Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Dnes mi padol počítač. Smola, nie? Našťastie, nie som prvá, ani posledná, ktorej sa podobná nepríjemnosť stala a preto si už pár rokov všetko dôležité zálohujem na karty, kľúče...
Píšem zo staručkého notebooku a divím sa, že on ešte ako tak funguje. Vďaka zaň ;-)
Technika je fain vec, ale papier je papier.
No to by sme neboli na nete a nepoznali, okrem iného, náš svet HP FF.
Dnešná kapitola je dlhšia, tak si ju užite. Snáď sa mi podarilo vychytať a prepísať všetko čo trčalo.
vaša nad
----------------------

Napriek dennej hodine, Zašitá ulička bola ponuro tmavá.

Hermiona ostala nelogicky stáť na mieste. Vôbec jej nenapadlo, že práve prepásla poslednú šancu na bezpečný útek.

 

Bola to iste len zatúlaná mačka a ja zbytočne podlieham panike!

 

No vzápätí sa z tmy vynorila postava, vrhajúca oveľa väčší tieň, ako tá najväčšia mačka. A za ňou druhá.

 

Keď Hermiona zbadala dve postavy v čiernych plášťoch s veľkými kapucňami stahnutými do tváre, okamžite ju premkol pocit déja vu. V okamihu zmrzla na mieste pri spomienke na prežitú hrôzu a nevládala pohnúť nohami.

Ruka s prútikom jej vyletela do obrannej pozície len vďaka pudu sebazáchovy.

 

Jeden z protivníkov v čiernom plášti namieril svoj prútik proti Hermione.
V tom momente nebola schopná žiadnej vedomej reakcie.
Len stála spútaná strachom, v ušiach jej zaznievalo Ronove posledné vyznanie lásky a duša sa jej plnila bolesťou z jeho nečakaného odchodu.

 

„Avada kedavra!“ skríkla čierna postava nenávistným prenikavým hlasom a Hermiona zdesene pozerala na zelený záblesk, rinúci sa z prútika.

Smrť už bola zas veľmi blízko. Vysmievala sa Hermione do očí, provokovala ju, koľko toho ešte znesie. Ponúkala jej lákavú milosrdnú šancu odchodu za Ronom, za rodičmi...

Stačilo sa len poddať a bude po všetkom.

Tak to teda nie, oni predsa neodišli dobrovoľne! Niekto ich má na svedomí!

V mihu myšlienky sa mladá žena definitívne rozhodla vzdorovať.

 

Hermiona videla záblesk letiaci priestorom ako v spomalenom filme. To bola jej šanca!

 

Expelliarmus, zvolala v duchu a len pre istotu urobila krátky no nadbytočný švih prútikom.

Čas sa opäť rozbehol a všetko sa dalo do zbesilého pohybu.
V tom istom zlomku sekundy Hermionu obalila strieborná ochranná vrstva. Vírila tesne okolo jej tela, niekto iný by si ju ani nevšimol, ale Hermiona s nezlomnou istotou vedela, že v jej objatí je v bezpečí.

 

Privrela oči a čakala náraz smrtiaceho kúzla. Avada Kedavra bolo veľmi zvláštne kúzlo. Pokiaľ ním chcel čarodejník skutočne zabiť, musel ho myslieť vážne a neodvolateľne. Moc zabiť, mu dodávala samotná osoba čarodejníka.

Zelený záblesk narazil obrovskou silou do strieborného ochranného štítu. Hermiona úder čakala, predklonila sa a zaprela nohami o dlažbu, ale i tak jej takmer vyrazil dych.
Kútikom oka pozrela na druhého z útočníkov. Odzbrojovacie kúzlo mu veľkým oblúkom vytrhlo prútik z prstov a vyslaná zákerná kliatba sa neškodne rozprsklo vo vzduchu, ako ohňostroj hrôzy.
 

Hermiona cítila mohutné vibrovanie. Zelené vírenie si márne hľadalo trhlinku v ochrannej bariére, posilnenej Hermioninou vierou.

Lúč smrti narazil na príliš odolný múr.

A prelomiť ho nedokázal, pretože Ona, sa tak rozhodla.

Len pár centimetrov pred Hermioninou hruďou sa skoncentroval na jednom mieste a ostrým oblúkom odrazil späť, aby svoju ničivú energiu predviedol v plnej, zvrátenej kráse, na svojom pôvodcovi.

