Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Pretože som sľúbila že a pretože je dnes krásny jesenný deň. ;-)
---------------------------

Neville sa ešte raz pokúsil presvedčiť Hermionu, aby išla s nimi do Rokvillu.

Odmietla, mala iné plány. Im dvom by, podľa jej mienenia, len zbytočne prekážala. Popriala im pekný deň a sebe v duchu zaželala šťastie. Bude ho potrebovať.

Neville tesne objal Anikku a odmiestnili sa. Hermiona im ešte stihla zamávať na rozlúčku a so známym trhnutím okolo žalúdku zmizla z Rokfortských pozemkov aj ona.

Trošku Nevilla oklamala, keď hovorila, že chce navštíviť Harryho s Ginny.

Pre dobro veci a všeobecný pokoj použila malú lož.

Chcela vidieť Draca Malfoya. Vidieť, ale hlavne sa s ním rozprávať.

Ale až tak veľká lož to nebola. K Dracovi sa kvôli utajeniu dostane len s Harryho pomocou.

 

 

Premiestnila sa priamo na recepciu Ministerstva mágie.

Staršiu čarodejnicu sediacu za pultíkom poprosila o návštevu u Potterovcov. Tá sa celá rozžiarila, keď uvidela pred sebou stáť samotnú Hrdinku osobne. S prehnanou úslužnosťou ju požiadala, aby ruku s prútikom položila pod detektor, odhaľujúci skrytú čiernu mágiu. Ospravedlňovala sa, že nemôže kvôli sprísneným bezpečnostným predpisom urobiť výnimku, ani keď sa jedná o Hermionu Grangerovú.

 

„Spustil by sa alarm, keby nejaký čarodejník neprešiel kontrolou,“ pokrčila plecami ospravedlňujúco.

 

Hermiona urobila o čo ju žiadala. Detektor hodnú chvíľu nereagoval. Nevedel kam má zaradiť silu, prúdiacu okolo Hermiony.

 

Čarodejnica si ju podozrievavo premeriavala. Našťastie, skôr ako by začala mať vážnejšie pochybnosti, rozsvietilo sa biele svetlo, signalizujúce negatívny výsledok.

Potom namierila svoj prútik na meno Harryho Pottera v zozname na pulte.

„Pán Potter tu o chvíľu bude,“ oznámila, očami visiac na Hermione.

 

Ani to poriadne nedopovedala, ozvalo sa hlasné puff a  Harry stál pred nimi.

 

„Hermiona!“ vykročil s vystretými rukami, aby mohol svoju priateľku objať.

 

„Harry,“ zašepkala nervózne Hermiona, „nemôžeme niekde v súkromí?“ nenápadne naznačila očami smerom k recepčnej, ktorá sledovala každý ich pohyb.

 

„Samozrejme, v mojej kancelárii je pokoj,“ odpovedal jej potichu. Cítil ten skúmavý pohľad, a bolo mu jasné, že v pondelok budú mať klebetnice žeravú tému. Provokatívne sa uškrnul nad tou predstavou, ešte tuhšie si Hermionu pritisol k sebe a odmiestnil ich.

 

„Tak?“ pozrel na ňu Harry, hneď ako sa vymanila z jeho zovretia, „vyzeráš horšie, ako po boji s Voldemortom. Čo sa deje, Hermiona?“

 

Najskôr na neho škaredo zazrela, ale uvedomila si, že v jeho hlase nie je ani stopa po výsmechu, iba čisté obavy o ňu.

„Harry, všetko sa na mňa sype,“ Hermionin hlas sa zlomil.

 

„Chceš odísť zo školy?“ vyletelo z Harryho.

 

„Nie, naopak, učenie je skvelé,“ zavrtela hlavou, „ale moje čarovanie bez prútika...“ pokrčila bezradne plecami.

 

„Snape ti nepomohol?“ začudoval sa Harry.

 

„Pomohol, ale vieš, je to zložité. A spomínam na Rona. Keby som vedela čarovať bez prútika skôr, možno by žil,“ vzdychla. Keby mu tak len mohla povedať aj o svojich problémoch so Severusom Snapom. Ale na to je ešte príliš skoro.

