Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Dievčatá, ďalšia kapitola je Vaša :-D
***********************************************

Hermiona si svoje návraty do bytu zvykla spríjemňovať prechádzkami po hrade.

Dnes si zašla do málo používanej chodby plnej obrazov, brnení a gobelínov. Rada si prezerala zobrazené výjavy. V Dejinách Rokfortu čítala, že mnohé predmety patrili do súkromnej zbierky samotného Salazara Slizolina. Sklonila sa k najbližšiemu gobelínu a snažila sa rozlúštiť dávno nerozlúštiteľné signovanie, rozožraté pravdepodobne obyčajnými moľami.

 

„Dobrý deň, Hermiona!“ ozvalo sa bodro z opačnej strany.

 

„Kto... kde..?“ obzerala sa po prázdnej chodbe. Zrak jej padol na starý obraz Smutného rytiera. Teda, bol to jeho obraz, ale usmieval sa z neho čarodejník s polmesiačikovými okuliarmi na nose.

 

„Profesor Dumbledore! Kde sa tu beriete a kde je Smutný rytier?“ Och nie! Pokárala sa v duchu Hermiona, takú dobu sa s riaditeľom chce porozprávať a prvé čo jej zíde na um, je namaľovaný hrdzavý zúfalec!

 

„Nuž, bola to vzájomne výhodná výmena!“ žmurkol Dumbledore, „Ja som chcel mať trochu pokoja a Smutný rytier...,“ dôverne sa k Hermione naklonil, nakoľko to len dovoľoval jeho súčasný stav a zbytok informácie zašepkal, „veľmi sa chcel zoznámiť s istou lady, ktorú som náhodou mal tú česť poznať. Vzájomne som ich predstavil!“ K úsmevu pribudli ešte aj potmehúdske svetielka v očiach.

 

Hermiona bola zaskočená jeho náhlou prítomnosťou a zrazu nevedela, čo mu skôr povedať. Navyše, pre Merlina, ďalšia love story!
Asi sa jej začína vytvárať alergia na šťastné konce!

Dumbledore, hoci bol len dvojrozmerný, hneď si všimol, že má náladu blízko smútku.

 

„Drahá Hermiona, niečo vás trápi, ak sa nemýlim. Zvyčajne ste nemali problém so slovami,“ dal jej šancu zdôveriť sa, pravda, ak bude stáť o rozhovor s obrazom.

 

„Profesor, vlastne... už som vás hľadala,“ začala zoširoka.

 

„Áno, starý Primus, niečo o vás spomínal,“ pokýval hlavou a nechal Hermionu nech pokračuje.

 

„Potrebovala som radu, viete... Prejavila sa u mňa schopnosť ovládať mágiu bez prútika,“ vysypala jedným dychom, „spočiatku som si nevedela poradiť. Ani v knihách som veľa informácií nenašla.“

 

Dumbledore počúval. Vždy si bol istý, že Hermiona je mimoriadne talentovaná čarodejnica, ale toto bolo aj pre neho veľmi prekvapivé zistenie. Posunul si okuliare, nie že by mu padali, potreboval len natiahnuť čas, aby si utriedil myšlienky.

„Nuž,“ začal opatrne, „to niečo málo, čo viem o zvláštnom druhu mágie a čo viem o vás, Hermiona, ma upokojuje, že tento, ehm... povedzme dar, nemohol prísť do povolanejších rúk.“

 

„Ale Severus... teda riaditeľ Snape,“ opravila sa s miernym začervenaním, „hovoril, že sa objavuje len u čarodejníkov z čistých rodov.“

 

Hm... teda Severus! pomyslel si Dumbledore a usmial sa.

