Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Ahojky!
Táto kapitolka patrí výlučne iba Zuzanke a Chavy. Ešte aj soraki, ale veď ona je už taká, u mňa všadeprítomná :D:D
ĎAKUJEM, zlatíčka moje.
btw, Chavy, Tvoj koment ma nadlho hodil od stôl. Bol tam taký malý pavúčik a rozkošne sa hojdal na kábliku... no, radšej popojedem.
Asi tak po nejakú 12 kapitolku vám sľubujem pomerne plynulé pridávanie. Potiaľ je poviedka napísaná. Potom...
Potom je to v mojej hlave...
Kecám!
Príjemné čítanie :D:D:D
PS: kapitola je zas trochu kratšia, ale nie nedôležitá...
PPS: Chavy, nie si trol :D


      Hermiona nebola po rozhovore s Harrym o nič múdrejšia. A ani pokojnejšia. Blúdila chodbami sídla Blackov a snažila sa pochopiť, prečo ju tak rozrušil duch Siriusa Blacka. Múry domu boli nasiaknuté útržkami obrazov pohnutej minulosti, niet divu, že jedného z jeho obyvateľov mala možnosť vidieť na vlastné oči. Ak sa s ňou, pravda, nehrala vlastná obrazotvornosť. Sirius Black bol jediným, ktorého poznala osobne, možno si ho iba podvedome vytvorila.

V knihovni urobila koniec pochodovaniu po dome. Posadila sa do rovnakého kresla ako vtedy, keď sa jej zdalo, že vidí Siriusa, ale na čítanie nemala náladu. Myšlienky jej lietali ako vydesené jednorožce - aj najbledšia vidina rizika ich dokázala rozhýbať k splašenému cvalu.

Z oka jej skanula slza a po chvíli sa tou istou cestou vydala ďalšia. Po kúskoch vyplavovali Hermione zo srdca zlomené nádeje, ale bolo ich tam toľko, že snaha sĺz bola takmer na hranici márnosti.

 

      Nixy sa ani neodvážila priblížiť k svojej novej panej. Cítila z nej smútok a obrovskú túžbu po spriaznenej osobe, ktorá by ju dokázala vypočuť a pohladiť jej dušu láskavým povzbudením. Tá magická aura zapĺňala celú miestnosť až z nej úbohej  Nixy naskakovala husia koža. Keď sa konečne odhodlala odniesť panej tácňu s večerou, tenké šľachovité rúčky sa jej pod nákladom triasli.

Pani si ju všímala len veľmi málo, čo Nixy vyhovovalo. Popriala jej dobrú chuť a odmiestnila sa.

Skryla sa v malej komôrke, ktorá voľakedy patrila Kreacherovi a dúfala, že ju pani nebude potrebovať skôr, než sa spamätá.

 

 

* * * * * *

 

 

      Toľké hodiny sedieť na niečom, čo ani nevypadalo ako čokoľvek vhodné na sedenie, a čakať na niečo neurčité, oberalo Siriusa o pokoj.  Cítil sa ako odložená závodná metla, zastrčená v zabudnutí najtemnejšieho kúta komory, kým vonku sa hrá rozhodujúci zápas. Pulzovala ním rastúca nervozita. Kládol v duchu množstvo otázok, ktoré mu nezodpovedané padali k nohám.

Bol si istý, že videl Hermionu Grangerovú. Pôsobila zdesene a celkom inak ako si ju pamätal, ale bola to určite ona.

Premýšlal nad tým, čo bolo na nej iné, ale vnútorný chaos mu znemožňoval sústrediť sa na čokoľvek. Donútil sa pokojne dýchať a vtom na to prišiel. Bola staršia! Staršia, ako by mala vypadať vo svojich šestnástich rokoch. Mohla mať cez dvadsať, možno viac, videl ju iba nakrátko.

Nerozumel už ničomu. K otázkam, Kde je? a Prečo? pribudla ďalšia. Ako dlho?

Rázne sa postavil, s cieľom zistiť čo najviac, hoci nevedel ako.

Vykročil zas oproti bielej stene a s prekvapením zistil, že môže zájsť ďalej. Natiahol pred seba ruku, snažil sa vyhmatať nejaký záchytný bod, no necítil vôbec nič.

Rozčúlila ho vlastná bezmocnosť, privrel oči a pocítil túžbu do niečoho udrieť päsťou. Ibaže do čoho?

Keď zas otvoril oči, čakala ho prudká zmena.

Stál vo svojej vlastnej knihovni a užasnuto civel na ženu, skrútenú v jeho obľúbenom kresle.

