Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Kapitola 5. - obrázek

Kapitola 5. - obrázek

Sľúbila som, že v piatok bude pršať. Vtedy vonku krásne svietilo slnko. Tak neviem, som to začarovala? Dnes u nás už od rána vytrvalo leje a von by som ani Filcha nevyhnala.
Každopádne, kapitolka "Dažďa" je tu a venovaná každému, kto sa na ňu aspoň trochu tešil.

Dracovi striedavo klesala a zas stúpala teplota. Hermiona ho neúnavne ochladzovala studeným uterákom, ale horúčka sa tvrdohlavo vracala späť. Dlhé hodiny ho morila a prehrievala, pery sa mu vysušili horúcim dychom, až Hermiona videla jedinú možnosť, ako mu obnoviť tekutiny.  Pevne mu stisla dolnú čeľusť, aby otvoril ústa a nasilu doň po dúškoch liala čaj. Nedokázal toho vypiť veľa, no zabránila úplnej dehydratácii.

Sebaovládanie napla na najvyššiu mieru. Absurdná situácia – nikdy by si nepomyslela, že sa vôbec kedy priblíži k Dracovi Malfoyovi a navyše dobrovoľne.

A najabsurdnejšie sa správalo jej srdce. Do čoho ju to zas dostalo?

Drzo odmietalo argumenty rozumu, ignorovalo fakty z minulosti, množstvá konfliktov, ktoré s Dracom medzi sebou mali a nariadilo jej poddať sa.

 

Túlavú mačku by si ošetrovala, Hermiona, o čo je horší človek v problémoch!? ozvalo sa v nej i svedomie.

 Malfoy! pokúsila sa o slabé oponovanie.

Vari nie je človekom, ktorý potrebuje pomoc?! nedávalo jej čas na oddych.

Dobre, ale... námietky slabli

Opusteným! Chorým! pridávalo výpočet priťažujúcich okolností pre Hermionu.

Dokelu! rezignovala, aj keď v srdci už bola rozhodnutá dávno.

 

„Draco,“ zašepkala nad ním, istá si faktom, že ju nepočuje.

 

Čo na tom, že pod jeho chorobu sa hrubo podpísali prebdené a prehýrené dni a Dracov nerozum, potulovať sa v takom stave studenými nocami!

Bol len sám a zronený. Vtedy človek narobí kopu hlúpostí a nemyslí na následky!

Samozrejme, že by ho nevyhodila!

 

Hermiona si utrela z čela vlastný pot a uľavene vydýchla. Zas sa jej na chvíľu podarilo zraziť teplotu dole. Dracovi sa ustálil dych a z líc sa mu vytratila horúčková červeň. Ktovie na ako dlho tentoraz.

Zviezla sa na stoličku oproti nemu. Polo sedel – polo ležal, pravidelne oddychujúc s vlasmi postrapatenými a rozlietanými do strán s košeľou rozopnutou a skrčenou. Napriek tomu sa Hermione, po prvý raz od ich stretnutia na pohrebe, zdal uvoľnený.

Na pery sa mu posadil jemný úsmev, až ju ovládlo nutkanie pohladiť ho po zblednutom líci.

Hánkou mu ľahučko prešla po lícnej kosti, prekvapilo ju, akú má hladkú a vláčnu pokožku. Ešte aj to, na pohľad zanedbané, strnisko, ju len jemne  pošteklilo. Fascinovalo ju to, prešla mu dole tvárou po druhý raz, už otvorenou dlaňou.

Pohol sa za tým dotykom, Hermiona cukla, ako popálená. Celý čas mu omývala tvár vodou a pri tom sa nevyhla pár dotykom, ale zareagoval až na tento posledný.

Cítila sa trochu previnilo. Draco predsa spí a ona sa ho dotýka, keď nevyhnutne nemusí.

Ale lákalo ju to.

„Hermiona,“ vyslovil zrazu Draco takmer nečujne, skôr mu to odčítala z pier, ako počula, ale preniklo jej to až kdesi do hĺbky. Ani sa neprebral, len šepol podvedome jej meno, vôbec netušiac o zmätku, ktorý jej spôsobil už len svojou prítomnosťou.

„Zrazu mi vieš aj prísť na meno,“ zašomrala, ale neovládla sa, aby sa pri tom neusmievala, „Draco,“ pridala mäkko.

Zazívala. Únava sa neodbytne hlásila o slovo. Bolo niečo pred polnocou, pouličné lampy zas nesvietili, no tentoraz za to zrejme mohol silný vietor. Dažďové kvapky plieskali o plechový parapet už o niečo pomalšie. Hermiona sa otriasla pri pohľade von z okna, za iných okolností by už dávno ležala v posteli a zvuky studeného nečasu by ju ukolísavali do spánku.

