Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Jedna exkluzívna predpoveď počasia pre Claire: 
Na Grimmauldovom námestí bude spočiatku zamračené, s búrkovitou oblačnosťou, poriadne nás to vykúpe, ale potom sa tlak prudko zdvihne, zasvieti slnko a budú aj blesky z jasného neba. A v noci bude tma. :D

Kapitolku venujem : Claire,  Jett Alice Black,  Zuzanke, Chavynke:D,  Sare a Nade - Ďakujem za komentíky :D:D

a ešte ten malý detail - betaread nebol...
 


„Nixy!“ privolávala Hermiona škriatku. Svitlo ráno a v postupnom vyjasňovaní sa mysle po nočnom spánku, spomenula si na poslednú myšlienku, s ktorou usínala.

Nixy sa primiestnila, no to trvalo jej to poznanie dlhšie ako obvykle. Žmolila v rukách spodný cíp, už dosť špinavej, vreckovky s monogramom HP a Hermiona z nej zacítila vôňu čerstvej kávy.

„Pani si želá?“ škriatka vypliešťala okrúhle okále a prešľapovala na mieste, „Nixy pripravuje raňajky pre pani, Nixy nechce pripáliť hrianku.“ Rázne šklbala hlavičkou do strán, akoby sa v plieskaní ušami práve našla.

„Nixy, nebudem ťa zdržovať, ostatne, iste si hrianku opatrila kúzlom proti pripáleniu,“ zarazila ju Hermiona. Domáci škriatok by si nikdy nedovolil svojou nedbalosťou znehodnotiť pánov majetok.

„Vysvetli mi prosím,“ pokračovala Hermiona, zatiaľ čo Nixy strnula, „prečo si včera pripravila na podnos, večeru pre dvoch?“

„Pani Hermiona odpustí hlúpej Nixy,“ sklopila škriatka uši a kútikom oka nervózne poškuľovala po miestnosti, „Nixy by sa mala potrestať, ale pani trestať nedovolí.“

„Nie, trestať sa nebudeš,“ prisvedčila Hermiona, „len mi vysvetli, prečo pre dvoch?“

„Nixy nestihla,“ žmolilo si stvorenie hrčovité rúčky, „Nixy prišla neskoro, pán odišiel.“

„Videla si Siriusa?“ užasla Hermiona, ale Nixy jej prekvapenie nevnímala.

„Pán chodí bez ohlásenia,“ frfľala si pre seba, „príde a odíde, Nixy nestíha.“

Hermiona vyskočila z postele a kľakla si k vystrašenej škriatke. Nixy si dlaňou zakryla tváričku a cez prsty ustráchane sledovala Hermionine pohyby.

„Pani potrestá zlú Nixy,“ šomrala si popod fúzy.

„Nixy!“ Hermiona stratila trpezlivosť, „Nebudem ťa trestať!“ Zdôraznila každé slovo a v duchu zavzdychala nad utkvelou škriatkovskou predstavou trestu za každú hlúposť. „Chcem len vedieť, či vidíš Siriusa Blacka?“

Nixy stiahla dva prsty a zagúľala očami. Zvraštila obočie, vypadala, že si v hlávke dookola prehráva slová svojej panej.

„Nixy vidí pána Siriusa, ale pán prichádza a odchádza a Nixy nevie kedy. Pani by mala pánovi Siriusovi povedať, aby ostal a Nixy donesie večeru načas,“ drmolila ustráchane a na záver kajúcne sklopila riasy.

„Keby to šlo tak ľahko, ako to povieš,“ vzdychla Hermiona a posadila sa na posteľ. Škriatkovia majú iné vnímanie sveta a Nixy iste cítila Siriusovu prítomnosť v dome, „choď, nebudem ťa viac zdržovať.“

Ledva ju prepustila, škriatka zmizla ako para nad kotlíkom. Hermione lietalo po mysli množstvo úvah, robila si nádeje, že škriatka vie niečo viac. Niečo, čo by jej mohlo pomôcť.

