Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Kapitola 2 - obrázek

Kapitola 2 - obrázek

Pre všetky zlaté dušičky, ktorým sa táto poviedka páči.
(aj pre nekomentujúce...)

"bez betareadu"

Milovala i knihy, v akomkoľvek množstve a čase, ale toto už bolo na Hermionu priveľa. Tá stará pani, ktorá ponúkla mestskej knihovni, ako ich sama nazvala, svoje poklady, poriadne preháňala. Myslela si, že sa zbaví moľami prežratých, myšami prehryzených a splesnetých stohov niečoho, čo snáď niekedy v dávnej minulosti, mohlo byť aj knihami a ešte za to dostane aj zaplatené.

Viedla Hermionu na stuchnutý pôjd, akoby ju uvádzala na audienciu k samotnej anglickej kráľovnej. Rozsvietila slabú žiarovku a úplne ju dorazila poznámkou:

Neurobte mi tu neporiadok, slečinka!“

Našťastie, kým Hermiona, inak slušne vychovaná, zahundrala poznámku o starej namyslenej rachetli, pani za sebou zabuchla dvere.

Neveriacky sa rozhliadala okolo seba. Toto má byť tá zbierka pokladov!? Ako sa môže niekto tak barbarsky správať ku knihám. To že to boli iba veci, neznamenalo, že by si nezaslúžili slušné zaobchádzanie. Opatrne prekračovala polorozpadnuté zväzky a zvažovala, odkiaľ začať. Keď už sľúbila Derekovi, že sa na to pozrie, predsa neutečie.

Celé popoludnie sa hrabala v tom smetí a vytrvalo pátrala po čomkoľvek použiteľnom. Bolo jej takmer do plaču, ak natrafila na niečo zaujímavé, ale v sotva rozpoznateľnom stave. Pochybovala, že by i kúzlo Reparo, voľačo zmohlo. Tu tak jedine Evanesco.

Preľakla sa! Stála pred problémom a jej ako jeho riešenie napadli kúzla!

Pokoj, Hermiona! Zhlboka sa nadýchla, ale vzápätí ten čin oľutovala. Do nosa sa jej dostalo hojné množstvo špiny. Bleskovo siahala po vreckovke, ktorá stlmila niekoľko silných, po sebe idúcich kýchnutí. Nechcela ani pomyslieť čo by sa stalo, keby kýchla priamo do nánosov neidentifikovateľného čohosi.

To má za to, že sa nechala uniesť minulosťou! Pustila sa radšej opäť do nevďačnej práce a podobné myšlienky zahnala do kúta. Prehŕňala sa v knihách  jednoduchým systémom - čo prv príde pod ruku, na žiadne zložitejšie tu nebol priestor.

Biele rukavice a dlhý plášť, ktoré si zvykla nosiť na podobné akcie, už mala celé čierne.

Okolo štvrtej vrzli dvere a dnu, so silne hranou dôstojnosťou, vošla stará pani.

Hermione by bol jej príchod za iných okolností možno aj smiešny, ale zmáhala ju príšerná únava, bolel ju chrbát a vytrvalo škriabalo v krku. Nepochybne z toho všadeprítomného prachu.

„Všakže, slečinka, samé poklady!“ zakrákorala stará pani, keď ku nej pricupkala s ľahkosťou, akoby kráčala po červenom koberci.

Hermiona v náhlom nezmyselnom popude  charity, nevedela ako by jej mala povedať, že toto tu je vhodné tak na spálenie, ak nechce niekomu privodiť epidémiu týfusu, schmatla do ruky snáď jedinú zachovanú knihu a rozpačito sa usmiala.

„Viete, veľa z toho už knihovňa vlastní a nemôžeme si dovoliť dupľované exempláre. Snáď len túto, ...ehm,“ bleskovo pozrela na nadpis exempláru, ktorý zvierala v rukách, „Alicu v krajine zázrakov,“ Úplnou náhodou sa jej podarilo natrafiť na starší výtlačok jej obľúbenej knihy.

