Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Venované všetkým, čo ešte nestratili nádej...


-----------------------------------------------------------------

Po incidente v zmiešanej triede šiestakov, mala Hermiona o autoritu medzi študentmi postarané. Jej hodiny prebiehali v atmosfére tichého rešpektu. Mladí čarodejníci sa snažili v jej prítomnosti správať slušne. Podrobný popis okolností, predchádzajúcim spútaniu Slizolinu s Chrabromilom, im stačil na to, aby zbytočne neprovokovali.

To mihotavé chvenie vzduchu okolo zúriacej profesorky Obrany pripisovali jej hnevu a svojmu strachu, aj keď väčšina Slizolinských šiestakov verejne vyhlasovala, že oni samozrejme strach nemali. Našťastie za tým zatiaľ nikoho nenapadlo hľadať nič iné.

 

Hermiona si v duchu sľúbila, že nabudúce dobre premyslí, aký písomný trest uloží.

Keď zbadala tie tri obrovské kopy popísaného pergamenu položené vedľa katedry, prišli na ňu mdloby. Poverila troch študentov, aby tresty zaniesli do knižnice, kde si ich určite preštuduje. Ale v tom istom momente už bola rozhodnutá, že evanesco, je veľmi užitočné kúzlo.

S úľavou skonštatovala, že môže pokračovať vo výuke. Situáciu momentálne zvládla vcelku uspokojivo.

 

 

Demetria Thicknessa pri pohľade na mladú profesorku zasvrbeli ruky. Podcenil slizotvorné červy a školník Filch mu škodoradostne nedovolil vrátiť sa po rukavice z  dračej kože. Ten bláznivý chrabromilčan Brown, mu ponúkol ľavú zo svojho páru, ale to by radšej zomrel, než by mal od neho prijať pomoc. Striaslo ho. Za nič na svete by sa nedotkol osobnej veci kohokoľvek s nečistou krvou!

„Špinavá humusáčka!“ nenávistne zašepkal smerom k  Hermione. Tá bola našťastie zabratá do popisovania nezvratných škôd spôsobených opakovanou neodpustiteľnou kliatbou cruciatus.

Nevidela, že v očiach mladého chlapca sa zablýskalo potláčanou zlobou.

 

 

Severus Snape sa snažil vyhnúť priamemu kontaktu s Hermionou. Nechcel si znásobovať mučivý pocit bezradnosti, takou očividnou pripomienkou toho, čo sa medzi nimi stalo.

Už teraz nemohol pokojne zaspať. Keď zavrel oči, videl jej mäkké ústa a v prstoch ešte stále cítil šteklenie jej vlasov. Jediným riešením ako nezošalieť, bola stratégia vyhýbania.

V preplnenej škole to zas nebol až taký problém.

Pri spoločných večeriach mu väčšinou robila spoločnosť Minerva McGonagallová.

Tá baba vždy presne vedela, kedy sa objaví! Nasadila výraz prekvapenej modlivky, prilepila sa na neho a ledva čo sa usadila, spustila svoj monológ.

V duchu preklínal zasadací poriadok. Miesto riaditeľa a jeho zástupcu bolo pevne dané, naproti tomu, profesori mohli svoje miesta meniť. Šťastlivci!

Situácia hodná menšej dávky jedu - to Minervino štebotanie bolo k nezastaveniu!

Keď už prebrala všetky úžasne nepodstatné školské klebety (kto by sa už po toľký krát zaoberal sťažnosťami na vulgarizmy Krvavého baróna?), dostala sa k téme, kvôli ktorej sa mu oplatilo vytrpieť všetky tie predchádzajúce prázdne reči.

Nikdy mu totiž nezabudla poskytnúť širokú škálu informácií týkajúcich sa Hermiony Weasleyovej.

(Pokúšala sa oňho paranoja, alebo Minerva skutočne jej priezvisko prehnane naťahovala?)

Navonok sa tváril, že ho neskonale nudí počúvať historky zo života hrdinky, občas dokonca nesúhlasne zabručal a  použil pichľavý pohľad, ale vo vnútri čakal na každé slovo.

Popri tom, z bezpečnej vzdialenosti a v ochrannej hradbe prítomných, ukradomky Hermionu pozoroval, keď bol presvedčený, že ho nik nevidí. Väčšinou diskutovala s profesorkou mytológie Majken a z tým bezočivcom Longbottomom.

Longbottom! Nestačilo mu, že pri odchode z Veľkej sály sa na neho lepí profesorka Majken, on opovážlivo stiahol k sebe aj Hermionu!

Ten si teda trúfa!