Nie, nemôže ísť spať, veď má takpovediac - nepriateľa v dome!  Vlečúc nohy za sebou, dotiahla sa do kuchyne a uvarila si poriadne silnú kávu. Dvojitá dávka musí stačiť aby nezaspala. Aróma speneného nápoja omamne vystúpala až k jej nosu. Naplnila celú kuchyňu.  Len jedno nadýchnutie spôsobilo, že sa cítila čulejšia.

Položila horúcu šálku na stôl. Oprela lakte o jeho okrúhlu intarzovanú dosku,kúsok nábytku, na ktorý bola náležite pyšná, hoci ho kúpila v garážovom výpredaji.

Bradu zakliesnila do prepletených prstov.

Sedela a čakala, kým jej káva vychladne na znesiteľnú teplotu. Myšlienky, ktoré sa jej vynárali, boli príliš zmätené vyčerpaním , aby sa nimi vôbec zaoberala. Tak len postupovala očami po miestnosti a hľadala niečo, čím by zaujala svoj pohľad. Ale nič z tej neživej hmoty, hoci pri ohni sa zastavila o poznanie dlhšie, nemohlo konkurovať tomu, čomu sa chcela vyhnúť.

Nechcela sa pozerať na spiaceho Draca. Už teraz si pripadala, akoby ho špehovala.

Ale zas, ...musí ho občas skontrolovať, či sa mu nevracia horúčka.

Mala by vstať a zistiť to.

Draco však spal celkom pokojne. Hruď sa mu dvíhala v pravidelných intervaloch, nádych – výdych. Zas a stále dookola.

Hypnotizovalo ju to.

Hlava sa jej zosunula na hladký mozaikový povrch stola a káva, stojac nedotknutá a bez úžitku, vychladla vedľa spiacej Hermiony.

 

Prebudila sa vo svojej posteli. Oblečená! Štrbinou medzi zatiahnutými  závesmi presvitalo slabé svetlo – svitalo.

Preberala v mysli čriepky z včerajšieho dňa, ale na svoj odchod do postele si spomenúť nedokázala. Ako sa teda, dokelu, do nej dostala?

V kuchyni voľačo buchlo. Posadila sa a zvraštila obočie. Cez pootvorené dvere sa k jej nosu predierala elektrizujúca vôňa práve uvarenej kávy a bolo nad slnko jasnejšie, kto ju pripravil.

Draco! On ju sem musel preniesť! Ale ako a kedy?

Predstavila si, ako ju asi zodvihol na ruky a preniesol do spálne. Zachvela sa pri tej myšlienke. Draco sa jej dotýkal a ona to odspí! V bruchu jej začali tancovať motýle.

Keď si Robert dovolil nechutnú intímnosť a položil svoju ruku na Hermionino stehno, poliala ho kávou. Dracove dotyky v nej vyvolávali chuť, tú kávu si s ním vypiť. Pre začiatok.

Ibaže, ešte včera bol na pokraji síl a dnes jej pobehuje po kuchyni.

Vystrčila nohy spod periny a našuchla si papuče. Aj tie jej tu musel priniesť a nachystať k posteli. Rozpačito si vzdychla, ružová ho iste nadchla!

Prehrabla si rukou rozlietané vlasy. Súrne potrebovala ísť do kúpeľne a použiť hrebeň a zrkadlo a určite aj pár šminiek. O sprche ani nehovoriac.

Hermiona, odvahu! zamrmlala si popod nos.

„Dýchaj!“ zašomrala si. Už len silou vôle donútiť nohy k pohybu.

Potichu odchýlila dvere, len o trošíčku viac, ako boli.

Naskytol sa jej pohľad pre bohov. Draco stál uprostred malej kuchyne a hoci si pomáhal prútikom, ukladal umyté riady do skriniek. V tvári mu ešte ostali stopy po chorobe, ale ani zďaleka nevyzeral tak nezdravo ako včera. Tvár si hladko oholil a jeho tmavomodrá košeľa a nohavice vypadali, akoby práve vyšli spod žehličky. V kontraste s eleganciou, na nohách mal obuté rovnako príšerne ružové a nechutne chlpaté papuče ako Hermiona. Skoro sa zadusila smiechom, keď jej na ne padol zrak.

Na stole stáli dva hrnčeky s kávou a lákavo vyzerajúca kôpka hrianok s fľaškou jahodového džemu. Neubránila sa bolestivému kŕču v žalúdku. Ohlásil sa hlad.

