Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Čo rozum nevie, duša tuší.V. - obrázek

Čo rozum nevie, duša tuší.V. - obrázek

Máme tu Nový rok! Všetko najlepšie v roku končiacom na číslo 13.
Mimochodom, uvedomujete si, že aktuálna generácia je svedkom dvoch prelomov v priebehu dvoch týždňov? Akoby sme dva krát oslavovali Nový rok, počítali od nuly... no ako len chcete. Podobná situácia nastane až o 5125 rokov a to už zrejme na vlastnej koži nezažijeme.
Keďže sa mi včera večer podarilo dopísať poslednú kapitolu, podelím sa s Vami.
Áno, včera večer. Pseudozábava, valiaca sa naprieč televíznymi stanicami, ma posadila k notíku. Každý máme svoj spôsob relaxácie od blbosti, no...

Dosť bolo obkecných slov - kapitolku venujem wixie, pretože ma nakopla, Zuzanke, pretože sem chodí, soraki, pretože je slniečko, Vendi, pretože si poprskala monitor, pimpinele, pretože dúfam, že ju múza tiež nakope a Chavy, pretože sa kdesi stratila :)))
Ak v texte nájdete zátvorku a po značke * nejaký pokec, tak sa neľakajte. Nemohla som si pomôcť a pod vplyvom Silvestra som do textu vsunula pár poznámok. Ale pokojne ich ignorujte:))
A ešte upozornenie : v texte sa často objavuje klišé, sladké rečičky a ukecaný Severus. Len aby ste vedeli.



Hermiona sa cítila ako malý Charlie v továrni Williyho Wonku. Akoby práve dostala možnosť nazrieť za oponu niečoho tajomného a komplikovaného,  nedostupného a lákavého zároveň. Charlie u Wonku nakukol do záhad výroby čokolády o akých sa mu ani nesnívalo, Hermiona objavila, že aj Snape je len človek.
Dokonca, čo bolo príjemne šokujúce, fungujúci otec.
Len namiesto všadeprítomných Umpalumpov, o chod domácnosti Snapeov, sa starala škriatka Uma.

 

Severus so Sibell a Hermiona usadli k prestretému stolu. Nenápadná Uma sa snažila pre malú slečnu pripraviť dobroty, ktoré zbožňovala. V tanieroch čakal horúci vývar a pod striebornými poklopmi pečené mäso. Uma sa objavila pri stole a začala servírovať druhý chod. Hermiona nemihla ani okom, no Sibell skoro zabehla polievka.

„Ocko? Hermiona ...“ nevedela narýchlo, ako otázku formulovať, len ukázala prstom na škriatku.  Uma práve zmizla s nákladom špinavých tanierov.

 

„Áno Sibell,“ prisvedčil Severus a odsunul od seba prázdny tanier, „slečna Grangerová je tiež čarodejnica a mňa neprestáva udivovať, ako sa ti podarilo v dave muklov, natrafiť práve na ňu.“

Keď sa po chvíli opäť zjavila Uma, aby odniesla ďalší použitý porcelán a naservírovala slávnostný dezert, Hermiona sa ocitla pod paľbou zvedavých detských otázok a ani otcove prísne pohľady dievčatko neumlčali.

„Hermiona, vedela si čarovať, keď si bola taká veľká ako ja?“ Sibell sa vŕtala v piškótovom reze, ale zvedavosť bola silnejšia ako chuť na sladké.

„Áno, ale vtedy som ešte nevedela, že som čarodejnica,“ Hermiona trpezlivo odpovedala na ďalšiu z otázok.

„Tvoj ocko ti to neprezradil?“ nešlo do hlavy Sibell.

„Môj ocko, ani mamička neboli čarodejníci,“ vysvetlila Hermiona.

„Neboli?“ zhíkla Sibell, „A nemala si strach?“

„Nie,“ uistila ju Hermiona, „predstavivosť mi pomohla. Nemyslela som si, že moja mágia je niečo výnimočné.“

Sibell zvážnela. Ľútostivo pozrela na Hermionu, potom presunula pozornosť na zachmúreného otca a tvárička sa jej rozžiarila.

 „Ako dobre, že ja mám pri sebe svojho ocka,“ vyhlásila dôležito a svoje slová potvrdila veľkým kopčekom šľahačky, ktorú si vložila do úst.

