Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Kapitola 7  - obrázek

Kapitola 7 - obrázek

Dnešnú kapitolku venujem iba komentujúcim
ĎAKUJEM VÁM ZA KRÁSNE SLOVÁ




Hermiona zvierala dlaňami staré liatinové články radiátora a nechala teplo, prúdiace ich útrobami, rozohrievať uzimené telo.  Dýchala už o niečo pokojnejšie, vnútorná triaška pozvoľne ustupovala, ale myseľ začala pátrať po vhodnom terči na uvoľnenie nadbytočného adrenalínu.

Odrazu si uvedomila, že celá tá fraška s Robertom jej pripomína nedávny desivý sen. Aj tam sa na záver objavil Draco, ale vtedy jej nepomohol, iba pripomenul, aby nezabudla kým je. Mala vari Roberta prekliať? Alebo premeniť na pouličnú lampu? To bolo riešením problému?

Hermiona si priložila rozhorúčené ruky na spánky a začala ich drsno trieť.

Musí sa upokojiť!

A to okamžite!

Nadýchla sa a vytiahla z kabelky mobilný telefón. Číslo vyťukávať nemusela. Matku mala uloženú na predvoľbe tlačítka dva.

 Už len to tiché dvojité kliknutie ju zvrátene potešilo. Touto dobou matka určite pracuje. Skoro jej bolo ľúto pacienta v zubárskom kresle, ku ktorému sa vráti po ukončení hovoru. Sekundu zaváhala, ale potom nechala telefón vyzváňať. Nesmie dopustiť, aby sa k nej ako prvý dostal Robert a zas jej zamotal hlavu svojím ufňukaným táraním, ktorým zrejme v jej matke prebúdzal nejaké podivné materské pudy.

„Mia, stalo sa niečo? Mám rozrobenú korunku,“ zaznel po treťom zazvonení  v telefóne hlas pani Grangerovej, spočiatku mierne stlmený tým, ako si sťahovala z úst rúšku.

Hermiona zadržala na sekundu dych a silou vôle udržala na uzde svoj hnev. Už len to, že matka zdvihla mobil počas ošetrovania pacienta znamenalo, že očakávala radostnú správu.

„Ahoj mami!“ druhú ruku zovrela do päste a preniesla svoj hnev do tuhého stisku, „áno, niečo sa stalo!“

„Mia, zlatko, rozprávaj!“ vyhŕkla natešene pani Grangerová.

„Nó,“ Hermiona zámerne naťahovala čas, svoju malú pomstu vlastnej matke za to, že sa nepolepšiteľne mieša do jej osobného života, si chcela vychutnať v postupných dávkach.

„Mia, nenapínaj ma!“ súrila ju matka netrpezlivo. Hermiona ju úplne videla pred očami, ako žiari nadšením, ako si zhmotňuje svoje túžby a dohadzovačské intrigy do vytúženého konca, tváriac sa pri tom ako nezúčastnený pozorovateľ. Ibaže nerátala s tým, že Robert je tupec a jej rolu prezradil hneď v úvode.

„Mami, hádaj! Čo si vždy chcela, aby som urobila?“ uškrnula sa Hermiona. Na tento háčik sa jej matka iste chytí.

„Zasnúbila si sa!“ vypískla jej matka rovno do ucha. Skočila na návnadu, ako neskúsená ryba.

„Ako si to uhádla?“ zahrala prekvapenie Hermiona.

„Som predsa tvoja matka,“ v jej hlase bola badať zle potláčaná pýcha.

„Nie si ty veštica?“ priliala Hermiona olej do ohňa.

„Ale zlatko!“ zasmiala sa pani Grangerová a v telefóne to nabralo plechový podtón, „A kedy vás môžeme s Robertom čakať u nás doma, nech to oslávime?“

„S Robertom?!“ Hermiona zahrala ukážkové zdesenie, „prečo s Robertom? Toho úchyláka mi ani nespomínaj!“

Na druhej strane telefónu nastalo zdesené ticho. Nehrané!

„Taký škandál mi narobil v práci!“ pokračovala pokojne naoko rozhorčená Hermiona, „Keby sa ma neobránil môj snúbenec, neviem, ako by to dopadlo!“

„Snúbenec?!“ pani Grangerovej preskočil hlas o oktávu vyššie, „ty máš snúbenca?“ spýtala sa úplne nelogicky.

„Mami, veď sme o tom teraz hovorili!“

„A, ... kto je tvoj snúbenec?“ ledva šepkala Hermionina matka do telefónu.

