Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Ajajaj!!!
Chytám sa za hlavu pri pohľade na dátum pridania poslednej kapitoly tejto poviedky.
No ale keďže je práve november, bolo by celkom štýlové, ukončiť ju práve v novembri.
Pôvodne som chcela pridať už iba epilóg, ale... Poznáte to, človek mieni... :D
Takže ani ten november nie je tak celkom definitívny.
Kapitolku venujem všetkým, čo o ňu ešte stoja a zároveň Vám ďakujem za priazeň :D
.
90_05_15_web[1].jpg

„Zlatíčko, Mia!" vrhla sa pani Grangerová na svoju dcéru skôr, ako sa vôbec stihla dotknúť tlačidla domového zvončeka. „Som taká rada, že si prišla!"

„Kde ho máš?" vykukla Hermiona z matkinej náruče.

„Koho, Mia?" pani Grangerová zahrala ukážkové prekvapenie.

„Neviem," utrúsila mierne znechutene Hermiona, „Roberta, alebo nejakého jemu podobného kandidáta na budúceho otca tvojich vnúčat."

Pani Grangerová sa zatvárila zdesene.

„Hermiona," zasiahol v pravú chvíľu pán Granger, „výnimočne matke krivdíš," vyhlásil, čím si od svojej manželky vyslúžil štuchanec do ramena.

„Varila si rodinnú špecialitu a nič sa nedeje?" vdýchla Hermiona nezameniteľnú vôňu  nesúcu sa z kuchyne a provokujúcu chuťové poháriky trestuhodne dráždivým spôsobom.

„Nemôžem chcieť poobedovať so svojou rodinou?" pani Grangerová odpálila dcérinu otázku, s cieľom dostať ju do autu.

„Poďme k stolu, dievčatá," pán Granger opäť zasiahol, „som hladný a mäsko vyvoniava."

„Áno, áno!" pani Grangerová venovala jeden kradmý pohľad náramkovým hodinkám, „výborný nápad! Mia, nech už nevidím ten kyslý výraz!"

„Áno, mami," zarecitovala naoko poslušne Hermiona. Kráčala dnu za otcom, ale nemohla sa zbaviť pocitu, že sa niečo chystá.

Posadila sa na svoje zvyčajné miesto za jedálenským stolom, pretože matka rezolútne odmietla, aby ju nasledovala do kuchyne. Skvelé! Rodičia ju už začali brať ako návštevu?

Kým matka zmizla za dverami kuchyne, otec sa posadil za vrch stola a preložil si ruky pred sebou.

„No," prehovoril akoby mimochodom a zadíval sa na neurčitý, ale iste veľmi zaujímavý, bod, niekde v priestore.

Nástenné hodiny hlasno odtikávali čas a Hermiona si už bola istá, že nebola pozvaná iba kvôli matkinmu pocitu udržiavania spolupatričnosti rodiny.

„Ocko," vzdychla a oslovila svojho staršieho rodiča, „nechceš ma varovať?"

„Nie," odvetil pán Granger pohotovo, „do záležitostí tvojej matky sa pliesť nebudem."

„Nuž," Hermiona sa definitívne rozhodla, nech by ju vôňa pečeného mäsa chcela hoci priklincovať k stoličke, „pozdravuj mamu."

Vstala od stola a snažila sa ignorovať otcov ublížený pohľad.

„Ocko, som dospelá a svoj život si viem riadiť sama," rozprávala cez plece na vysvetlenie a siahla po kľučke.

 

V jednom momente sa otvorili kuchynské i vchodové dvere. Hermiona zazrela matkinu tvár prežiarenú spokojnosťou, hotový vzor reklamy na prací prášok.

Pohľad na hlavný vchod ju naplnil úľavou a čiastočne hnevom na rodičov, že pred ňou majú tajnosti, ako pred malým dieťaťom.

„Draco, čo tu robíš?"  prevrátila oči dohora a vyčítavo fľochla na matku. Staršia Grangerová vypadala príliš povznesene, než aby si výčitku vôbec všimla.

„Prepáč, Hermiona, to ja som ťa chcel prekvapiť," priznal Draco, vytiahol spoza chrbta dve kytice ruží a tváril sa previnilo.

„Pre vás, pani Grangerová," podal menšiu, uviazanú z vínovočervených pukov, Hermioninej matke.

 „Ďakujem, chlapče," zrumenela pani Grangerová a schytila Draca za lakeť, „poď dnu, nestoj medzi dvermi."

Draco vpadol do obývacej izby a Hermiona by ho najradšej v tej chvíli objala.
Jej rodičia, oprava, matka, bola ako armádny generál na čele pluku a ak si niečo vzala do hlavy, nebolo sily, ktorá by ju zastavila. Najmä, ak išlo o budúcnosť jedinej dcéry a možnú existenciu vnúčat.

