ale vyhovovalo mu, na chvíľu beztrestne ponoriť tvár do jej vlasov. Opäť sa nadýchol a pomaly sa narovnal. Tentokrát ho stálo väčšie úsilie, nadobudnúť späť svoju koncentráciu.

 

„Pollens,“ rozsvietilo sa Hermione v hlave svetielko a spomenula si na formulku, dodávajúcu silu a pevnosť. V nasledujúcom okamihu jej ucho, zasiahnuté horúcim dychom, vyslalo do celého tela mrazenie.

„Myslíte,“ začala zastretým hlasom, „že tomu bude niekto ochotný uveriť?“

 

„Väčšina vyšetrovateľov sú tupci, ktorí naposledy videli súboj v škole, v rámci výuky,“ Severus prešiel do pohŕdavého tónu, „a ten zbytok...“ mávol voľnou rukou, „máte určitú výhodu vo svojej povesti. Temného pána ste porazili a to vám pred nimi dáva zdanie určitej úrovne mágie. Nemyslím, že budú až takí obmedzení, že by to chceli testovať v praxi.“

Vzápätí sa zamračil a zmĺkol. Nechcel Hermionu rozrušovať historkami o jeho osobných stretoch s aurormi. Ale on bol celkom iný prípad.

„Môžete pokračovať,“ pripomenul jej dôvod, prečo tu stoja v tesnej blízkosti, takmer zakliesnení do seba a zdvihol ich spojené ruky.

 

Hermiona namiesto odpovede, prevzala iniciatívu a pohla svojim zápästím, čiastočne prekrytým dlhými prstami majstra Elixírov.

„Protego Pollens!“ z prútika vyšiel belavý prúžok, ktorý sa okamžite roztiahol a obtočil okolo ich spojených tiel. Netušila ako dlho bude treba štít udržať. Nechala ho, nech si prúdi, kým ho Severus polohlasom, ale bez zjavného pohnutia, nezrušil. Dovtípila sa, že Finite Incantatem, vyslovil len kvôli nej, aby vedela, že ochranný štít zrušil on a nie nedostatočná sila jej mágie.

 

„Vaše ďalšie kúzlo,“ vyzval ju.

 

Opäť potrebovala krátky čas na sústredenie.

„Petrificus Totalus!“ predniesla len tak celkom potichu a urobila predpísaný švih.

Kúzlo ukážkovo vyletelo z prútika a narazilo do kamennej steny. Viac ju na kameň zmeniť nemohlo, preto chvíľu mapovalo pukliny v múre a napokon sa bez úžitku rozplynulo.

 

„Bolo to vyčerpávajúce,“ ledva zo seba dostala Hermiona zhrnutie svojich pocitov.

 

„Iste, ale ešte by ste mali pridať pár bežných kúziel, aby bolo krytie presvedčivé,“ poznamenal Severus.

 

„Môžem tvrdiť, že ako mukel necítim potrebu čarovať v bežnom živote,“ bolo zvléštne komunikovať a nevidieť mu do tváre. Nerozumela jeho dnešnému správaniu, potrebovala sledovať jeho mimiku. Otáčala sa, ale jej ruka ostávala v zovretí tej jeho.

 

„To vám môžu, ale rovnako nemusia veriť. Ste profesorka Obrany proti čiernej mágii a nepoužívate prútik?“ ako sa Hermiona zvrtla, rukou ju držal stále tesnejšie, ale rozhodne nemal v úmysle pustiť ju.

 

„Na hodinách zatiaľ nepreberáme praktickú časť,“ namietla. Triaška v nohách jej nedovoľovala urobiť ani krok.

A keď niečo v jeho čierno-čiernych očiach vzbudilo u nej túžbu, prejsť mu pohľadom celú tvár, až sa zastavila na perách, zistila, že odísť nechce nechce.

 

„Predsa len...“ snažil sa ju presvedčiť o nutnosti, urobiť pár jednoduchých kúziel, ale spôsob, akým sa vpila do jeho očí, mu vygumoval z jazyka každé ďalšie slovo.

Druhou rukou si pripomenul, aké hebké sú jej vlasy. Prstami preberal jeden prameň po druhom.

 

„Prof...“ pípla Hermiona, aby sa uistila, že to nie je len halucinácia v jej vyčerpanej mysli, ale bola prerušená.

 

„Pššt,“ zašepkal a priložil jej prst na pery, „to nie je dôležité, teraz....“

 

Jeho hlas ju upokojoval a rozrušoval zároveň. Prútik jej vypadol z ruky, ale rozhodla sa ignorovať klopkavý zvuk, ktorý vydával keď narazil na podlahu.

 

Severus ju pevne zovrel v náruči. Musel ju držať pevne, inak by sa mu ruky rozbehli na prieskum jej tela. A bol si istý, že po prekročení istých hraníc zdržanlivosti, by ho stálo nemalé úsilie, ovládať sa.

