Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Pretože je november, pretože Martin to zas s bielym koňom odflákol, pretože na svete sú ľudia milí, ale aj tí ostatní, no skrátka, dôvod sa vždy nájde.
 Tak presne pre to vkladám novú kapitolu...
A pretože Zuzanka tapetuje :D:D:D


 

      Sirius sa zúrivo prechádzal po svojej 'cele'. Razantným krokom testoval jej hranice a so zvráteným potešením narážal do niečoho, čoho podstatu nedokázal pochopiť. Hnev mu bublal telom – cítil, ako mu tepe na spánkoch, ako mu búši srdce a rozháňa krv po riečisku žíl.

Prečo by sa mal Harryho syn volať práve po Srabusovi? Prečo?

Chápal, že Snape pracoval pre Dumbledora, hoci osobne nebol nikdy skalopevne presvedčený o jeho stopercentnej lojalite, snažil sa rešpektovať Albusovo rozhodnutie. No s Harrym sa predsa nenávideli! Harry nemohol Snapea vystáť!

Čo sa stalo, že Harry poznačil svoje dieťa na celý život menom nepriateľa?

 Hnev v Siriusovom vnútri sa stupňoval. Niekde tam v strede bol zabodnutý ako ostrý nôž a každým pomyslením na premárnené roky sa nôž pootočil a zlomyseľne  vystreľoval bodavú bolesť až do najkrajnejších častí tela.

Sirius sa zviezol k zemi. Poddal sa. Opustila ho sila a on klesol ako marioneta použitá v  predstavení, kde si zahrala iba nepotrebného štatistu.

 Nedokázal sa transformovať na svoju zvieraciu podobu, toto miesto ho muselo niečím zviazať, nemohol nájsť túženú úľavu v jednoduchej zvieracej mysli.

Zbytočný! bolo slovo, ktoré mu dookola vírilo mysľou. Nepotrebný! pridalo sa ďalšie. Svet očividne fungoval aj bez slávneho Siriusa Blacka! Veci sa diali aj bez jeho prispenia, ľudia žili svoje životy a on o tom nemal ani potuchy. Zabudnutý! zavŕšilo trojicu posledné, dokonale podčiarkujúce iróniu stavu v ktorom sa nachádzal.

„Sakra!“ uniklo mu z pier nevýrazné zakliatie a hoci mu v duši zúril ničivý uragán, jeho telo spočívalo nehybne. 

 

 

 

* * * * * *

 

 Hermiona sa zhlboka nadýchla. Knihy v policiach zašumeli. Zacítili príležitosť. Prapodivná mágia v ich vnútri, bola uväznená pridlho. Pridlho ich nikto nečítal, neprelistoval a teraz, keď sa k nim priblížila čarodejnica, navyše s úmyslom hľadať a nájsť, nedočkavo sa triasli. Vyber si mňa! Vysielali do priestoru naliehajúce magické vibrácie.

      Ale ona si stále nevyberala.  Váhavo presúvala zrak od jednej k druhej a študovala názvy. I keď tlačená dopredu vlastnou, znova prebudenou, túžbou po poznaní, vedela, že bezhlavé listovanie náhodne vybratými temnými knihami by ju akurát pripravilo o zdravý rozum.

Zväzky pojednávajúce o čiernej mágii sa v podstate delili na dve hlavné skupiny. Ak, pravda, brala do úvahy iba mágiu stvorenú s úmyslom ovládať, škodiť, či ubližovať.

      V prvej, početnejšej, skupine, boli diela tvorené samotnými temnými mágmi, samoľúbo popisujúce, skrytým či jasným významom,  podmienky, účinky a následky kúziel, zariekaní a prekliatí. Častice nebezpečnej mágie sa prostredníctvom autorov dostávali aj do textov a naveky zostávali zapečatené do papiera, pergamenu či kože. Množenie knihy túto skutočnosť nemohlo nijako ovplyvniť. S každým novým výtlačkom sa zmnožila i temná sila. To bol i dôvod, prečo sa knihy o čiernej mágii vyskytovali v zanedbateľných nákladoch, často ostávali pri jednom – dvoch výtlačkoch. Málo bolo čarodejníkov, ktorí boli ochotní podstúpiť riziko nestabilnej mágie a zároveň boli dostatočne zdatní vo svojom obore.