„Hermiona," Draco sa zorientoval v chaose a vzal Hermionu za ruku. Kdesi za sebou počul zalapanie po dychu, keď si pred dievčaťom kľakol na koleno a čiastočne zatienil svoju tvár druhou kyticou, spletenou z ruží maslovej farby.

„Viem, že som na to išiel z nesprávneho konca a máš právo mnou vyraziť dvere, ale dúfam, že to neurobíš. Kašlem na minulosť, ktorá nás rozdeľovala, chcem mať s tebou budúcnosť, ktorá nás bude spájať. Milujem ťa, Hermiona Grangerová. Vezmeš si ma?"

 Hermiona zmeravela. Koľkokrát si želala, aby boli snúbencami aj v skutočnosti, nie len na oko.  Koľkokrát bola rozčarovaná a presvedčená, že Drakovi prosto vyhovuje predstieranie, pretože nemusí riešiť skutočný vzťah. Koľkokrát si povedala, že srdečne kašle na oficiality a chce si iba vychutnávať iskru, ktorá medzi nimi neodškriepiteľne bola a prestane riešiť nepodarené začiatky.
Takmer zmierená s imaginárnym statusom snúbenice, pretože sa obávala, že viac mať nebude, zmeravela pri Dracovej žiadosti.

„Ak potrebuješ čas na premyslenie, pochopím to..." navrhol Draco.

„Nie!" pokrútila hlavou Hermiona.

„Odmietaš ma?" 

„Nepotrebujem čas na rozmyslenie," uškrnula sa Hermiona, „vezmem si ťa, Draco Malfoy."

„Ona si ma vezme!" Draco uličnícky žmurkol na pána Grangera a vzal Hermionu do náručia, „fakt si ma vezme!" Urobil s ňou otočku, potom ju postavil na zem a zalovil vo vrecku bundy. V prstoch zovrel čiernu zamatovú škatuľku a otvoril ju.

Ak by Hermiona čakala šperk v štýle Zmijozelu, musela by byť sklamaná. Draco jej na prstenník opatrne nasúval prsteň z tmavého zlata a bielym kameňom zapracovaným uprostred. Netrúfala si povedať s istotou, že je to diamant, ale mala tušenie, že darovať zirkón, by Malfoya ani nenapadlo.

Zovrelo sa jej dojatím hrdlo.

„Je krásny, ďakujem."

 

 

„Vitaj do rodiny!" fňukla pani Grangerová nahlas, keď usúdila, že súkromných vyjadrení už bolo dosť.

„Asi som žil v omyle, ale neboli ste už snúbencami?" pokrčil obočie pán Granger, za čo dostal od svojej manželky ďalšie plesnutie po ramene.

„Nemiešaj sa, do čoho sa nerozumieš!" sykla dôležito a hoci sama nerozumela dvojitému zasnubovaniu, vidina pricess pink v nej spoľahlivo umlčala bzučiace otázky. Veď ona si svoje odpovede získa.

„Poďme k stolu!" zavelila pani Grangerová nekompromisne, ale v tú chvíľu jej nik odporovať nechcel.
 

 

***

 

„Už mi prezradíš, kam ideme?" obrátila sa Hermiona na Draca, keď zacvakla bezpečnostný pás a pohodlne sa usadila v jeho aute.

„Za deťmi," odvetil prosto. Uprel zrak kdesi neurčito pred seba a naštartoval.

„Máš na to nejaký dôvod?" položila otázku, ale odpoveď bola viac ako jasná. O dva dni bol štedrý večer  a podľa dohody s predavačom v obchodnom dome s hračkami, objednané darčeky by už mali byť bezpečne ukryté pred zvedavými očami detí, u riaditeľky sirotinca.

„Nechaj sa prekvapiť," záhadne sa usmial Draco a pridal plyn. Auto sa hladko rozbehlo a zamierilo na cestu, vedúcu do mesta.

 

Ledva pani Reedová zazrela Draca s Hermionou prejsť dvermi sirotinca Svätého Marca, napriek svojim rokom, rozbehla sa im v ústrety.  Bez slova vzala Dracovu ruku do dlaní a tuho ju stisla. V očiach staršej dámy sa objavili slzy.

Hermiona nerozumela. Draco nakúpil naozaj mnoho hračiek, ale reakcia pani Reedovej sa jej videla prehnaná.

„Poďte do mojej kancelárie, prosím," šepla pani Reedová, vytiahla z vrecka drobnú čipkovanú vreckovku a osušila si oči.

„Draco, nechápem, čo sa deje?" šepkala Hermiona, ale Draco iba udržoval svoj záhadný úsmev a vošiel do malej miestnosti.

 

„Pán Malfoy," riekla pani Reedová, keď si všetci traja sadli k jej písaciemu stolu, „neviem vyjadriť vďačnosť. Urobili ste pre tie deti niečo, čo im dá šancu na ľahší začiatok, keď vyrastú a odídu od nás."

