Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Kapitola 1 - obrázek

Kapitola 1 - obrázek

Venované soraki a všetkým, ktorí sem chodia...

Kapitola 1

Hermiona milovala jeseň. S bázňou sledovala kúzelnú moc prírody, ako nádherne dokáže všetko dookola popremieňať na dokonalú harmóniu všemožných odtieňov. Sfarbené lístie vytváralo v korunách stromov prirodzené dekorácie, mnohí bytoví architekti a dizajnéri mohli len snívať o takom úžasnom prepojení, a potom, v silnejúcom vetre, sa šuchotavo vznášali vzduchom, až kým neskončil na zemi a nevyskladali ďalšie nádherné vzory.

Hermiona vdychovala vôňu vychádzajúcu z tlejúceho lístia a pozorovala divadlo prírody. Hlavu dvíhala vysoko, aby jej na ceste do práce, a samozrejme domov, neušla žiadna zmena, až mala topánky celé otlčené od ustavičného zakopávania.

A bolo jej dokonale jasné, že čaro jesene má so skutočnými kúzlami pramálo spoločné. Ale bavilo ju zabúdať, že existuje svet, kde sú kúzla úplne bežné.

Opustila ten svet hneď po vojne. Voldemort sa definitívne stratil z povrchu zemského a ona bola príliš vyčerpaná hrať rolu hrdinky. Unavovalo ju na každom kroku počúvať ódy ospevujúce úžasných hrdinov, ktorí spasili svet. Necítila sa tak bohorovne. Spolu s Harrym, Ronom a kopou ďalších, neprávom zabúdaných, urobili len to, čo považovali za správne.

Netúžila po statuse celebrity, ku ktorej sa okolie správa ako k niečomu lepšiemu.

Keď už nemohla prejsť Šikmou uličkou bez toho, aby zo seba nestriasala čiesi ruky, povedala si dosť!

V muklovskom Londýne mohla žiť úplne anonymne, bez skrytých, či celkom otvorených prejavov prehnaných sympatií. Aj tak väčšina z nich boli len pokrytecké prejavy poniektorých čarodejníkov, ako si vylepšiť reputáciu a dokázať okoliu, že vždy stáli na strane dobra.

 

Zbalila svoje veci, použila Redukčné kúzlo a malilinkú kôpku svojho majetku, ktorý jej v muklovskom svete bol nanič, zavrela do drevenej vyrezávanej šperkovnice na zámok a kľúčik začala nosiť na krku.

Odišla. Možno skôr utiekla, ale bolo jej to jedno.

Ako dieťa ju vytrhli z jedného sveta a oznámili jej, že je čarodejnica. Prijala ten fakt s nadšením. Otvárala sa jej tým úplne nová cesta za poznaním. A vysvetľovali sa všetky záhadné veci, ktoré sa diali okolo nej už od útleho detstva.

Mágia si ju podmanila okamžite. Bola to láska, ktorá vznikla ešte pred prvým pohľadom.

A potom ju jej láska zradila!

Nezmyselná vojna ju obrala o ilúzie, ktoré mala o Kúzelníckom svete.

(Ktovie ako by reagovala, keby niekedy zažila vojnu vo svete muklov! Dúfala, že túto alternatívu nikdy riešiť nebude.)

Vtedy bol návrat domov, do bezpečia spomienok na detstvo, vlastne to jediné, čo mohla vo svojej situácii urobiť.

Bez ohlásenia, zastala pred dverami rodičovského domu a zaklopala na ne.

Matka sa najskôr tvárila ustarane, keď sa sčista jasna objavila a vyhlásila, že je to na trvalo.

„Mia,“ povedala jej hneď ako ju poriadne vystískala na privítanie, „bola si tou školou tak nadšená, to už nechceš byť čarodejnicou?“ a premerala si ju, akoby čarodejné schopnosti mohli byť viditeľné voľným okom, navyše muklovským. Nikdy svojim rodičom nehovorila o problémoch, ktoré hýbali Kúzelníckou Britániou. Držala ich pre ich dobro v nevedomosti a vždy dokázala nájsť uveriteľnú výhovorku, prečo cez prázdniny nepríde domov tak, ako by mala. To, že okolo rodičovského domu rozprestrela silné ochranné kúzla im zatajila rovnako. Po návrate, pri ich rušení, to bolo naposledy, čo použila svoj prútik.

„Nie, mama, čarodejnicou som sa už narodila, to sa nedá zmeniť,“ pokrútila nesúhlasne hlavou Hermiona, „len sa o tom nebudeme nikde a nikomu zmieňovať.“

Otec to videl triezvejšie. Keď mu oznámila svoj návrat, objal ju, síce kratšie ako matka, ale o to tuhšie a len vyhlásil:

„Rád ťa vidím zas doma, dievčatko.“

Ale vlastne boli obaja radi, že majú dcéru späť. Dlho sa nechávali pohlcovať prácou, aby sa dokázali zmieriť s neuveriteľnou skutočnosťou o schopnostiach svojho jediného dieťaťa.