„Ach áno, ale má to hlbšiu príčinu, než diskrimináciu čarodejníkov s mukelskými predkami. Chápem, vám sa to zdá nespravodlivé, musíte však uznať, že silný magický potenciál nemôže len tak spadnúť z neba. Rokmi sa zhromažďuje a potom, osudom vyvolený z rodu, má šancu, že sa prejaví práve v jeho prípade. Aj keď, nie vždy možno hovoriť o šťastných okolnostiach.“

 

„To teda nie!“ Hermiona premýšľala o slovách bývalého riaditeľa, ani v jej prípade objaveniu mágie nepredchádzali šťastné okolnosti.

 

„U vás sa táto, bezo sporu zaujímavá forma mágie, prejavila, ak sa smiem opýtať, keď zahynul pán Weasley, pravda?“ uprel na ňu pohľad.

 

„Áno! Keby som mala šancu mu pomôcť,“ Hermiona sa zas nezmyselne obvinila.

 

„Och, drahá Hermiona! Niekomu trvá roky, kým sa dostane do súladu s touto mágiou. Nemá význam obviňovať sa. Aj keď...“ odmlčal sa a tvárou mu preletel tieň, „vidieť umierať milovanú osobu zvádza k výčitkám. Verte ale, že to nie je dobré k ničomu.“

 

„Profesor Dumbledore, ako ale vysvetlíte fakt, že ja som osudom vyvolená napriek tomu, že moji rodičia boli celkom iste muklovia a pokiaľ siaha náš rodostrom, čarodejníci v ňom neboli!“

 

„Tak na túto otázku vám žiaľ neviem dať uspokojivú odpoveď. Ešte za vašich školských čias som vedel, že ste mimoriadne nadaná, pripisoval som to práve vášmu mukelskému pôvodu. Vaša rodina nebola zaťažená akoukoľvek mágiou, preto dala svetu jedinca s čistou silou. Možno v tom je aj odpoveď na vašu otázku. Ste niečo ako, prosím bez urážky, hračka prírody.“

 

Hermiona sa musela pousmiať, hračka prírody! Dve slová ju momentálne vystihovali najlepšie.

„Vravíte teda, profesor, že táto schopnosť sa nedá nijako naučiť, ani získať, musí byť daná?“ skonštatovala, veď niečo podobné jej hovoril aj Severus Snape.

 

„Chvála Merlinovi, že je to tak! Viete si predstaviť tú pohromu, keby sa náš milý Tom, zvládol naučiť bezprútikovú mágiu? Alebo ja!“ dodal trpkým tónom.

 

„Profesor Dumbledore, vy?“ Hermiona si pamätala na knihu o živote Dumbledora, ktorá vyšla po jeho smrti. Narobila poriadny rozruch!

 

„Hermiona, nesmiete veriť všetkým, všeobecne uznávaným faktom. Nemusíte veriť ani tomu, že som bol ukážkový vzor dobráka. Možno som bol len osudom dostrkaný na určité miesta. Ale vy si môžete dovoliť ten luxus, veriť srdcom. To vaše je nepoškodené. Ja som sa najväčších chýb dopustil práve vtedy, keď som nechal to svoje rozhodovať za seba. Nepočúval som zdravý rozum a hnal sa za túžbami srdca!“

 

„Nie, vy ste neboli zlý, naopak! A boli ste výborný učiteľ!“ snažila sa bývalému riaditeľovi oponovať Hermiona, aby si zachovala predstavy, ktoré o ňom mala.

 

„Učiteľ? Áno, v Rokforte som bol v bezpečí pred sebou samým. Ale ďakujem vám, myslím, že učiteľ som bol obstojný!“ Dumbledore si jednou rukou prihladil bradu a druhou zašuchotal v hlbokom vrecku hviezdičkového habitu. S uspokojením tam niečo nahmatal a krátkym odkašľaním sa snažil prekryť jedinečný šušťavý zvuk.

 

Hermiona v duchu hodnotila Albusove priznania. Rozhodla sa, že nebude riešiť jeho minulosť. Nepatrné zvuky vychádzajúce z jeho vrecka odignorovala. Mala k Dumbledorovi úctu, ale ak by sa začal o niečo snažiť s namaľovaným cukríkom…

 

„Ako zvládate svoju novú mágiu Hermiona, Severus vám pomáha?“ vrátil sa k pôvodnej téme Dumbledore, pričom zvláštne zdôraznil druhú časť otázky.

