Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Nie, nemôžem povedať, že by som bola spokojná na 100%
Kapitolu som prepísala, niektoré vety vypustila a vytvorila nové.
Ale to by som mohla rovno napísať novú poviedku.
Takže v rámci zachovania obsahu - prvá kapitola je tu.
:D
1737927_dizajn-vystava[1].jpg



Ron bol so svojim životom vo veľkomeste spokojný. Svet muklov ho neprestával udivovať svojou rozmanitosťou, obyčajnosťou a množstvom prapodivnej techniky. Gény po otcovi sa v jeho povahe presadzovali čoraz zreteľnejšie.

No na druhej strane, Hermionu v poslednej dobe prepadal tiesnivý pocit, akoby tušenie niečoho nepopisateľného, ale zaručene zlého.

Ako každý večer, keď s aobaja rozhodli tráviť čas doma, Hermiona sedela vo svojom kresle. V ruke držala prútik, z ktorého kúzlila zelené motýle, meniace sa na mydlové bubliny. Potom ich koncom prútika praskala a z drobných kvapôčok zas tvorila motýle.

 

„Hermiona počúvaš ma vôbec?" zlostil sa Ron, sediaci vo vedľajšom kresle a ani unikátny prehrávač magnetofónových kotúčov ho nedokázal zabaviť natoľko, aby poletujúce výtvory ignoroval.
 „Snažím sa s tebou rozprávať, ale Ty  si zrejme duchom niekde inde!" ťapol si po čele Ron, keď mu tam na chvíľu sadol jeden motýľ. Netrafil ho.

Hermiona zdvihla hlavu, pozrela naň pohľadom, akoby si len teraz všimla, že v miestnosti nie je sama. Jedným mávnutím všetko zrušila.

„Prepáč, nevedela som, že by ti mohlo vadiť moje kúzlenie," usmiala sa.

 „Nevadí," zneistel Ron, „vieš, len sa mi po dnešku nechce naháňať ešte aj motýle."

„Ale Ron," vzdychla Hermiona „dnes to bola len banda puberťákov, ktorí v eufórii, že skončili posledný ročník Rokfortskej školy, kúzlom prefarbovali autá na križovatke podľa toho. aká farba svietila na semafore!"

„Je to proti zákonu, 'Nečarovať pred muklami'!" Ronovi až preskočil hlas. Už sa nadychoval niečo dodať, keď ho Hermiona prerušila.

„Keď si letel s Harrym, autom krížom cez pol Anglicka, vtedy si zákony necitoval!"

„To bolo iné," vyhŕkol, „ale ty si nám vtedy nič nedarovala. Riadne si nám výlet vytmavila! No teraz sa tváriš, akoby sa nič nestalo!"

„Ale veď sa ani nestalo. Nikto sa nezranil a tí ľudia, muklovia, si sotva čoho všimli. Upravili sme im všetkým pamäť. Myslia si, že to bola dáka svetelná šou," Hermiona opäť ľahkým mávnutím prútika vykúzlila zeleného motýľa.

Ron zalapal po dychu.

„Pani, kto ste a čo ste urobili s Hermionou Grangerovou?" vyskočil z kresla a naoko na ňu namieril prútik.

„Ron, ty to necítiš?" pozrela sa naňho spýtavo, ignorujúc jeho poskakovanie.

„Čo by som mal?" nechápal Ron.

„Neviem presne," mladá žena vypadala chvíľu bezradne, „že sme v poslednej dobe nenatrafili na stopu žiadneho Smrťožrúta. A ani naše kontakty v zahraničí nič nezaregistrovali."

„Tak to je snáď dobré, nie?" konečne si sadol a prútik si zasunul späť za opasok.

„Možno," Hermiona pokrčila plecami, „ale určite ešte v Azkabane nesedia všetci, ktorí by tam mali byť."

Chvíľku ticha prerušilo tiché ťuknutie na sklo. Sovia pošta. Pretože žili v muklovskej časti Londýna, musela im pošta chodiť za tmy.