„Mami, nepoznáš ho, je to môj spolužiak z ...,“ skoro vypustila z úst názov školy, ale včas sa spamätala, „z mojej školy!“

„Z tvojej školy? A tiež je ...no vieš, ...to?“ pacient bol zrejme dosť blízko na to, aby aj ona vyslovila slová, ktoré sa v ich rodine naučili nehovoriť pred cudzími ľuďmi.

„Áno, mami, pravdaže!“

V telefóne bolo zas omračujúce ticho. Pani Grangerová spôsobne predýchavala šok. A Hermiona mlčala. Nijako to nechcela matke uľahčovať. Snáď sa jej odteraz nadobro prestane vmiešavať do súkromia.

„Mia,“ ozvala sa napokon nevýrazným hlasom, „zlatko, musím končiť, nesmiem nechať pacienta tak dlho čakať.“

„Uhm, maj sa, mami!“ uľahčene prijala koniec hovoru aj Hermiona.

„Ahoj!“ v telefóne cvaklo a Hermiona chvíľu len civela na potemnený display. Zasunula mobil späť do kabelky a napadlo jej, že sa bude musieť vykrútiť z imaginárneho zasnúbenia.

„Ehm, ehm, ehm,“ začula za chrbtom zakašľanie.

Ach dočerta!  Úplne zabudla na Dereka a pracovný obed. Pomaly sa otáčala a dúfala, že toho Derek Kane nepočul priveľa.

„É, ...no,“ neutešene splietala dve na tri Hermiona.

„No mne bola hneď podozrivá tá kytica!“ uškŕňal sa do jej zdesenej tváre riaditeľ Mestskej knihovne, „Tak snúbenec, gratulujem, Hermiona!“

„Niet k čomu!“ vzdychla mrzuto Hermiona, „s ním by som to nevyhrala! Jeho som sa dnes, dúfam úspešne, zbavila!“

„Nuž, nehnevajte sa Hermiona,“ Derekovi doslova zmrzol úsmev na tvári, „nedalo sa nepočuť váš telefonát. Nechcel som počúvať, ale náš sponzor je tu a ja som prišiel po vás.“

„To je na dlhšie rozprávanie,“ pokrčila nos Hermiona a natiahla sa po svoj teplý kabát.

„Takže ten s kyticou bol ten zlý a snúbenec je váš spolužiak!“ dedukoval Derek, „To je ten, čo ste pri ňom zabudli Alicu v krajine zázrakov?“

Hermiona očervenela v lícach. Do akej situácie ju to dostala vlastná matka! Alebo sa do nej dostala sama? Rýchlo Derekovi kývla a dúfala, že už nebude mať žiadne ďalšie otázky.

Ako záchrana jej prišli dvere jeho kancelárie.

Derek chvatne chytil kľučku a prudko otvoril dvere.

Hermiona vkročila dnu a jej sebavedomie dostalo ťažkú ranu. Návštevník  síce sedel chrbtom k nej, ale spoznala ho v mihu okamžiku.

Zároveň s Derekovými slovami,: „Hermiona, dovoľte mi predstaviť vám pána Malfoya,“ šokovane vyriekla,:

„Draco?“

„Ahoj, Hermiona!“ vyriekol s pobaveným úsmevom, za ktorý by ho najradšej uškrtila. Ako sa má na neho hnevať, za ten spôsobený stav, blízky úplnému kolapsu, keď tak čertovsky dobre vyzerá a ešte ju aj prepaľuje očarujúcim úsmevom. Srdce jej bláznivo tĺklo, narážalo do rebier ako do stien zvona, ten rachot museli určite počuť obaja.

„Vy sa snáď poznáte?“ Derekovi vyletelo prekvapením obočie, obišiel svoj pracovný stôl a vsunul sa do koženého kresla, „Pozoruhodné!“ zhrnul stručne a s potuteľným úsmevom v jemnom geste rozhodil rukami.

„Zo školy,“ vyhŕkla Hermiona, kým by Draco nepovedal niečo, čo by sa jej nepáčilo.

„Áno, mal som to potešenie, boli sme spolužiaci,“ Draco nenápadne mrkol na Hermionu, čím jej privodil ďalšie búšenie srdca.

„No pozrime sa! Tá vaša tajomná škola, Hermiona, zdá sa, chrlí samých obdivuhodných absolventov!“ Derek si spokojne preložil ruky a kĺzal pohľadom z jedného na druhého, až sa zastavil na Dracovej tvári, „Vy mi snáď prezradíte, pán Malfoy, študijné zameranie vašej Alma Mater?“

Draco zachytil Hermionino zúfalé neverbálne vysielanie poplachu, ale aj bez neho mu bolo jasné, že svoje informácie o Rokfortskej škole musí prefiltrovať na mieru muklovského vnímania. Aj keď, tie emócie vibrujúce Hermioninou tvárou, by mu stáli za trochu risku.