Nielen že ho obliehali študentky, tie prihlúple fifleny snáď založili fanklub profesora Nevilla Úžasného, inak sa tie početné húfy nazvať nedali! O  ich inteligencii si ilúzie nerobil, ale čo za pavedy sa to v  tej Európe učil, keď okamžite opantal aj novú profesorku Mytológie a jeho nepochopiteľnému šarmu nevedela odolať dokonca ani Hermiona Weasleyová?

Severus potichu zúril!

Ale jeho jediným prejavom emócií navonok, bolo pevné zovretie príboru a energické prežúvanie jedla. To našťastie nemohlo nahlas protestovať proti surovému zaobchádzaniu.

 

 

Minerva si až príliš dobre všimla smer riaditeľovho pohľadu i nenápadné prejavy nárastu hladiny adrenalínu. Len si nebola celkom presne istá čo, alebo lepšie kto, je príčinou.

Bavilo ju, vyvádzať ho z rovnováhy. Bolo pre ňu záhadou, že jej pravidelné, zámerne prehnane kvetnaté, referencie o chode školy, trpezlivo a hlavne mlčky, toleroval. Len drobné záchvevy v jeho tvári napovedali, že vo vnútri zvádza boj.

Chlapče, chlapče, keby si tak všetko v sebe nedusil!

Rozhodla sa pritlačiť.

 

„Severus,“ prehovorila sa mu materským tónom, „už by ste mohli nechať pána Longbottoma na pokoji. Vo svojom odbore je skutočne výborný a všeobecne obľúbený. A čo je veľmi dobre, Hermiona Weasleyová sa v jeho prítomnosti konečne usmieva!“ Minerva ťahavo zdôraznila posledné slová svojho preslovu.

Dokonca si dovolila niečo vrcholne osobné a Severusa chlácholivo pohladila po ruke.

 

Toto už bolo priveľa! Severus vyskočil zo stoličky ako uhryznutý hadom.

 

„Minerva,“ pretisol cez zuby, uštedriac jej jeden zo svojich zastrašujúcich pohľadov, „šetrite si svoju empatiu na pubertálne výkyvy vašich zverencov. Nie ste moja matka a nemyslím, že by som kedykoľvek stál o podobné prejavy z vašej strany!“ Otočil sa a mierne zaskočená Minerva mohla len sledovať, ako v energickom vlnení plášťa odkráčal preč.

 

„Mužské ego!“ šibalsky sa usmiala a s vedomím, že sa jej dnes opäť podarilo rozhojdať Severusovu rovnováhu, to ďalej nerozoberala.

 

 

 

Severus nezvykol používať deštruktívne prejavy moci, ale rozladený Minerviným správaním za sebou tresol dvermi vlastného bytu. Nie, neuľavilo sa mu, aj keď ten ohlušujúci rachot mu dal na moment zdanie prevahy. Privolal si k sebe pohárik whisky. Chytil ho do ruky, priložil k  perám, ale nenapil sa. Z celej sily ním mrštil o stenu.

 

(Ako len tá Minerva tak presne vie, kam má bodnúť, aby ho trafila na tom najcitlivejšom mieste? )

 

Sledoval zlatavú tekutinu, ako sa rozstrekla po kamennom múre. Do Merlinovej brady! Ani teraz očakávaná úľava neprichádzala.

 

Reparo!

 

Sklenené črepy vyleteli do vzduchu, spojili sa do pôvodnej formy, aby sa whisky, rozptýlená vo veľkom kruhu, mohla efektným oblúkom vliať späť. Pohárik mu doletel do natiahnutej ruky a on jeho obsah obrátil do seba.

 

Idiot!

 

Zanadával sám sebe. Takto si akurát vypestuje dokonalú závislosť!

Nechal fľašu whisky zaletieť do sklenenej vitríny.

Usadol radšej za svoj mohutný pracovný stôl a pustil sa do opravovania esejí. Táto, bezosporu ušľachtilá činnosť, ho určite zamestná. Ak aj nie priamo jeho šedú kôru mozgovú, na tieto hatlaniny by vystačil aj s inteligenciou záhradného trpaslíka, aspoň si môže vybiť hnev na hodnoteniach.

Siahol do hromady pergamenov a s útrpným výrazom na tvári začal lúštiť nakopené písomné prejavy.

 

„To zas bude kvalitný pokrm pre dušu!“ zamrmlal do ticha.

Pracoval do noci. Nazhromaždené emócie mu dávali príliv energie. Nevnímal, že je už dávno po polnoci, jeho brko zúrivo lietalo po výsledkoch snaženia úbohých študentov, až červený atrament odfrkoval do strán.

