Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.

Kapitola 12 - Novembrový dážď

Chavy, Sara a Wixie nás dočasne opustili...
Nebudeme plakať, dáme si Dážď, že Zuzanka?

   


     Bol prvý deň Adventného štvortýždnia. V Detskom domove Sv. Marca to vrelo vzrušením. Obyvatelia, ktorí tu boli viac ako rok, nedočkavo čakali príchod riaditeľa Mestskej knihovne Dereka Kanea a jeho pomocníčky  Hermiony Grangerovej. Stalo sa už takmer tradíciou - spoločné posedenia v predvianočnom čase a predčítanie z nejakej knihy, ktoré pre nich pripravili. A rovnako dôležitý detail - nádielka darčekov pod stromčekom.

Hoci na tú si budú musieť počkať ešte štyri týždne, posedenie pri knihe malo byť už dnes.

     Deti boli netrpezlivé. Pobehovali od okna k oknu a súťažili, kto prvý zazrie ich príchod.

Čakanie bolo pre deti od Sv. Marca skoro súčasťou života. Deň za dňom čakali, či pri dverách nezaklope niekto, kto zmení ich život od základov. Občas sa tak i stalo a na šťastlivca, ktorého si vybrala nejaká rodina, ostatní pozerali so sklamaním i nádejou zároveň.

     Klopanie na dvere, ktoré sa rozľahlo celou vstupnou halu, deti na chvíľu utíšilo. Obrátili pozornosť na otvárajúce sa krídla dverí a vyjavene hľadeli na vrcholec potriasajúcej sa jedle, ktorý zabral celú ich šírku. Asi trojmetrový, rozkošatený ihličnan slávnostne vplával vchodovými dverami. Deti mali do jedného ústa otvorené úžasom. Až keď sa strom začal vztyčovať, zbadali, že ho vlastne niesli dvaja mladíci, len ich cez husté konáre nebolo vidno.

„Usaďte ho niekam!“ vbehol za podivným sprievodom vysoký muž z blond vlasmi a oprašoval si z tmavého kabátu pár topiacich sa vločiek snehu.

„Čo to má znamenať?“ vyšla na ten hluk, von zo svojej kancelárie, riaditeľka Domova, pani Reedová. Skúmala neznáme tváre prichádzajúcich a rovnako ako deti, žasla nad obrovským stromom. Keď začali následne vchádzať dnu, jeden po druhom, zamestnanci cateringovej spoločnosti, odení v bielych dvojradových sakách a vysokých kuchárskych čiapkach, nesúci v rukách nerezové tácne, plné čohosi, čo zo svojej pozície nedokázala identifikovať, zamrela ľakom. Bola presvedčená, že došlo k nejakému omylu a iste by sa bola i patrične ozvala, vedela prekričať i revúce deti a to už bolo čo povedať, no v tom šoku jej úplne vyschlo v krku. Zbehla po schodoch dole do haly a takmer sa zrazila s posledným príchodzím, Derekom Kaneom.

„Pán Kane?“ riekla neprirodzene tenkým hlasom a zmätenými posunkami ukazovala na partiu mladých ľudí, ktorým pod rukami vyrastali švédske stoly s pochúťkami mimoriadne príťažlivými pre deti. 

„Pani Reedová!“ Derek nasadil svoj najpokornejší úsmev, čo pri jeho pokojnej tvári nebol najmenší problém, „Prepáčte, nechceli sme vás vyľakať, ale náš mladý priateľ,“ kývol rukou smerom k Dracovi, „je trošíčku horkokrvný!“

„To všetko vy? A pre nás?“ neverila stále svojim očiam, pani Reedová. Funkciu riaditeľky u Sv. Marca zastávala už tretiu desiatku rokov a za ten predlhý čas sa naučila nemať prehnané očakávania. Jedinou neoblomnou istotou bolo, že u Sv. Marca nikdy nebude prázdno. Deti vyrastali a odchádzali a vždy sa našli ďalšie stvoreniatka, o ktoré sa bolo treba postarať a vychovať. Občas sa jej podarilo nájsť niekoho, kto deťom prispel, či už finančne, alebo dal hoci poopravovať zatekajúcu strechu. Ale bolo to skôr zriedkavosťou.