Stará pani bola sklamaná, takýto výsledok nečakala.

„Iba taká hlúposť,“ kývla vráskavou rukou, „tú si môžete vziať len tak, za unúvanie.“

„Nie, to by nešlo, zaplatím ju,“ zľakla sa Hermiona. Kútikom oka preletela po viazaní, kniha o Alici bola dosť staré vydanie, istého už neexistujúceho vydavateľstva. Síce trochu poničená, ale svoju cenu mala.

Napokon starú pani presvedčila, aby od nej vzala peniaze, nechala si podpísať doklad a bola rada, že môže s prašnej povaly zmiznúť.

Bežiac zo seba strhla plášť a aj s rukavicami ho zahodila do najbližšej popolnice.

Vtiahla do pľúc čerstvý podvečerný vzduch - to bola úľava! 

Otvorila knihu a letmo ňou listovala. Ako malá, milovala príbehy o zvedavom dievčatku. Poprosí  Dereka, aby jej ju nechal. Aj tak ju zaplatila zo svojich peňazí.

 

Nostalgicky sa usmievala nad obrázkom Alice, lezúcej do králičej nory a ani si nevšimla ako,  odbočila o jednu ulicu skôr.

Nezvyklé ticho ju donútilo zdvihnúť hlavu. Kým si uvedomila svoj omyl, prešla hodný kus cesty a mala jednoduchšie pokračovať k najbližšej križovatke  a potom sa napojiť na svoju cestu. Ulice sa tu križovali v pravých uhloch, nemohla zablúdiť.

Aj tak sa nikam neponáhľala a aspoň spozná ďalší kus Londýna.

Kráčala klopkajúc, po vydláždenom chodníku a pozorovala rozsvecujúce sa okná. 

Zrazu si všimla rozložitú, trochu ošarpanú budovu so šedivou fasádou, z ktorej jej išiel mráz po chrbte. V predzáhrade voľne rástli popínavé ruže. Šplhali sa divoko po stĺpoch terasového vchodu a takmer prekrývali písmená z tepaného železa, natreté zlatou a čiernou farbou. Až keď podišla ku vchodu, uvidela zreteľne nápis, ktorý tvorili - Posledná rozlúčka.

Preto ju tak mrazilo, pochopila v momente, konali sa tam pohreby.

Neboli to tie cirkevné, nie všetci nebožtíci boli veriaci a ak príbuzní stáli o dôstojné rozlúčenie, obracali sa na podobné zariadenia.

Aj teraz tam zjavne prebiehal pohreb, za oknami bolo vidieť tlmené svetlo a v sklenenej vitríne, vedľa bráničky, viselo biele parte, olemované rovnakou kombináciou čierno zlatej.

Možno bola len príliš unavená, inokedy by sa niečomu podobnému vyhla na sto honov, smrti a jej pripomienok mala plné zuby, niečo však Hermionu donútilo pristaviť sa a prečítať si meno zomrelého.

Zatočila sa jej hlava, to nemôže byť pravda!

Na kuse papiera bolo ozdobným písmom napísané meno - Narcissa Black Malfoyová.

Zostala stáť ako obarená, čítala písmená dookola, tu by meno Malfoy nečakala! Mala by pokračovať v ceste domov, mala by vziať nohy na ramená ale nebola schopná urobiť ani jeden krok.

A potom, sama nerozumela čo ju to napadlo, urobila čosi šokujúce.

Otvorila železnú bráničku, vyšla po vychodených kamenných schodoch, pamätajúcich množstvo užialených nôh a vošla do pootvorených dverí. Akoby bola vťahovaná dnu, dákou neznámou silou.

S malou dušičkou sa poobzerala po vnútrajšku smútočnej sály. Bola síce patrične vyzdobená, ale svoje najlepšie roky mala už dávno za sebou. Skĺzla pohľadom nižšie, na rady drevených stoličiek.