Nutne potrebovala ten chaos v myšlienkach upratať, potrebovala sa porozprávať s niekým, kto má dostatok skúseností s temnou mágiou a zlomyseľnými kúzlami. Žiaľ, všetci čo by jej mohli poskytnúť rady, boli buď mŕtvi, alebo sedeli v Azkabane. Alebo by sa im rozhodne mala oblúkom vyhnúť a nie im do rúk zveriť informáciu, ktorá rozhodne nepatrila na prvú stranu Denného Proroka.

Keby ešte žil profesor Severus Snape, čierna mágia a obrana proti nej bola jeho doménou. S pomocou Divookého Moodyho nemohla počítať s rovnakého dôvodu.

Dumbledore sa síce vyskytoval vo svojom portrétovom obraze v Rokfortskej riaditeľni, no jeho prítomnosť bola viac menej symbolická. Za svojho života obľuboval spôsob vyjadrovania v dvojzmysloch a hádankách a prechodom na druhú stranu jeho záľuba nabrala na záhadnosti. V podstate mu už nerozumel nik a len z úcty k jeho šedinám sa mu rovnako nik neodvážil povedať do očí, že jeho reči hraničia s balamutením. Napadla jej i Minerva McGonagallová, no keď nevedela pred rokmi pomôcť v pátraní po Siriusovi Harrymu, dokázala by to teraz?

 

Spálňou sa ozval hlboký povzdych. Hermiona si vošla rukami do vlasov a jemne trela pokožku hlavy. Premýšľala a masáž jej prinášala úľavu. Oprela sa o stĺpik postele a privrela oči. Kto by mohol vedieť niečo o kúzle Oblúk smrti?

 

Úvahy ju privádzali do beznádeje. Keď sa jej už už zdalo, že odpoveď je na dosah, v hlave mala odrazu prázdno. Rázne sa postavila a takmer vbehla do kúpeľne. Strhla zo seba flanelové pyžamo, vošla do vane a zatiahla za sebou sprchovací záves.

S prúdom vody sa jej starosti na chvíľu vytratili. Ale iba do momentu, kým nezastavila vodu. Boli nanovo späť a snáď ešte horšie.

Priala si mať pri sebe niekoho, kto by už len svojou prítomnosťou navodil pocit bezpečia. Niekto, kto by usmernil jej rozlietané myšlienky, kto by ju privinul, keď by sa cítila sama, niekto...

Odrazu to vedela. Chcela Siriusa. Chcela jeho pokoj, jeho rozvahu, jeho humor, chcela jeho objatie.

Keby mohla do niečoho kopnúť, urobila by to. Ale vo vani to nebol dobrý nápad.

Dopekla, prečo nechce niečo jednoduchšie a nekomplikované?

Napríklad škrota?

Alebo draka?

Alebo Rona...

 

Vyliezla z vane, utrela rukou zarosené zrkadlo a vystrúhala na seba grimasu. Z vlasov jej stieklo pár kvapiek vody, drzo dopadli na odhalený chrbát a donútili striasť sa chladom. Klepajúc zubami siahla k mosadznému vešiaku vedľa dverí a vzala si župan. Navliekla ho na seba a previazala opaskom. Bol ušitý z hrubého froté materiálu, hral zmesou zelenej a modrej farby a rozhodne jej bol priveľký.

Župan v tejto kúpeľni visel odkedy si pamätala. Nedovolila Rendymu vyhodiť ho, predstavovala si že patril Siriusovi a dúfala že to nie je iba jej pochabosť.

Obtrela si líce o mäkký golier a zatúžila po reálnom objatí, nie iba náhradu hrejivého pocitu s kusom zabudnutého odevu.

Zatúžila po objatí Siriusa, ani len na zlomok mizernej sekundy nebanovala po náruči Rona. Sirius si stihol spoľahlivo zabrať v jej uvažovaní toľko miesta, že po splíne, nazvanom 'Chcem zabudnúť na toho hajzla Rona' neostalo ani stopy.