 

„Áno, máš celkom iste šťastie,“ prisvedčila jej Hermiona a myslela to úprimne. Po očku sledovala Severusa Snapea. Tváril sa nedotknuto, ruku s dezertnou vidličkou držal vysoko nad neporušeným múčnikom a pozoroval plamene v krbe.

 

„A povedz mi ešte, Hermiona,“ začala Sibell nové kolo otázok, „aj ty máš naozajstný prútik?“

„Samozrejme,“ Hermiona siahla do kabelky a vylovila prútik s révou.

„Aha,“ zamrkala Sibell a rýchlo si preplietla prsty oboch rúk medzi sebou. Sklamane zamumlala, „nesmiem chytať prútik do rúk, ani ockov nesmiem.“ (* : No tak! Žiadne dvojzmysly!!)

 „A tak je to správne,“ zasiahol do rozhovoru Severus, čím potvrdil Hermioninu domnienku, že nezáujem o rozhovor iba predstiera, „máš ešte času dosť.“

„Ocko mi sľúbil prútik,“ zatiahla vyčítavo Sibell, „ale až keď pôjdem do školy.“

„Nemaj strach, v škole ťa všetko naučia, nič nezmeškáš,“ snažila sa ju utešiť Hermiona, ale Sibell už mala na jazyku novú úvahu.

„Hermiona, kto ti povedal o škole pre čarodejníkov?“

„Keď som mala jedenásť rokov, prišla k nám profesorka McGonnagallová, priniesla mi list s oznamom o prijatí a mne i mojim rodičom všetko vysvetlila.“

 

„A, Hermiona...“ Sibell sa nadýchla, ale Severus jej nedovolil pokračovať.

„Myslím, že otázok na dnes stačilo!“ prerušil dievčatko, „Sibell, čo keby si si išla prezrieť darček, ktorý ti slečna Grangerová priniesla a nechala ju vydýchnuť.

„Ocko...“ skúsila Sibell otca obmäkčiť prosebným pohľadom.

„Už si slečnu Grangerovú umorila dosť!“ padlo rezolútne rozhodnutie. Dievčatko poslušne skĺzlo zo stoličky a zamierilo k svojim hračkám.

 

 

Prešlo pár minút. Uma cinkala riadom, aby vyprázdnila stôl, Sibell trhala papier, aby dala najavo svoj nesúhlas a Severus s Hermionou mlčali, aby nezačali tému, ktorá by ich vrátila príliš späť.

V krbe praskali polená a Hermione vírili v hlave otázky.

„Profesor,“ odvážila sa osloviť zamĺknutého Snapea, „smiem sa niečo spýtať?“

Severus Snape pootočil hlavu. Chvíľu pôsobil dojmom, že celkom zabudol na prítomnosť Hermiony, ale pohľad mu odrazu zmäkol.

„Pýtajte sa,“ zvolil, „ale najskôr, nehovorte mi profesor. Sibell má pravdu, nie som ním a popravde, odvykol som od toho oslovenia.“

„Nuž,“ Hermiona zrozpačitela, „ako ste sa dostali k obchodnému domu?“

„Toto vám vŕta hlavou?“ vyprskol pobavene Severus, „nazdával som sa, podľa vašich obáv, že načriete hlbšie do minulosti.“

  „Nie!“ ohradila sa Hermiona, „Tie roky vzal čas,“ šepla potichu a ani pod hrozbou smrti by nepriznala, že minulosť muža vedľa nej, jej dlho nedala spávať. Dookola musela v svojej mysli rozoberať okolnosti jeho dvojtvárnosti a uvedomovala si, aký sa musel cítiť osamelý. Vybudované predstavy nabúrala existencia Sibell. Zrejme nebol až taký osamelý.

„Niečím som sa živiť musel, po príchode do tohto mesta,“ prehovoril Severus.

„Tak ste postavili obchodný dom?“ nenachádzala Hermiona súvislosť.

„Nuž, nepostavil som ho ja, postavila ho firma podľa mojich požiadaviek, ale vy sa iste pýtate na zdroj financií.“

„Vlastne, áno,“ pripustila Hermiona.

„Musím vás ubezpečiť, nemal som nahonobené žiadne 'nečisté' galeóny,“ Severus zdôraznil slovo nečisté a pokynul smerom k Sibell.