      V druhej skupine kníh, a bola to skutočne malá skupinka, boli kúzla popísané z opačného uhla. Nielenže opisovali následky kúziel a podmienky pre ich vytvorenie potrebné, ale hlavne popisovali možnosti ich zvrátenia, anulácie, prípadne obrany.

      A práve k takýmto knihám Hermiona upínala svoje nádeje. No bola si istá, že v knihovni rodu Blackov budú v nepomernej prevahe knihy prvej skupiny.

      Nemýlila sa. Zúrivé vibrácie k nej priam vystreľovali. Obsah políc sa dožadoval pozornosti. Neomylne vycítili Hermioninu neistotu a podsúvali jej do mysle nitky vedúce práve k nim.

Vytiahni mňa!

Ja som presne to, čo hľadáš!

 

      Hermiona zmätene zažmurkala. Oči sa jej zúžili a všetku pozornosť sústredila na svoj sluch. Mätež slov prenikala do jej hlavy ako neodbytná armáda votrelcov.

Nadýchla sa. Aj knihy v Rokfortskej knihovni sa vedeli nepekne zahrávať s mysľou človeka, preto  tiež boli v zakázanej časti, prístupné len na povolenie. Nátlak, ktorý pociťovala práve teraz, sa však s tamtým nedal porovnať. Žeby knihy zacítili príležitosť? Alebo sa dostala príliš blízko?

      V mysli sa jej, pomedzi votrelecké myšlienky, začala vynárať na povrch spomienka na Oklumenciu. Vyčistiť myseľ, vytvoriť pomyselnú hradbu, pomaly ju posúvať smerom od seba a cudzí nátlak vytesniť. Mala to šťastie, že sa nikdy nemusela potýkať s ovládnutím svojho vnútra. Teoreticky zvládala Oklumenciu i Legillimens do detailov, no prax bola samozrejme celkom odlišná. Harry jej o tom pár krát rozprával, popisoval množstvo zahanbujúco neúspešných pokusov odolať vpádu dominantnej mysle profesora Snapea. O niekoľko rokov sa sám stal majstrom Oklumencie, ako aj Legillimencie. V jeho profesii aurora to bolo veľmi prospešné umenie.

     Teraz si Hermiona skladala všetky úlomky do celku, aby podľa teórie čo najlepšie zvládla prax. Tlačila hradbu pred sebou, no neustále sa musela vracať odznova, malými nedokonalosťami v celistvosti k nej prenikali myšlienky vložené do kníh, náhle uvoľnené jej hľadaním.

      Dorážali, hrozili. Lákali a sľubovali. Jedna cez druhú sa prekrikovali, naliehali na Hermionu. aby siahla po knihe, ku ktorej patrili.

      No ona konečne hradbu uzavrela a vytlačila z mysle i ten najposlednejší šepot. Vydýchla si. Ako len bude hľadať odpovede na svoje otázky, keď nie je schopná odolať knihám? Síce magickým, nabitými zákerným odrazom zlomyseľnosti svojich tvorcov, ale stále iba knihám.

      V Rokforte jej to predsa nerobilo problémy. A aj tieto knihy už predsa mala v rukách. Vtedy, dávno, keď tu spoločne upratovali a s knihami hrali hru, komu sa podarí čo i len jednu vyniesť z miestnosti. Čo sa zmenilo?

      V očiach mladej ženy sa zablyslo. Nenechá sa poraziť zväzkom starého papiera! Natiahla ruku a z police vytiahla útlu knižku s jednoduchým názvom 'Inferos'.

      Otvorila tvrdú väzbu, viazanú v hrubom zrebnom plátne a našla prvú, silne zažltnutú, stránku. No na jej obrátenie nemala čas. Zatemnila sa jej myseľ a nielenže nevnímala pád knihy na zem, ale ani svoj vlastný.

 

* * * * * *

 

       Sirius tvrdohlavo zotrvával v rovnakej polohe. Ležal a bolo mu srdečne jedno, že mu môžu stŕpnuť údy.  Dobre vedel, že nič také sa stať nemôže. V tomto poondiatom svete ho boleli len emócie a vlastné myšlienky, pretkané spomienkami. A tie boli stokrát horšie ako fyzická bolesť.

Ležal a čakal na akúkoľvek zmenu. Nebadanú, malichernú, ale, dopekla, zmenu.

      Takmer okamžite cítil, že sa niečo stalo. Akoby do sčerenej hladiny jeho vlastného ja, ktosi vhodil ploský kameň. A k nemu sa vlna po vlne blížil dôkaz vpádu.

