Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Dnešná opravená kapitola je presladená až hrôza... No kto by to bol povedal, že s odstupom pár rokov budem mať na určité veci iný názor. Ale čo je raz napísané, meniť nebudem. Sľúbila som, že výrazné zásahy robiť nebudem.
;-)


------------------------------------------------------------------------------

Ako sa blížila štvrtá hodina, Hermionu chytala nervozita, až sa celá chvela. Tentoraz si všimla, že nábytok levituje pár centimetrov nad podlahou. Zamračila sa.

„Skvelé! Mágia má byť mojou súčasťou,“ spomenula si na Severusove slová, „tak prečo robí problémy?“

Opäť začala zhlboka dýchať. Som pokojná, presviedčala sa.

Nábytok klesol. Myšlienky jej s nutnou dávkou sebatrýzne, prešli zo Severusa na Rona.

„Ron, naozaj som ťa ľúbila, verila som v náš vzťah. Keby ťa neboli za... nevrátila by som sa sem. Nikdy!“ S čím väčšou láskou Rona k nej si bola istá, tým horšie výčitky ju prepadali.

Nábytok zas hojdavo vzlietol.

Merlin, prečo to musí byť tak zložité!

„Ron! Snažila som sa celý čas aby si ani na chvíľu nepochyboval, že si jediný. Bol si jediný!“ zúfala si Hermiona.

„Je to silnejšie ako ja,“ vzdychla rezignovane. Má význam sa brániť? Stoličky so stolom sa vrátili na svoje miesto.

Mala by som sa upokojiť, veď sa rozprávam sama zo sebou!

„Navyše nahlas!“

Sedela na posteli a snažila sa ovládnuť ten chaos v hlave. Nič zlé predsa neurobila. Vzala si Rona pretože bol jej opora, istota a milovala ho.

Nebolo to tak, že celý čas prekrývala jeden cit druhým a teraz, ten rokmi utláčaný, vytryskol na povrch a ona môže len bezmocne sledovať, ako pod jeho vplyvom robí zo seba hlupaňu?

 

Čas pokročil a ak nechcela čeliť zbytočnému sarkazmu, musela ísť. Cestou ku dverám skontrolovala svoj vzhľad v zrkadle. Utrela osamelú slzu (kde sa tam vzala?) a zastrčila za ucho neposlušný prameň vlasov.

Chodbami hradu sa vliekla bez života, ako ďalšia Rokfortská bludná duša.

Kam sa podeli jej bleskové reakcie a chuť prísť všetkému na koreň? A intuícia? Celá jej osobnosť bola rozhádzaná prejavmi mágie o ktorú nežiadala.

Spokojná bola aj s čarovaním za pomoci prútika.

Kľučku učebne stlačila s potláčaným hnevom. Dvere sa prudko rozleteli a ona vpadla dnu. Učebňa bola našťastie prázdna, takže sarkazmus ohľadne jej efektného príchodu, mala ušetrený.

 

Všetko ostalo po ich minulej hodine nedotknuté. Vankúše ležali rozhádzané na podlahe, tak ako dopadli a vysmievali sa jej. Nálada jej okamžite klesla z bojovnosti do rezignácie. Ale nestačila ani vzdychnúť a už sa dvere opäť rozleteli.

Severus Snape vošiel dnu a s ladnou eleganciou zhodil z pliec profesorský habit skôr, ako sa dvere stihli s hlasným buchnutím zavrieť.

 

Vtedy si ju všimol. Stála pred hromadou vankúšov, pery mala stisnuté do čiaročky a rukami si pevne objímala ramená. Akoby sa bála pohnúť, aby zas neurobila niečo nekontrolované.

„Pani Weasleyová,“ takmer nepostrehnuteľne pokynul hlavou.

 

„Pán riaditeľ,“ odvetila a  snažila sa dýchať.

 

„Takže...“ spýtavo zdvihol obočie, „rozhodli ste sa?“ Výraz jeho tváre bol inak absolútne kamenný.