 

„Hermiona, Ron bol aj môj priateľ a rovnako ma trápi jeho smrť, ale nesmieš sa viniť z jeho smrti. Robila si všetko čo si mohla, nebola to tvoja chyba. Rozumieš!“ naklonil sa k nej a zvýšil hlas. Chytil ju za plecia primäl, aby sa na neho pozrela.

 

„Rozumiem,“ zamumlala Hermiona skľúčene, „ale prečo mám pocit, že je to len a len moja vina?“

 

„Hermiona!“ Harry otočil oči k stropu, „počúvaš niekedy, čo ti hovoria druhí? Kedy sa prestaneš obviňovať zo všetkého zla čo sa stane v okolí tak sto kilometrov okolo teba!“

 

„Ale...“ chcela namietnuť, no bola ostro prerušená.

 

„Hermiona! Si tvrdohlavejšia ako Albus Dumbledore!“ Harry opäť zvýšil hlas a začínal byť bezradný. Hermiona si bola neoblomne istá o svojom podiele viny, bude veľmi ťažké presvedčiť ju o inom. Keby tu tak bola Ginny! Žena žene by snáď lepšie porozumela!

 

Hermiona mu v tvári videla veľkú snahu, rozptýliť jej výčitky. Nechcela ho zbytočne zaťažovať. V pocitovom zmätku si musí upratať sama.

„Harry, v poriadku... porozmýšľam nad tým,“ prikývla a pokúsila sa o náznak úsmevu.

 

Harry chápal, že pár slov ju z depresie nedostane. Mozog mu pracoval na vysoké obrátky, povedal by jej hocičo, keby vedel, že ju tým vytiahne zo smutných úvah. Ale zmohol sa len na otrepané klišé.

„Ron chýba aj mne, Hermiona, myslíš, že by rád videl, ako sa ničíš?“

 

Pri zvuku jeho mena sa slabučko usmiala. Smutne, až Harryho zamrazilo.

 

„Porozprávaj mi radšej, ako ti ide čarovanie bez prútika,“ pokúsil sa odpútať jej myšlienky inam. A rovnako svoje. Ron bol aj pre neho ťažká téma na rozhovor.

 

„Pomaly, snažím sa nerozčuľovať,“ zhrnula svoje problémy do pár slov Hermiona.

 

„Nerozčuľovať?“ nepochopil Harry, „Snape ťa tak trápi?“

 

Trápi, ale inak, ako by si si myslel Harry!

 

„Nie! Snape mi naozaj pomáha, dáva mi hodiny,“ povedala to azda až príliš nadšene, lebo Harry spozornel. Kým stihol zaradiť zmenu, prerušila ho.

 

„Harry... chcela by som ísť navštíviť Draca,“ hlas jej klesol do naliehavého šepotu, „zavedieš ma k nemu?“ Mala nejasnú predstavu - ak vyrieši okolnosti Ronovej smrti, (slovo pomstí radšej zatlačila v  tomto momente do úzadia), oslobodí ju to a posunie ďalej.

 

„Draca? Neprišla si pozrieť ako sa máme s Ginny a deťmi po presťahovaní do ministerského bytu?“ zaznel Harry trochu sklamane.

 

Hermionu to zamrzelo.

 

„Harry, ja s ním potrebujem hovoriť. Možno by mi vedel zodpovedať pár otázok.“

 

Naliehavosť a nádej, ktorú vložila do slov, Harrymu pomohla pochopiť! Ona si myslela, že jej snáď Draco povie niečo bližšie o okolnostiach útoku, pri ktorom zahynul Ron!

 

„Hermiona, ale… Draco je...“ Harry sa opatrne snažil pripraviť ju na pravdu, „povedal iba to, čo som ti aj napísal. Čaromedici sa zhodli a nechápu ako je možné, že v takom stave prišiel sem a vôbec niečo povedal. Možno silný pud sebazáchovy. Tie poškodenia cruciatami sú rozsiahle. Ten, alebo tí, čo mu to urobili, ho nešetrili.“

 

Hermiona zbledla. Draco, ako ďalšia obeť?

