Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
No vážne neviem čo napísať, aby som uviedla novú kapitolu. Aj tak sa mi vidí, že si tu s chavy píšeme akurát pre seba, pre wixie, Zuzku, vendi a pimpinelu. Vrátila sa elu a občas nakukne laila.
Pardon, ak som na nejaké meno zabudla.Nemyslím.
Ale keďže hlavou múr preraziť nejde, aj keď sa o to človiečik pokúša, nič nezmením.
nad



Ani to, že mi písmenká skontrolovala soraki, nezaručuje, že následne niečo neskoním :)
tumblr_m2vblqEEJk1qmd0vr[1].gif

Naozaj všetko po starom, povzdychla Hermiona, keď potupne pristála na kolenách.

Vír prenášadla ju vypľul na okraji hraníc Rokfortu. Slnko drzo pálilo silou začínajúceho augusta. Vo vysokej tráve cvrlikali cvrčky a svoje pestrofarebné krídla predvádzali krehké motýle. Kdesi vysoko nad hlavou jej svoju pieseň na privítanie trilkoval neznámy spevavec a na doplnenie gýčovej idyly prebiehajúceho leta, jej do nosa udrela vôňa usychajúcich stebiel trávy.  

Možno by krajinu vnímala inak, možno až nechutne romanticky, nebyť tmavej siluety hradu, týčiacej sa oproti slnku. Náznak romantiky vytlačil závan nostalgie.

            Hermiona si zaclonila oči, ale bolo to zbytočné gesto. Nepotrebovala hrad vidieť, poznala popamäti každú jeho vežičku a cimburie. Rozhodnutie už padlo, nechcelo sa jej zaoberať patetickými výlevmi, prosto vykročila známou cestou na nádvorie, akoby ani od  jej poslednej návštevy neuplynulo takmer sedem rokov.

I keď si nechcela pripustiť žiadne citové pohnutie, okolo žalúdka jej neodbytne vibrovala akási nedočkavosť.

Nastal okamih, keď za sebou zavrela jedny dvere a chystala sa otvoriť dvere nové. Nemala najmenšiu predstavu, čo ju za nimi môže čakať. Veštením opovrhovala, tak potupné spôsoby na odhalenie budúcnosti neuznávala, ale dnes by nedbala poodhaliť závoj haliaci nadchádzajúce.

            Hrad mlčal. Študenti i väčšina profesorov trávili svoje zaslúžené letné prázdniny.

Hermiona kráčala chladnými chodbami. Nezvyklé ticho a pokoj, spôsobené práve prázdninami, v nej vyvolávali stiesnené pocity. Z kamenných múrov dýchala storočná história - tisícky spomienok na dávnych študentov, ich profesorov, prežité radosti a trápenia. Hermione tento mnohoraký pletenec oživoval spomienky na históriu celkom nedávnu. 

Privrela oči a potriasla hlavou, akoby sa ich chcela zbaviť. Snaha sa minula účinku, radšej pridala do kroku a vydýchla si, až keď stála pred kamenným chrličom, strážiacim riaditeľňu.

Vyslovila heslo, ktoré jej Minerva prezieravo pripísala do listu s inštrukciami a nechala sa vyniesť až pred dvere.

 

            Hermionu ovládla celkom pochopiteľná nervozita, aj keď sa na stretnutie s Minervou a Poppy tešila. Otrela si zvlhnuté ruky o boky čiernych džínsov, odkašľala, aby si vyčistila hlas a  zatlačila na kľučku.

 

„Hermiona!" ozvalo sa potešené zvolanie z úst riaditeľky Rokfortskej školy. Poppy pôsobila dojmom porcelánovej bábiky. Sedela celkom bez pohnutia vo vysokom kresle, len na perách jej hral jemný, únavou poznačený úsmev. Hermionin príchod zaznamenala krátkym úľavným výdychom.

 

 

            O pár hodín neskôr, keď Hermiona obracala na obraz svoj, bývalý byt Poppy Pomfreyovej, o poschodie vyššie, v riaditeľni Rokfortu, dve priateľky stáli uprostred a zvierali jedna druhú v objatí.