 

Útočník nerozumel javu ktorého bol svedkom a kým si stačil uvedomiť svoje vlastné ohrozenie, bezvládne klesol k zemi.

 

Petrificus Totalus, vyslala Hermiona znehybňujúce kúzlo na jeho spoločníka, ale ten stihol schmatnúť svoj prútik, vrhol sa na zem k mŕtvemu druhovi a bleskovo ich odmiestnil.

 

Hermiona stála na mieste a prudko oddychovala. Zdvihla ruky a zadívala sa na ne. V pravej ruke kŕčovito zvierala prútik. Držala ho ako záchranné lano, hoci ho v boji vôbec nepoužila.

Ani jedno kúzlo nevyšlo z neho – neškodné mávanie by neublížilo ani muche, iba ak by ju priamo trafila.

Ktokoľvek nezainteresovaný by si ale mohol pomyslieť, že skvele ovláda neverbálnu mágiu.

 

 

Útočníci porážku určite nečakali. Objavili sa znenazdania, akoby na ňu striehli. Akoby vedeli, že sa Hermiona práve dnes rozhodne ísť do Rokvilu.

Ale možno sa iba pohybovali v Zašitej uličke, kde o pochybné indivíduá nikdy nebola núdza a ona mala tú smolu, že sa im vystavila ako krikľavý terč.

Im podobní ju museli spoznať aj so zavretými očami.

Neľahké úvahy úplne zatlačili do úzadia fakt, že práve, odhliadnuc od rozpačitého začiatku, zvládla celkom slušne použiť svoju novozískanú mágiu.

 

Hermiona sa snažila lapiť dych, ešte stále mala husiu kožu z prúdenia mágie v štíte.

 

Vonkoncom nečakala, že sa jej za chrbtom začne ozývať spočiatku nesmelý potlesk niekoľkých párov rúk, postupne silnejúci v rytmickom staccate.

Prekvapene sa otočila.

 

Úplne zabudla na postávajúcich obchodníkov, ktorí nevyhnutne museli vidieť aspoň časť predchádzajúceho útoku.

 

Tlieskali s dlaňami decentne vo výške ramien a uznanlivo skláňali hlavy pred Hermionou.

 

Pomenší obchodník zo Sovieho raja, ktorý jej pred chvíľou predal Otisa, k nej podišiel a oslovil ju. Zároveň podvihol ruku a gestom ukončil potlesk zhromaždených čarodejníkov.

„A ja som vás nespoznal!“ v očiach mal zmiešanú úctu s obdivom, „mohli ste povedať, že ste Hermiona Grangerová, naša Hrdinka, urobil by som vám na sovu špeciálnu cenu.“

Očividne sa cítil pred ostatnými obchodníkmi vo zvýhodnenej pozícii, keďže práve ON jediný uzavrel s Hrdinkou obchod.

 

Hermiona nebola v stave reagovať na pochlebovanie tohto typu. Tým skôr, že za Rona bola vydatá tri roky, ale takmer všetci ju poznali iba ako Grangerovú. Zabolelo ju to, ale nemalo zmysel hádať sa s predavačom. Len pokrčila plecia a ticho poznamenala,

„Som Weasleyová!“

 

„Áno, pravdaže,“ pripustil predavač neochotne a pokračoval, „útok prišiel nečakane, ale vy ste ho odrazili úplne famózne!“

Na moment sa zastavil a hľadal správne slová, aby sa odvážil položiť otázku, ktorá ho od začiatku pálila na jazyku.

„To zelené svetlo... To bola Avada Kedavra?“ vypadlo z neho a ostal očami visieť na Hermione.

 

Uvedomila si, ako podivne to muselo vyzerať. Kliatbu, ktorú doteraz prežil len Harry Potter, (a samozrejme už po druhý krát ona, ale to vedeli len Harry a Severus), pred ich očami odrazila ako jednoduché kúzlo.

„Nie, pravdaže nie,“ odvetila rýchlo, „to by ste sa už so mnou nerozprávali. Nerozumela som presne, čo povedal, kričali jeden cez druhého, ale Avada Kedavra to byť nemohla,“ klamala na počkanie Hermiona, ale iné východisko nemala. Musela by sa prezradiť a to zatiaľ určite nechcela.