Zrkadlo sa opäť zatiahlo bielym oparom. Popamäti si presušila vlasy uterákom a opatrne oslobodzovala jednotlivé pramene od seba.

Zdvihla ruku a končekmi prstov do vrstvičky vody na zrkadle namaľovala abstraktné 'S'. Dosť jasné na to, aby sama vedela čo napísala a pritom dosť rozvláčnené, aby nemusela naplno priznať svoje pocity.

Zarazila sa a otvorenou dlaňou 'S' zotrela.

Zamrazilo ju. Akoby sa o jej pokožku obtrel závan vzduchu. Srdce jej poskočilo nádejou a keď sa obracala, bola si takmer istá tým, čo, či skôr koho, uvidí.

 

 

* * * * *

 

 

Sirius už vystriedal všetky možné polohy ľahu, sadu, či bezcieľneho pochodovania, ktoré mu len stiesnený mliečno biely priestor umožňoval. Práve teraz ležal na chrbte a štíhle nohy, obuté v kožených čižmách mal opreté kolmo nad sebou. No nudu a pocit bezmocnosti sa mu zahnať nepodarilo.

V hlave mu skrsol bláznivý nápad, že ešte neskúšal stojku na rukách, no napokon sa rozhodol, že ju iba zaradí do krajných možností.

Založil ruky za hlavu, privrel viečka a pokúšal si vsugerovať víziu niečoho konkrétneho. Trebárs letnej lúky, pokosenej trávy a on by si opieral nohy o kmeň stromu. Alebo, čo by bolo ešte lepšie, nohy by mohol nechať na zemi, zato jeho hlava by mohla byť zloženú v lone nejakej peknej ženy.

 

Snažil sa vykresliť v duchu podobu onej neznámej krásky a s potešením sledoval jej, čoraz jasnejšie, oblé tvary.

Keď sa mu nedarilo domyslieť si blonďatú hrivu dlhých, rovných vlasov a namiesto nej sa mu vtláčala pred oči kučeravá záplava svetlohnedých lokní s celkom konkrétnou tvárou, plným poprsím, až mu telo zaprosilo o milosť, pochopil, že sa stalo niečo takmer nemožné.

Divoké srdce neskrotného Siriusa Blacka bolo polapené.

Nedokázal viac myslieť na ženy ako také, na celej čiare prevládol plachý úsmev Hermiony Grangerovej.

Prudko otvoril oči a zlostne buchol päsťami o zem. Mäkká vata podlahy  údery stlmila natoľko, že zatúžil udierať znova a znova, kým si napokon neuvedomil márnosť svojho počínania.

Nielen že ho to nebolelo, no ani svoj hnev, podnietený hlbokou frustráciou, vôbec nevybil. Telo mu celé brnelo napätím. Kedysi dávno by svoje rozpoloženie riešil premenou na čierneho psa, alebo by sadol na metlu a doviedol by sa na pokraj vyčerpania fyzických síl, alebo by patrične ocenil spoločnosť prítulnej spoločníčky.

Ale čo sa už len dalo riešiť v jeho neriešiteľnej situácii?

Potreboval nájsť cestu von. Dvere, okno... Pretisol by sa hoci králičou norou, ale hlavne preč odtiaľto.

Musím preč! Chcem preč!  Kričal vo svojej hlave a jeho srdce pridalo prosebný šepot – Hermiona.

 

 

Vzduch okolo Siriusa sa zmenil. Chýbal mu v ňom ten pach neurčitosti, nedovoľujúci ho zaradiť pod niečo známe. Držal viečka privreté a nechcelo sa mu ich otvoriť. Čo ak si ten teplý a vlhký závan s vôňou mandarínky iba zúfalo sugeruje?