„Je to tu, Minerva," šepla tá nižšia, „musíme sa rozlúčiť!"

„Poppy, je ťažké uveriť, že odchádzaš definitívne," potláčala slzy tá vyššia, no neúspešne. Vrásky na lícach sa jej plnili pálivými slzami smútku.

„Minerva," odstúpila krok dozadu Poppy, „myslela som, že si sa s mojím odstúpením vyrovnala!" Naoko nahnevane zazrela na priateľku, ale naozaj sa na ňu hnevať nevedela. Vôbec Minerve nezazlievala citové pohnutie, i skutočnosť, že ho nechala otvorene prejaviť. Samotnú ju ovládal smútok a len rokmi vypestovaný zvyk, kedy jej pod rukami prechádzalo množstvo zranených študentov a ona sa musela odosobniť, inak by prelievala potoky sĺz nad každou odreninkou, jej umožňoval zachovať si pokojnú tvár.

„Nuž," prehltla horkú slinu Minerva, „vyrovnala som sa s nástupom Hermiony na tvoje miesto a myslím, že časom ťa zodpovedne nahradí, no neviem ustáť tvoj definitívny odchod, budú mi chýbať naše sedenia pri čaji, tvoje poštuchovanie i priateľské rady."

„Jedno nejde oddeliť od druhého, môj odchod a jej nástup, musí to tak byť," pokyvkala oťaženou hlavou Poppy.

„Och, Poppy, nebráň mi prejaviť žiaľ, keď ho cítim. Už zajtra sa budem musieť tváriť ako nestranná riaditeľka a udržiavať chod školy."

 „A to ti veru nezávidím, drahá priateľka," usmiala sa popod fúz liečiteľka.

„Pravda," prisvedčila Minerva a oplatila jej úsmev, „niet čo!"

„Hoci... Čo by som dala za možnosť, vypočuť si  Severusovu reakciu. Jeho prvé slovo, keď sa dozvie, že novou liečiteľkou sa stala jeho bývalá študentka!"

„Z reakcie Severusa mám husiu kožu i ja," priznala sa riaditeľka a s náznakom škodoradosti si zaspomínala, „nikdy nezabudnem ako vybuchol, keď hodiny profesorky Sproutovej dočasne prebral pán Neville Longbottom!"

„A pritom tá chudinka dostala vo svojom veku dračie kiahne, nemohla sa ani hnúť, nieto učiť a Neville sa u nás zdržal nanajvýš tri mesiace!" zaspomínala Poppy a kútiky úst sa jej šibalsky zvlnili.

„Nuž, mala som dojem," Minerva vzala do ruky šálku s čajom a máličko z neho usrkla, „že po tých troch mesiacoch Neville privítal Pomonino uzdravenie ako zásah vyššej mocnosti!"

„Myslím, že Severus vtedy prečítal všetky knihy o dračích kiahňach a ich liečení, ktoré boli kedy napísané," uškrnula sa Poppy.

„Čudujem sa, že po tom všetkom nenapísal ďalšiu!" zasmiala sa Minerva bizarnej predstave.

„Napísal!" kývla s hranou vážnosťou Poppy, na čo sa obe rozosmiali. Pár vzácnych okamihov obe zabudli, že sa musia rozlúčiť. Smiech im z tvárí uvoľnil napätie a na chvíľku sa vrátili do čias, kedy pravidelne sedávali pri bylinkovom čaji a preberali udalosti dňa.

 

Veselosť doznela a Poppy zvážnela. Naposledy pohladila očami známe zákutia, uchopila do ruky držadlo malého kufríka a zhlboka sa nadýchla.

 

„Minerva," vyslovila šeptom, „je čas."

„Poppy, ak mi nesľúbiš, že budeš pravidelne posielať sovu..." Minerva chcela znieť odvážne, ale už pri druhom slove sa jej zlomil hlas.

„Budem," uistila ju Poppy. „Dovidenia!" zavolala drobná žena. Slzy mala celkom na krajíčku, sebaovládanie bolo ta tam, keby nebola vbehla do zelených plameňov krbu, ledva do nich stihla vhodiť prášok a predniesť adresu svojho nového domova, asi by sa rozplakala ako malé dieťa.