Ale nebola si istá, či jej trochu zbytočne dlhá paľba slov, bola dosť presvedčivá.

 

„No to je pravda, nerozprával. Avada Kedavru prežil len Jediný! doložil významne, na dôvažok vztýčil ukazovák a pokýval hlavou.

 

„Mala by som sa vrátiť,“ Hermiona sa pokúsila vykrútiť z tejto situácie únikom.

 

„Ešte vám musím poďakovať, že ste tým darebákom ukázali kam patria!“ trochu rozhnevane hodil majiteľ Sovieho raja hlavou k Zašitej uličke, „odjakživa odtiaľ nevyšlo nič dobré!“ Doložil potichu, akoby mal z voľačoho strach.

 

„Rado sa stalo,“ prešla pohľadom po ostatných okolostojacich, „skutočne by som už mala ísť.“

 

Predavač zas pokýval hlavou.

 

Hermiona využila situáciu, kým mu slina neprinesie na jazyk novú otázku a odmiestnila sa späť, na hranice Rokfortských pozemkov.

 

Ani si neuvedomila, aká je vyčerpaná, kým nezatvorila za sebou dvere.

Byt v Rokfortskom hrade, jej začínal byť domovom. A dnešný návrat domov bol pre ňu mimoriadne náročný.

Vydala zo seba dávku mágie a ešte sa nenaučila dať svoje sily rýchlo do poriadku.

Oprela sa o dvere šatníka, privrela oči a premýšľala, ako sa dostať bez námahy do postele.

Od hraníc pozemkov až sem sa dokázala ovládnuť a akoby nič, pokojne kráčala pomedzi študentov a odpovedala na ich pozdravy.

Dokonca zvládla podporiť svoju novozískanú autoritu, keď strhla (len!) desať bodov, nevšímavcovi, ktorý do nej vrazil na schodoch.

 

Ešte aby som predbehla Snapa, v počte strhnutých bodov!

 

Až keď bola v bezpečí známych priestorov, doľahla na ňu únava. Nevládala ani len dôjsť k posteli. Nohy jej zoslabli a pomaly sa zviezla k zemi.

Budem spať na zemi?

Vzdychla a žiadostivo pozrela na lákajúcu posteľ. Tak veľmi sa snažila vstať, ale nohy akoby jej ani nepatrili.

Zrazu pocítila, ako sa vznáša. Niečo ju jemným pohybom nadvihlo do vzduchu a opatrne položilo do perín.

V unavenom mozgu jej nenapadlo nič lepšie, než to, že je celá zaprášená a potrebovala by sa prezliecť a rozhodne osprchovať.

 

Prebehli ňou zimomriavky, keď zacítila chladivé pofukovanie čistiaceho kúzla a kým jej začala byť skutočne zima, mala na sebe svoju obľúbenú flanelovú nočnú košeľu.

 

Vyzerala v nej síce, akoby na seba navliekla futrál od klavíra, ale dotyk mäkkého flanelu s jej pokožkou vyvolával príjemné, upokojujúce pocity a to teraz najviac potrebovala.

Chvíľu si myslela, že sa s ňou niekto zahráva, ale izba a pokiaľ videla zvyšok bytu, bol prázdny. Bola tam len ona a...

Vonku za sklom, na parapete okna, sedela ušatá sova s oranžovými očami. Pokojne čakala, kým ju jej nová majiteľka vpustí dnu.

Hermiona sa sťažka otočila na bok a ľútostivo pozrela na Otisa.

Budeš tam musieť nocovať, Otis, ja som úplne hotová!


Prebleslo jej mysľou a zatúžila mať sovu pri sebe.

 

Nevidela ani živú dušu, ale okenné krídlo sa napriek tomu s vrzgotom odchýlilo, vpustilo naradosteného Otisa, ktorý sa okamžite dal do prieskumu nového bývania a hneď sa za ním zavrelo. Ešte aj západka zaskočila na miesto sama.

To už bolo na Hermionu veľa.

Čo to je? Spytovala samu seba a nenapadlo jej to najjednoduchšie vysvetlenie.

 

Žeby ešte pohár vody? Testovala hranice možností.

 

Čaša na stolíku sa zľahka vzniesla a vliala časť svojho obsahu do pohára. Vrátila sa rovnako opatrne na miesto, ale to už pohár prilietal jemnými vlnkami k užasnutej Hermione.