„Hermiona!“ vyslovil čo najhlasnejšie, ale jeho hlas zaznel duto. Nepočula ho.

Ani sa nepohla, sedela a objímala si vlastné kolená. Tvár jej čiastočne zakrývali dlhé kučery, ale nedalo sa nevšimnúť, že plače.

Teraz videl celkom jasne, že Hermiona Grangerová sa zmenila. Dospela a skrásnela. Ledva na to pomyslel, nepokoj bol zas späť. Musel byť mimo niekoľko rokov. Koľko? Čo všetko premeškal?

A prečo sedí Hermiona v jeho knihovni a srší z nej smútok?

Stratila niekoho blízkeho?  Snáď nie Harry? Dom mal po jeho smrti pripadnúť Harrymu a toho nikde nevidel. Ale nevidel ani jeho obrázok, fotografiu a to ho miatlo. Zahľadel sa Hermione na ruky, ale prsty mala voľné, bez jediného prsteňa.

Vzdychla. Ťažko a bôľne. Siriusa bodlo pri srdci a odrazu mal chuť ju objať. Hermiona, ako ju poznal, nebola nikdy pojašená, alebo nerozvážna a pokojne mohla dôvtipom konkurovať omnoho starším a skúsenejším čarodejníkom, no teraz ho vážne ľakala. Priam ho mrazilo v jej blízkosti.

 

      Hermiona zdvihla hlavu. Pozerala priamo jeho smerom, lež on nebol cieľom jej užialených očí. Jej pohľad prechádzal skrz neho. Nevidela ho. Prečo? Príliš mnoho otázok a ani jedna odpoveď.

 

      Podišiel k nej a zľahka položil ruku na jej ramená. Telom, ak sa tak dal nazvať jeho súčasný stav, mu prebehla príjemná vlna tepla. Cítil jej teplo. Žiadna studená hmla, len teplo.

No Hermiona nijako nejala najavo, žeby ten dotyk cítila. Sklamalo ho to. Pocit tepla pod rukou náhle ochladol a jeho dlaň preletela cez jej telo ako žeravý nôž zmäknutým maslom.

Jeho sklamanie narastalo. Farby okolo neho bledli, tvary strácali rozmery.

Bol zas vo svojej bielej prázdnote.

Sám a poriadne rozrušený.

 

* * * * * *

 

 

 

„Takto by to ďalej nešlo!“ Dudrala si Hermiona sama pre seba. Presedela v knihovni pol dňa a nevyriešila zhola nič. Iba čo jej trešťala hlava od toľkého plaču, nohavice mala premočené od sĺz, ani by nepomyslela, že ich toľko vyplakala, a bolelo ju za krkom.

Dokonca si v jednu chvíľu vsugerovala, že ju niekto drží za ramená. Bol to veľmi intenzívny pocit, bála sa pohnúť aby sa nevytratil. Ale odišiel rovnako nečakane, ako sa aj objavil. Zvláštne bolo iba to, že si pri tom nepredstavovala Rona. Vo vzťahu s Ronom to bývala zväčša ona, čo poskytovala ochranné objatie.

„Blbneš, Hermiona!“ pokárala sa. Vstala z kresla a siahla po prútiku. Najskôr si vysušila nohavice  a potom vybehla do svojej kúpelne po elixír proti boleniu hlavy. O poznanie v lepšej nálade sa vrátila späť do knihovne a posadila sa za písací stôl.

Uhladila rolku pergamenu, vzala brko z nejakého tmavého vtáka, pravdepodobne krkavca,  a namočila ho do kalamára. Po chvíľke mala napísaný stručný list pre bytového dizajnéra, ktorý síce pracoval i pre muklov, ale bol to čarodejník, s pozvaním do domu na Grimmaudovom námestí.

Harry mal našťastie pochopenie pre jej nápad s renováciou domu a dizajnéra Rendyho Fanvina jej odobril.

Pergamen zas zrolovala, opatrila pečaťou a previazala. Prešla prstami po jeho drsnom povrchu a dúfala, že práca, ktorá ju čaká, spoľahlivo odvedie jej splíny do nenávratna.

Bolo načase prevetrať pierka malej poštovej sove, ktorú dostala od Ginny a Harryho k posledným Vianociam. Dlho ju nikam neposielala, sovička lenivo prešľapovala na bidielku, no len čo zbadala v rukách svojej majiteľky pergamen, viditeľne ožila a radostne húkla.

Sotva jej Hermiona stihla povedať Rendyho adresu, vyletela ako strela a zmizla nad strechami domov.

16.10.2011 19:38:34
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one