Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.

Kapitola 14. Novembrový dážď

Krásne sviatky prajem všetkým.
Upozorňujem - kapitolu som sotva videla ja, nieto ešte beta soraki.
Takže, bez betareadu

      



     Hermiona stála na okraji chodníka. Slnko žiarilo vysoko na oblohe a ona si pred ním clonila oči. Hrialo ako rozpálený krb v Rokfortskej škole, cítila tú páľavu na lícach, nosom vdychovala horúci vzduch, hustý a lepkavý, ako nepodarený elixír.

Obrátila sa chrbtom k žeravému slnku a zažmurkala prekvapením nad tým, čo zbadala. Pozerala rovno do rodičovskej záhrady. Ale namiesto záhradného domčeka, prestavaného na ordináciu, pozerala na starú košatú jabloň, ktorá tam rástla dávno pred tým.

     Kým jej myseľ mohla zanalyzovať podivnú situáciu, niekto ju drsno objal okolo pása. Strhla sa a otočila, aby neznámemu pozrela do tváre.

     Bol to Robert. Chcela sa mu vyšmyknúť, ale odrazu ju prestali poslúchať nohy, akoby jej vrástli do zeme a poriadne oťaželi. Robert sa bez slova vyškieral jej bezmocnosti a tuhšie si ju pritískal k sebe.

„Budeš moja!“ spokojne, po chvíľke mlčania, zafunel do Hermioniných vlasov. Do dvoch slov dokázal vtesnať prísľub i hrozbu zároveň, rukou jej majetnícky prešiel po chrbáte a skončil hrubým stisnutím za zadok.  Hermionu polial ľadový pot.

„Nie!“ Hermiona otvárala v zdesení ústa, ale nevyšiel jej z nich ani hlások. Robertove pery sa k nej približovali, v očiach sa mu odrážal jej strach a odpor, ale ani najmenej mu to nevadilo.

„Moja!“ zopakoval Robert a Hermiona už takmer cítila jeho pery na svojich. Zúfalo si priala mať pri sebe svoj prútik, aby sa ubránila. Odrazu jej bolo úplne jedno, že sa rozhodla pochovať minulosť, chcela sa iba zbaviť Roberta.

„Accio,“ podarilo sa jej zo seba dostať priškrteným hlasom, ale ten zvuk bol slabší ako motýlie mávnutie krídlom. Potom zacítila prudké šklbnutie, zapotácala sa, ale čo bolo podstatné, povolilo aj Robertovo nechcené objatie.

„Necháš ju na pokoji!“ zaznel výhražným tónom známy hlas a Hermione prešli celým telom zimomriavky. Draco sa zjavil znenazdania, iste sa musel premiestniť. Tentoraz by mu použitie mágie nevyčítala, hlavne že ju už Robert negniavil.

„Je moja!“ namietol Robert majetnícky, hoci pozícia na zemi mu veľa výhod nedávala.

„Vážne?“ Draco nad ním skrivil ústa a natiahol ruku k Hermione, „Ona sa už rozhodla. V jej budúcnosti nefiguruješ!“

     Hermiona prechádzala očami z Roberta na Draca. Obaja boli kedysi jej nočnými morami. Každý ju svojim spôsobom prenasledoval a znepríjemňoval život. Ale kým Robert ostal tým istým Robertom, akým bol aj voľakedy, Draco sa zmenil.

Pozrela na Roberta a striaslo ju odporom. Prešla očami na Draca a zalialo ju príjemné teplo. Usmiala sa na neho a prijala podávanú ruku. Nechala sa vtiahnuť do objatia a nevšímala si supiaceho Roberta.

„Milujem ťa, Hermiona!“ povedal Draco nevýrazne, akoby jej len oznamoval aké bude počasie, „Hermiona! Hermiona, počuješ?“ jeho hlas zrazu nabral na intenzite.

„Hermiona zobuď sa!“

 

     Hermiona prudko otvorila oči. Srdce jej búchalo ako po behu na dlhej trati a oblievala ju horúčava. Mala zas ďalší z podivných snov a pravdepodobne ho snívala nahlas. Ležala úplne oblečená v cudzej posteli, a pozerala na Draca Malfoya, oblečeného len v pyžamových nohaviciach a krátkom župane, ktorý mal narýchlo prehodený cez plecia. V hlave jej rezonovali posledné slová, ktoré si pamätala zo sna a pokúšala sa oddeliť od seba sen a skutočnosť. Pokúšala sa upratať si myšlienky a spomenúť si, ako sa sem dostala. Bola oblečená, to bolo dobré znamenie, ale posledné na čo si poriadne spomínala bolo, že zapla bezpečnostný pás v Dracovom aute.