Načo som sem liezla? napadlo jej v tom momente, určite by nechcela stretnúť nikoho s priateľov Malfoyovského klanu.

To už však nerozumela ničomu. Na katafalku, potiahnutom čiernym zamatom, síce stála rakva, ale inak bola sála úplne prázdna.

Urobila pár krokov dopredu, naozaj nikde nikto, pohreb zrejme už skončil.

Čo tu robím!? Pomyslela si zdesene.

Chcela sa otočiť a nikým nespozorovaná sa vytratiť.

Chvatný pokus o útek neskončil tak, ako plánovala.

Tesne za ňou vošiel do budovy niekto, komu sa práve chcela vyhnúť. Teraz mu pozerala do šedých očí, v ktorých prekvapenie z nečakaného stretnutia, na chvíľu prekrylo žiaľ.

Priamo oproti Hermione, stál Draco Malfoy.

O niekoľko rokov starší, určite dospelejší, s pár vráskami navyše, ale bez svojej zvyčajnej nadradenosti. Poblednutá tvár tvorila zreteľný kontrast s čiernym muklovským oblekom. Nikto by v ňom nehľadal pyšného aristokrata, navyše čarodejníka.

„Malfoy!“ šepla Hermiona. Ten zlomený pohľad jej zmazal všetky zlé spomienky na jeho agresívne chovanie, čo sa jej v prvom momente vyrojili v hlave.

„Grangerová, prišla si?“ z hrdla mu vyšiel drsný chrapot.

Hermiona sa spamätala, chcela predsa utiecť, veď ani nevie aké mámenie zlomyseľného osudu ju sem dostalo.

„Ja, ...ani neviem, čítala som v Prorokovi,“ habkala zmätene, nevedela ako z tohto von, „mala by som odísť, nemám tu čo robiť...“

Draco na ňu pozeral čoraz smutnejšie. Zrazu, akoby mu čosi preletelo hlavou, chytil ju za rameno a naliehavo  povedal:

„Ostaň, nikomu prekážať nebudeš a mama ... nebola by proti.“ Slovo mama, len zašepkal, musel sa nadýchnuť, aby mohol dokončiť vetu.

Hermiona sa zmietala vo vlastnej nerozhodnosti. Rozum kričal, aby neváhala ani sekundu a utekala preč, ale čosi, čo nevedela pomenovať, ju prehováralo aby ostala.

Dracova ruka na ramene ju pálila a v šedých očiach mu videla nádej.

Už nie sú predsa deti, nebude v sebe živiť staré hriechy a ona k nemu rovnako nebývala milá. Teraz môže prejaviť trochu súcitu a ostať s ním na pohrebe jeho vlastnej matky, keď sa sem pravdepodobne nik iný  nedostavil. Tomu stále nerozumela. Ale vlastne to ani nechcela vedieť. Netúžila stretnúť kumpánov ktoréhokoľvek Malfoya.

Prikývla.  

Dracovi na chvíľočku zasvietil v tvári úsmev. Nastavil jej rameno a spolu prešli k prvej rade stoličiek.

Hermiona ešte stále zvierala pod pazuchou knihu o Alici v krajine zázrakov. Bola príliš veľká, aby jej vošla do kabelky, tak ju jednoducho položila na vedľajšiu voľnú stoličku.

Draco ju kútikom oka pozoroval. Všimla si jeho sklonenú hlavu, ako sa snažil prečítať nápis na knihe. Nahol sa, aby lepšie videl a pritom sa im spojili ramená.

Neodtiahla sa. Draco Malfoy sa jej dotkol už po druhý raz za necelých päť minút a ona mu za to nedala facku. Asi to bude tou strašnou zimou a ponurou atmosférou.

Alebo sa úplne zbláznila!

Príchod staršieho muža v čiernom obleku, prerušil Hermionine psychoanalýzy samej seba.