     Už si presne nepamätala kedy a prečo, ale bola šťastná, že si ich pod ochranné krídla vzal riaditeľ Mestskej knihovne, Derek Kane. A začal pre deti organizovať Vianočné večierky, predčítanie z kníh a dokonca dokázal zaobstarať aj milé darčeky od Santu.

No to, čo videla teraz, ju úplne pripravilo o reč a natlačilo do očí horúce slzy dojatia. O deti bolo vždy slušne postarané, nehladovali, mali si čo obliecť a dbala i o to, aby spolu s personálom tvorili veľkú rodinu, v ktorej sa deti budú cítiť dobre.  Ale keď cez mihanie v zaslzených očiach videla tie zvedavé detské tváre, nesmelo sledujúce hemženie v hale, zovrelo jej srdce ľútosťou.

„Pani Reedová,“  vynorila sa spoza Dereka Kanea Hermiona a ponáhľala sa dojatú riaditeľku objať.

„Hermiona,“ vyslovila pomedzi vzlyky, „ako ste to dokázali?“

„To všetko má na svedomí náš mladý priateľ, Draco Malfoy!“ vysvetlil Derek Kane. Draco letmo zachytil svoje meno, otočil hlavu a zoširoka za zazubil. Len na malý moment sa zdržal pohľadom na Hermione a pokračoval vo vydávaní pokynov. Čosi sa mu nezdalo na polohe jedle a nariadil mladíkom, aby ju pootočili.

„Nedal si povedať!“ zamrmlala s výčitkou v hlase Hermiona, „Myslím, že to prehnal!“

„Je to úžasné!“ pani Reedová spočinula zrakom na Dracovi a v duchu ho už zahŕňala do svojich modlitieb.

„Nuž,“ nadýchol sa Derek Kane, „tento rok tu bude o niečo rušnejšie!“

 

„Dvaja chlapi a nevedia si poradiť s jedným stromom!“ ozvala sa, na potvrdenie Derekových slov,  ostrá výčitka z úst mladého Malfoya.

„Je to len vianočný strom, nie raketoplán,“ s hundraním namietol jeden z chlapov, lomcujúcich sa s ihličnanom.

Dracovi sa nebezpečne zablyslo v očiach. Stiahol ústa do pokrivenej čiarky a bojovne vysunul bradu. Pristúpil k onomu opovážlivcovi, len raz mu varovne ďobol ukazovákom do hrude, podľa výrazu jeho tváre usúdil, že raz bolo dosť a tónom, vyjadrujúcim vedomie prevahy vlastného postavenia, predniesol,: 

„Správne, mladý muž, Vianočný strom! Nie vaša špinavá bielizeň! S tou si konajte podľa vlastného uváženia, ale tento strom,“ Draco sa prstom letmo dotkol končeka jedného z množstva konárov, „ten usadíte podľa mojich požiadaviek!“

Mladý muž usúdil, že nie je hodno hrýzť ruku, ktorá ho živí, kývol hlavou na súhlas a mlčky, spolu s druhým mladíkom, ktorý radšej schoval hlavu za ihličie, narovnávali jedľu podľa Dracových pokynov.

Draco stál na mieste a spod zdvihnutého obočia, bedlivo kontroloval dodržiavanie príkazov.

     Hermiona zalapala po dychu. V Dracovej tvári zbadala niečo dôverne známe, žiaľ, spojené z jeho minulosťou. Bol to presne ten nadutý výraz, ktorým jej kedysi dával na vedomie, že nie je hodná ani len dýchať rovnaký vzduch ako on.