Potriasla hlavou a kým prehovorila, odkašľala si.

„Čo tu robíš!“ zmätene sa obzerala okolo seba, „A čo tu robím ja?“

„Zaspala si mi v aute a preniesť ťa sem, bolo najjednoduchšie riešenie, “ povedal Draco pokojne a nemal najmenší problém so svojou nahotou. Zato Hermiona cítila, že sa jej do líc nalieva červeň. Snažila sa nepozerať na jeho hruď, pokrytú pásom svetlých chĺpkov, pokračujúcich do hriešnych oblastí, ukrytých pod látkou pyžamových nohavíc. Bozky na verejnosti boli jedna vec, ale v tejto situácii sa cítila viac ako nesvoja.

„Čo tu robíš ty?“ zopakovala.

„Kričala si zo sna,“  Draco sa k nej naklonil bližšie. Musel vidieť, že ju tým vyvádza z rovnováhy, ale nedbal na to.

„Máš také ľahké spanie, alebo si spal tu, na gauči?“ nedalo jej aby si nerýpla a vypustila tak zo seba časť svojej nervozity.

„Spal som vo vedľajšej izbe a to, že máš zlý sen, mi prišiel povedať domáci škriatok,“ žmurkol Draco, „škriatkovia majú ľahké spanie.“

„Aha,“ kývla Hermiona, „teda ďakujem a môžeš zas pokojne spať,“ vyslovila jedným dychom a dúfala že odíde a ona sa bude môcť vysporiadať zo svojim snom i hromadou myšlienok. Alebo by mala vstať a odísť domov? Nezmysel, nebude detinská!

„Dobre,“ uškrnul sa Draco a natiahol sa vedľa Hermiony. Prikryl sa jej prikrývkou, zavrel oči a na perách sa mu rozlial spokojný úsmev, „ako povieš.“

„Nie tu!“ zdesila sa Hermiona, „Vo svojej posteli!“

„Toto je moja posteľ!“ zahundral Draco a ani neotvoril oči.

Hermiona zo seba vypustila tiché „Och!“

„Môžeš byť pokojná,“ prehovoril zas Draco, „nechystám sa na teba skočiť!“  Zazíval a zdalo sa, že  zaspal.

Nevedela, čo na to povedať a už vôbec, čo urobiť. Rozum kričal jedno, srdce našepkávalo druhé. Ale zatiaľ, neistý šepot dokázal prehlušiť krik.

Pomaly si ľahla na vankúš a zhlboka sa nadychovala. Asi som sa celkom zbláznila! 

Snažila sa samu seba presvedčiť, že o nič nejde a mala by spať. Ale nedarilo sa jej. Ležala, upierala pohľad niekam, kde v tme tušila strop a premýšľala nad tým divným pocitom, čo ju nútil chovať sa iracionálne.

„Nemôžeš prestať sebou hádzať?“ zamumlal Draco výčitku a zívol.

„Uhm,“ zamumlala ticho Hermiona a hoci jej nepohodlnou polohou tŕpla ruka, rozhodla sa ani nepohnúť.  Predsa len, keď zvážila svoje možnosti, alternatíva, že by sa v chladnej noci trmácala do centra mesta, ju priamo desila.

    

 

     Ani Draco nemohol  zaspať. Hoci sa tváril že je nad vecou, bolo to iba skvelé maskovanie. Cítil Hermioninu nervozitu a sám nebol o nič pokojnejší. Večer, keď ju v náruči niesol do svojho domu, akosi automaticky zamieril do svojej izby. Bola zo všetkých najväčšia a podľa jeho mienenia aj najkrajšia a dúfal, že to ocení aj Hermiona. Bojoval s nutkaním ľahnúť si vedľa nej, široká posteľ ho priam lákala k tomuto riešeniu, ale ovládol sa, hoci sa musel vyhýbať pohľadu na spiacu Hermionu aby nepodľahol, donútil sa odísť do prvej izby o ktorej vedel že v nej nájde pohovku vhodnú na vyspanie.