Až levitujúci pohár jej niečo pripomenul.

 

Iný pohár, s iným obsahom, v úplne inej miestnosti, ale rovnaký malý problém!

Toto všetko bola ona sama! Prečo na to neprišla skôr?

 

Otis medzitým dokončil obhliadku Hermioninho bytu, sadol na peľasť jej postele a okamžite zatvoril oči.

 

Hermiona sa hneď cítila pokojnejšie, keď rozlúštila záhadu a po vzore Otisa nechala svoje oťažené viečka konečne klesnúť. V upadaní do sladkého spánku ešte zvládla poslať nedotknutý pohár s vodou späť na stolík.

Ale bola príliš unavená, aby si svoju výhru nad sebou dostatočne uvedomila.

 

Ráno nebolo Hermione o nič lepšie. Vstala z postele a horko-ťažko sa dovliekla pod sprchu.

Veľakrát sa jej podarilo únavu zo seba zmyť, tak prečo nie aj teraz...

Možno by mala zájsť za madame Pomfreyovou, dumala pomedzi stekajúcu vodu, ale čo by jej povedala?

Viete, Poppy, včera som odrazila Avada Kedavru, mimochodom, ani som sa o to príliš nesnažila, poslala som ju späť k tomu darebákovi čo ju na mňa vrhol, asi som ho tým odpravila a to všetko bez použitia prútika! A som z toho na smrť vyčerpaná.“

Poppy by asi omdlela a potom by ma zrejme odšupovala k  sv. Mungovi!

 

Alebo vôbec nie, možno by jej naozaj pomohla, ale k úplnej istote tu bolo priveľa možno.

 

Sprcha na unavenú Hermionu viac menej zabrala, takže sa rozhodla, úplne hermionovsky, nikoho neobťažovať, normálne ísť na raňajky a potom učiť.

Keď sa dokázala obliecť a skrotiť vlasy, pootvorila Otisovi okno, aby si mohol polietať.

 

Veľká sieň už bola takmer zaplnená, ako študentmi, tak profesormi.

Dokonca aj Severus Snape sedel na svojom mieste, Minerva mu niečo potichu hovorila, ale on sa tváril, akoby sedel úplne sám.

Hermiona si všimla, že zaregistroval jej príchod. Na mizivý okamih sa im stretli pohľady a jej sa zazdalo, že mal v očiach niečo, čo na chvíľu prekrylo jeho zvyčajný ľad.

Vyvolalo to v nej spomienku na ich bozk. Ale kým by sa nechala unášať romantickými predstavami, návrat jeho pohľadu do normálu ukončil jej snívanie.

Usadla za stôl, vedľa Nevilla a Anikky a pustila sa do raňajok.

Jej ruka si sama nakladala porciu ako pre chlapa, ale cítila obrovský hlad. Včerajší zážitok si pýtal svoje.

 

Neville otvoril oči doširoka, keď zbadal preplnený tanier.

 

„Hermiona, nachystala si raňajky pre celý Chrabromil, alebo to naozaj chceš všetko zjesť sama?“

 

Až vtedy si Hermiona poriadne všimla hromadu praženice, hrianok, kuracích stehienok a lievancov.

„No, včera som zabudla večerať,“ zaklamala s úsmevom. Akosi pričasto klame bez výčitiek.

V poslednej dobe. „A čaká ma dlhý deň,“ doložila, čo tiež nebola celkom pravda.

 

„Nuž, dobrú chuť!“ poprial jej Neville a sám si zahryzol do lievanca.

 

„Hermiona,“ ozvala sa Anikka, „včera so mnou robila rozhovor jedna novinárka. Tricia Ionel z Denného proroka. Vypytovala sa na všetko možné, ako sa mi tu páči a tiež, či ťa poznám.“

 

„Mňa?“ Hermiona prehltla. Spomenula si, že Tricia Ionel, plánovala urobiť rozhovor aj s ňou a keď sa jej to nepodarilo, zrejme ťahala rozumy z Anikky, „čo si jej odpovedala?“ snažila sa znieť nezaujato.

 

„V podstate nič, že ťa poznám len pár dní, že sme sa spriatelili... a že sa mi tu páči. Nemala som v úmysle, vešať jej na nos čokoľvek zo súkromia svojho, tvojho, kohokoľvek. Tak som si zahrala malú hru o tom, ako je všetko nádherné a Rokfort je raj na zemi.“ Anikka sa zvonivo zasmiala a svoj súhrn ukončila žmurknutím na Nevilla.