Derek Kane a pani Reedová si pravdepodobne túto hádku nevšimli, sledovali práve muža, ktorý servíroval obložené chlebíčky v tvare malých plachetníc a deťom našťastie bránili vo výhľade práve široké vetvy stromu.

„Ospravedlňte ma, prosím,“ šepla na pol úst a hoci jej hruď divne zvierali pripomienky minulosti, rozhodla sa zasiahnuť.

„Draco,“ oslovila ho chrapľavým hlasom, kŕčovito stiahnuté hrdlo jej nedovolilo čistý tón, „môžeš na chvíľku?“

„Dorobte to tak, ako som povedal!“ neodpustil si Draco ešte jednu poznámku k dvom mladíkom a vykročil k Hermione, „Pre teba kedykoľvek,“ povedal už iba pre ňu a žiarivo sa usmial.

     Hermiona neodpovedala. Hrdlo jej zatiaľ odmietalo poslušnosť, len očami pohľadala miesto, kde by sa s Dracom mohla nerušene porozprávať. Cez halu ho ťahať nechcela, ostávala len malá šatňa, hneď vedľa vchodových dverí. Zamierila tam, ani sa neobzrela, či Draco ide za ňou.

    Išiel. Zachmúrená Hermiona sa mu nepozdávala, premýšľal, pomaly ju nasledujúc, čo sa stalo.

 

     Keď si bola Hermiona istá, že ich nemôže nik vidieť, zastala priamo oproti zarazenému Dracovi a zachmúrila obočie ešte viac.

„Potrebuješ si na niekom dokazovať svoju nadradenosť?“ šprihla mu do tváre.

„Hermiona,“ pokúsil sa o chabú námietku Draco, „o nič nejde, sú to iba...“

„Muklovia?!“ dopovedala zdesená Hermiona.

„Nie! To som nechcel povedať,“ Ale chcel! Ozvalo sa mu v hlave posmešne, jeho vlastné svedomie a on si zhrozene uvedomil, že chýbal iba vlások a mohol všetko pokaziť, „platení zamestnanci,“ zamrmlal.

„Zamestnanci,“ Hermiona sa nadýchla, „a to ťa oprávňuje, správať sa k nim ako tvoj...“ vyletelo z nej kruté obvinenie, ktoré ani nedokázala dopovedať.

Dracovi padla sánka. Otec! Správa sa ako kedysi jeho otec? A najhoršie na tom bolo to, že ho Hermiona ani  nemusela presviedčať o svojej pravde. Cítil, že je to tak.

„Prepáč, to som nemala povedať,“ naľakala sa Hermiona dopadu vlastných slov.

„Nie,“ zašepkal Draco a pritiahol si ju k sebe. Objal ju celou silou, zaboril tvár do jej vlasov a čudoval sa, že ho neodstrčila, „voľakedy som sa mu chcel strašne podobať. Bol som hlúpy! Asi to vo mne stále je.“

„Nie si ako on,“ pritúlila sa k nemu, obopla ho rukami a vychutnávala silu objatia, „prepáč vyletelo mi to, keď som videla výraz v tvojej tvári. Pripomenulo mi to niečo z minulosti.“

„Správam sa ako on?“ Draco vyhľadal Hermioninu tvár a oprel svoje čelo o jej.

Hermione ho prišlo ľúto. Draco sa predsa snažil. Ak aj chcel pochovať svoju minulosť, bolo jej toľko, že občas nejaké úlomky museli presiaknuť na povrch. 

Pokúsila sa o úsmev.

„Úprimne,“ snažila sa nadhodiť čo najpokojnejším hlasom, „vieš si predstaviť Luciusa, ako sa úplne nezištne angažuje pre cudzie deti?“

Draco na ňu chvíľku pozeral a potom mu v tvári zvíťazila smiešna grimasa. Potriasol hlavou zľava doprava a kútiky úst mu krivilo v úškľabku.

„Nie!“ vyprskol pobavene.

„Tak vidíš a to je veľký rozdiel!“ prikývla Hermiona.