 

Postrehla v jeho hlase ten zvedavý, dvojzmyselný tón, ale nechcela sa vyjadrovať. Veď, podľa jej presvedčenia, ani nebolo k čomu. Bývalá študentka, s obdivom (no, viac ako obdivom), k svojmu profesorovi.

„Pomáha mi. Už len tým, že vie čím prechádzam. On svoju mágiu ovládol sám a o ďalších čarodejníkoch s touto schopnosťou neviem,“ odpovedala mu len na zrejmý zmysel otázky.

 

„Viete, Hermiona, Severus preukázal veľkú statočnosť tým, čo pre nás robil, ale vám to predsa vysvetľovať nemusím, pravda?“

 

„Mhm,“ súhlasne vzdychla.

 

„Všetci ste dokázali veľké veci a myslím, že nie je nič zlé na tom, keď chcete nájsť svoje pokojné miesto pre šťastie.“ Dumbledore bol majster slova, vedel ako povedať niečo, čo nechcel pomenovať pravým menom.

Viac povedať nestihol, lebo sprevádzaný hrmotom, sa do svojho obrazu vracal Smutný rytier.

 

Asi bude treba premenovať jeho obraz, lebo celý žiaril a neprítomne sa usmieval. Aj svoju prilbu, ktorú nikdy neskladal z hlavy, len občas zdvihol priezor, aby sa poobzeral, teraz niesol pod pazuchou.

 

„Dumbledore, môj priateľu!“ zvolal nadšene, „Budem vám až do skonania sveta zaviazaný, za láskavosť zoznámenia s Lady Rowenou. Moje srdce nikdy tak nespievalo radosťou!“ uklonil sa mu, položiac si ruku na srdce. Vtedy si všimol Hermionu stojacu vedľa obrazu.

„Ó, krásna lady, ráčite byť priateľkou môjho dobrodinca?“ v rozpore so slušným vychovaním nečakal na odpoveď, ale hneď pokračoval, „ste iste veľmi šťastná, po boku takého šľachetného čarodejníka!“

 

Lady Rowena musela byť skutočne uchvacujúca, keď zo Smutného rytiera urobila utáraného zaľúbenca!

 

„Rado sa stalo, priateľu!“ prerušil jeho chválospevy Dumbledore a vrátil mu jeho úklon.

„Nuž, rozlúčime sa, Hermiona,“ otočil sa k čakajúcej mladej žene, „pevne chyťte do rúk svoj dar a počúvajte srdce,“ neodpustil si radu na záver.

 

„Ďakujem, profesor Dumbledore, budem sa snažiť. Dovidenia rytier,“ zamávala obom a odišla.

 

„Dovidenia, Hermiona! A rozhodne ďakujem ja vám,“ povedal za jej vzďaľujúcou sa postavou.

Rytier len zrazil päty, opäť si prirazil ruku na srdce a očividne niečo Hermione na rozlúčku zakričal, ale čokoľvek už povedal, zaniklo to v plechovom rachote.

 

Hermiona nedokázala myslieť na Dumbledora inak, ako na trochu záhadného, mierne excentrického čarodejníka, s rozsiahlymi vedomosťami a tomu prislúchajúcou silou.

Nie vždy rozumela jeho dôvodom, ale ak jeho mladícke nerozvážnosti v minulosti dokázali nasmerovať jeho kroky v neskorších rokoch tam, kde bol neoceniteľne potrebný...

I keď... čo v jeho osobe bolo to veľké NIEČO, čoho sa bál aj Voldemort? Koniec koncov, obaja už boli na pravde božej...
Nuž teda Voldemort, ťažko povedať... Možno pre neho vyhradili osobitné miesto... Niekde.

Ponorená do prazvláštnych úvah, nohy ju samé niesli, po chodbe školy, dočasne zmĺknutou víkendom a ani nevšimla, že sa dostala do blízkosti vstupu do riaditeľne.