 

Neville, zamestnaný lievancom, vystrúhal niečo, čo mal byť zrejme spokojný úsmev.

 

Hermiona vďačne prijala Anikkin smiech a nad preplneným tanierom dumala, či na naivné predstieranie skočila aj Tricia Ionel.

 

 

 

Severus Snape už od včerajšieho nepríjemného zážitku s novinárkou cítil nervozitu. Rita Skeeterová v ňom vybudovala absolútnu nedôveru ku každému, kto mal záujem o prepieranie cudzieho súkromie verejne v novinách. A Tricia Ionel sa nezdala byť ohľaduplnejšia.

Pobehovala po škole a oháňala sa povolením, ktoré jej umožňovalo voľný vstup a pohyb po Rokforortskom hrade.

 

Vraj sloboda tlače! Obyčajná, nechutná zvedavosť! Odprskol si v duchu Severus

Ale musel uznať (úplne výnimočne), že v Minervinom naliehaní, vyhradiť slečne Ionel prázdnu triedu, aby urobila žiadaný rozhovor, bola logika. Bola to aspoň aká-taká možnosť kontroly nad tým, čo všetko mohla popísať do svojho článku.

Novinárka značne znervóznela keď jej oznámil, že rozhovor s Hrdinkou (to oslovenie mu takmer spôsobovalo vyrážku) nie je možný, lebo v rámci svojho osobného voľna trávi čas mimo Rokfortu.

Vďaka Merlinovi, že Hermiona bola preč!

Tricia Ionel podráždene vyhlásila, že zmienená skutočnosť mení jej koncepciu a musí sa poradiť s nadriadeným.

V Rokforte komunikácia na diaľku samozrejme nebola možná, odbehla teda na jeho hranice, aby sa po chvíli vrátila a v prázdnej učebni, za prítomnosti Minervy McGonagallovej, urobila rozhovor s profesorkou Mytológie, Anikkou Majken.

 

 

 

Hneď ako si k Severusovi prisadla Minerva, k šálke rannej kávy mu naservírovala zhrnutie včerajšieho interview. Snažil sa zachovať si chladnú hlavu a pozornosť venoval výhradne čiernej tekutine. Ale iba kým do dverí Veľkej siene nevošla Hermiona Weasleyová. Hneď ho upútalo, aká je nezvyčajne bledá s tmavými kruhmi pod očami.

Vyplašene na neho pozrela a on nemohol inak a na chvíľu dovolil tomu zvláštnemu, zvieravému pocitu okolo srdca (ono tam ešte stále je?), aby mu ovládol pohľad.

A vtedy sa veľký a neohrozený Severus Snape zľakol vlastnej reakcie.

Okamžite prinútil svoje sebaovládanie, aby všetko vrátilo do starých, bezpečných koľají.

Tvár schoval za zvyčajnú masku ľahostajnosti a očakával, že vonkajší výraz mu ako vždy, prinesie pokoj.

Ale žiadaný pokoj neprichádzal.

Severus, len ľadovo civel do šálky s chladnúcou kávou a snažil sa, aby mu nepraskla pod rukami.

Neznášal studenú kávu, ale tentoraz mu onen zanedbateľný detail unikal. Zvieral šálku

v dlaniach a myseľ mal príliš zamestnanú analyzovaním svojho konania, aby na kávu použil zahrievacie kúzlo.

Z dobrovoľnej letargie ho vytrhlo až mnohonásobné šušťanie sovích krídel.

Prišla pošta.

Takmer každá sova mala ako zásielku výtlačok Denného proroka. Nečakal žiadnu poštu, ale bol si takmer istý, že dnes sa jej nevyhne.

A skutočne, jedna z poštových sov spustila svoj balíček priamo pred neho. Letmo sa na ňu zadíval. Mal pocit že tú sovu už videl. Nežiadala od neho odmenu ako ostatné, ale s krátkym zahúkaním sa v letku otočila a hľadala najkratšiu cestu von.

 

Hermiona zdvihla hlavu od svojho takmer prázdneho taniera a sledovala množstvo Denných prorokov. Neville nazeral cez plece Anikke. Čosi na ňu zahuhňal (zas mal plné ústa), nerozumela mu, len na neho sykla, nech ju neruší pri čítaní.

