Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Kapitola 3 - obrázek

Kapitola 3 - obrázek

Kapitolku venujem skrátka všetkým čítajúcim...

Ráno v práci sa Hermiona nemohla na nič sústrediť. Myšlienky sa jej neustále vracali k Dracovým smutným očiam. Mala by pripravovať nový katalóg kníh, aby mali čo ukázať prípadným sponzorom, ale ani si nevšimla, že hodnú chvíľu civí na šetrič monitora.

„Niečo je zaujímavé na tých palmách?“ vyrušil ju hlas jej nadriadeného.

„Čo prosím?“ Derek Kane sedel oproti nej a usmieval sa očami.

„Vôbec ste si nevšimli, že som prišiel. Nie, moje ego to neurazilo, ale musí to byť fešák, že vám takto poplietol hlavu!“

„Kto?“ nechápala spočiatku jeho narážku, „nie, tak to nie je, premýšľala som nad včerajšou prácou,“ vedela, že jej výhovorka je slabá, mnohokrát bola prezerať staré knihy a nikdy nezostala sedieť zamrznutá.

„Práca!“ šibalsky sa na ňu usmial Derek. Pravdaže jej neveril, ale nechal ju, „a našli ste niečo zaujímavé?“

Hermione až teraz napadlo, že jej niečo chýba! Kniha o Alici ostala ležať na stoličke!

„V podstate nie,“ rýchlo vyhŕkla a cítila ako červenie v lícach, „iba...“

„Tak predsa objav! Vedel som, že máte nos na hľadanie stratených klenotov.“

„No, našla a stratila!“ povedala ticho.

„Nerozumiem, nechcela ju predať?“ zamračil sa Derek. Nemal rád akcie, kde mu ľudia nasľubujú knihy a keď zistia, že snáď vlastnia vzácnosť, začnú zjednávať prehnanú cenu, alebo odmietnu predaj vôbec, v nádeji že inde dostanú viac.

„Ja som ju kúpila,“ znervóznela Hermiona, „ja som, ...no dobre!“

Nevydržala Derekov pohľad a vyrozprávala mu v skratke svoj včerajší zážitok. Pravdaže vynechala všetko, čo súviselo s mágiou.

„Bola som tým pohrebom tak vykoľajená, že som tam tú knihu nechala ležať,“ skončila rozprávanie.

„Hm,“ zamyslel sa Derek, „ale, nič nie je stratené, možno ju ten váš spolužiak našiel. Skúšali ste mu zavolať?“

Hermiona zaúpela. Ako vysvetlí Derekovi, že Draco pravdepodobne ani nevie načo telefón slúži, nieto aby ho vlastnil.

„Neviem jeho číslo,“ pokúšala sa vykrútiť.

„To sa dá zistiť,“ nedal sa odbiť Derek.

„Viete, on je dosť svojrázny, neprekvapilo by ma, keby žiaden telefón nemal,“ toto sa skutočne nedalo vysvetliť a Hermiona už začínala ľutovať, že si radšej nezahryzla do jazyka.

„Hermiona,“ prehovoril zrazu Derek Kane otcovsky, „nechajte knihu knihou. Buď sa nájde, alebo nie. Ale mne sa zdá, že vás rozrušil ten bývalý spolužiak, nie tá stratená kniha.“

Pozrela na neho vyľakane, bola skutočne rozrušená, ale odmietala si to pripustiť.

Snáď cez víkend príde na iné myšlienky a dostane Draca Malfoya z hlavy. Tešila sa k rodičom, u nich vždy zo seba striasla únavu a starosti.

„Je mi ľúto tej knihy, bol to zaujímavý kúsok,“ vzdychla a podrobnejšie popísala Derekovi údaje, ktoré si stačila všimnúť.

„Hm...,“ zamyslel sa a zopakoval názov vydavateľstva, „ak by to bolo tak, bola to naozaj pozoruhodná knižočka. Majiteľ chcel za každú cenu udržať svoje knihy na trhu. Začal teda na objednávku vtláčať do rozprávkových  kníh venovania pre konkrétne dieťa. Bolo to pred Vianocami a skutočne to na chvíľu zabralo. Ale Vianoce prešli a knihy s venovaním prestali byť zaujímavé. Samozrejme nadobro skrachoval. A tesne predtým, natlačil ešte pár kníh s vynechaným miestom pre meno. A to boli práve tie o Alici,“ kým rozprával, napustil vodu do kanvice a pripravil dve šálky s čajom. Hermiona si dávno zvykla, že Derek skrátka robí čo chce. Nikdy ju nepožiadal o uvarenie kávy, či čaju. Ak ich uvarila z vlastnej vôle, ďakoval s výrazom prekvapenia, že na neho nezabudla, ale ešte väčšiu radosť mal, keď sa mu podarilo vytrhnúť Hermionu od práce, pariacim sa hrnčekom niečoho voňavého.