Hermiona vstala, otvorila okno a vpustila dnu hnedošedú poštovú sovu. Nasypala jej krmivo do pripravenej misky a kým sa sova pustila do jedla, vzala si od nej výtlačok Denného proroka. Keď ho rozbalila, roztriasli sa jej ruky. Z prvej strany sa majestátne pozeral jej bývalý profesor elixírov, Severus Snape. Okamžite sa jej vynorili spomienky.

Na časy, keď boli všetci presvedčení, že patrí k Tomu-čo-ho-netreba-menovať, časy, keď si tým už nebola taká istá, časy, keď pracovali spolu vo Fénixovom ráde a nakoniec na malú spomienku, ktorá v nej vyvolávala rozporné pocity.

Srdce sa jej prudko rozbúchalo.

Sverusa Snapea nevidela od jeho súdneho procesu po vojne. Obhajca predostrel množstvo dôkazov, ktoré potvrdzovali, že Snape že celé roky pracoval pre Dumbledora.

K celkovému oslobodeniu pomohli Dumbledorove spomienky, ktoré predvídavý riaditeľ uschoval presne pre účel dokázania neviny. Vtedajší súdny auror potvrdil, že spomienky sú pravé.

„Niečo zaujímavé?" počula odrazu Rona. Rýchlo položila noviny na stolík pred seba.

„Je tam článok o Rokforte a je tam Snape. Veď si to prečítaj sám," postrčila ich smerom k Ronovi.
Zvraštil obočie, keď zbadal Snapea, zahaleného do čierneho habitu Zdvihol oči na bledú Hermionu a bez jediného slova sa začítal do článku.

 

                 VEĽKÉ ZMENY NA ROKFORTSKEJ ŠKOLE ČAROV A KÚZIEL

 

 

DOTERAJŠIA RIADITEĽKA ŠKOLY, MINERVA McGONAGALLOVÁ, SA ROZHODLA, ŽE VEDENIE ŠKOLY PRENECHÁ SVOJMU KOLEGOVI, SEVERUSOVI SNAPEOVI.

POVEDALA, ŽE VHODNEJŠIE RUKY ŠKOLU VIESŤ ANI NEMôŽU  A ONA MU BUDE S RADOSŤOU POMÁHAŤ AKO ZÁSTUPKYŇA.

PROFESOR SNAPE DOTERAZ VYUČOVAL ELIXÍRY A OBRANU  PROTI ČIERNEJ MÁGII. TEJ SA BUDE MUSIEŤ VZDAŤ, ABY MAL DOSŤ ČASU NA RIADITEĽSKÉ POVINNOSTI. POČAS PRÁZDNIN BUDÚ MUSIEŤ NÁJSŤ  ZA  SEBA  NÁHRADU.

VOĽBU BÝVALEJ RIADITEĽKY SCHVÁLIL AJ  MINISTER HARRY POTTER.

NECHÁME  SA  PREKVAPIŤ, AKO SA NA TAKOMTO POSTE OSVEDČÍ BÝVALÝ (REHABILITOVANÝ) SMRŤOŽRÚT.

KEĎŽE VEĽKÝ SÚD HO ZBAVIL OBVINENIA VO VŠETKÝCH BODOCH OBŽALOBY, DOKONCA MU PRIZNAL MERLINOV RAD ŠTVRTÉHO STUPŇA ZA ODVAHU, BUDEME VERIŤ MINERVE McGONAGALLOVEJ, ŽE JEJ ROZHODNUTIE JE SPRÁVNE. 

 

 

 

Druhá, menšia fotografia, patrila usmiatej Minerve, vedľa ktorej stála sebavedomá mladá čarodejnica, autorka článku. Minerva stála pokojne, len občas pohla hlavou, zato novinárka, držiac v rukách obrovské brko a zápisník, bola ako živé striebro. Neustále v pohybe,  pohadzujúc pri tom záplavou neposlušných vlasov, zafarbených po prameňoch na všetky možné odtiene. 

„No," zdvihol sa Ron od novín, „tušil som, že ten netopier má vysoké ambície!"

„Ron, musíš mu tak stále hovoriť?" Hermionu čosi nútilo zastať sa Snapea. „Sám vieš najlepšie, ako to s ním naozaj bolo. Bez jeho pomoci by Harry nemusel Voldemorta poraziť, " zdráhavo  vyslovila posledné slová.