„Nuž, pán Kane, musím skonštatovať, že naša Alma Mater nám skutočne poskytla široký rozsah klasického vzdelania,“ Draco sa uškrnul, keď videl, ako Hermiona stŕpla a zhodnotiac jeho slová ako vhodné, zreteľne videl moment, kedy jej odpadol zo srdca povestný kotlík, štandardnej veľkosti štyri.

„O tom nepochybujem, pán Malfoy,“ prikývol Derek Kane, trošíčku sklamaný, že sa zas nedozvedel nič hmatateľné, „o kvalite vášho vzdelania nehodlám pochybovať, dokazujú ho vaše úspechy v tak mladom veku, rovnako i Hermionine vedomosti.“

Hermiona prijala pochvalu z úst riaditeľa bez slova, v podstate sa jej ani nechcelo zasahovať do chlapského rozhovoru. Tí dvaja si švitorili aj bez jej prispenia.

„Áno, pán Kane,“ ozval sa Draco a Hermiona cítila na sebe jeho pohľad. Zaumienila si, že sa neobzrie. Bude sa tváriť, že je zaujatá, povedzme tamtou zbierkou Shakespearových Sonetov, ktorú mal Derek Kane položenú na stole. Pomerne mladá kniha, tipovala jej tak maximálne osemdesiat rokov, ale bude to stačiť na predstieraný záujem.

„Nepatril som v škole práve k najhorším,“ pokračoval Draco, „ale Hermiona bola rozhodne premiantkou ročníka, ak nie i celej školy!“

Hermione skoro zabehlo, tie slová zneli z úst Draca Malfoya ako výsmech. Až na to, že Draco nežartoval. Skutočne potlačil ich školskú rivalitu, ju vyzdvihol a seba zahnal do kúta, medzi šedivý priemer?

„Hermiona, to ste sa mi nepochválili!“ Derek sa tešil konverzácii v podobnom duchu. Už viac ako veril, že večierok pre deti od sv. Marca, ho trápiť nemusí.

„Nie je to až taká pravda,“ počula samu seba prehovoriť Hermiona, „Draco bol veľmi dobrý, skoro lepší, ako ja, najmä v ...“ skoro povedala metlobale, ale včas to nebezpečné slovo zastavila, „hádzanej!“ vyhŕkla prvé, čo jej napadlo.

„Ém,“ Draco pochopil, čo takmer vypustila z úst. Bolo treba prejsť na bezpečnejšiu pôdu, „Myslím, že v našej príjemnej debate môžeme pokračovať pri obede.“

 

Vidieť Draca vystúpiť z auta, bol pre Hermionu šok, ale vidieť ho šoférovať!

Keď tak spätne premietala, musela uznať, že aj na metle vyzeral elegantne. Zatiaľ čo Harry vyzeral ako zrastený s metlou, dravo sa vrhajúc po zlatej strele, Draco dokázal aj z prudkej otáčky najostrejšieho uhla vyčariť ladný pohyb.

Derek okamžite zavrhol možnosť sedieť na prednom sedadle spolujazdca slovami, že neznáša pohľad na autá, rútiace sa v protismere.

Túto výsadu prepustil Hermione. Upodozrievala ho z jasných intríg, ale na psychoanalýzy nebol správny čas.

Sedela teraz vedľa Draca vtlačená v pohodlnom anatomickom sedadle, potiahnutom svetlosivou kožou a márne sa pokúšala prehltnúť, aby zvlažila svoje vyschnuté hrdlo.

Draco s rovnakou ladnosťou, ako hral metlobal, šoféroval svoje auto. 

Nevedela odtrhnúť oči od jeho rúk, voľne položených na volante. Auto poddajne reagovalo na každý jeho pokyn, hladko kĺzalo Londýnskymi ulicami, až sa dostali na predmestie s prevládajúcim vidieckym koloritom. Domy sa tu nekrčili jeden na druhý, ako v mestskej zástavbe, ale voľne dýchali, obklopené záhradami plnými vegetácie, chystajúcimi sa na zimný spánok.

Derek si vyslovene užíval jazdu v silnom športovom aute a poletoval očami po meniacej sa krajine, kým Hermiona zanovito mlčala.