Napokon oči otvoril. A ak jeho telo doteraz o milosť prosilo, v momente ako zistil, že leží na zemi vo svojej kúpeľni, nohy si opiera o zárubňu dverí  a od vane ho užasnuto pozoruje Hermiona, zabalená v jeho starom župane, prosby sa v okamihu zmenili na nekompromisnú žiadosť, podfarbenú zúfalým vytím.

 

 

„Hermiona?“ vysúkal zo seba, zberajúc sa z hanebnej pozície na rovné nohy.

 

„To iste niekedy vyskúšam,“ Hermiona podvihla obočie a sarkazmom maskovala svoje rozrušenie, „nejaký druh relaxácie? Pomáha to?“ rozprávala ďalej, nervozitou podnietená k výrečnosti, rovnajúcej sa takmer školským hodnotám.

„Ani nie,“ pokrčil plecami Sirius a uhladil si kabátec, „ale nemám príliš na výber.“

„Aha,“ odhodila si z tváre mokrý prameň vlasov a uvedomila si, že tu stojí takmer nahá, zahalená iba kusom froté látky. Pritiahla si k sebe obe klopy a pevnejšie zatiahla uzol na opasku.

„Máš môj župan,“ pokynul Sirius rukou a urobil krátky krok k Hermione.

Malý, no v neveľkej kúpeľni dosť veľký na to, aby zastal takmer tesne pred ňou.

„Tvoj?“ Hermionu potešilo zistenie, že jej predstavy neboli len klamnou ilúziou, no zároveň to v nej vyvolalo zvláštne pocity, že zdieľajú tak intímny kus oblečenia, „ak dovolíš, teraz ti ho iste nevrátim,“ usmiala sa, zaháňajúc rozpaky.

„Netrvám na to,“ uličnícky sa usmial Sirius, „ale stojí to za premyslenie.“

„Och!“ vydýchla Hermiona ohromene, potešená zároveň náznakom dvojzmyslu.

 

Obaja stíchli. Stáli oproti sebe, delilo ich pár rozpačitých centimetrov a neistota.

Hermiona stískala tuho prepletené prsty, pridržiavajúc si nimi župan na prsiach, kým Sirius nasilu nútil svoj zrak vyhľadávať v kúpeľni detaily, ktoré by ho odpútali od hriešnych predstáv.

Iste! Tamtá podivne skrútená bordúra zaručene udrží pohľad chlapa!

 

Hermiona ho neskutočne priťahovala a hoci prítomnosť ženy ho málokedy vyvádzala z rovnováhy, svoje urobila skutočnosť, že si ani za nič nemohol spomenúť, kedy vlastne naposledy pri nejakej stál.

Nadýchol sa a chcel sa ospravedlniť za svoju neokrôchanosť a nedostatok výrečnosti, no Hermiona ho predbehla a svoju otázku položila ako prvá.

 

„Si hmotný?“ zaznel jej tichý šepot a skôr ako otázka, zdal sa byť nádejou, pretavenou do slov.

„Som?“ odpovedal jej otázkou a odvaha zistiť to, sa kdesi vytratila.

 

Zatajil dych, keď Hermiona rozopäla spojené prsty a naťahovala ruku k jeho lícu. Privrel oči a želal si, aby ho sklamanie nebolelo.

No zacítil teplo. Malá ruka sa váhavo kĺzala po jeho pokožke a prstami ju mapovala.

„Si,“ začul nával radosti v ženskom hlase. Otvoril oči a v duchu si vynadal do zbabelcov. V Hermioniných očiach videl úprimnú radosť, tešila sa ako malé dieťa z prostého dotyku a on nemal odvahu prerušiť krehkú chvíľku a vziať ju do náruče. Pevne ju zovrieť a pripomenúť si chuť jej pootvorených pier. Zmohol sa akurát na strnulý postoj a zatínanie pästí, aby svoje ruky udržal na uzde.