 

„Hermiona, už si zabudla, aký bol na nás protivný? Nenávidel nás! Neznášal Chrabromil a Harryho najviac!" Ron až očervenel rozhorčením.

Hermiona sa mu pozrela do očí, sršiacich zlosťou.

„Ty... Netušila som, že si sa cez to ešte nepreniesol. Veď vieš, že Voldemort mal špehov aj medzi Slizolinskými študentmi."

 

Rona opäť šklblo, keď druhýkrát spomenula meno Toho-čo-bol-porazený.

Neodpovedal, vlastne ani nevedel čo. Vedel, že Snape mal pre svoje konanie dobré dôvody, ale niekde vo vnútri seba cítil voči nemu čosi takmer ako nenávisť. Snažil sa svoje rozčúlenie rozdýchať, mĺkvo sedel v kresle, zatínal päste a sledoval Hermionu ako otvára okno, aby poštová sova mohla vyletieť.

 

Hnev sa pomaly odplavoval. Ron miloval Hermionu, až ho bolelo pri srdci.

Tak veľmi sa obával, že by o ňu mohol prísť.

Roky sa jej neodvážil ani len naznačiť čo k nej cíti. Potom, keď bývala u nich v Brlohu, bol šťastný, už len keď ju ráno stretol na schodišti.

Harry sa mu neskôr smial, že jeho zamilovanosť videli všetci, len on a Hermiona nie. Vzal si ho vtedy bokom a poriadne mu prehovoril do duše.

Na Harryho ubezpečenie, že Hermiona k nemu ukrýva rovnaké city, sa rozhodol konať. Bez váhania vyskočil na rovné nohy, aby sa najbližším krbom premiestnil do Šikmej uličky.

Vrátil sa asi o dve hodiny s malou škatuľkou.

 

Ginny medzitým viedla podobný rozhovor s Hermionou.  Presviedčala ju, že jej rodičia by určite nechceli, aby ich smrť vytlačila z jej života všetko pekné.

 

Hermiona sa s Ronom cítila v bezpečí. Vždy bol nablízku, keď ju trápili nočné mory, keď znova a znova v snoch prežívala momenty, keď sa dozvedela, že svojich rodičov už neuvidí.

Keď si vyčítala, že mohla ich smrti zabrániť, hoci vedela že to nebolo možné.

Vtedy Ron pri nej sedával, počúval ju, utešoval, dával jej pocit, že nie je sama.

 

Preto, keď ju pri večeri Molly pohladila po vlasoch a hneď si utierala slzy dojatia, Harry a Ginny sa  tvárili preveľmi nadšene a previnilo zároveň, začala tušiť, že sa niečo deje.

Ron si pred ňou kľakol, vybral škatuľku s prstienkom a požiadal ju o ruku.

Hermione sa šťastím zatočila hlava, povedala 'áno' a keby ju Ron vzápätí neobjal, asi by zradili nohy.

 

 

 

Kým Hermiona vypustila sovu a zmietla omrvinky, hlavou jej prelietali takmer rovnaké spomienky ako Ronovi.

Vďačila mu za veľa. Aj keď to bol stále ten starý prchký Ron, dokázal jej byť oporou.

 

„Ron," šepla, „nechcem sa s tebou hádať." Sledovala ako vstal a zamieril k nej. Vzal ju do náručia a objal ju tak pevne, až sa nemohla ani pohnúť. 

 

„Viem, veď ani ja. To tie spomienky," šepol a zaboril si tvár do jej vlasov. Stále ich mala dlhé a rozpustené, len ich neposlušnosť sa naučila skrotiť. Ronovi sa páčili akékoľvek. Oboma rukami jej chytil tvár, palcami prešiel pomaličky po perách a potom sa sklonil k bozku, ktorým chcel umlčať najmä vlastné obavy.

 

Hermiona vďačne vnímala teplo Ronovho objatia, opätovala jeho bozky, ale keď privrela oči, videla v duchu niečo, čo ju znepokojovalo. Postavu v čiernom plášti. A spomienku, na ktorú chcela radšej zabudnúť.

Kvôli Ronovi.

Kvôli sebe. 

20.10.2013 00:19:07
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one