Aj teraz postavil pred ňu veľkú šálku.

„Dajte si, Hermiona, je to Letná lúka, povedala tá pani čo mi predávala túto čajovú zmes,“ prisunul k nej nádobku s medom.

„Pán Kane a ak to bola práve tá kniha, s vynechaným venovaním...,“ vzdychla a nadýchla sa stúpajúcej pary. Niekde v hlave jej čosi zacinkalo na spomienky.

Tá vôňa! Akoby som ju odniekiaľ poznala!

„Vonia nádherne, pravda?“ vzal do rúk svoj čaj a rovnako sa zhlboka nadýchol, „a s tou knihou si prestaňte robiť starosti. Až taký zberateľský kúsok to nebol. Bola to len snaha krachujúceho obchodníka o záchranu podniku. Viete že potom odišiel kdesi na vidiek a venoval sa chovu králikov?“

Hermiona sa konečne zasmiala.

„Možno ho inšpirovala práve kniha o Alici,“ zauvažovala.

„Možno,“ pripustil Derek.

A vtedy si Hermiona spomenula, čo jej voňavý čaj pripomenul. Presne takto voňali koncom školského roka Rokfortské lúky.

 

 

V piatok večer nasadla do autobusu a nechala sa unášať predstavami, že si doma usporiada myšlienky.

Doma bolo doma! Matka sa jej postarala o nekončiaci prísun jedla.

„Hermiona si taká bledá, ty si stále zahrabaná v tých knihách!?“ pokárala ju a prisunula pred ňu tanierik s krájanou kuracinou.

„Nie mami,“ zmohla sa na slabý protest a vložila si do úst kúsok mäsa.

„Chodíš vôbec von?“ nedala jej pokoj, „myslím, s niekým primeraným tvojmu veku.“ Pani Grangerová bola celkom posadnutá hľadaním vhodného partnera pre Hermionu. Všetko, čo nosilo nohavice, neušlo jej hodnotiacemu oku. Dokonca i Derek Kane! Matka dostala skoro hysterický záchvat, keď videla svoju jedinú dcéru s omnoho starším mužom. Pozval ju vtedy na pracovný obed a pani Grangerová ich stretla na ulici. Bola v šoku, ale držala emócie na uzde. Zato najbližší víkend sa s vervou  pustila do svojej dcéry. Hermione trvalo snáď tri mesiace, kým matku presvedčila, že je to skutočne iba jej nadriadený a jeho city k nej sú nanajvýš otcovské. A vzťah s ním, to je úplne absurdná predstava.

„Mia,“ pani Grangerová si prisadla k dcére. Trochu nervózne si žmolila  lem blúzky a Hermiona vedela, že to, čo teraz príde, sa jej nebude páčiť. Matka pre ňu určite mala jeden zo svojich skvelých nápadov.

„Mia,“ zopakovala oslovenie, „Robert od susedov sa na teba pýtal.“

Hermiona prevrátila oči. Len ten jej chýbal ku šťastiu! Celé detstvo strávila skrývaním sa pred protivným Robertom a jeho neskutočným zmyslom pre humor. Ukrutne ho bavilo, robiť o rok mladšej Hermione kanadské žartíky. Skrýval jej knihy na stromy a s obľubou na ňu čakával za rohmi domov, aby na ňu vybafol svoje hu!

Posledné roky ju pravidelne volával na rande, ktoré samozrejme odmietala. Vrhal na ňu mlsné úsmevy, takže vôbec nepochybovala, že mu nejde ani tak o rande, ako o telesné pôžitky s ním spojené.

Takže pritvrdil. Spracováva matku!

„Mala si mu povedala, že som sa odsťahovala natrvalo na Antarktídu,“ Hermiona urobila kyslú tvár.

„Zlatko, nebuď protivná! Robert je taký milý chlapec!“ tvár pani Grangerovej, nadobudla oduševnený výraz, „a stále spomína na to, ako ste sa spolu hrávali,“ usmiala sa a podľa šťastného výrazu už snáď v duchu pestovala na rukách vnúča.