Škrípanie brka len občas prerušilo tlmené, ale zato šťavnaté zahromženie, na adresu nízkej úrovne vedomostí konkrétneho mladého čarodejníka.

Horlivé pracovné nasadenie si vybralo svoju daň.

 

Ráno sa prebudil v  kresle a na kolenách mal jeden z opravovaných pergamenov. Chcel sa natiahnuť, keď ho prudko zabolela stŕpnutá šija.

„Do Thorovho kladiva!“ zanadával celkom mierne vzhľadom na to, ako sa cítil.

Elixíry na uvoľnenie stuhnutého svalstva, spolu s dávkou ďalších liečiv včera zaniesol madame Pomfreyovej na ošetrovňu. Začínala sezóna metlobalu a tí šialenci sa dokázali vždy neuveriteľne dokaličiť!

Uvažoval, či by nebolo rýchlejšie jednoduchý elixír uvariť, ale bodavá bolesť na pravej strane krku mu odpovedala sama.

Bude musieť zájsť na ošetrovňu, lebo mu táto nepríjemnosť ešte viac pokazí, už aj tak nanič víkend.

 

 

 

 

Hermiona s  úľavou skonštatovala, že za profesorským stolom nevidí Severusa. (Alebo to bolo sklamanie?)

Víkendové rána bývali voľnejšie, ako zvyčajné, mnohí študenti ešte vyspávali. Teraz by sa nevyhla stretnutiu v poloprázdnej sieni. Aj keď... ak si odmyslela nejasné okolnosti, ten kratučký bozk bol neskutočný! Ešte teraz ju príjemne zmrazilo, keď nerozvážne dovolila myšlienkam na chvíľu zaletieť k udalosti, ktorú sa márne snažila pochopiť.

Neville s Anikkou meškali. Vzdychla - čo ich tak asi mohlo zdržať?

Šťastní vo svojej bezstarostnosti!

Natierala si hrianku džemom a ani nezbadala, kedy si dvaja omeškanci, Neville a  Anikka, sadli na svoje miesta a pustili sa do raňajok. Dokonca aj popri jedle cítili neustálu potrebu po drobných dotykoch. Kradmo si spájali prsty pri obyčajnom podaní soľničky, aby na seba potom pozreli s hranou nevinnosťou.

Hermiona v duchu zaúpela. Nerozvážne im sľúbila, že dnes spoločne pôjdu do Rokvillu!

 

„Neville,“ prerušila ich neverbálnu komunikáciu, „vadilo by vám, keby som miesto Rokvillu, išla navštíviť Harryho a  Ginny?“

 

Neville sekundu vyzeral, že nevie kde je sever. Ani poriadne neodlepil pohľad od Anikky, len nedbalo, úkosom zažmúril na Hermionu.

„Nie, samozrejme že nie, Hermiona,“ presvedčivo potriasal hlavou, „a nezabudni ich odo mňa pozdravovať.“

 

Tí dvaja boli tak zaujatí sami sebou, tešili sa na spoločne strávený víkend, že si nevšimli Hermionu, tváriacu sa akoby jej uleteli včely.

Až potom, keď si vo vstupnej hale Anikka spomenula, že niečo zabudla a  odbehla do svojho bytu, (Nepozná accio? napadlo Hermionu, ale Anikkine endorfíny mali prevahu v  rýchlosti, nad rozumom), Neville sa konečne pozrel do Hermioninej bezfarebnej tváre.

 

„Hermiona,“ zašepkal a  položil jej ruku na rameno, „naozaj nechceš ísť s nami? Pobavila by si sa a zabudla na smutné myšlienky. Na terase u madam Rossmerty vraj budú hrať Sudičky.“

 

„Nie, ďakujem, Neville, budem v poriadku,“ nasadila smutný úsmev Hermiona. Predstavila si na okamžik samu seba, sediacu u madam Rossmerty, nepochybne obklopenú ďalšími muchlujúcimi sa párikmi.

Nie, toto si rada odpustím!

 

V  Nevillovi, preplnenom citmi, jej chabý pokus o úsmev vyvolal ochrancovský reflex. Pritisol si kamarátku na hruď a pevne ju objal. Chlácholivo ju pohladil po chrbáte.

Chvíľku sa nechala unášať upokojujúcim dotykom, ale potom sa narovnala.

 

„Sú veci, ktoré si musím vyriešiť sama so sebou,“ povedala skôr pre seba.

 

Prikývol jej na to, aj keď len zhruba domýšľal, čo to potrebuje riešiť.