 

„Vôbec nič nepovie?“ vydýchla.

 

„Tak zle, ako Longbottomovci, na tom nie je, ale nič súvislé z neho nedostaneš.“

 

Harry videl, ako ňou zatriaslo sklamanie. Vzal ju za ruku a zašepkal, „poď so mnou.“

Viedol ju cez chodby rovno na ošetrovňu.

 

Službukonajúca ošetrovateľka ich zbadala prichádzať cez sklenené okienko. Naznačila, že pacient spí a ďalej sa venovala hromade pergamenov.

 

Prešli popri nej mlčky. Harry opatrne otvoril dvere za ošetrovateľkou a pustil Hermionu dnu ako prvú.

 

Neveľkej miestnosti dominovali dve postele so stolíkmi. Tá pri dverách bola prázdna.

V posteli pri okne ležal Draco Malfoy.

 

Cez povievajúcu záclonu naň dopadalo pár slnečných lúčov.

Hermiona zalapala po dychu. Toto už nebol ten povýšenecký, arogantný Slizolinčan, akého si pamätala!

Strohá nemocničná posteľ iba podtrhovala jeho zúfalý stav. Bol bledý, takmer splýval s bielymi obliečkami.

Ktovie kedy si nechal narásť dlhé vlasy, ktoré sa mu bez lesku povaľovali okolo tváre v  zlepených prameňoch.

Aj keď spal, črty tváre mal strnulé a ako zatínal zuby, Hermiona zreteľne videla každý lícny sval.

Napadlo ju, že podoba s jeho otcom, Luciusom Malfoyom, nikdy nebola tak zreteľná.

 

Harry prisunul k posteli stoličku a ponúkol ju Hermione.

 

Sadla si a neprestala na Draca upierať oči. Zaplavila ju vlna ľútosti. Z náhleho popudu chytila Dracovu studenú ruku. Trochu sa pomrvil a jeho štíhle prsty ju zovreli.

 

„Mama... nie!“ vykĺzol mu z úst chrapľavý šepot. Telo sa mu naplo, druhou rukou nemotorne švihol do vzduchu, akoby v nej mal prútik. Vyšiel z neho ďalší chrapot, tentoraz nezrozumiteľný.

 

„Harry, to je strašné,“ šepkala zdesene Hermiona, „takýto je stále?“

 

„Chvíľami je to lepšie. Sedí, zdá sa že vníma, ale vtedy nerozpráva. Mal nočné mory, vtedy kričal. Čiastočne zaberal Elixír na spánok bez snov, ale veď vieš, nesmie sa brať pridlho. Teraz je načas bez neho. Severus mal zostaviť nový elixír, ktorý by mu pomohol upokojiť sa bez vedľajších účinkov.“

 

„Snape vie, že je Draco tu?“ prekvapilo Hermionu.

 

„Samozrejme! Kvôli bezpečnosti nemôže byť Draco u sv.Munga. Nevieme ako odišiel a ak si domysleli, že za jeho zmiznutím je zrada, je v nebezpečí. A kto iný vie veľa o elixíroch? Navyše, zabudla si? Je to Dracov kmotor.“

 

Hermiona opäť pozrela do Dracovej tváre. Na čele sa mu perlil pot. Zatínal zuby a lícami mu šklbalo do zúrivých grimás. Celá telo sa mu triaslo ako v horúčke, ale jej dlaň neprestajne zvieral ako záchranné lano. Naklonila sa k nemu bližšie a voľnú ruku mu priložila na čelo.

Prekvapila ju vlastná reakcia.

Ležal bezmocne, bojujúci so svojimi vnútornými príšerami, že nemohla konať inak.

Draco sa zas pomrvil, zašepkal slovo mama a vydýchol už pokojnejšie.

 

Harry sa bez slova prizeral. Nerozumel celkom, čoho je svedkom, ale Dracovi sa v Hermioninej prítomnosti očividne uľavovalo.