„Mami, Robert nebol nikdy milý chlapec,“ namietla Hermiona, ale matka jej protesty nebrala vážne.

„Mia, dúfam, že na večer nemáš plány,“ chystala sa opustiť dcérinu izbu, ale ešte vo dverách sa k nej spiklenecky otočila, „pozvala som Roberta na večeru!“

„No to nie!“ zakvílila Hermiona, zvalila sa na posteľ a zakryla si hlavu vankúšom.

 

Do poslednej chvíle Hermiona verila, že si z nej matka len strieľa. Ale pridobre vedela, že také niečo ona nemá v povahe.

Veľké hodiny v hale práve odbili sedem hodín, keď sa ozval zvonček.

Robert bol presný, ale jeho dochvíľnosť Hermionu vôbec nenadchla.

Matka ich usadila vedľa seba a keď prehlásila:

„Deti moje,“ Hermiona nevedela, či sa má začať hystericky smiať, alebo rozplakať. Pretrpela večeru, plnú narážok na smutný život osamote. Jazyk si rozhrýzla skoro do krvi, aby bola ticho a neušla jej nejaká sarkazmom nabitá poznámka.

Keď jej Robert nenápadne položil ruku na stehno, jej sebaovládanie už bolo značne nahlodané a úporne si želala, aby sa mu káva, v ktorej afektovane krúžil lyžičkou, prevrhla do lona.

Zúfalstvo umocnilo jej dlho potláčanú mágiu a šálka s kávou sa naozaj prevrátila tomu nadržanému hlupákovi tam, kde si to najviac pýtal.

Pani Grangerová nahnevane fľochla na dcéru, hneď vedela kto je príčinou nehody.

Robert vyskočil, začal sa trieť papierovými obrúskami, ospravedlňoval sa aký je nešikovný a Hermiona sa konečne začala baviť.

Najmä keď si všimla, ako sa Robert snaží zakrývať malú vydutinu v oblasti rázporku nohavíc.

Pán Granger bol rovnako vnímavý ako Hermiona a rýchlo pochopil situáciu. Založil si ruky na hrudi a usmieval sa popod fúz.

Večera týmto malým incidentom skončila veľmi rýchlo. Robert zahabkal, že je mu to ľúto a potrebuje sa prezliecť. 

Až keď sa konečne za ním zavreli vchodové dvere, Hermiona si vydýchla.

„Mia, to si nemusela,“ pokárala ju matka.

„Mamička,“ ozval sa pán Granger, „myslím, že musela!“

Chytil svoju manželku za ruku a žmurkol na Hermionu, ktorá sa snažila čím skôr stratiť vo svojej izbe.

 

Vynaložila maximum vôle, aby netresla dvermi. Znechutená dopadla na posteľ, nahmatala pod vankúšom diaľkové ovládanie a pustila si svojho obľúbeného speváka s chrapľavým hlasom. Izbou sa vinuli tóny skladby, kde spieval, že neurobí nič pre lásku, aby nakoniec pochopil, že pre ňu urobí všetko.

Hermione tiekli dolu spánkami slzy a vpíjali sa do vankúša.

Je to s ňou až také zúfalé, keď sa jej vlastná matka snaží nájsť partnera!?

Po chvíli, unavená plačom, zaspala tak, ako si oblečená ľahla do postele. 

V príšernom sne videla dotieravého Roberta, ako jej ukradol knihu o Alici a vyhodil ju na vysokánsky strom. Smial sa jej pokusom dostať ju dole  a jeho škodoradostný smiech sa jej zarezával hlboko do hlavy.

Oblapil ju rukami a sípavo jej šepkal do ucha, ak tú knihu chce tak veľmi späť, vylezie po ňu, ale musí byť k nemu milá. Obzvlášť milá!

Chcela sa mu vykrútiť, no držal ju príliš pevne. Búšila do neho päsťami a on sa iba smial jej zúfalým pokusom dostať sa von z jeho železného stisku.

Potom zbadala na druhej strane cesty stáť Draca. Posmešne sa na všetko pozeral a povýšeneckým tónom sa jej opýtal, či už zabudla na to, kým je.

Kým som? Kričala na neho, ale on sa obrátil chrbtom.

Spomeň si! Odpovedal jej Draco, vzďaľujúc sa stále rýchlejšie a rýchlejšie, až z neho bola len čierna šmuha.