Vyrušili ju až hádajúce sa hlasy.

 

„Slečna Ionel, ani ako riaditeľ, vám nemôžem povoliť, aby ste sa svojvoľne potulovali po škole!“ okamžite spoznala podráždený tón Severusa Snapa.

„Ale ja predstavujem slobodu slova a právo na informácie celkom inak!“ bránil sa pišťavo tenký ženský hlások.

„Informácie?“ pohŕdavo zopakoval po nej, dokonale napodobniac jej intonáciu, „to, čo podsúvate svojim takzvaným čitateľom, si dovolíte nazvať informáciami?“

„Čitatelia Denného proroka majú právo vedieť, čo sa deje v Rokfortskej škole, či sa vám to páči, alebo nie!“ oponovala tá neznáma.

Hermiona ostala stáť na mieste. Zo svojej pozície síce počula, ale nevidela hádajúcich sa. Zazrela len kus čierneho plášťa, ktorý identifikovala s istotou.

Bolo jej trápne že počúva niečo čo by nemusela, ale bála sa pohnúť, aby na seba zbytočne neupozornila.

Do hádky sa pridal ešte tretí hlas.

„Severus, keby sme vyhradili jednu prázdnu triedu. Na hodinu,“ spoznala Minervu, ktorá sa váhavo snažila dohodnúť kompromis.

„Vidíte?“ vyhŕkla novinárka nadšene, „vaša zástupkyňa vie ako zaobchádzať s predstaviteľom tlače!“

 

Teraz si Hermiona vedela dokonale vybaviť prepaľujúce pohľady rokfortského riaditeľa.

 

„Slečna Ionel,“ zašepkal hrozivo, „neviem, čo si predstavujete, že objavíte v tejto škole. Mojou povinnosťou je predovšetkým zabezpečiť študentom pokoj a ochranu, pred nežiaducimi vonkajšími vplyvmi.“

 

„Ale moji čitatelia by si mohli myslieť, že v škole schovávate niečo, alebo ehm, niekoho, keď sa vehementne bránite interview. A do školy predsa chodia aj deti čitateľov Denného Proroka a tých bude zaujímať atmosféra v škole.“ reportérka bola otravne neodbytná.

 

Hermiona pochopila - ak sa nepokúsi nenápadne odísť, môže stáť ukrytá veľmi dlho.

Mala šťastie, podarilo sa jej vzdialiť, aby si ju nik nevšimol. A na záver si vypočula pokračovanie hádky sa o slobode slova.

 

„Mohla by som byť prítomná pri rozhovoroch so študentmi,“ navrhovala ďalej Minerva. Uvedomovala si, že kompromis je v tejto chvíli nevyhnutný. Ak nepristúpia na požiadavku novinárky, tak či tak sa článok o škole objaví, a jeho obsah nebude príliš lichotivý.

 

„Ale ja by som sa chcela porozprávať s profesormi. Viem, že máte dve nové profesorky. Vraj tu začala učiť naša Hrdinka?“ úplne ignorovala Severusov nesúhlasný postoj a už začala spriadať siete.

„Chcela by som mojim čitateľom priblížiť jej život po smrti milovaného manžela.“

 

Hermiona už doslova utekala. Iste potrebuje k šťastiu ďalšiu Ritu Skeeterovú!

Čo len bude robiť, ak Snape tej novinárke povolí rozhovory a ona si ju dá zavolať?

Mohla by sa nenápadne vytratiť. Ďaleko.

Aj tak si chcela kúpiť sovu.

Bežala po chodbách hradu, s cieľom čím skôr opustiť jeho múry. Obehla pár rozjarených študentov, ktorí sa vracali z  Rokvillu. Podivene sa za ňou otočili. Profesorka, ktorá sa ženie ako splašený hipogrif, to sa často nevidí.