 

Hermiona si chladnú Narcissu Malfoyovú nevedela predstaviť ako starostlivú matku. V rode Malfoyov sa city nenosili. Aspoň nie tie pozitívne.

Ale predsa len, bola to matka, ktorá sa odvážila klamať do očí samotnému Voldemortovi o smrti Harryho, aby sa dostala k svojmu synovi.

No na dlho ho zrejme neochránila!

 

Hermiona jemne hladila Dracovo spotené čelo.

Kto a prečo toto urobil Dracovi? Vzoprel sa rodinným tradíciám?

Malfoyovci po celé generácie uznávali len čistú krv a nástup Voldemorta brali ako príchod vykupiteľa, ktorý za nich urobí špinavú prácu. Draco bol pre ňu momentálne záhada.

Napriek chmúrnym úvahám, neprestávala sa ho dotýkať.

 

Zášklby doznievali. Tvárové svaly pomaličky povoľovali, celé telo sa mu uvoľňovalo. Po chvíli upadol mladý Malfoy do pokojného spánku.

 

Hermiona v tíšení pokračovala. Dlane mala úplne mokré a  horúce. Naposledy ho pohladila, Draco spokojne pootočil hlavu nabok a spal ako dieťa. Jemne, aby ho neprebudila, si uvoľnila obe ruky a postavila sa.

 

„Pôjdeme?“ otočila sa na Harryho. Vedela, že dnes sa od Draca nič nové nedozvie.

 

„Čo si to...?“ odvážil sa konečne Harry na pár slov.

 

„Čo by som? Počul si, volal matku. Možno sa len cítil sám a potreboval niečiu blízkosť. Byť vychovaný v takej ľadovej rodine s nepochopiteľnými zásadami. Bŕŕ,“ otriasla sa, „to by zamávalo s každým!“
Hermiona nevedela, čo sa stalo a svojim slovám chcela uveriť aj sama.

Osobne som tíšila Malfoya! Stelesnenie mojich zlých školských snov.

 

„Možno máš pravdu,“ Harry sa podivene pozrel na spiaceho Draca, ktorý len málo pripomínal Draca, ktorého našli pri svojom príchode.

V tichosti, vyšli von.
Prechod z bielej izby zaliatej slnkom do potemnenej chodby spôsobil, že Hermiona nič nevidela. Urobila slepý krok a narazila do vysokej čiernej postavy. Keď v tme zaostrila oči, hľadela do kamennej tváre Severusa Snapa.

 

„Pani Weasleyová, kde všade sa dá na vás naraziť!“ bol zjavne mierne zaskočený. Nečakal by ju práve na tomto mieste. Reflexívne podvihol obočie, ale v ponurom šere chodby mala hrozba nulový efekt.
Tak či tak, títo dvaja už mali na jeho omračujúce pohľady imunitu.

 

„Pán riaditeľ...“ spamätal sa prvý Harry a naznačil úklon hlavy ako pozdrav.

 

„Pán minister...“ odpovedal mu rovnako Snape, ale sotva sa na neho pozrel. Tma mnohé zakryla, ale dekórum bolo zachované. Uprene hľadel na rovnako prekvapenú Hermionu, ktorá bola ešte stále pritisnutá k nemu. V snahe udržať rovnováhu zvierala jeho habit. (Nieže by mu to vadilo…)

 

„Pani Weasleyová, mohli by ste ma prestať ťahať za odev a ustúpili mi z cesty? Rád by som prešiel.“ Zahundral nevrlo Severus, aby zamaskoval nervozitu.

 

Hermiona bleskovo stiahla ruky k telu a uskočila k stene.

„Samozrejme, prepáčte, v tme som vás prehliadla!“ dovolila si trochu odvážne a pohľadom obišla jeho čierny habit, aby bolo jasné, koho viní z celého incidentu.

 

„Hm... druhý raz pozerajte lepšie, pani Weasleyová!“ uhladil si záhyby habitu Severus Snape a bez ďalších slov zmizol za dverami Dracovej izby.

 

Ošetrovateľka ani nestačila zaznamenať, že sa na chodbe deje niečo, čo by mohlo pritiahnuť jej pozornosť.