Otvoril oči a prudko zdvihol hlavu.

Čo uvidel, vo svojom, doposiaľ nenarušenom, bielo bielu, mu takmer vyrazilo srdce z hrude.

„Hermiona!“ skríkol vydesene a ani sa neunúval vyskočiť na nohy, štvornožky sa doplazil k nevládnemu telu.

Čo sa to stalo? Nejaký žart? Prečo je tu Ona?!

Položil svoje prsty na jej krčnú tepnu, musel sa poriadne nadýchnuť a upokojiť, lebo cez vlastné splašené údery srdca nedokázal rozoznať Hermionin tep. Bola bledá a meravá. Siriusa premkli obavy, chrbát mu zlial ľadový pot. Vyzliekol svoje sako, pár krát ho preložil a vsunul pod ochabnutú hlavu. Vzal ju za ruku a palcom vyhľadal žily na zápästí. No stále bol príliš rozrušený. Necítil vôbec nič.

Sklonil sa nad jej ústa, sekundy mu pripadali ako predlhé minúty, no konečne si mohol vydýchnuť. Na perách jasne zacítil závan dychu.

Bol pri nej celkom blízko, pozeral do súmernej tváre a vtom si uvedomil, že je rovnako hmotný ako ona. Neznášal pocit bezmocnosti, keď sa cítil mimo diania a práve teraz netušil čo sa stalo. Hnev sa v ňom rovnakou mierou miešal so strachom.

Hermiona vyzerala krehko ako spiace dieťa, napriek tomu, že ju poznal ako tvrdohlavú bojovníčku. Vyzerala nežne, ako spiaca víla a zároveň tak zrelo, až sa Siriusovi zatočila hlava.

Spomínal si, keď ju po svojom prvom precitnutí uvidel spať vo svojej posteli, neskutočne smutnú, nespoznal ju a zdala sa mu nádherná.

Tie pocity sa vrátili. Srdce mu opäť búchalo až na sluchách, ale nemali ho na svedomí návaly hnevu. Tie boli odrazu kdesi ďaleko - pokúšali ho úplne odlišné emócie.

Jeden bozk. Iba letmý dotyk - komu tým ublíži? Votrelo sa mu do hlavy naliehavé nutkanie.

Prekonal rozdiel pár centimetrov. Zdalo sa mu, že trvalo neskutočne dlho, kým pocítil mäkké ženské ústa. Vsunul ruku do záplavy hnedých vlasov a bojoval s pôvodným rozhodnutím letmého bozku. Jemne hladil zavreté pery vlastnými a s vypätím síl sa premáhal, aby nežiadal viac.

Bolo to ťažké. Ťažšie ako čokoľvek iné a to si myslel, že ho len tak niečo nedokáže zaskočiť.  Toto už nebola Hermiona, nie tá, ktorá sa držala v pätách Harrymu a Ronovi a spolu tvorili nerozlučnú trojicu. Nebolo v nej nič s teenagerky,  ktorú kedysi zhodnotil ako milú a mal ju celkom rád, ako … Dofrasa, ani to nevedel popísať. Nikdy nemal deti, netušil, ako otcovia milujú dcéry, ale on nebol jej príbuzný. Cítil vtedy priateľstvo, náklonnosť? Nevedel ten dávny pocit zaradiť. Teraz ho prehlušoval pocit nový, ale ani ten nevedel zaradiť. Bola to obava? Túžba po blízkosti?

Pozrel na jej privreté oči a chcel, aby sa pozrela na neho, zovrel jej nehybnú dlaň a prial si, aby mu oplatila dotyk jemným stiskom. Pozrel jej do tváre a napĺňal ho pocit niečoho dôverne známeho.

Nepatrne sa pohla. Pocítil ako sa preberá k vedomiu, no bol príliš ochromený, aby sa dokázal odtiahnuť.

Keď otvorila oči, preblysol jej v nich krátky šok.

Sirius bol pripravený na búrlivú reakciu. Čakal, že ho udrie a on by to ochotne zniesol. Čakal, že bude hlasno protestovať a on by pokorne vypočul každé jej slovo. Bozk, hoci krátky a letmý, stál mu za také následky.

No Hermiona mlčala. Sirius sa začal váhavo narovnávať a v duchu spriadal ospravedlnenie za svoje chvíľkové zlyhanie.