„Áno,“ šepla s pohľadom ulovenej lane.

 

„V poriadku. Očakával som, že si uvedomíte aké riziká prináša vaša, ehm, schopnosť.“

Neodpovedala, len prikývla.

„Ak by ste tieto vaše problémy nedokázali vyriešiť, musel by som zvážiť vaše pôsobenie na škole,“ povedal to potichu, mrazivo pokojne, ale vo vnútri sa mu chcelo kričať, nech sa pre Merlina preberie!

 

Mlčala. Vankúše jej pohľadu zatiaľ odolávali nehybne.

 

„Stratili ste reč? Vo vašom prípade takmer neuveriteľné! Slečne, všetko-som-čítala, došla literatúra?“ očividne sa ju snažil vyprovokovať. Pozrela na neho, ako sa prechádza po triede, ruky založené v jeho typickom geste, len habit, ktorého sa zbavil po príchode mu nevial okolo tela. Vlasy sa mu stáčali na ramenách a Hermionou prebehli zimomriavky. Opäť sa jej vynorila spomienka na jeho ochranné objatie a tá, spolu s potlačeným hnevom, v nej vyvolala ďalšiu neovládanú vlnu.

Severus skoro znudene vytvoril okolo seba štít, počkal kým vankúše dopadnú na podlahu a zrušil ho.

„Trochu sebaovládania by skutočne nezaškodilo, pani Weasleyová,“ precedil cez zuby, jej priezvisko iba šeptajúc, „a to som svoju snahu rozrušiť vás, značne obmedzil. Čo budete robiť v triede plnej malých beštií, čakajúcich na každé vaše zaváhanie?“ Stál oproti, upieral na ňu oči zúžené do štrbiniek a očakával jej reakciu.

Jeho reakcia na ňu bola (vďaka Merlinovi za výcvik u Temného pána!) ukrytá hlboko v jeho vnútri.

 

Hermiona na okamih zneistela, pripadala si ako študentka prichytená bez domácej úlohy. Ale ona už nie je študentka! A on nie je jej profesor!

„Vy mi tu hovorte niečo o ovládaní!“ konečne sa zmohla na súvislú odpoveď, „vy, čo ste pre každý, sebemenší priestupok, strhávali Chrabromilu bod za bodom!“ namierila naňho prst.

 

„Áno,“ narovnal sa a naoko blahosklonne prikývol, „aj to je spôsob, ako zbytočne nezvyšovať úmrtnosť študentov. A nemierte na nikoho prstom, ak mu skutočne nechcete ublížiť,“ svojim ukazovákom sa jemne dotkol špičky jej hroziaceho prsta a odklonil ho nabok.

Ten dotyk trval príliš krátko. Pre oboch.

 

„Lebo čo?“ Hermione sa odrazu zapáčilo, provokovať ho, „strhnete body aj mne, aby ste sa vyhli túžbe zabiť ma?“

 

Neveriaco vytiahol obočie.

„Ženská bláznivá, vy ste to nepochopila? Vaša mágia musí byť výnimočne silná, ak sa u vás prejavila napriek tomu, že ste zo sveta muklov. Už teraz, keby ste sa vedeli lepšie ovládať, dokázali by ste umučiť myšlienkou! Aj keď je diskutabilné, či by to nespadalo pod neodpustiteľné kliatby!“ sklonil k nej hlavu a keď hľadel do jej šokovaných očí, vedel si predstaviť akým iným túžbam by sa musel vyhnúť.

„Zabiť vás?“ pokračoval, „o krátky čas, za predpokladu, že budete cvičiť, to bude prakticky nemožné!“

 

Pozrela sa na neho, akoby jej práve povedal, že on je dobrá víla a splní jej tri priania.

 

„Ochranný štít vytvoríte bez vedomého úsilia,“ zašepkal zblízka, takmer sa jej dotkol nosom.