 

Harry sa tlmene zasmial, „vidím, že Snape má vynikajúcu náladu! Viem že som ťa do toho dostal ja, nakoniec, nemala si veľa na výber, ale... ako to s ním dokážeš vydržať?“

 

„Emh,“ Hermiona len čosi nezrozumiteľné zamumlala a umlčala Harryho pichľavým pohľadom. Ten náhly stret ju rozrušil, ale vôbec nie nepríjemne.

 

„Už mlčím,“ ustúpil Harry a keby neboli blízko ošetrovne, asi by sa rozosmial nahlas. Z celej sily sa snažil potláčať výbuchy, ktoré nemohol utíšiť. Predstava škriepiacich sa Snapea a Hermiony však bola príliš lákavá.

 

Hermiona mu podráždene štuchla do ramena, ale malo to za následok len ďalší smiech. Neostávalo mu nič iné, ako ju chytiť za ruku a odmiestniť ich pred dvere svojho ministerského bytu. Dnu si netrúfal, bol rád, že ich v záchvate zadržiavaného smiechu nepremiestnil niekde doprostred odpadového potrubia ministerských toaliet.

 

„Druhý raz pozerajte lepšie...“ parodoval Harry Snapa, „prehliadla som vás...“ neodpustil si.

 

Hermione až vtedy prišla celá situácia smiešna. Pohľad na skrčeného Harryho, ktorý mohol konečne dať voľný priechod zadržiavaným emóciám, Hermionu donútil pridať sa k nemu.

 

Takto sa nesmiala už veľmi dávno...

Skoro zabudla, aký môže byť smiech uvoľňujúci. Dral sa z nej drzo von a so sebou unášal maličké kúsky nepríjemných pocitov.

 

Trvalo hodnú chvíľu, kým sa na seba dokázali pozrieť bez hrozby nových výbuchov smiechu.

Ako dobre, že dvere Harryho bytu boli začarované odhlučňovacím kúzlom. Pri dvoch malých deťoch to bolo užitočné po oboch stranách.

 

„Ďakujem, Harry,“ zašepkala Hermiona keď už pokojný Harry vytiahol prútik, aby odomkol a mohli vojsť dnu.

 

„Neblázni, Hermiona, za čo? Myslel som, že ma za ten posmech prekľaješ!“ Harry pokrútil nesúhlasne hlavou, „vieš, uvedomil som si, že ja sa s ním už hádať nemusím. Takmer mi to chýba!“

 

„Chýba?“ Hermiona pokrčila obočie. Bleskovo sa jej mihli pred očami hodiny elixírov a Harryho konflikty so Severusom Snapom. Harryho najnovšie vyhlásenie zaradila na samú hranicu masochizmu. Nesúhlasne pokrútila hlavou.

 

„Len skoro,“ zdôraznil ešte raz, „Ginny mi nateraz úplne stačí! Keď sa tá rozčertí, je horšia ako banší!“ v rozpore so slovami, ústa sa mu roztiahli do blaženého úsmevu.

 

Menovaná „banší“ práve stála v otvárajúcich sa dverách a upierala blýskajúce oči na svojho manžela.

 

„Harry Potter!“ Ginny sa vlastne ani nechcela na Harryho hnevať a keď zbadala v Hermioniných očiach veselé iskričky, hnev bol preč úplne, „kade vodíš úbohú Hermionu? Iste si ju poriadne pootravoval pracovnými záležitosťami!“ dodala už len naoko prísne.

 

„No nehovoril som?“ Harry si s výrazom absolútneho šťastia k sebe pritiahol vzpierajúcu sa Ginny, „nie je krásna, moja banší?“ vtisol manželke bozk na líce a všetok predchádzajúci rozruch bol definitívne zažehnaný.

 

Hermiona sa cítila o poznanie lepšie. A keď jej Ginnine temno ohnivé vlasy a šibalské oči pripomenuli Rona, zovrelo jej srdce.

Prekvapivé ale bolo zistenie, že zvieranie už nie je toľko bolestivé.  

27.09.2016 21:40:39
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one