Neville bol v pokušení vypľuť sústo na tanier, aby mohol povedať čo chcel, ale už nebol študent a takéto chovanie sa nehodilo pre profesora. Rovnako sa mu zdalo nevhodné, vytrhnúť Proroka Anikke z  rúk.

Konečne prehltol.

„Anikka, počkaj! Hermiona, je tam článok o tebe!“ dostal zo seba.

 

Hermiona až podskočila na stoličke. Niečo v jej vnútri sa zatriaslo a slabučké vibrácie ňou prebehli ako zimomriavky. Čo však musela s potešením skonštatovať, nekonala sa žiadna nekontrolovaná vlna mágie.

„O mne? Nikomu som rozhovor nedávala!“ zatvárila sa naoko šokovane, aj keď tušila odkiaľ fúka vietor. Jej včerajšie dobrodružstvo neostalo utajené.

 

Anikka už prevracala strany späť a Neville jej pri tom nešikovne asistoval. Keď sa mu podarilo stranu natrhnúť, capla ho po ruke.

„Neville Longbottom!“ okríkla ho, „k čítaniu rozhovoru so mnou si sa tak horlivo nehrnul!“

„Anikka,“ uprel na ňu najprosiacejšie psie oči, akých bol schopný, „svoju mediálnu hviezdu si vychutnám v pokoji! Ty moja malá, žiarlivá, severanka,“ chytil ju za ruku a pobozkal na končeky prstov. Anikka sa okamžite poddala Nevillovmu šarmu a úplne odzbrojená sa topila v jeho pohľade.

Neville si vydýchol. Pohromu zažehnal a s predstieraným pokojom sa nahlas začítal do článku.

 

HRDINKA V OHROZENÍ ?

 

SMÚTIACA HRDINKA, HERMIONA GRANGEROVÁ – WEASLEYOVÁ, SA VČERA OCITLA V SMRTEĽNOM NEBEZPEČÍ, KEĎ NA ŇU V ZAŠITEJ ULIČKE ZÁKERNE ZAÚTOČILI NEZNÁMI ČARODEJNÍCI.

PODĽA ZDROJA, KTORÝ SI NEŽELÁ BYŤ MENOVANÝ, BRAVÚRNE ODRAZILA VŠETKY KLIATBY, KTORÉ NA ŇU V SMRTIACOM DAŽDI VRHALI, DOPOSIAĽ NEODHALENÍ ÚTOČNÍCI !

NEMÁME TO POTVRDENÉ, ALE NÁHODNÍ SVEDKOVIA VRAJ VIDELI AJ ZELENÝ ZÁBLESK !

BOLA TO DÁKA NEZNÁMA KLIATBA, ALEBO SA HRDINKE PODARILO UNIKNÚŤ TEJ NECHVALNE ZNÁMEJ :NEODPUSTITEĽNEJ: ?

AKÉ OCHRANNÉ KÚZLO JE TAK SILNÉ ?

HERMIONA WEASLEYOVÁ SA ZA SVOJU AURORSKÚ KARIÉRU ZREJME NAUČILA MNOHÉMU...

TERAZ SVOJE SKÚSENOSTI ODOVZDÁVA ĎALEJ, V ROKFORTSKEJ ŠKOLE ČAROV A KÚZIEL, AKO PROFESORKA OBRANY PROTI ČIERNEJ MÁGII.

( PLÁNOVALA SOM, PRINIESŤ VÁM NEPOCHYBNE ZAUJÍMAVÝ ROZHOVOR S JEJ OSOBOU, ALE NEBOLO MI TO UMOŽNENÉ.

ROKFORTSKÝ HRAD JE CHRÁNENÝ OSTRAŽITO, AKO NEDOBYTNÁ PEVNOSŤ. )

 

VAŠA TRICIA IONEL.

 

 

Hermiona ostala sedieť nehnute, len máličko zdvihla oči smerom k miestu riaditeľa školy.

I on čítal svojho Proroka. Pohľadom bez výrazu prechádzal po riadkoch. Tváril sa nezaujato, takmer unudene. A práve Severusov hraný pokoj Hermione neveštil nič dobré.