„Asi by sa radšej preklial vlastný prútikom, akoby mal podporiť deti,“ poznamenal Draco a z pľúc sa mu začal drať uvoľňujúci smiech.

„Navyše muklovské!“ pridala sa Hermiona a Draco vybuchol v novom prívale absurdných predstáv.

Po chvíli oslobodzujúceho smiechu v pevnom objatí, Draco zvážnel.

„Nerobím to nezištne,“ vyhlásil a pozrel kamsi do stropu.

„Nie?“ Hermiona zdvihla hlavu a snažila mu pozrieť do očí, „Ale vtedy si hovoril...“

„Hovoril,“ prisvedčil, „aj teraz hovorím to isté!“

„Tak?“ nerozumela Hermiona.

„Chcem za to odmenu,“ v očiach mu zahrali šibalské ohníky a zľahka prešiel Hermione palcom po perách.

„Odmenu!“ vyprskla Hermiona, ale nedokázala to povedať dostatočne nahnevane, palec na perách bol dôvodom, prečo jej hlas naraz zmäkol, „to si celý ty,“ dudrala už iba na oko.

„Grangerová,“ výhražne zamrmlal Draco a jej ďalšie slovo vdýchol do seba. Obe ruky jej vplietol do vlasov a pritiahol si ju k sebe. Slastne hmkol, keď začala hrať jeho hru. Pery sa im mäkko stretli a nežne kĺzali po sebe. Poláskal ju jazykom a ona mu odpovedala rovnako. Srdce mu búchalo v ohlušujúcom rachote a rozháňalo do žíl rozpálenú krv.

Čas v malej šatni sa na chvíľu zastavil a obaja úplne zabudli, kde sú. Ak by si aj doteraz Hermiona nahovárala, že nevie pomenovať to niečo, čo ju pútalo k Dracovi, zrazu jej to bolo jasné. A bolo to šokujúce!

Draco sa prebral ako prvý. S námahou sa odtiahol, ale neodpustil si bozk do Hermioniných vlasov a s ľútosťou, že nemôže pokračovať tak, ako by chcel,  nasal jej vôňu.

„Budú nás hľadať,“ neochotne sa od nej odtiahol.

„Uhm,“ dostala zo seba Hermiona. Pocity sa v nej búrili. Chcela pokračovať v bozku, po ktorom sa jej roztriasli nohy, nejasne si spomínala, že to ona sem pôvodne zatiahla Draca, aby ho krotila a teraz by potrebovala skrotiť sama seba.

„Tak poďme,“ Draco ju vzal za ruku a jemne potiahol, pretože stála ako obarená. Spokojne sa uškrnul. I on sa cítil presne tak, ako ona vyzerala. Sklamaný a šokovaný zároveň, ale pár malfoyovských génov, za ktoré bol momentálne vďačný, mu umožnili zachovať si vonkajšie zdanie pokoja.

„Naozaj som bol na neho taký zlý?“ otočil sa k Hermione a kývol hlavou do haly.

„Bol,“ vyfúkla Hermiona a tvárou jej preletel smiešok „štekal si na neho, ako Snape na Pottera!“

Draco mlčal. Len slabo vyfúkol vzduch a s ním vypustil spomienku na časté konflikty spomínaných osôb.  Inak by sa zas musel smiať.

Nepustil Hermioninu ruku ani po príchode do haly a prehliadal hodnotiace pohľady pracovníkov catteringovej  firmy. Ale neušlo mu, že v zmäti pocitov, v nich prevládala závisť.

A to ho napĺňalo spokojnosťou.

 

     Stoly boli prestreté, Draco už nemal žiadnu námietku, (Hermiona sa postarala, aby nemal ani jedinú) voči umiestneniu stromu a posledný pracovník firmy za  sebou zatvoril dvere. V hale to stíchlo, len občas sa ozvali tiché hlasy detí, ako sa medzi sebou postrkovali, kto sa odváži vykročiť prvý.