Hermioninym bytom prešla v to ráno vlna mágie, ktorú nezažil od, ...skrátka nezažil.

„Budeš ma šmírovať ešte dlho?“ ozval sa odrazu Draco, ani sa k nej neotočil. Hodnú chvíľu cítil na sebe uprený pohľad a jeho uši zachytili sotva znateľné zachichotanie.

Hermiona sa zahanbila a vošla dnu do kuchyne.

„Nešmírujem!“ ohradila sa dotknuto, „toto je predsa môj byt!“

„Veď ti ho ani neberiem!“ uškrnul sa Draco a nehanebne na ňu pozeral. Len matne si spomínal na svoj včerajší príchod. Zas to prehnal zo sebaľútosťou a nedbal, že dávno prekročil hranicu, kde by sa ešte dalo hovoriť o popíjaní v rámci slušnosti. Vedel naisto len to, že keď ho nadránom vyháňal barman z podniku, v hlave sa mu rozsvietilo a spomenul si na Hermionino pozvanie. V tom desivom prázdne, v ktorom sa ocitol, bola práve ona jediný ostrov so svietiacim majákom.

Premeriaval si ju a trpko ľutoval všetky urážlivé slová, ktorými ju kedy počastoval. Bol síce mladý, namyslený a slepo zahľadený do otcovho konania, ale nevedel v tom nájsť dostatočné ospravedlnenie pre svoje skutky.

Stála pred ním, oblečená v neforemnej súprave, s vlasmi rozlietanými do strán, ale bolo na nej niečo, vďaka čomu na nej visel očami ako oddaný psík.

„Budeš ma šmírovať ešte dlho?“ vrátila mu smeč a bojovne pohodila hlavou.

„Ja ťa nešmírujem,“ uškrnul sa Draco, „ja otvorene civím!“

Vystrúhal komickú grimasu a Hermiona, hoci sa plánovala rozhnevať, proti svojej vôli jej roztiahlo kútiky úst do úsmevu.

Odvrátila sa od neho, aby nešikovne zamaskovala svoju slabosť a obrátila pozornosť na pripravené raňajky.

„To ty?“ ledva dokázala, aby jej hlas znel pokojne. Kým spal, cítila sa v jeho prítomnosti neistá, ale teraz, keď ju prepaľoval pohľadom, išla sa zblázniť od nervozity.

„Tak snáď si nechcela vypiť ten dryják o ktorý si sa tak vervomocne opierala? Divím sa, že to neprepálilo porcelán!“

„To bola moja káva!“ ohradila sa, aj keď pripúšťala, že to s dávkovaním prehnala. Sadla si k svojmu obľúbenému vykladanému stolu a bez slova si k sebe pritiahla šálku kávy. Zo zvyku ju ovoňala, fúkla na jej povrch a odpila si malý dúšok. Slastne privrela oči, presne takúto kávu potrebovala.

Draco ju nasledoval a usadil sa oproti. Pod ten malý stolík sa jeho nohy nevošli, vystrel si ich vedľa, pričom dal znova na obdiv ružové papuče, veľkosti tak štyridsať tri.

Hermione skoro zabehla káva.

„Chlapčenskú farbu nemali?“ vyprskla, márne sa snažiac ovládnuť mimiku tváre.

Draco sa zatváril že sústredene uvažuje a potom odmietavo pokrútil hlavou.

„Čo je zlé na ružovej?“ pokýval ľavou papučou, „máš tu chladno, Grangerová, tak som použil dupľovacie kúzlo na tvoju domácu obuv.“

„A zväčšovacie!“ podpichla ho Hermiona. V hroziacom návale smiechu mu ani nepovedala zvyčajné, Nevolaj ma Grangerová!

„Nepatrne!“ pripustil Draco.

„Zmenil si sa,“ zvážnela odrazu Hermiona, „akoby si to ani nebol ty.Malfoy.

„Všetci sa meníme,“ Draco sa zamračil a tvárou mu prebehol sotva znateľný tieň, „aj ty si sa zmenila.

„Ale ja som na to mala dôvod!“  vyletelo z nej o čosi ostrejšie, ako zamýšľala.

„Dôvod? Ten sa nájde vždy. Ide o to, či je to naozaj dobrý dôvod, alebo iba útek!“

„Neutiekla som,“ zamračila sa Hermiona a rázne potriasla hlavou, „len ma nebavilo znášať prejavy prehnanej priazne, kdekoľvek som sa objavila!“

Dracovi tvárou preletel tieň. Položil na tanier nedojedenú hrianku a vstal od stola.