Ťažko prijímali, že ju budú vídať len zriedka. Ale pre jej šťastie sa s tým napokon aspoň čiastočne vyrovnali.

A zrazu ju majú nazad.

Prvotný úľak vystriedala tichá radosť, s maličkým červíčkom pochybností, zavŕtaným škodoradostne kdesi hlboko v mysli rodiča,  nakoľko trvalá je táto zmena.

 

 

Hermiona si užívala novonadobudnutý pokoj. Každodenný stereotyp bol presne to, čo jej dokázalo upokojiť zničené nervy.

Ale po pár týždňoch vedela, že sa bude musieť zamestnať, ak nechce prísť o zdravie. Ničnerobenie nebolo pre ňu. Nedokázala len tak sedieť, nechať sa rozmaznávať rodičmi, ktorí si nahrádzali stratené roky bez nej a pokojne by ju živili a starali sa o ňu. Chcela byť nezávislá, zvykla si starať sa sama o seba a tak siahla rovno po dennej tlači a vyhľadal rubriku s ponukami na zamestnanie.

Prácu našla pomerne ľahko. Do očí jej padol malý inzerát s oznamom Mestskej knihovne. Hľadali niekoho so vzťahom ku knihám a organizačnými schopnosťami.

Knihy ju fascinovali vždy, rovnako čarodejnícke, ako aj obyčajné,  a keď riaditeľovi onej inštitúcie  predviedla znalosti latinského jazyka, slovom i písmom, prehľad muklovskej literatúry, prekvapene sa posadil do vyblednutého kresla a len vyhlásil, že toto ešte nevidel.

Zveril Hermione oddelenie s historickou literatúrou a potajme dúfal, že mu tá šikovná mladá dáma neutečie, pri pohľade na zanedbané regále. Okrem kníh, boli plné prachu, pavúkov a výsledkov ich nerušenej práce.  

 Za dlhé roky čo pracoval v Mestskej knihovni, si už zvykol na unudené slečny, ktoré prácu s knihami brali ako nutné zlo. Niekde sa zamestnať museli. Nejedna s pišťaním so spomínaných regálov vybehla a tvrdohlavo odmietala opäť tam vkročiť.

On sám s nevôľou sledoval chátrajúce police s knihami, ale pracovné vyťaženie mu nedovoľovalo venovať niektorému oddeleniu viac času ako ostatným.

Čakal, že pavučiny by mohli byť problém, ale Hermiona sa k veci postavila nanajvýš prakticky, vzala metlu a po chvíli bol problém minulosťou. Knihovňa vyžadovala mnoho práce, okrem pravidelnej údržby zväzkov a katalogizácii, hlavne presviedčanie sponzorov o dôležitosti uchovania kníh, aj vo veku počítačov a internetu.

Preto s nefalšovanou radosťou a skrytou pýchou sledoval, ako pod jej šikovnými rukami začalo oddelenie znova ožívať.

„Hermiona,“ z hľadiska svojho veku si ju dovolil osloviť krstným menom. Veď na jar bude mať šesťdesiatku, „vy ste pre nás hotový dar!“

„Ale zas preháňate, pán Kane!“ riaditeľ ju vyzýval, aby mu tiež hovorila krstným menom, Derek, ale zdalo sa jej to nepatričné.

„Nie, nie, Hermiona,“ odolne jej protirečil, „to čo ste sama dokázali za dva roky, tu nedokázal nik, hádam od čias, ako sa po požiari pôvodnej knihovne knihy nasťahovali sem. A to už bolo pekne dávno!“

„Tie knihy si to zaslúžia,“ usmiala sa na neho. Derek Kane bol typ, ktorý sa nedá neobľúbiť. Trošku jej pripomínal Dumbledora, nosil rovnaké polmesiačikové okuliare a vedel sa tak isto podmanivo usmievať očami.

„Nuž, taký poriadok v katalogizácii tu skutočne ešte nebol,“ veľmi rád sa s ňou dohadoval o chode knihovne.

„Tak potom je všetko v poriadku,“ spokojne pohladila najbližšiu knihu po koženej väzbe. Práca ju skutočne bavila a pri čítaní starých textov, úspešne zabúdala na minulosť.

 

         ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-      

 

Večer už bolo cítiť vo vzduchu pomaly prichádzajúcu zimu. Hermiona preskakovala kaluže plné opadaného lístia a tešila sa domov. Ako si našla malý bytík, dosť blízko knihovne, bola doma za pár minút.

Rodičia ju síce odhovárali, načo platiť byt, keď môže bývať v ich dome, ale dostatočným argumentom bolo skoré vstávanie a ranné behy na jediný autobus, ktorý išiel do centra.

Napokon, aj cestovné niečo stálo.