„Deti!“ oslovila ich riaditeľka, „Len poďte sem a pekne sa poďakujete!“

Deti, posmelené výzvou, rozbehli sa k Dracovi, Hermione a Derekovi, začali ich ťahať bližšie k vianočnej jedli. Staršie deti pohotovo priniesli obrovskú škatuľu s ozdobami. Hermiona už vedela, že sú to poväčšinou ozdoby vytvorené rukami detí, ale Draco udivene otváral oči, keď začala škatuľa vydávať svoj obsah. Mätež materiálov a mix farieb si deti rozchytali a začali sa šeptom dohadovať, čo kam zavesia.

„Zavesíš anjela?“ zaťahalo Draca za kabát asi šesťročné dievčatko. Vážne na neho pozeralo a opatrne stískalo papierového anjela s vlasmi zo striebrolesklých nití a krídlami z pergamenu.

Draco zo seba okamžite zvliekol ťažký kabát, prehodil ho cez najbližšie z kresielok a pristúpil k dievčatku.

„Kam by si ho chcela dať?“ 

„Predsa hore, na vrcholec!“ pokrútilo hlavou dievčatko, nad nechápavosťou Draca.

 

     Hermiona pozorne sledovala scénu, ako malé dievčatko prišlo požiadať Draca o pomoc. A on len kývol hlavou, vyzliekol svoj kabát a vzal to papierové čosi opatrne do rúk. A rovnako videla aj, asi desať ročného chlapca, ako sa zamračil na dievčatko a rozbehol sa k Dracovi. Vychytil mu z rúk anjela a schoval ho za chrbát.

„Na vrcholec patrí hviezda!“ riekol rozhnevaným hlasom, „Nie ten tvoj nepodarok!“

„Ale anjel musí lietať vysoko,“ smutne zatiahla malá.

„Toto nie je anjel!“ pohŕdavo vyprskol chlapec a vyhodil anjela do vzduchu, „Nelieta!“

„Mladý muž, takto sa k dáme nespráva!“ snažil sa zasiahnuť Draco, ale tomu, že chlapec vyhodil anjela celou silou ponad seba, zabrániť nedokázal.

„Nie!“ skríklo dievčatko a natiahlo ruku za svojou ozdobou.

Chlapec na Dracove dohováranie len čosi vyprskol, ale na viac sa nezmohol. V najvyššom bode, keď sa anjel na zlomok sekundy zastavil vo vzduchu, náporom vzduchu sa mu vystreli krídla a na chlapcov úžas, začal opisovať širokú špirálu a ladne klesať k zemi. Skutočne to vyzeralo, že anjel lieta a jemne trepoce pergamenovými krídlami.

Okolostojace deti pozerali na papierového anjela s otvorenými ústami, zato Hermiona  skúmavo zbehla od hlavy po päty Draca a hľadala náznaky, že by použil svoj prútik. Ale i on stál rovnako ako deti, nehybne, s výnimkou zachmúreného pohľadu, ktorý venoval chlapcovi výtržníkovi a ľavej ruky, v ktorej stále zvieral malú dlaň dievčatka.

„Čarodejnica!“ spomedzi detí zaznel tichý šepot. Estrella bojazlivo stiahla plecia a pritisla k Dracovi. Za tú malú chvíľočku, čo tu bol, cítila v ňom oporu.

„Simeon!“ zvolala do napätého ticha, rušeného len tichou koledou z rádia, pani Reedová, „koľko krát ti mám hovoriť, aby si nechal Estrellu na pokoji!“

Hermiona medzitým zdvihla anjela z dlážky a podala ho Estrelle. Tá sa na ňu chvíľu váhavo pozerala, v hnedozelených očiach sa jej zračil smútok, ale napokon sa po anjela natiahla a hneď ho podávala Dracovi.

„Zavesíš mi ho niekam, kam naň Simeon nedosiahne?“ šepla zlomeným hlasom. Bolo jasné, že zadržiava slzy, aby sa nestala terčom ďalšieho posmechu.