     Keby neboli tým, čím sú! Draco Malfoy a Hermiona Grangerová!  Sotva by sa v kúzelníckej Británii dala nájsť dvojica, ktorú by minulosť delila viac. Sotva by sa dala nájsť nepravdepodobnejšia dvojica!  Nech uvažoval koľko chcel, známi na ktorých si spomenul, sa ženili či vydávali len v rámci spoločenskej konvencie. Odišiel síce, ale Denného proroka si predplatil a nechával posielať aj sem. Nič sa nezmenilo ani po vojne. Slizolin si vyberal životného druha iba zo Slizolinu, uspokojivý bol Durmstrang, Beuxbatons prípustný. Výnimky buď neexistovali, alebo boli starostlivo utajované.  

     Draco spal zle. Neustále sa strhával a budil sám seba prehadzovaním sa na úzkom lôžku.

Zaklamal Hermione, ani nevedel prečo, že ho k nej zavolal škriatok. Pravdou bolo, že začul jej tlmené výkriky a nedalo mu, len tak ju nechať napospas nočnej more. Pridobre poznal desivú moc zlých snov.

A teraz mu srdce tĺklo kdesi až v hrdle, keď sa naoko bezstarostne zvalil vedľa nej, do svojej postele a predstieral pokoj.

Veď sa správa sa ako úplný blázon! Vyvedený z miery jednou ženskou!

Nie ženskou, opravil sám seba Draco, ale Grangerovou! Hermionou Grangerovou!

Hermionou!

Keby ešte žil môj otec, tak ho na mieste skolí infarkt! Alebo by on  skolil mňa! Niečím pomalým a veľmi bolestivým. A matka? Tá by možno, vo svojom nenásilnom proteste voči otcovi,  bola  spokojná.

    Draco sa usmial sám pre seba a pomaly sa otočil k Hermione. Práve ho prešla chuť tváriť sa že sa nič nedeje. Musí sa s Hermionou porozprávať.

„Hermiona?“ vyslovil potichu, ale odpovede sa nedočkal.

Hermionu zmoril jej vlastný vnútorný monológ. Spánok ju prišiel milosrdne vyslobodiť z dilemy – zostať a prežívať muky, či odísť a prežívať muky.

Dracovi sa naskytol nerušený pohľad na jej jemne pootvorené ústa a zamračené čelo. Prisunul sa bližšie, až na hranicu dotyku a po chvíľke zaspal i on sám, ukolísaný teplom blízkeho tela.

 

 

 

„Hermiona!“ hlas Dereka Kaneho, hoci nerozprával hlasno, rázne preťal tiché mlčanie odložených kníh a prebral Hermionu z ľahkých driemot. Sedela za svojim pracovným stolíkom, pravou rukou automaticky rozmiešavala lyžičkou med v čaji a na ľavej mala položenú hlavu.

„Dobré ráno,“ riekla chrapľavo a ospravedlňujúco sa usmiala.

„Ktosi sa nám nedobre vyspal,“ žmurkol Derek a už si k stolu priťahoval obvyklú stoličku.

„Och nie!“ vyhŕkla Hermiona, „spala som dosť, len som sa zamyslela.“

„Aha,“ Derek sa uškrnul a poťažkal čajovú konvicu. Nalial do šálky čaj i sebe a labužnícky vdýchol vôňu sparených byliniek, „Takže dosť,“ pokýval hlavou.

Hermiona si potichu vzdychla. Ako by vysvetľovala Derekovi, že ju Draco zaniesol k sebe domov, spali v jednej posteli a keď sa ráno prebudila, zamotaná v spleti prikrývky a Dracových rúk, z nejakého neznámeho dôvodu, takmer v panike zdupkala domov.  Draco sa ju ani nepokúšal zastaviť a bola mu za to vďačná, iba stál a v očiach mal usadený podobný  prázdny výraz, ako keď ho stretla na pohrebe Narcisy. 

      Teraz to videla v inom svetle. Zachovala sa ako malé, nerozumné dievča.  Odjakživa si rozumela najlepšie s knihami, vzťahy s ľuďmi boli omnoho komplikovanejšie. Keď bola postavená pred nejaký logický problém, s vervou sa doň zahryzla a neustala v hľadaní riešenia, až kým ho nenašla. No ak mala problém s ľuďmi, uzatvárala sa do seba. Alebo zvolila útek.