Podišiel k Dracovi a spýtal sa, či ešte niekto príde.

Jeho odpoveď, sme všetci, mu podvihla obočie a potom dal pokyn kdesi za seba. Ozvali sa tóny smútočnej hudby.

Muž sa postavil na nízke pódium, spojil si ruky a nahodil nacvičený smútočný výraz. Vydržal stáť bez pohybu, až do posledných taktov melódie.

Tklivá skladba v Hermione vyvolala mrazenie. Bledá rakva s Narcissou bola našťastie zatvorená. Vpredu, v smútočnom venci, bola zastoknutá malá olejomaľba s jej podobizňou. Úplne obyčajná, nepohyblivá. Iná by vo svete muklov vyvolala šok.

Žiadne ďalšie kytice a vence, len na veku rakvy si všimla zväzok žltých narcisov. Už aj tie museli v tomto ročnom období  spôsobiť údiv.

Pohrebná atmosféra a celý únavný deň, na Hermionu doľahli práve v tej chvíli. Triasla sa vyčerpaním a zimou.

Teraz bola rada že sa neodtiahla, spojené ramená jej dávali aký taký pocit tepla.

Skladba skončila. Muž v obleku zdvihol spojené ruky a privítal Drahých smútiacich pozostalých .

Odrecitoval krátky životopis, upravený na muklovské pomery a keďže mu toho bolo na jeho vkus poskytnuté primálo, pridal za tónov ďalšej skladby, báseň o zlomenej ruži.

To už začala Hermiona drkotať zubami nahlas.

Zacítila na sebe Dracov pohľad a na jej obrovské prekvapenie zdvihol ruku, položil jej ju cez ramená a jemne pritiahol k sebe.

Tá trocha získaného tepla, umlčala akékoľvek protesty. Kupodivu, cítila sa lepšie. Nerozumela gestu Draca Malfoya, ale opäť to zviedla na ponurú atmosféru pohrebu.

Našťastie báseň skončila, muž podišiel ku nim, počkal kým sa postavia a obom im kondoloval.

Hermiona nenamietala. Nechcela vyvolať trápny moment, vysvetľovaním skutočností, ktoré aj tak nikoho nezaujímali.

Obrad skončil.

Muž niekam zmizol a Hermiona zatúžila, byť čím skôr doma.

„Úprimnú sústrasť, ...Draco,“ podávala mu ruku.

„Ém, ...ďakujem Gr..., Hermiona,“ chytil jej ruku do svojej a podržal ju o niečo dlhšie, ako bolo treba, „že si tu bola.“

V očiach mal zas ten zlomený výraz, čo v Hermione vyvolalo ďalšiu vlnu súcitu.

„Keby si sa potreboval porozprávať, pracujem v mestskej knihovni,“ povedala neuvážene, ale vypovedané už nešlo vziať späť. Vážne sa ponúkla Malfoyovi ako bútľavá vŕba!? Fakt  sa zbláznila!

„Popremýšľam,“ prikývol hlavou Draco.

„Už musím,“ vyslobodila si ruku a a pobrala sa k dverám.

„Maj sa!“ počula ešte Dracove slová, ale nechcela sa už otáčať. Potrebovala čím skôr uniknúť z tejto nezvyčajnej situácie.

Vonku už bola poriadne tma a snáď aj začínalo slabo mrznúť. Tohto roku akosi skoro.

Hermiona sa tešila k teplému krbu a šálke čaju.

 

Neskôr, keď sedela dobre zabalená v teplej deke a hrnčekom horúceho harmančekového čaju, napadlo jej, ako asi trávi večer Draco Malfoy. Je sám? Alebo svoj žiaľ s niekým zdieľa?

Okolo srdca sa jej rozlial čudný pocit.

Bolo jej ho ľúto. Draca.

Stratil matku, mala ho prečo ľutovať.

Ale Draca?

07.02.2010 17:21:14
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one