Zhlboka dýchala a snažila sa vstrebať to, čo jej práve povedal. Ale prečo práve ona? Veď povedal, že u čarodejníkov zo sveta obyčajných ľudí sa podobná mágia nevyskytuje! Žeby bola prvá? Bola to pekná diskriminácia, len čarodejníci z rodov čarodejníkov! Ešteže nie iba čistokrvní! To by bolo priveľa! Ona je ale dôkaz, že ani tamto pravidlo nie je také železné.

 

Severus sledoval dosah vlastných slov. Takmer bolo vidno, ako Hermiona premýšľa.

Ani sa nepohol, zostal nad ňou sklonený a vychutnával ukradnuté momenty v jej blízkosti.

 

Všimla si, že pozoruje jej reakciu. Ale len ako divák, necítila najmenší náznak legilimencie.

Bol od nej vzdialený iba milimetre. Sálalo z neho teplo, ktoré jej začínalo dvíhať tep. Musí niečo urobiť, kým sa nezblázni z jeho blízkosti.

Otočila sa smerom k vankúšom. Nohy sa jej chveli, no v hlave už mala jasnú predstavu, čo chce. Tentoraz sa vankúše začali dvíhať do vzduchu ladne, jeden po druhom, krúžili dookola, až utvorili okolo nich pohyblivý prstenec.

 

„Pôsobivé,“ poznamenal Severus s nádychom sarkazmu, ale ona ho ani nevnímala. Urobila pár krokov, vankúše sa pohybovali spolu s ňou.

Severus pozeral na ten bizarný obrázok. Dievča, nie vlastne žena, uprostred podivného vírenia. Vyžarovala z nej sila a ... neskutočná príťažlivosť. Pre neho až nebezpečná.

Dosť, musí sa ovládať! Ešteže bola otočená chrbtom, jeho pohľad by ju asi vydesil!

Skúsil na ňu bez upozornenia vrhnúť jednu menšiu kliatbu. Maximálne by ju odhodila pár metrov, ale okolo Hermiony sa okamžite utvoril striebristý štít a on pocítil silu vlastného, odrazeného kúzla.

 

Zacítila len slabé ťuknutie čohosi. Pomaly sa otočila.

Pozerala na neho, pomedzi padajúce vankúše, prekvapená možnosťami vlastnej mágie.

 

Severus zrušil svoju bleskovo vytvorenú ochrannú clonu.

„Skutočne pôsobivé,“ opakoval sa. U neho nezvyklá situácia, ale sotva maskoval prekvapenie.

 

„To ja?“ nebola v stave vytvoriť zmysluplnejšiu vetu.

 

„Vy... a nie, nemôžete mi ublížiť, keďže i ja disponujem podobným nadaním,“ odpovedal, keď videl ako zbiera slová na ďalšiu otázku, „zatiaľ určite nie,“ dodal potichu, ale celkom presvedčený o tom nebol.

 

Stáli mlčky, pozerajúc sa jeden na druhého. On dúfal, že nebudú nikdy stáť proti sebe a ona túžila, vedieť sa tak ľadovo ovládať, ako on. Severus prvý prerušil mlčanie. Veľmi nerád musel toto stretnutie ukončiť. Stála tam tak osamelo a vyľakaná sama zo seba, že radšej zvolil rýchly útek, aby sa neotočil a nezovrel ju do náručia.

„Na dnes by stačilo. Pošlite sovu, keď budete chcieť pokračovať,“ odchádzajúc, zobral svoj odložený habit.

„A, pani Weasleyová,“ otočil sa ešte vo dverách, „strhávanie bodov... skúste si to niekedy. Upokojujúci pocit, ako mať navrch nad tým trollím dorastom!“

 

Opäť ostala stáť sama. Popadané vankúše ju dráždili.

O chvíľu začali vzlietať, trhano, ale inak bez komplikácií, utvorili zas pohyblivý prstenec. Hermiona sa cítila akoby vyhrala boj.

Stála uprostred krúžiacich vankúšov a usmievala sa.

17.08.2016 15:46:16
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one