Dohodli sa teda na kompromise - voľné víkendy bude tráviť s nimi.

 

Ako prvé po nasťahovaní, dala zrekonštruovať starý polozborený krb. Za tie roky v Rokforte si tak zvykla na horiace krby na každom kroku, že by jej tento kontakt z ohňom chýbal.

Majster peciar sa prekonal. Zo starého, jej vyrobil nádherný krb so širokou rímsou, kde ako prvé položila drevenú šperkovnicu so svojou minulosťou.

Len prútik opatrovala na dne šatníka a občas, skutočne len výnimočne, pristála jej na podobločnici poštová sova s odkazom od Harryho.

Nikdy na ne neodpovedala, ale tak sa s Harrym dohodli.

Vedela, že sa oženil s Ginny a narodil sa im syn James, čítala aj článok z Proroka o Ronovej svadbe s Lavender, rovnako o procesoch o Smrťožrútmi. Pocítila malé zadosťučinenie, keď do Azkabanu zatvorili Luciusa Malfoya a posmrtne oslobodili Severusa Snapa. 

 

Jeseň je nádherná, pomyslela si Hermiona, ale nič sa nevyrovná príchodu domov, horiacemu krbu a šálke harmančekového čaju!

Zachumlala sa do deky, so šálkou spomenutého čaju a zahľadela do plameňov. Uchlipkávala žiarivožltú tekutinu a takmer by ju premohli driemoty, keby nezačula buchot spoza okna.

Sedela tam poštová sova a hlasno sa dožadovala pozornosti.

Hermiona ju pustila dnu, kým by si ju stihli všimnúť aj susedia. Sova sa dôležito preletela po malom bytíku a až potom dovolila Hermione, vziať jej priviazanú poštu. Poďobala po ponúknutom sovom žrádle a nečakajúc na odpoveď, odletela.

Najskôr si prečítala Harryho lístok. Opäť jej len stručne popísal, že sa majú dobre a pozdravujú. Potom sa zas usadila pred krbom, pritiahla si svoju deku a začítala sa do Denného proroka.

Obrovská titulka oznamovala nástup nového ministra kúziel, Kingsleya Shacklebolta. Jemu tú funkciu priala,  konečne sa tam dostal niekto so zdravým rozumom.

Krátky článok bol venovaný aj Rokfortskej škole, ale len po ňom rýchlo prebehla očami, nemala náladu na podobné pripomienky.

Ani novinky v metlobale ju nezaujali, prešla na spoločenskú rubriku. Pár svadieb, rodiny sa pýšili ktorá, alebo ktorý šťastný, má tú česť sa privydať, či priženiť do  ich kruhov.

Spoznala pár mien bývalých spolužiakov a skutočne len na moment ňou prebehla nostalgia.

Zavrela noviny a sklamane ich položila na stolík.

Dopila chladnúci čaj a keď chcela odložiť aj šálku, zbadala na zadnej strane novín, úplne na spodku a malým písmom, krátky nekrológ.

V žiadnom prípade sa jej nechcelo zaťažovať si hlavu úmrtiami, keby jej do očí nepadlo meno zosnulej.

Narcissa Black-Malfoyová

Po zdĺhavej chorobe, ...opustila, ...matka, ...osirelý syn, ...diabolský manžel umrel v Azkabane... 

Hermiona dočítala a až potom si všimla, že vedľa článku je aj maličká fotografia. Bolo ju vidno veľmi zle a ešte sa aj striedavo zasúvala pod článok.

Skúsila na ňu položiť prst, aby ju pridržala, ale podarilo sa jej to len na chvíľočku.

Nemýlila sa, na fotografii bol Draco Malfoy. Nebola si celkom istá, bola to predsa len malá fotografia, ale vyzeral na nej veľmi zle.

Hermiona nedokázala ľutovať smrť jeho otca, možno trochu ľútosti v nej vyvolala Narcissina smrť, ale úplne nelogicky, v rozpore so spomienkami na školské roky, pichlo ju kdesi pri srdci, vidiac zbiedeného Draca.

Jasne ho videla pred očami, ako na ňu hľadí zvrchu, posmešne ju nazýva mukelkou a s opovrhnutím o nej hovorí, ako o humusáčke.

Jeden pohľad na fotografiu, kde vypadal ako niekto, koho opustil celý svet a začala s ním súcitiť.

Radšej odložila noviny na samé dno šatníka k ostatným, kým by ju celkom nepohltila melanchólia.

Najrozumnejšie čo by mohla v tejto chvíli urobiť, bolo zaliezť do postele a poriadne sa vyspať.

Druhý deň poobede mala preskúmať pár kníh, ktoré by mohla knihovňa získať za rozumné peniaze. Derek Kane nechal na ňu, posúdiť, či sú hodné žiadanej sumy. Predsa si len nemohli dovoliť nakúpiť bezcenné zväzky.


Kapitola 2

31.01.2010 20:33:33
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one