Celý čas ju nepríjemne mrazilo za krkom, za každým rohom čakala vtieravú novinárku a jej hlúpe otázky, ohľadne hĺbky žiaľu za hrdinsky zosnulým manželom!

Pocit ohrozenia ju opustil až na hraniciach Rokfortského pozemku.

Premiestnila sa rovno do Šikmej uličky. Plánovala splynúť s davom, ale až na pár predavačov, postávajúcich pred svojimi obchodíkmi, Šikmá ulička zívala prázdnotou. Predškolský mumraj utíchol a predavači sa snažili nalákať každého potenciálneho zákazníka.

 

Keď zazreli primiestniť sa Hermionu, v hlavách im zarachotali počítadlá, rátajúce možný zisk.

Striedavo po nej vykrikovali, vynukujúc výhodné zľavy a mimoriadne ponuky.

Hermiona odignorovala najnovší model metly Galaxia 3000 a k nej grátis, sadu na udržiavanie, nezaujalo ju ani vylepšené gramatické brko s nevysychajúcim atramentom, vraj úplne neškodným pri náhodnom požití, kráčala rovno k obchodíku so sovami.

Ľahkým úsmevom a pokrútením hlavy odbila ďalších snaživcov a zamierila k nízkemu čarodejníkovi, stojacom pod výveskou s drevorezbou sovy.

Ten až podrástol od pýchy, že si vybrala práve jeho obchodík, zatiaľ čo ostatní žiarlivo zazerali na šťastnejšieho kolegu.

Ukláňal sa pred Hermionou ako turecký kupec, skoro sa čelom buchol do kolien. Prudko otvoril dvere svojho kráľovstva a nechal ju vojsť dnu, popod chaoticky rozcinkanou zvonkohrou.

Keď zas dvere zavrel, nasadil naučený úsmev a začal vychvaľovať svoj tovar.

 

„Vítam Vás, vážená pani, v Sovom raji. Máme nádherné exempláre sovy snežnej. Je veľmi populárna medzi študentmi. Máme slušný výber, ako iste viete, bol to druh sovy ktorú vlastnil aj pán minister Potter,“ veľavýznamne podotkol, pričom obratne pobehoval pomedzi klietky a prstom ukazoval na zmienené sovy.

 

Očividne Hermionu, na jej veľkú úľavu, nespoznal.

 

„Ehm, ďakujem,“ zdvorilo sa snažila zastaviť jeho obchodnícku manipuláciu, „ja by som chcela niečo menej známe“. Harryho Hedvigu mala rada a netúžila po jej kópii.

 

„Á, pani je individualistka!“ s hraným pochopením sa uškrnul, „máme aj iné druhy, kuvika vrabčieho, ale ten nie je vhodný na dlhšie trate, ani objemnejšie zásielky,“ na chvíľku sa odmlčal.

 

Hermione preletel tvárou tieň, keď si spomenula na Kvíka, Ronovu sovu.

 

Predavač si jej mimiku vysvetlil ako jasné odmietnutie. Poškrabal sa po hlave a uvažoval, akú sovu by ponúkol, vonkoncom nechcel prísť o zákazníčku. V jeho očiach trochu podivnú, keď ju nenadchla snežná sova, ale čo už, musel vymyslieť niečo lákavé.

 

Hermiona prechádzala pohľadom od jednej sove k druhej. Odkedy stratila Krivolaba, nechcela zaň žiadnu náhradu, ale sova bola dobré riešenie.

A keď si pripomenula rozruch, ktorý zatiaľ vždy vyvolala v školskej soviarni...

Sova JE, dobré riešenie!

Predavač sa jej zrazu stratil z dohľadu. Počula len plechový lomoz z vedľajšej miestnosti.

Na okamih ju prepadla panika, či sa zas nedeje niečo nekalé, ale to sa už ten snaživý človiečik teperil s obrovskou, dosť hrdzavou klietkou. Navyše prázdnou.