Anikka sa o chvíľu vrátila, zavesila sa do Nevilla a ten ponúkol rameno z druhej strany aj Hermione. Spoločne sa vybrali k hranici Rokfortu, odkiaľ sa plánovali premiestniť.

 

 

 

Severus sa neochotne vliekol smerom k ošetrovni. Navonok zachovával dekórum, ale jeho pravé rozpoloženie bolo hodné povesti Smrťožrúta.

S úľavou zistil, že Poppy je zrejme na raňajkách vo Veľkej sieni. Aspoň ho nebude mučiť stupídnymi otázkami o záležitostiach jeho tela.

Rýchlo vyhľadal v skrinke príslušný elixír a opäť ju zabezpečil kúzlom, ktoré dnu vpustilo, len personál ošetrovne a jeho.

Nedočkavo odzátkoval fľaštičku a pri snahe, rýchlo si vliať jej obsah do úst a následnom zaklonení hlavy, ním posledný krát zašklbala prudká bolesť šije.

Zúfalá nadávka zarezonovala inak našťastie prázdnou ošetrovňou. Počkal nevyhnutný čas, kým elixír zaúčinkuje a s úľavou pohýbal hlavou do strán.

Teraz môže ísť na momentálne nutnú, rannú dávku čiernej kávy.

 

 

 

Vo vstupnej hale začul od dverí tiché, no povedomé, hlasy. Ostal stáť vedľa starého brnenia, aby ho nezbadali. Sotva splynul s jeho tieňom, došla mu absurdnosť vlastného správania. Napriek tomu otočil hlavu a potichu sledoval dianie vo vstupnej hale.

Kdesi vo vnútri ho pichol žeravý osteň.

Pri dverách stál ten Longbottom a svoju ruku mal položenú na pleci Hermiony Weasleyovej!

Vadilo mu, že sa jej dotýka! Nie! On ju bral do náručia!

 

Longbottom! Zasupel v duchu. Zaťal päste a  s  privretými očami prudko dýchal.

Cítil, ako sa mu opäť dvíha adrenalín a  netušil, či vôbec môže niečo urobiť.

Na chvíľu dovolil aby ho ovládli emócie a  čo získal? Jeden ukradnutý bozk, ktorý pre ňu zrejme nič neznamenal a jeho teraz prenasledujú neprijateľné predstavy.

Blízko seba začul rýchle kroky. Po schodišti práve schádzala profesorka mytológie. Pribehla k dvojici, Longbottom chytil z každej strany jednu ženu a odišli von hlavným vchodom.

 

Toto bude chcieť nadmieru silnú kávu!

 

Plne si uvedomoval, že sa správa ako posledný blázon, ale v rozpore so svojimi vedomosťami si nedokázal pomôcť. Nechcel si pomôcť, chcel len získať náklonnosť ženy, ktorá ho zrejme berie na vedomie len ako nutné zlo.

 

Cestou do Veľkej siene vydesil pohľadom dvoch druhákov z Chrabromilu. Vynoril sa nečakane z bočnej chodby a tí dvaja neboráci doň takmer narazili. Scéna, ktorej bol pred chvíľou svedkom a stúpajúci adrenalín spôsobili, že v jeho pohľade bolo niečo z divokej šelmy.

A ešte títo spratkovia sa tu motajú! Zasupel v duchu.

 

„Pre, pre, páčte,“ prvý z dvojice habkal a vyzeral, že o chvíľu odpadne.

 

Druhý mu pozeral zdesene do očí a len bez zvuku otváral ústa.

 

„Neuveriteľné,“ zasyčal na nich jedovato, „aká nízka inteligencia stačí na zaradenie do Chrabromilu! Očividne začali brať medzi seba aj trolly!“ Ani sa nemusel namáhať s hrozivým výrazom svojej tváre. Patričné svaly mu fungovali automaticky, iba čo sa chystal vysloviť slová - Chrabromil a očividne.

Keďže druháci boli celkom paralyzovaní strachom, len stáli a čakali pohromu, s hlasným odfrknutím sa zvrtol, na milimeter minul plášťom vystrašenú dvojicu a pokračoval vo svojej ceste do Veľkej siene.

„Strhávam Chrabromilu dvadsať bodov!“ neodpustil si, ani sa nenamáhal otočiť hlavu.

 

Až keď sa jeho vzďaľujúci chrbát stratil za dverami siene, chlapci si dovolili zhlboka sa nadýchnuť.

„Úchyl!“ uľavil si jeden z dvojice. Druhý mu na to bez jediného slova horlivo prikyvoval.

26.09.2016 20:48:34
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one