Kým som?! Kričala Hermiona vnútorným hlasom.  Dvíhala sa v nej vlna paniky, nemohla sa ani pohnúť a mala pocit, že musí nájsť niečo, čo stratila. Ale čo?

 

Prudko sa posadila na posteli. Pár sekúnd okolo seba dezorientovane pozerala, kým jej definitívne došlo, že to bol len hlúpy sen a ona je doma. Hodiny ukazovali čosi málo po polnoci. Prezliekla sa do pyžama a do rána dospala už bez snov.

 

Ráno na ňu matka hľadela trochu urazene.

Otcovu podporu čakať nemohla, práve utekal odomknúť ordináciu. Napriek nedeli, napokon, bolesť zubov si dni nevyberala, boli za ním rodičia malého dievčatka, ktoré hneval mliečny zúbok. Pán Granger mal pre podobné prípady pochopenie a pochvaľoval si, aké predvídavé bolo, prerobiť malý domček pre hostí na ordináciu.

Načo by mali hostia spať v domčeku, keď dom je veľký a prázdny!, povedal vtedy.

Hermionu jeho slová pichli pri srdci, ale vedela, že to nemyslel tak ako to vyznelo. On len skrátka miloval zubárčinu a bez protestov sa nechal hoci o polnoci vytiahnuť z postele, aby mohol niekomu pomôcť s boľavým problémom.

Zato pani Grangerová otvorene dávala najavo, že by svoju dcéru najradšej videla vydatú s kopou drobcov okolo seba. Ľutovala, že jej zdravie nedovolilo mať viac detí  a Hermione by ich dožičila aspoň pol tucta.

 

„Mia,“ ozvala sa, keď už poukladala všetok riad z umývačky a vyblýskaná kuchyňa jej nedala ďalšiu zámienku aby mohla niečím hrmotať a vyčítavo pri tom mlčať, „čo také zlé je na Robertovi?“

„Mami!“ zakvílila Hermiona, „je to pako!“ Vedela, že matka to aj tak nepochopí, ale pre ňu to bolo výstižné pomenovanie.

„Mia!“ matka na ňu s hrôzou uprela oči, „a preto si ho obliala kávou?“

„Nie, to bola nehoda,“ zamumlala Hermiona a zatúžila po prútiku a odmiestnení seba samej, „a zaslúžil si to!“

„Pozvala som ho na večeru, príjemne sme konverzovali,“ hlas pani Grangerovej naberal hysterický tón, „a ty? Obleješ ho kávou, pre nejaké pletky z dávnej minulosti!“

Vyčítavo zabodla pohľad do Hermioninej tváre.

To už Hermiona pochopila - pokiaľ nepovie pravdu, matka jej pokoj nedá.

„Mami,“ prerušila jej výstup, „ale to, ako ma obchytával pod stolom, v rovnakom čase ako chválil tvoj skvelý tvarohový koláč, to si zrejme nepostrehla!“

Pani Grangerová na okamih vyzerala, že sa dusí. Potom sa posadila na stoličku a vliala do seba pohár pomarančového džúsu, pôvodne určeného k raňajkám pána Grangera.

„Nebolo to moje?“ ozval sa od dverí pán Granger. Mliečny zub bol zvládnutý a on sa tešil na pokojné raňajky.

„Ocko,“ s povzdychom pokývala hlavou Hermiona, „mamička práve nezvládla fakt, že chutnučký chlapček, Robert Dokonalý, ktorého pozvala na večeru, bol nechutne nadrž...“

„Mia!“ ozvali sa zároveň pán i pani Grangerovci. Otec pobavene, zato matka vyzerala, že by potrebovala niečo silnejšie, ako pomarančový džús. Zúfalo zdvihla hlavu k stropu a zašepkala čosi ako: „Kam tá mládež speje!?“

 

Hermiona nebola v stave vysvetľovať svojim rodičom, zvlášť matke, lebo otec vyzeral byť nanajvýš v obraze,  smer vývoja dnešnej mladej generácie. Popravde, necítila sa ani trochu ako jej súčasť.

Vojna donútila ju i mnoho jej spolužiakov predčasne dospieť a malicherné problémy, týkajúce sa mladých v muklovskom svete jej boli na hony vzdialené. Škoda, že na hony vzdialený nebol aj Robert.

Možno to spôsobili udalosti minulých dní, ale po prvý raz od svojho odchodu z kúzelníckeho sveta, si kdesi v úzadí pripustila vtieravú myšlienku, či vôbec mal zmysel.

20.02.2010 20:57:55
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one