Riaditeľňa odrazu spustla a ochladla. Minerva sa vyčerpane posadila do svojho vysokého kresla a zložila hlavu do dlaní.

Do zajtra sa iste pozbiera, prebehlo jej hlavou prv, ako veľké slané kvapky dopadli na osamelú esej, zabudnutú na stole.

 

 

 

            Keď svitlo nové ráno, za stolom v riaditeľni, vítala Hermionu už stará Minerva. Formality preskočili a po krátkom rozhovore o praktických stránkach Hermioninho pôsobenia na Rokforte, mohli obe pridať svoj podpis  pod text pracovnej zmluvy. 

 

„Budem sa usilovať nesklamať vás, pani profesorka," sľúbila Hermiona a myslela to nanajvýš úprimne. Minerva sa usmiala.

„Najmä seba, drahá Hermiona," vstávala a podávala svojej novej podriadenej ruku, „myslím, že celkom postačí, keď ma budete oslovovať Minerva."

„Neviem, či môžem," zrozpačitela Hermiona a tvár jej polial rumenec.

„Isteže môžete," uistila ju Minerva rozhodne, „zamestnanci Rokfortu sa odjakživa oslovujú krstnými menami. Pravda, našli sa i výnimky, ale snáď ňou nechcete byť?"

„Pravdaže nie, Minerva," vyskúšala si oslovenie nahlas Hermiona.

„Výborne!" potešila sa riaditeľka. „To by sme mali! Som si istá, že ostatní kolegovia vám ponúknu rovnakú možnosť, len čo sa s nimi stretnete."

 

            S malou dušičkou Hermiona nasledovala Minervu do Veľkej siene na raňajky. Bol to zvláštny zážitok, odrazu sa ocitnúť na druhej strane barikády. Keď ešte bývala študentkou, bola presvedčená, že profesori medzi sebou vedú hlboko učené debaty. Zo svojho miesta za študentským stolom Chrabromilu s bázňou sledovala ich spojené hlavy a zaujaté hovory.

            Dnes zažila hlboko rozporuplný zážitok. Stala sa súčasťou debát a zároveň zistila, že ich obsahom sú úplne obyčajné starosti s radosti.

Začala sa ďalšia etapa jej života. Dlho bola študentkou s jediným cieľom - načerpať maximum vedomostí, ktoré jej poskytovali možnosti školských osnov, alebo literatúra s nimi spojená. Dnes sa všetko otočilo o poriadny kus. Svoje prácne nadobudnuté vedomosti začne aplikovať do praxe. Chvela sa striedavo vzrušením i obavami.

 

            Hoci bola sotva polovica prázdnin, podľa láskavých inštrukcií madame Pomfreyovej, bol najvyšší čas na zrevidovanie zásob elixírov. Bolo akýmsi nepísaným pravidlom, že všetky elixíry, s výnimkou tých, ktoré sa užívali len čerstvo uvarené, alebo na ich prípravu bola nutná výlučne čerstvá sezónna prísada, museli sa nachádzať v sklade liečiv. Potom tu ešte boli elixíry pripravované pacientovi na mieru. Z jasných dôvodov ich nebolo možné pripraviť dopredu, bolo však nutné zabezpečiť rôznorodé ingrediencie, aby výroba elixíru nebola ohrozená.

 

            Hermiona sa tešila i na túto, pomerne nezáživnú, takmer kancelársku, prácu. Cestu do nemocničného krídla poznala aj poslepiačky. Rovnako aj biele kovové postele. Akurát si teraz pôjde vyskúšať, ako sa stojí na druhom konci. Dostane sa na miesta, kam sa počas Poppynho kraľovania nesmela dostať živá noha.

            Biele dvojkrídlové dvere, deliace ju od prvého kroku na nové pôsobisko, kvílivo zavŕzgali, akoby zaplakali žiaľom nad odchodom Poppy.