 

Až keď ju s víťazoslávnym úsmevom postavil na pult, Hermiona zazrela takmer pri dne, na nízkom bidielku, sedieť strakatú sovu s ušami a nádhernými oranžovými očami.

Sova lenivo žmurkala, vyrušená zo spánku necitlivým pohadzovaním klietkou a Hermione farba jej očí okamžite pripomenula kožušinu obľúbeného kocúra.

Bola rozhodnutá, táto sova bude jej.

 

„Ja som hneď vedel, že pre vás niečo nájdem,“ nadšene si mädlil ruky, keď zbadal Hermionin záujem, „je to...“

 

Chcel Hermionu poučiť o  druhu, ale ona ho ostro prerušila. Už jej dosť liezol na nervy, tak sa rozhodla, sama dokončiť jeho vetu.

„Áno, myšiarka ušatá, Asio otus, približne poldruharočný samček.“

 

Chudákovi predavačovi padla sánka, nemohol tušiť, že pred ním stojí jedna z najsčítanejších čarodejníc.

Mlčky vybral sovu z klietky, položil ju na jednu misku prevažovacej váhy a nechal Hermionu aby položila svoje galeóny na druhú misku. Váha sa rozhýbala a keď sa po chvíľke ručička ustálila v strede, týmto bol obchod potvrdený a uzavretý.

Myšiarka teraz oficiálne patrila Hermione.

 

Ešte si prikúpila rukavičku, akú používajú aj sokoliari, hneď si ju navliekla a nastavila ruku sove.

„Poď, Otis, ideme domov!“ sova, teraz už Otis, uznal novú majiteľku a  poslušne pristál, kde mu ukázala.

 

„Páčite sa mu,“ podlizoval sa zarazený predavač.

 

„Je to šikovný chlapec,“ prikývla Hermiona, „a ďakujem, budem vás odporúčať!“

 

„Ehm, budem rád, bolo mi potešením vám poslúžiť,“ chlapík sa zas ostošesť ukláňal a ochotne vyprevádzal zákazníčku na ulicu, aby si pred konkurenciou vychutnal triumf úspešného predaja.

 

Hermiona pohladila Otisa voľnou rukou a pošepkala mu svoju terajšiu adresu. S porozumením sa na ňu pozrel, tichučko jej zahúkal do ucha a vzlietol.

 

Vydýchla si. Otis jej okamžite prirástol k srdcu, ale predsa len bol priťažký, aby ho dlhšie nosila na vystretej ruke.

Sledovala jeho let, kým ho nestratila z dohľadu.

„Otis,“ prevaľovala to meno na jazyku, tešila sa z jeho existencie, nechala príjemné pocity, aby ju šteklili z vnútra.

 

Očami behala po vývesných tabuliach obchodíkov a bolo jej jasné, ktorý z nich určite nemôže obísť. Zastrčený antikvariát mal v jej osobe veľmi dobrú zákazníčku. Aj majiteľ to dobre vedel, takmer vždy jej odložil bokom nejakú lahôdku. Hermiona už podvedome cítila vôňu kožených väzieb a starých pergamenov. Skoro začala cestou podskakovať, ako malé dievčatko, nad vidinou nového prírastku, do jej beztak prepchanej knihovničky.

 

No keď prechádzala okolo Zašitej uličky, začalo ju nepríjemne mraziť za krkom.

V habite nahmatala prútik. Zovrela ho v ruke a nahnevane si v duchu zahundrala.

To snáď nie! Žeby ma našla tá protivná novinárka!?

Nevedela ako vypadá, počula len jej hlas, ale široko ďaleko nebolo nikoho, kto by čo len vzdialene pripomínal novinára. Ak vôbec existuje dáky prototyp novinára.

Stálo ju dosť veľké sebazaprenie, rozhodnúť sa odpustiť si pre dnešok novú knihu a radšej sa vrátiť do Rokfortu.

Nestihla to ani poriadne domyslieť, keď kútikom oka zbadala, či skôr vytušila, v Zašitej uličke pohyb.  

11.10.2016 17:43:06
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one