„Vieš, Sirius,“ porušila ticho práve Hermiona, „chcela som, aby si sa tu objavil,“ vyhŕkla nepremyslene slová, ktoré jej vírili v hlave. Zháčila sa, ale nemala čo stratiť. Mohla jedine získať priateľstvo muža, ktorý sa jej znenazdania zjavil v živote. Z jeho napätého postoja cítila nervozitu, takmer by povedala že obavy, no ona ich nehodlala naplniť. Želala si jeho prítomnosť a bola si istá, že Sirius chce byť s ňou.

 

„To je dobré vedieť,“ sťažka vyslovil Sirius zhrubnutým hlasom a drobnú ruku, noriacu sa do jeho jemnej briadky, prekryl dlaňou. Pozeral do orieškových očí a videl v nich rovnakú nehu, ako keď sa Hermiona zjavila v jeho podivnom priestore. Telom mu prešla hrejivá vlna. Bolo ťažké odolávať a nepodľahnúť túžbe. Žena stojaca pred ním rozhodne nebola mladučkou študentkou. Táto Hermiona, ktorá trhala jeho ovládanie na kusy, iste vedela, do akých končín sa stáča ich rozvláčnený rozhovor.

S odhodlaním, pripomenúť jej bozk, ktorý si evidentne pamätal iba on, prešiel palcom po jej pootvorených perách a zľahka, dávajúc jej možnosť rozhodnutia, sklonil hlavu a pobozkal ju.

Nebránila sa. Naopak, akoby s úľavou, dotyk prijala. Znežnela mu v objatí, no nepoddala sa.

Vkĺzla mu rukami pod rozopnutý kabátec a pevne ho objala.

„Nechcem, aby si zas zmizol,“ zamumlala oproti jeho perám.

„To nechcem ani ja,“ Sirius sa odtiahol iba na pár milimetrov, „ale vieš, že nie som pánom svojho osudu.“

„Prosím, zostaň so mnou,“ vyslovila prianie, ktoré ťažilo jej dušu. 

„Rád by som,“  šepol Sirius, „no stačí malé zaváhanie, krátky okamih kedy ma premôžu pochybnosti a som späť. Chcela by si priateľa, ktorý ti kedykoľvek zmizne?“

Hermiona prekvapením otvorila oči. Sirius jej navrhuje... Srdce jej horúčavou preskočilo jeden úder.

„Chcela,“ sotva vydýchla, tak ju zadúšal nával citov, ktoré si doteraz nepripúšťala. Miluje ho. Miluje Siriusa Blacka a je jej srdečne jedno, že jeho čas strávený s ňou podlieha šialenej časomiere.  Postavila sa na špičky a uistila Siriusa o svojom rozhodnutí. Pritlačila pery na jeho ústa

 

Sirius nečakal, kým si Hermiona svoje rozhodnutie rozmyslí. Podvihol ju do náručia a niesol do svojej postele. Do jej postele. Spoločnej? Detaily bude riešiť neskôr, momentálne bola jeho myseľ i telo sústredená iba na jedinú osobu. Hermionu.

Zľahka ju položil na mäkké prikrývky a prisadol si k nej. Usmievala sa na neho. Župan sa jej na prsiach roztvoril a on mal možnosť kochať sa pohľadom na jarček medzi nimi.

Všimla si kam zablúdil jeho pohľad a natiahla k nemu ruku.

„Vedľa mňa je miesto presne pre teba,“ pozvala ho k sebe.

Sirius takmer nestačil s dychom. Telom sa mu preliala žeravá vlna a vidina spoločného zavŕšenia vzrušujúceho duelu.

„Si si istá?“ spýtal sa nezmyselne.

„Úplne a jednoznačne,“ zapriadla Hermiona a Siriusove zvyšky ovládania boli fuč. Posadila sa  a pomohla mu zvliecť kabátec. Dlhý rad gombíkov nebol nikdy pokorený rýchlejšie a kabátec skončil kdesi na drevenej dlážke. Vesta mu onedlho robila osamelú spoločnosť.