Draco odbočil na štrkovú príjazdovú cestu a za zvukov kamienkov, poddávajúcich sa tlaku pneumatík, vyšiel kľukatou cestou až pred rozložitý jednoposchodový dom. I keď slovo dom, pri rozlohe bieleho sídla s členitou škridlovou strechou, znelo skoro dehonestujúco.

Hermiona otvorila oči doširoka.

„Draco, ale toto nie je reštaurácia!“ konečne prehovorila, nahnevane na neho zazerajúc.

„Ehm,“ ozval sa previnilo Derek Kane. Lomcoval sa s, pre neho príliš zložitým, otváraním dverí, „moja chyba, Hermiona, nepovedal som vám o zmene plánu.“ Konečne dvere premohol, vystúpil z auta a vystierajúc sa, zamieril k schodom pred vstupnými dverami.

„Navrhol som obed v trochu komornejšom prostredí a pán Kane súhlasil,“ pokrčil plecami Draco. Kým Hermiona stihla niečo povedať, vystúpil z auta, obišiel ho a otvoril jej dvere. Nahnevane opustila auto i ona a vyskúšala na Draca efekt prižmúrených očí.

„Čo si myslíš, že robíš, Malfoy?“ sykla na neho Hermiona, vedomá si faktu, že jej nadriadený je príliš ďaleko, aby to počul, navyše zahĺbený do obdivovania architektúry sídla.

„Grangerová, upokoj sa,“ pristúpil k nej tak blízko, že mohla v jeho očiach jasne vidieť svetlošedú farbu dúhovky pretkanú tmavošedými škvrnkami. Efekt prižmúrených očí nefungoval.

Prudko sa nadýchla a určite by si na ňom vybila frustráciu z pokazeného začiatku dňa, ale Draco urobil niečo nečakané. Sklonil sa k nej a zľahka ju pobozkal na hornú peru. Na zlomok sekundy ju uväznil svojimi perami, len jemne potiahol, zanechajúc vlhkú stopu a hneď sa odtiahol. Napriamil sa a zadíval sa do potemnených hnedých očí.

Tento efekt fungoval. Hermiona stuhla,  zvažovala, či by mu nemala za tú opovážlivosť streliť facku, ale ten dotyk bol tak nežný a nenásilný, skoro by povedala – plný citu. Len ju miatlo toto slovné spojenie v spojitosti z Dracom Malfoyom.

„Čo to bolo?“ vyprskla zlostne, ale neznelo to tak prísne, ako chcela. Na jej súkromnej oblohe sa prevaľovali len posledné útržky oloveného mraku hnevu.

„To bol bozk, nepoznáš?“ uťahoval si z nej Draco.

„Nie som dieťa,“ odsekla Hermiona, „chcem vedieť, prečo si to urobil?“ blysla po ňom očami.

„Prečo som urobil čo?“ pobavene zahral nechápavého Draco, „Prečo som sa rozhodol poskytnúť finančný obnos deťom, o ktoré nik nestojí, alebo prečo som ťa pobozkal?“ 

Hermiona bola v koncoch! Tento Draco nebol celkom ten Draco, ktorý jej kedysi šliapal na päty a zahŕňal ju arogantnými poznámkami. Niečo sa muselo stať a tak ako ona opustila svet kúziel, i on opustil svet, kde ho každý protežoval len pre známe meno. To niečo ho donútilo dozrieť do dnešnej podoby a tá jej až príliš zamotávala hlavu.

„Oboje,“ ledva vydýchla.

„Pobozkal som ťa preto, aby si prestala v sebe dusiť ten hnev na celý svet a tiež, lebo som to chcel urobiť už dávno,“ nedbal na jej náznaky protestu, vzal jej ruku, zavesil si ju do svojej a takmer nasilu ju ťahal k domu.

„Draco!“ chcela sa mu vytrhnúť, ale Derek sa už po nich začínal obzerať. Pozeral ich smerom a náramne sa mu páčilo čo videl.

„Upokoj sa, nebudeme sa hádať pred tvojím nadriadeným,“ šepol na pol úst.

Hermiona nútene roztiahla ústa do úsmevu, ale neodpustila si poznámku,:

„Divadielko! Na to si ty odborník, že?!“

„Ale účel splnilo, nie je pravda?“ žiarivo sa na ňu usmial Draco a len Derekova blízkosť jej zabránila odpovedať mu niečo veľmi jedovaté.

 Derek mal očividne na jazyku mnoho otázok, zoširoka sa usmieval a o vyjadrení – sme len spolužiaci – si myslel svoje.

 

 

29.04.2010 19:18:39
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one