„Neďakujete mne, pani Reedová," Draco sa natiahol a vzal zmätenú Hermionu za ruku, „moja snúbenica mi vysvetlila, že hromada darčekov na Vianoce deti  síce poteší, ale ich problémy nevyrieši."

„Ste obdivuhodná žena," obrátila riaditeľka pozornosť na Hermionu, „moja vďačnosť patrí aj vám."

„Obávam sa," pokrčila plecia Hermiona, „že  môj snúbenec mi tak celkom neosvetlil detaily."

„Nuž, moja drahá," oči pani pani Reedovej žiarili vzrušením a svojhlavými slzami, „váš snúbenec odkúpil od mesta pozemok, na ktorom stojí naša budova a založil Zverenecký fond pre deti."

 

Hermiona onemela. Draco sa tváril, akoby sa nič nedialo a so zaujatím si prezeral darovacie listiny, položené na stole. Obrátil pár strán, vytiahol zo stojanu na písacie potreby modré pero a doplnil do prázdnych riadkov svoj podpis.

„Hotovo," založil pero späť, „v tejto chvíli pozemok i akcie patria domovu Sv. Marca. V mojej firme vám vždy bude k dispozícii niekto, kto bude mať na starosti investovanie a dohliadne, aby akcie vynášali."

„Pán Malfoy..." prerývano sa nadýchla dojatá riaditeľka.

Draco ju zastavil. „Neďakujete. Nikto nemôže za to, kde a komu sa narodil," poznamenal trpko. 

Hermiona vycítila, že nemal na mysli iba opustené deti, ale i seba. Kedysi dávno, keď po prvý raz uvidela Draca Malfoya a bola nútená sa s ním stretávať na spoločných hodinách, myslela si, že ho pozná. Arogantného a nafúkaného ockovho synáčika, snažiaceho sa dokázať spolužiakom svoju dokonalosť a neohrozenosť.
Akoby celý čas poznala niekoho celkom iného.
Draco bol plný rozporov a kým sa dopracoval k 'dnešnému Dracovi' prešiel dlhú cestu, aby na jej konci našiel svoju sebaistotu. Prestal sa trápiť nezmyselným dokazovaním moci a pochopil, že on prvý sa musí začať akceptovať taký, aký skutočne je, aby ho rešpektovalo i okolie.
Hermiona nikdy nevidela Draca takého pokojného. Akoby jeho osobnosť vyžarovala priamo z jeho vnútra.
A nikdy ho tak veľmi nemilovala. Vsunula prsty do jeho veľkej dlane a usmiala sa.

„Dámy, rozmaznávate ma svojou pozornosťou," prehodil položartom Draco do tvárí mladšej i staršej ženy, visiacich na ňom zbožňujúcim pohľadom.

 

„Neviem vám dosť poďakovať," jemne potiahla nosom pani Reedová.

 

„Neďakujte," Draco sa postavil zo stoličky a  pohybom ruky zastavil rodiace sa chválospevy, „užite s deťmi v zdraví."

 

„Prajem vám i deťom krásne Vianoce," pridala Hermiona a pritahla si opasok kabátu.

 

 

Dojatý pohľad pani Reedovej ich vyprevadil až k autu. A až kým sa nestratili za prvou zákrutou, mávala im na rozlúčku.

Dracove ruky kĺzali po volante a v tvári mu pohrával ľahký úsmev.


Ešte nebola celkom tma, ale jedna po druhej sa práve začali rozsvecovať pouličné lampy.  Za oknami domov, ktoré míňali cestou, blikali vianočné dekorácia a mnohí muklovia práve otáčali spínačmi, aby sa tak fasády ich domov zmenili na svetelné divadlo.
Hermiona odjakživa krútila hlavou nad zmesou blikania a cingotania, ktorá s nemennou pravidelnosťou, každoročne menila ulice na bizarný cirkus.
Dnes sa spokojne chúlila vo vyhriatom sedadle auta a nechala svoju dušu tancovať do rytmu Rolničiek.

„Prekvapil si ma," prehovorila Hermiona, keď tlak pocitov v hrudi stúpol nad únosnú hranicu.

 

„Môžem dúfať, že príjemne?" žmurkol zboku Draco, nespustiac oči z cesty, čoraz viac sa ponárajúcej do tmy.

 

„Nepovedala by som, 'príjemne',"  prehovorila Hermiona tajomne a pohladila svoj nový prsteň. Potom zdvihla oči, stretla sa s Dracovým podiveným pohľadom a rozosmiala sa, „sledujte cestu, pán vodič!"

 

„Som šťastná," odpovedala napokon čakajúcemu Dracovi.  V diaľke zazrela obrysy Dracovho domu a pod kolesami auta zaškrípal štrk z príjazdovej cesty.

Draco neodpovedal, ale Hermiona aj v slabom svetle videla, že sa spokojne usmieva.

03.11.2013 22:41:20
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one