„Vidíš,“ začal trpkým tónom, „ty si odišla, lebo si sa stala celebritou a my s matkou sme odišli, pretože sme túto výsadu stratili...

Hermione až hrklo u srdca, prehltla myšlienku, že Draco používa slovo celebrita a zamrzelo ju, čo musel prežívať. Malfoyovci stáročia patrili k vrcholu čarodejníckej smotánky, keby existoval nejaký kráľovský čarodejnícky rod, nepochybne by bol pretkaný potomkami Malfoyovcov. Bez ohľadu na to, či si vyhnanstvo zaslúžili, alebo nie, Draco a Narcissa neniesli na svojich pleciach rodovú vinu a predsa za ňu trpeli. Pobyt vo svete muklov musel byť pre nich hlboký kultúrny šok.

Draco si privolal svoj kabát a nechal ho skĺznuť na seba. Vymenil ružové papuče za kožené topánky, ktoré rovnako ako odev, prešli čistiacimi kúzlami.

Bol takmer na odchode a Hermiona sa nezmohla ani na slovo. Mlčky prizerala jeho obliekaniu a zrazu cítila veľké prázdno.

„Mimochodom,“ obrátil sa Draco k Hermione a vystieral k nej ruku, „toto som si požičal, svoj som kdesi, ...ehm, prizabudol,“ vystrúhal rozpačito ospravedlňujúcu grimasu.

Hermiona šokovane pozerala na tú štíhlu vec v Dracovej ruke.

Svoj vlastný čarodejnícky prútik!

„Ty, ...odkiaľ si ho vzal?“ ledva vyslovila. Osobne ho predsa uložila na samé dno šatníka a prekrývala výtlačkami Denného proroka. „Hrabal si sa mi vo veciach?“

„Grangerová, skutočne si sa zmenila!“ utrúsil Draco a nesúhlasne pokrútil hlavou, „nikdy si nepočula o kúzle, na ktoré prútik nepotrebuješ? Stačilo mi vysloviť Accio a vyletel sám!“

„Ts,“ vyfúkla Hermiona. Jeho slová jej vzali vietor z plachiet. Mal pravdu!

„No tak, vezmi si ho,“ Draco urobil krok jej smerom, „nehryzie.“

Ale Hermiona len stála ako primrazená a zaskočená poznaním, ako si len mohla myslieť, že unikne pred svojou minulosťou. Jedna jej časť zúfalo chcela ten prútik pevne uchopiť do prstov a čarovať do úmoru, kým si nevynahradí zameškané roky bez mágie, no tá druhá časť sa vzpierala, argumentovala a odporovala.

Dracovi sa viac nechcelo pozerať na Hermioninu ruku, ako zatína a vystiera päsť, pochopil, že zvádza vnútorný boj.

Pristúpil tesne pred ňu a jemne vzal tú nerozhodnú ruku do svojej.

Hermiona neprotestovala.

Vložil jej prútik do dlane. Okamžite ňou prešla elektrizujúca vlna. Takmer, ako keď ho vzala do rúk po prvý raz, v malom prepchatom obchodíku u Olivandera.

Prútik si spoznal svoju majiteľku, tešil sa, vibroval a vystreľoval malé iskričky.

„Tak čo, aký je to pocit?“ zašepkal Draco, bolo mu jasné, že Hermiona je úplne vykoľajená a potrebuje sa spamätať, „vďaka, ...za všetko!“ vtlačil jej do vlasov letmý bozk na rozlúčku a zanechal ju ohromene hypnotizovať ten kúsok dreva.

„Ešte sa stretneme,“ počula spoza skoro zatvorených dverí a nevedela, či ju rozrušil viac vlastný prútik, alebo ten prísľub.

Odrazu ju premohla únava. Posledné dni pre ňu nemali zľutovanie. Nemilosrdne skúšali hranice znesiteľnosti jej nervov.

Túžila zaspať a zobudiť sa do bezproblémového sveta. Nie, nebola taká naivná, aby tomu verila, ale spánok by jej iste pomohol. Aspoň od fyzickej únavy, s tou duševnou sa bude musieť vysporiadať inak.

Klesla na svoju posteľ a ruku s prútikom, bez toho aby ho pustila, uložila na druhý vankúš. Dovtedy sledovala jeho zaoblené línie, kým ju nezmohol spánok.

Tesne predtým, ako upadla do ríše snov, vynorila sa jej myšlienka, že jej Draco nevrátil knihu o Alici.

02.04.2010 09:51:20
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one