Hermiona si v duchu zapísala prvú vec na zoznam. Namazať pánty na dverách. Pacienti nesmú byť ničím rušení. A ona sama by ten škrípavý zvuk dlho nezniesla.

            Vošla dnu a vdýchla pach dezinfekcie. Pootvorenými oknami dnu vnikal letný vetrík a svojím teplom prehrieval hrubé kamenné steny, ale ani jeho svieža vôňa nedokázala rozptýliť všadeprítomnú typickú arómu nemocnice.

            Hermiona opatrne našľapovala po kamennej dlažbe, pohládzala rukou dôkladne ustlané biele prikrývky na kovových posteliach a jej nervozita máličko vzrástla, keď odrazu stála pred dverami, vedúcimi k prípravni a regálom s liečivami.

             Nadýchla sa a prekonala pocit, že sa hrabe v cudzom súkromí. Od dnes budú dvere reagovať výlučne na jej dotyk. Nik iný nebude mať oprávnenie, otvoriť ich. S malou dušičkou natiahla ruku a dotkla sa oválnej značky, slúžiacej namiesto zámku a kľučky zároveň.

            Dvere sa otvorili, sotva sa ich dotkla. Pomaly, no plynule sa odchýlili dokorán a vpustili svoju novú pani.

            Vošla dnu. Vďaka pohľadu ktorý sa jej naskytol, celkom zabudla na nervozitu. Obrovská päťuholníková miestnosť prípravne bola obkrúžená radmi regálov. Štyri steny boli zaplnené fľaštičkami, fiolami a flakónikmi s elixírmi, rôznofarebnými sklenenými zásobníkmi na prísady rôznych konzistencií a druhov.

             Neuveriteľné, prebleslo Hermione hlavou. Potom ju zaujali ešte jedny, celkom nenápadné dvojité dvere, presne oproti tým, ktorými vošla. Obišla pracovný pult v strede, značne obdraté, staré kreslo, v ktorom iste Poppy v poslednej dobe trávila dosť času a otvorila i tie. Ukázalo sa, že každá časť dverí vedie inam.

            Za pravými objavila miestnosť s regálmi až po strop, veľmi riedko zaplnenými prísadami do elixírov. Bude sa mať čo obracať, aby doobjednala všetko, čo potrebuje. Druhé dvere odhalili malé, no účelne vybavené laboratórium.

Nikdy by nepovedala, že v nemocničnom krídle sa skrýva takýto poklad. No iste, všetky liečivá by nestíhal pripravovať iba profesor Elixírov, Poppy si musela vypomôcť sama.

„Och!" uniklo jej spomedzi pier zdesenie,  na to veru nepomyslela, keď prijímala ponuku na prácu, že bude musieť úzko spolupracovať s ním!

V zásade nemala žiadne námietky voči osobe Severusa Snapea, ale predstava, že s ním bude musieť pravidelne tráviť hoci len krátky čas, jej pripadala podivne znepokojujúca.  

            Vždy v ňom bolo niečo rozporné. Niečo, čo na jednej strane nútilo človeka vziať nohy na plecia, ukryť sa na utajenom mieste a ani nepípnuť. No na strane druhej ho to paralyzovalo, čičíkalo v tónoch Snapeovho nepochybne podmanivého hlasu, i keď emócie v ňom obsiahnuté boli obmedzené zásadne iba na mínusové relácie. A ten istý človek, ktorý by pred chvíľou zdesene utekal, odrazu by sa dôverčivo schúli v tieni jeho mohutnej aury. Bol to efekt hadej hypnózy?

Hermiona nikdy neprišla na to, ako sa v jeho prítomnosti chovať. Pohŕdal slabochmi a strachom, no svojím zjavom tie pocity v ľuďoch rád vyvolával. Cenil si vedomosti a inteligenciu, no zriedkakedy vyjadril čo i len náznak uznania nad ich prejavom.

            Iste sa s ním stretne, na pôde školy to bola iba otázka času. Nehovoriac, že s ním bude musieť prebrať dodávky liečív.

A dovtedy sa na boj so sedemhlavým drakom musí pripraviť.

Duševne i telesne.

 

05.03.2013 19:37:22
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one