„Chápem,“ kývla Hermiona.

„Mal som nejaké vlastné financie, ale ich zdroj mal svoje dno. Keď som zvážil svoje možnosti, našiel som jedinú cestu. Začal som vyrábať muklovské liečivé masti, tinktúry, oleje a esencie a postupom času i čaje,“ rozhovoril sa Severus.

„Áno, muklovia v poslednej dobe oceňujú prírodnú kozmetiku,“ Hermiona si vedela celkom dobre predstaviť hlad po kvalitných a účinných výrobkoch a tie Severusove nemohli byť iné.

„Nuž ocenili. Nad očakávanie. Netrvalo dlho a sám som nestíhal plniť požiadavky trhu. Prijal som pár ľudí, aby vypomáhali s balením a distribúciou a do pol roka som musel hľadať väčšie priestory. Obchodný dom s firmou priamo nesúvisí, skrátka vyplynul časom,“ zhrnul Severus, akoby šlo o detskú hru.

Hermiona strnula. V meste bola iba jedna firma, zaoberajúca sa výrobou liečív a spracovaniu byliniek. Firma, v ktorej brigádovala ako študentka a do ktorej mala po novom roku nastúpiť.

„V meste je iba jediná podobná firma. Je vaša?“ vyslovila obavu nahlas. Aj keď, pracovať pre Severusa Snapea by nemuselo byť to najhoršie, čo ju mohlo stretnúť.

„Nie, už pár rokov odo mňa iba kupujú nové recepty. Firmu som predal, nemám talent na večné handrkovanie sa o maličkosti,“ uzavrel Severus a Hermione odľahlo. Ale vzápätí prišlo nové podozrenie. Už počas brigád vo firme prišla s pár návrhmi na úpravy receptúr a manažérovi sa jej schopnosti viac ako pozdávali. Sľúbil, že sa o Hermione zmieni vo vedení a neprešlo mnoho času, dostala ponuku na výhodnú zmluvu. Vtedy by jej ani nenapadlo odmietnuť. Počas štúdií minula takmer všetky peniaze od rodičov a nebyť brigád, žilo by sa jej ťažko. Stála a hlavne dobre platená práca, jej bola zoslaná z nebies. Ale po Severusových slovách si už nebola taká istá. Hrýzla si do pery a premýšľala, ako svoje úvahy vysloviť.

 

„Slečna Grangerová,“ prerušil Hermionine neľahké myšlienky Severus.

„Áno?“ podvihla hlavu a včas zadržala rokmi zakorenené oslovenie.

„Nerád by som zabudol,“ riekol s váhavým výrazom na tvári a prútikom k sebe privolal malý podlhovastý balíček. Natiahol ruku a podával ho prekvapenej Hermione, „Viem, že muklovské tradície podobné pozornosti pripúšťajú, i keď je to len nepatrná protiváha k červenému diplomu.“

„Ako?“ sotva sa dokázala zmôcť na prijateľnú reakciu, „Ako ste vedeli?“ Zvierala balíček v prstoch.

„Môžete to pokojne otvoriť, nepohryzie vás,“ uškrnul sa Severus, ale jeho výsmechu chýbala bývalá ostrosť.

„Nemám strach,“ ohradila sa mladá žena a pomaly potiahla za decentnú tmavomodrú stuhu, „len ma zaskočilo, že viete o mojich štúdiách.“

„Slečna Grangerová, zdá sa, že vám musím prezradiť svoje tajomstvo,“ zatváril sa nanajvýš záhadne bývalý profesor.

 „Ale ja som neprišla vyzvedať vaše tajomstvá,“ namietla Hermiona.

„Nevyzvedáte. Je to tajomstvo môjho poznania,“ prehovoril Severus vážne, „objavil som spôsob, ktorý je mnohokrát účinnejší ako sledovacie kúzlo.“

Hermiona pokrčila čelo, „aký?“

„Ten spôsob je...“ naklonil sa bližšie k nej a hoci mal v tvári kamenný výraz, podivná iskra v očiach mala Hermione napovedať, že si z nej uťahuje, „Google!“

„Google?“ vyprskla Hermiona a sťažka zakrývala smiech, „Strieľate si zo mňa?“

„Áno,“ pokojne pripustil Severus a uvoľnene sa usmial, „napriek tomu, hovorím pravdu.“

„Neuveriteľné,“ zamumlala Hermiona a jej slová mohli pokojne patriť i predmetu, ktorý ležal vo vnútri podlhovastej škatuľky. Odstránila jemný baliaci papier a zbadala štíhle línie čierneho plniaceho pera Parker.