      Ušla od nechcenej slávy, ušla od neohrabaných pokusov o prejavy priazne zo strany Rona Weasleyho, ušla i od Draca. Že  prišla o Rona, nikdy neľutovala. Príliš jej nesedeli jeho cholerické výbuchy a nesúrodé verbálne prejavy. Keď si prečítala správu v Prorokovi, že sa oženil, v duchu mu priala šťastie.

To, že ušla od Draca, oľutovala už keď si sadala na studené sedadlo taxíka. Ale nevrátila sa späť.

     Prišla domov a celý byt jej pripadal  prázdny a studený, hoci v krbe pukotal oheň.  Zlostne kopla do svojich ružových papúč, lebo jej priveľa pripomínali. V noci spala opäť zle, len sa prevaľovala na posteli a bránila sa privrieť oči. Akoby mala na spodnej strane viečok vytetovaný ten Dracov sklesnutý pohľad. Až niekedy pred polnocou upadla do plytkého spánku.

     A v práci za stolom skutočne driemala o premýšľaní nemohlo byť ani reči, vôbec nebola schopná myslieť.  To, čo jej defilovalo hlavou, bolo potrhané a rozviate ako plášť Dementora a veľmi podobne - neútešne mrazivé.

Premýšľala ako čarodejnica, nech sa akokoľvek bránila, mohla svoj prútik hoci aj spáliť (to, že to doteraz neurobila tiež o niečom vypovedalo), mohla sa presťahovať kam len chcela, popierať svoje ja, stále bola tou Hermionou, ktorá bola šťastím bez seba, keď jej profesorka McGonnagallová osobne doniesla list z Rokfortu. Jej rodina bola čisto muklovská, nikto jej nevedel vysvetliť, prečo je iná, ako ostatné deti. Minerva, oblečená v dlhom čiernom habite, s končistou čiapkou na hlave, budila napriek podivnosti odevu rešpekt. Dlhé hodiny sedela v ich obývačke a trpezlivo odpovedala na všetky otázky, ktoré zišli na um obom rodičom i jej samej. Vtedy si pripadala ako Alica, spadnutá do králičej nory, ale na rozdiel od Alice, ktorá bola podivnom svete cudzia, Hermionu čakal svet, do ktorého mala patriť.

Svet, z ktorého po rokoch ušla.

Svet, ktorý sa jej pripomínal čoraz častejšie.

     Derek mlčky pozoroval hru emócií v tvári svojej podriadenej.  Tušil, že sa v jej duši odohráva niečo komplikované, niečo, čo si musí vybojovať sama. Ale podstatu problému pripisoval skôr veciam srdca.

„Hermiona,“ oslovil ju chlácholivo, „vy ste rodená bojovníčka, iste si všetko vyriešite najlepšie ako sa dá. Hlavne verte svojmu srdcu, rozum vie občas zbytočne zamotať i jednoduché problémy.“

Hermiona prekvapene podvihla hlavu. Derekove slová zneli, akoby presne vedel o jej minulosti.  Takmer otvárala ústa a chcela protestovať, ale uvedomila si, že je to iba náhoda.

„Ďakujem, pán Kane,“ zašepkala ticho.

„Myslím, že tohtoročné voľno nemáte ani zďaleka vyčerpané,“ poznamenal Derek, „pouvažujte o dovolenke.“

„Pár dní som si už predsa vybrala,“ namietla Hermiona, „na vaše naliehanie,“ dodala potichu.

„Hermiona,“ nadýchol sa Derek, „ja by som si vašu dovolenku vybral s radosťou, ale žiaľ, to sa nedá. Musíte si ju vyčerpať sama.“

„Budem o nej uvažovať,“ rezignovala Hermiona.

„Uvažovať?“ Derekovi vybehlo obočie dohora, „Len uvažovať? Ach!“

Hermiona zavzdychala.  Preletelo jej mysľou, že toto tu už raz bolo. Derek ju vystrkal na dovolenku a ako to dopadlo...

Osud zasiahol a nenechal jej myšlienky slobodne páchať kamikadze. Vibrovanie mobilu z Derekovho vrecka sa ozývalo zvlášť naliehavo.

„Pardon,“ Derek zalovil po vreckách saka, pri pohľade na display sa máličko podivil ale hovor prijal a priložil telefón k uchu. 

26.12.2010 21:27:41
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one