Draco sa k nej zohol vzal ju za ruky a položil jej do nich anjela.

„Nechceš si ho zavesiť sama?“ žmurkol na ňu a jedným plynulým pohybom si ju vyložil na ramená.

Estrella tlmene zhíkla prekvapením, ale neprotestovala. Keď sa uistila, že ju Draco drží pevne, natiahla sa k jednej z vetiev a uviazala naň svoj výtvor.

Hermiona s riaditeľkou Sv.Marca ich pozorovali. Keď sa Estrelle objavil na perách spokojný úsmev, obrátila sa riaditeľka k Hermione a v tvári mala vtlačenú obavu.

„Viete, Hermiona,“ obzrela sa ešte raz na Estrellu, „je to milé dieťa, šikovné, ešte nechodí do školy a už vie čítať. Ktovie kedy sa to stihlo naučiť!“

„Je naozaj milá,“ prisvedčila Hermiona a i ona pozrela na dievčatko, ešte stále sa držiace Dracovi na ramenách, „ale prečo na ňu deti reagujú tak negatívne?“

„Nuž,“ pani Reedová si vzdychla, „je to tak trochu samotárka. Nikoho si k sebe nepustí. Vlastne sa čudujem, že sa tak, sama od seba, dala do reči s vaším priateľom.“

„Nespomínam si, že by som ju tu naposledy bola videla,“ zamyslela sa Hermiona.

„Je tu len mesiac,“ Pani Reedová  zas hlboko vzdychla, „presúvajú ju z domova do domova, všade má problémy s deťmi a pritom nik nedokáže povedať nič konkrétne. Skrátka nezapadne.“  .

„Nemá žiadnu rodinu?“ zaujímala sa Hermiona.

„Pokiaľ viem, tak nie. Našli ju, asi ročnú, na schodoch sirotinca a jediné, čo pri sebe mala, bolo jej oblečenie a tuctová strieborná retiazka s príveskom v tvare hviezdy. Odtiaľ aj jej meno. Kuchárka, ktorá o ňu skoro zakopla, bola španielka. Doniesla ju dnu a nepovedala iné, len Estrella. Nemala pri sebe žiadne doklady, nik sa o ňu nehlásil a to meno jej akosi prischlo. Sociálny úrad jej potom vystavil nový rodný list a keďže nebolo jasné, odkiaľ pochádza skutočne, pri tvorbe vhodného priezviska sa prihliadalo na meno, ktoré už mala. A tak máme Estrellu Vega!“ Pani Reedová sa odmlčala a sledovala malú Estrellu, neustále kráčajúcu v tesnej blízkosti Draca. Úsmev dievčatka ju potešil tak, že sa sama doširoka usmiala.

„Smutný príbeh,“ poznamenala Hermiona, „ale stále to nevysvetľuje nevraživosť detí, veď ich je tu mnoho s podobným osudom, či nie?“

„Ale to iste, je ich tu takých, žiaľ, dosť,“ prikývla riaditeľka, „Neviem vám to vysvetliť ani ja, deti tvrdia, že im robí naschvály. A keď sa opýtam, čo presne urobila, vymýšľajú si neuveriteľné historky a zvaľujú na ňu aj to, že sa pošmykli na rovnej zemi.“

„Ach,“ Hermionu pichlo pri srdci. Predstavila si Estrellin osud – najskôr odstrčená vlastnou rodinou a teraz i deťmi.  Nevedno prečo, pripomínala jej ju samu. Vyrastala síce, na rozdiel od Estrelly, v milujúcej rodine, ale medzi rovesníkmi ostávala nepochopená. Navyše, jej občasné spontánne kúzla spôsobovali, že ju mali za čudáčku. Hermione sa odrazu v hlave spustil poplach. Žeby i Estrella?

„Je právne voľná?“ obrátila sa Hermiona k pani Reedovej, „Myslím kvôli adopcii.“

Riaditeľka sa zatvárila nanajvýš zaskočená. Premeriavala si Hermionu skúmavým pohľadom a skôr ako odpovedala, polohlasne zahmkala.