Vo Veľkej sieni sa živo diskutovalo o prečítaných odstavcoch. Každému bolo jasné, že Denný Prorok často uverejňuje články bulvárnej hodnoty, ale toto bolo priveľké sústo.

Tvrdenia o Hermione Weasleyovej boli vzhľadom na jej minulosť ľahko uveriteľné.

Hrdinka a navyše aurorka, teraz profesorka Obrany proti čiernej mágii.

Nebolo treba veľa, aby to medzi mládežou začalo šumieť obdivom.

 

Počuli ste to?

Profesorka – zabijak!

Páni!

To je sila!

 

 

„Hermiona,“ začula Nevilla, „je to pravda? Nemala si byť s Harrym?“ skrčil obočie a pichol prstom do článku.

Vzal noviny a vystreté ich položil pred Hermionu. Anikka mlčala, Neville vypovedal otázku miesto nej.

 

Hermiona preletela celý článok, až sa zastavila na svojej vlastnej fotografii (bola už stará, ešte zo školských čias, sotva sa na nej hýbala) a hneď na vedľajšom obrázku energicky mávala brkom Tricia Ionel.

Bola to presne tá istá čarodejnica s vlasmi ako dúha, čo prameň, to iná farba. Sebavedomie z nej len tak sršalo a pritom to bola len malá fotografia.

 

„Neville, čo chceš počuť?" vyslovila Hermiona rezignovane a zvesila plecia. Nerada klamala kamarátovi, ale na niektoré pravdy nebola pripravená ani ina sama.
 Vieš akí sú novinári. Chytia do rúk pravdu a vyrobia si z nej niečo, čo zvyšuje predajnosť. Áno, bola som v Šikmej uličke, ale až po návrate od Harryho,“ doložila, rýchlo reagujúc na Nevillov pohoršený pohľad.
„Kúpila som si tam Otisa, moju novú sovu,“ nervózne rozprávala viac, ako chcela, „potom, odrazu vyšli zo Zašitej, ani neviem ako sa to zbehlo. Ešte mám postreh aurora, odrazila som ich.“ Vedela, že to nie je pravda, veď tam ostala stáť ako stĺp, nebyť štítu, ani by nemrkla a bolo by po nej.

 

„Mala by si si dávať pozor, kade chodíš,“ zašepkal vážnym hlasom Neville, takto dáko umrel Ron, teraz takmer Hermiona, „máš narobených veľa nepriateľov!“

 

„Kto z nás nemá nepriateľov?“ Hermiona si bola istá, že ich má určite dosť, len vedieť niečo konkrétnejšie. To už mohla vykročiť proti povestným veterným mlynom!

 

„Lenže ja sa nemusím báť, že po mne niekto ide!“ oponoval jej Neville a v hlase mu zaznela, schovaná kdesi úplne vzadu, nelogická ľútosť, že on bol vždy ten druhý v poradí na záchranu sveta.

 

Anikka určite nechápala všetky okolnosti z ich nedávnej minulosti, ale i tak vycítila rozporné pocity, ktoré sa v ňom striedali. Tentoraz to bola ona, čo vzala jeho ruku do svojich dlaní a snažila sa ho upokojiť.

Mlčky uprela na Hermionu spriaznený pohľad, nemusela nič hovoriť.


Hermiona cítila jej účasť na bolesti ich oboch.

Bolo treba urobiť koniec nepríjemnému rozhovoru. Položila Nevillovi ruku na plece,

„Neville, o chvíľu začína vyučovanie. Nemôžeme meškať,“ postavila sa od stola. Pocit únavy sa nedostavoval, kopa jedla asi zabrala.

Len Neville vyzeral, akoby ho nasilu prebudili zo sna, ale rýchlo sa otriasol a minulosť nechal nateraz odpočívať.

 

Hermiona sa na článok v Dennom Prorokovi ani nemohla veĺmi sťažovať, aj keď bol prehnane zdramatizovaný.

Študenti na ňu pozerali takmer ako na zosobnenie samotného Merlina. Čiže, vynímajúc obdivné pohľady, vyučovanie prebiehalo v pokoji.

Len na poslednej hodine, keď nadobudla akúsi istotu, že sa už nemôže nič horšie prihodiť, priletela k nej školská sova.

Vzala si od nej úhľadne zložený lístok a ani nemusela pozrieť meno odosielateľa, vedela kto ho posiela.

15.10.2016 11:15:44
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one