Vtedy ho Hermiona prekvapila.

Zdvihla ruku a pritiahla si ho naspäť k sebe. Nespustila z neho prepaľujúci zrak, sotva dýchala, keď sa mu spočiatku opatrne snažila oplatiť jeho konanie a spojila ich pery. 

 

Ich hra dostávala nový rozmer. Nevinný letmý bozk prerastal do vzájomného dávania a prijímania. Obe strápené osamotené duše nachádzali prístav pokoja.

Až po dlhej chvíli sa od seba oddialili, prerývano vťahovali do pľúc dobrovoľne odriekaný vzduch.

„Hermiona,“ ozval sa ako prvý Sirius, „ja, prepáč, neviem čo...“

„Len sa neospravedlňuj,“ prerušila ho Hermiona, „radšej povedz, že si to chcel urobiť.“

„Rozhodne som nebol pod nijakým vplyvom, ak chceš počuť práve toto,“ snažil sa o vysvetlenie Sirius. Iba ak pod tvojím, pomyslel si, ale zatiaľ sa neodvážil povedať podobné slová nahlas.

„Myslím, že zatiaľ mi to stačí.“  Hermiona sa posadila a rozhliadla sa.

„Kde to som?“ Celá situácia bola nanajvýš podivná, možno by mala byť v rozpakoch, ale tie neprichádzali. Dostavil sa len podivný pocit pokoja.

Sirius sa takmer hystericky zasmial, „Nuž, mal by som ťa privítať, ale doparoma, ja netuším kde! A to tu trčím poriadne dlho!“

„Som na druhej strane oblúku smrti?“ zdesila sa.

„Tak to naozaj neviem, ale rozhodne si v mojom svete!“ riekol trpko Sirius a vzal ju za ruku, „môžem sa ťa dotknúť.“

„Ale ako?“ nerozumela Hermiona.

„Netuším,“ Sirius pokrčil plecia a nespúšťal z nej oči.

„Som mŕtva?“ zašepkala takmer bez hlasu.

„Dávaš komplikované otázky,“ Sirius nesúhlasne potriasol hlavou, „mne sa zdáš živá, ale čo som ja?“

„Pravdepodobne iba snívam,“ pokrčila nos Hermiona. Práve sa bozkávala s Harryho krstným a vôbec sa necítila pohoršene. Naopak. Bolo jej príjemne. Sedieť v jeho blízkosti, nechať sa držať za ruku, pozerať do jeho očí. Do chápajúcich očí. Aspoň tak jej pripadali, že chápu jej vlastný pocit samoty a krivdy. Len by mala prestať myslieť na Siriusa ako na Harryho krstného. Otázky vlastnej existencie sa rozhodla na nejakú chvíľu odložiť bokom.

„Hm,“ kývol hlavou Sirius a lišiacky sa uškrnul, „ale ak snívaš,“ pohladil ju po vlasoch, vzal jej líce do dlane a palcom prešiel po perách, „potom ťa môžem opäť pobozkať a ty sama rozhodneš, či je tento sen príjemný.“

Hermiona priložila svoju ruku na jeho dlaň a privrela oči.

„Je,“ šepla potichu.

     

      Minúty opäť plynuli nepovšimnuté. Čas sa síce nezastavil, iba stratil význam. Dve bytosti sedeli vo vzájomnom objatí a takmer sa nehýbali.

Nevedno či ubehla hodina, alebo iba minúta, keď  Hermiona zdvihla hlavu zo Siriusovho pleca a nadýchla sa.

„Nesnívam, že je to tak?“ uprela oči plné obáv na Siriusa.

„Hermiona,“ váhavo začal Sirius, „neviem ti dať uspokojivú odpoveď, neviem, ako som sa sem dostal ja, netuším, ako si sem prišla ty a či iba snívaš? Kiežby tomu bolo tak a ty sa len zobudíš a všetko bude v poriadku.“

„Ja...“ Hermiona chcela dodať, že od jeho zmiznutia prešlo viac ako desať rokov a ona sa tu objavila iba teraz, no niečo ju začalo silno vťahovať do seba. Silný vír, ako pri ceste prenášadlom, svet pred očami sa jej rozmazal do dlhej šedivej šmuhy a posledné, čo jej ostalo vryté v pamäti, bol Siriusov zdesený pohľad.

22.11.2011 20:35:24
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one