Kam sa len stratila Hermiona, žalostne trúchliaca nad stratenou láskou? V žene, pomaly ískajúcej vlasy mužovi, by ju nehľadal ani najväčší fantasta. Hodvábna vášeň v očiach celkom vytlačila voľakedajší splín. Hltavo prijímala bezostyšné dotyky a hladné bozky a ak by láska mohla byť viditeľná, tryskala by okolo nej, ako horský prameň

 

V tenkej košeli pocítil Sirius náhlu slobodu. Cez batistovú látku vnímal horúčavu prúdiacu z nežných rúk. Pomaly, aby Hermionu nevyľakal, uvoľnil uzol na starom župane. Končekmi prstov prešiel po rozkošnej oblinke pŕs a nechal ruku vkĺznuť pod klamlivé bezpečie froté látky. Hermiona sa prehla a prudko vydýchla.

Vsunul pod látku i druhú ruku a rozhalil župan natoľko, aby sa mohol kochať pohľadom na dve tmavoružové bradavky. Pohladil ich palcami, obkrúžil citlivé dvorce a neodolajúc, sklonil sa k jednej z nich a vzal ju medzi pery. Jazykom pošteklil zdurenú vyvýšeninku, vsal ju a zas pohládzal, prešiel na druhú bradavku a pomaly zopakoval dráždenie.

Hermiona sotva lapala dych. Keby nemala ruky omotané okolo Siriusovho krku, asi by nevládne padla na znak. Telom jej vystreľovali nepoznané slastné záchvevy a prebúdzali v nej to hriešnejšie ja. S Ronom spolu spávali už dlho, ale Sirius sa k nej sotva priblížil a ona horela plameňom, aký sa z nej  Ronovi nepodarilo vykresať ani pri vrchole. Hlavu mala ľahkú ako pierko a telo horelo zničujúcim plameňom. Pociťovala niečo, čo by slovami nepopísala ani v stave najvyššej výrečnosti.

Netušila kedy sa stihol  zbaviť košele, no keď sa k nej privinul, s potešením prijala mrazivé šteklenie hustých chĺpkov na svojej nahej pokožke.

„Nemôžem uveriť, že som tu s tebou,“ vydýchol Sirius a vzal Hermionunu tvár do oboch rúk. Palcami jej mapoval čeľuste, skĺzol po brade a pohladil pootvorené pery.

„Ľutuješ snáď?“ v orieškových očiach sa zračili obavy.

„Blázonko,“ zasmial sa Sirius a vtlačil jej na ústa letmý bozk, „ak niečo ľutujem, tak jedine skutočnosť, že netuším ako dlho s tebou budem.“

„Nemysli na to,“ navrhla Hermioina šeptom a svoje slová adresovala ako Siriusovi, tak i sebe.

„Nebudem. Plánujem využiť každú sekundu.“

Aby dokázal ako vážne myslí povedané, prisvojil si Hermionine pery, takmer nenásytne do nich prenikol a rozhodol sa preskúmať každé zákutie ktoré ukrývali.

Kôpka šatstva na podlahe sa po chvíli rozrástla o župan a posledné kúsky pánskeho oblečenia.

Časomiera sa na chvíľku zastavila a myšlienku na Siriusove zmiznutie obom z myslí vytlačilo niečo podstatnejšie.

 

 

Stíchnutou izbou pomaly putovali zvedavé lúče poludňajšieho slnka. Spoza odhalených závesov dopadali až na posteľ a osvetľovali ju ako javisko.

Obaja, Sirius i Hermiona, ležiac na boku tesne vedľa seba, spali, vyčerpaní milostnou hrou.

Lúče sa posunuli o malý kúsok a dotkli sa oddychujúcich tvárí.

Hermiona s nevôľou pokrčila nos a zo spánku si pred seba pritiahla malý vankúš, ako tienidlo.

Sirius sa zamračil, otvoril oči, ale kým nadobudol plné vedomie, ostalo po ňom iba chladnúce miesto v posteli.

 

20.03.2012 21:10:09
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one