„Máte na mysli konkrétneho záujemcu?“

„Bola to iba otázka,“ zahovárala Hermiona a bojovala s rumencom v tvári.

„Estrella si rozhodne zaslúži rodinu!“ podotkla riaditeľka významne a tvárou jej preletel náznak úsmevu.

 

 

     Stromček začal dostávať pravú vianočnú náladu. Deti sa rozhodli zavesiť na jeho vetvy úplne všetko, čo svojimi rukami vyrobili. V jednu chvíľu sa už už zdalo, že to jedľa nezvládne.

Dracovi sa ten virvar a zhon mimoriadne páčil. Stál uprostred, občas nejakému dieťaťu pomohol zavesiť ozdobu tam, kam samé nedosiahlo a cítil sa úžasne. Cítil sa súčasťou, takmer spolutvorcom, vianočnej nálady. Len ohnuté konáre jedle sa mu nepáčili. Zaškúli okom po Hermione, ale zdalo sa mu, že je zabratá do rozhovoru s riaditeľkou.

Na chvíľku sa ospravedlnil a odbehol na chodbu. Chvíľku zauvažoval, čo by bolo najvhodnejšie na spevnenie vianočného stromčeka a nakoniec použil obyčajné fixačné kúzlo. I jeho matka ho zvykla používať na krehké stonky kvetov, aby čo najdlhšie vydržali vystreté a hrdo niesli záťaž rozvitých lupeňov. Úspešne obišiel nariadenie ministerstva, nečarovať pred muklami, v tme chodby ho predsa nik nevidel! A vetvy jedle teraz zniesli dvakrát takú záťaž, akoby zvládli normálne, takźe detské vianočné ozdoby i deti, boli v bezpečí.

     Estrella hľadala očami Draca. Len čo sa zadívala do koruny vianočného stromu, zmizol jej z očí. Zrazu si ho všimla, ako sa snaží nenápadne vyšmyknúť z dverí.

Preľakla sa, že chce zmiznúť bez rozlúčenia. Vybrala sa za ním, v hale aj tak nikomu chýbať nebude. Prekĺzla rovnakými dvermi a v prítmí chodby zbadala jeho postavu. Niečo držal v dlani, nevidela presne čo, ale muselo to byť malé, potom mávol rukou, čosi zamrmlal, z toho niečoho vyletelo pár iskier a skackavo sa pohybovali vzduchom, smerom k dverám, v ktorých stála.

„Hí!“ tlmene vykríkla Estrella a pritlačila si dlaň na ústa.

 

     Draco spozornel. Estrellu spoznal okamžite, napriek slabému svetlu. Stála opretá o stenu a drobnú ruku si tisla na ústa. Nebolo pochýb, videla ho pri čarovaní. Nevedel, čo urobiť, na Oddelení pre vyšetrovanie nenáležitého používania čarodejníckych schopností, už iste zaregistrovali jeho prečin. Toto nebolo ako vtedy, v obchodnom dome, kde nik ani len netušil, že rodinný stan sa zrútil niečím zavinením. Tá malá ho videla priamo pri prednesení kúzelnej formule! Zanadával si, že nebol opatrnejší! Teraz išlo o to, nevyľakať ju ešte viac. Ak sa tu, pravdaže s veľkým hrmotom, nezjaví niekto z ministerstva a nebude chcieť naprávať situáciu. Musí to stihnúť vyriešiť skôr, ako by tí babráci všetko iba zhoršili.

 

„Estrella,“ šepol jemne a natiahol k nej otvorenú dlaň. Bol však prekvapený, keď k nemu dievčatko, síce váhavým krokom, no predsa, podišlo. Zblízka vyzerala skôr prekvapená, ako vydesená.

„Ty,“ ukázala na neho prstom, „aj tebe sa deti vysmievali?“

 

14.11.2010 14:03:30
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one