Nevedel, čo s rukami, aby nevystrašil ju, ale rovnako seba. Dovolil si len jemný dotyk prstom po perách. Opisoval ich kontúry a hladil ich dookola, potreboval cítiť, že z neho nemá strach, aby nabral odvahu.

So ženami veľa skúseností nemal, vždy to boli skôr záležitosti okamžiku. Dosiahnuť svoje a zbohom! Žiadne zbytočné reči, výčitky, žiadna spätná väzba.

Nepotreboval tokať, aby dosiahol čo potreboval. Takmer vždy sa našla nejaká unudená žienka domáca, ktorá mu skočila do postele skôr, ako stihol dať najavo čo chce.

Nechápal čo na ňom vidia, až kým mu raz jedna, v jeho slabej chvíli, keď ju nestihol poslať preč dostatočne rýchlo (už to viac neurobil!), rozjarene nezašepkala, že ženy sú neskutočne priťahované práve nedosiahnuteľnými, tajomnými mužmi. Takto ho videli...

 

S Hermionou to bolo úplne iné. Už len stáť v jej tesnej blízkosti ho takmer pripravilo o zdravý rozum. Toto bol on? Nespoznával sa, ale... neprekážalo mu to.

Všetky hrozné roky sa strácali popri akomkoľvek kúsku jej tela.

Pohľd do jej oči! Nechcel si ani predstavovať, že svoj mäkký pohľad uprie na niekoho iného.

Chvíľami oči privierala, ale hneď vzápätí, ho nimi nebezpečne spaľovala.

Možno to mala na svedomí jej magická aura, ale pôvodné predsavzatie držať ju v náručí, bolo odrazu kdesi ďaleko.

Pod jeho dotykmi pootvorila ústa a jemu srdce vynechalo pár taktov, keď na prstoch zacítil horúčavu jej dychu.

Teraz už vedel, čo ho čaká pri dotyku ich pier. Skláňal sa k nej s túžbou, opäť zažiť ten pocit.

Vychutnával si sekundu očakávania, kým ju žiadostivo, ale predsa jemne, nezačal svojimi perami prosiť, aby ho pustila ďalej.

 

Hermiona váhala. Bola presvedčená, že profesor Elixírov by ju najradšej utopil v lyžičke vody. Dodnes.

Dnes bolo v jeho očiach niečo inak.

Možno to skutočne boli len obavy. Ale čo ak predsa - Dumbledorove narážky, Hagridove výčitky a možno aj kňučanie ufňukanej Myrty - hovorilo len o jednom a tom istom. Bolo by to síce absurdné a nepochopiteľné, ale... možné.

Aj Snape mal srdce. Určite niekde tam, pod nánosom čohosi, pod upätým čiernym odevom, ktorým dokázal dokonale naháňať hrôzu, ale bolo iste vo vnútri. Stála pri ňom, bližšie to už ani nešlo a zreteľne počula jeho zrýchlený tlkot.

Neistým pohybom jej vošiel rukou do vlasov. V jemnom geste bolo toľko citu, že sa musela ubezpečiť, či sa jej všetko iba nesníva.

Prešiel jej prstom po perách a umlčal otázku hneď na začiatku. Nebola si istá, či jej prútik vypadol náhodou, alebo ho zhodila ona sama, aby si uvoľnila ruky.

Zovrel ju v náruči a v tej chvíli dala pocitu bezpečia meno Severus.

Pohládzal jej pery a Hermionu mučilo predlhé čakanie, priala si, nech sa konečne odváži ju pobozkať a asi ho bude musieť zabiť ak aj tentoraz prestane a odstrčí ju od seba.

 

Skláňal sa k nej (vydesila sa, že svoje prianie vyslovila nahlas), zmocnil sa jej pier, až zabúdala, že treba aj dýchať.

Poddala sa mu, ani jej nenapadlo brániť sa. Nechala ho aby rozohral jedinečnú hru pier a odpovedala mu ako rovnocenný protihráč.

 

Skrývané a potláčané túžby v nich naraz explodovali, skúmali sa navzájom v súboji, v ktorom niet porazených. Láskal ju naliehavo, znova a znova v nej vyvolával nádherné zimomriavky.

Hermiona zdvihla ruku, kontakt pier jej nestačil, posúvala ju po jeho zahalenej postave, zastavila sa, až keď ucítila pokožku hladko oholenej tváre.

Hladila známe črty - áno, je to skutočne on, kto ju bozkáva jemne s citom a predsa tak, až ju chytal závrat.

 

Hermionou prešiel ľadový závan. Závrat prechádzal do niečoho tmavého a vôbec nie príjemného.

Čierňava pred jej očami znova narastala, už necítila bozky, len v ušiach jej hučalo more.

Prepadala sa do obrovskej hĺbky. Kam sa stratili ruky, čo ju ešte pred chvíľou držali v bezpečí?

Necítila ich... nič necítila. Jediný zmysel ktorý ešte fungoval, bol sluch. Ale aj ten jej prinášal iba hlasný hukot.

A ešte čísi hlas, ako na ňu volá z obrovskej diaľky.   

16.10.2016 22:14:17
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one