(*: pardon, wixie, vypadá to, že Ťa vykrádam, ale čo už len môže podarovať muž žene, keď nič osobné nepripadá do úvahy.)

„Ja...“ opäť nedokázala nájsť správne slová. Severus Snape mal nedobrý vplyv na jej výrečnosť, „neviem čo povedať. Ďakujem.“

„Nehovorte nič,“ odvetil Severus potichu. Vyhľadal očami Sibell, ktorá medzičasom prestala vŕšiť svoj hnev na franforcoch papiera a plne zaujatá, kreslila niečo pastelkami, „možno sa vám zíde pri podpise zmluvy.“

„Myslím,“ v očiach ženy sa zračilo rozhodnutie, „nepodpíšem ju.“ Už sa ani nepozastavovala, odkiaľ berie Severus informácie. Google brala ako vtip, skôr tipovala, že Severus vedel, ako byť v obraze. Koniec koncov, bývali v pomerne malom meste a že sa niekde nestretli už skôr, pripisovala faktu, že okrem štúdia sťažka vnímala čo i len zmenu ročných období.

„Nie? Máte vari lepšiu ponuku?“ muž podvihol obočie.

„Nemám, ale je mi jasné, že firma hľadá niekoho, kto by im zostavoval recepty len v rámci platu,“ zhrnula Hermiona a zovrela v dlani darované pero.

„Teraz akiste žartujete vy, slečna Grangerová,“ Severus neskrýval pobavenie.

„Nebudem vás predsa oberať o zisky,“ pokrčila plecia Hermiona.

„V žiadnom prípade ma o nič neoberiete! Myslíte si, že som taký naivný a stavím svoj príjem iba na rozmary vedenia firmy?“ Severus pohŕdavo pohodil hlavou.

„I tak zmluvu nepodpíšem,“ tvrdošijne zostávala pri svojom názore Hermiona.

„Skutočne ma nemôžete ohroziť, slečna Grangerová. Mám dostatok financií z prenájmu priestorov v obchodnom centre a navyše, nikdy som celkom neprestal produkovať bylinné výrobky. Namiesto vás vezmú niekoho iného a vaše hrdinstvo bude zbytočné,“ argumentoval Severus.

„Nemyslím,“ hmkla uvažujúc, „nebolo nás v ročníku mnoho a väčšina sa už rozhodla pre rôzne farmaceutické koncerny.“

„Koncerny!“ vypľul s opovrhnutím Severus, „nájdete si prácu v koncerne i vy?“

„Nie!“ otriasla sa Hermiona, „dávam prednosť menším firmám. Preto som chcela ostať práve tu.“

„Čo budete teda robiť, slečna Grangerová?“

„Odsťahujem sa, vezmem si úver a začnem niečo svoje,“ vyratúvala Hermiona, ale už pri počutí vlastných slov vedela, že má len malú šancu na získanie financií. Popred oči jej odrazu preplával papier s detskou kresbou.

„Hermiona!“ Sibellin hlas sa triasol nedočkavosťou, „Pozri čo som nakreslila!“

Papier pristál na doske stola a Hermiona zbadala tri postavičky držiace sa za ruky, spoločne stojace pri vianočnom stromčeku.

„Ocko!“ pichla Sibell prstom do tej najvyššej, „toto si ty, toto je Hermiona a toto som ja!“ odhaľovala identitu detsky kostrbatých kresieb, ale čo bolo zrejmé na prvý pohľad, maličká postavička bola nakreslená uprostred a tie veľké ju držali za ruky. A aby dieťa zdôraznilo, že ju držia pevne, niekoľkokrát prešlo po líniách dlaní, až sa celkom stratila hranica medzi rukou veľkej a rukou malej postavičky.

„Si šikovné dievčatko,“ šepla Hermiona a závistlivo pozerala na svoju dvojníčku, ktorá bola súčasťou trojice.

„Ocko, ocko!“ hopkala Sibell na jednej nohe a oči jej horeli nadšením, „Zarámuj mi ho, prosím!“

Severus bez slova vzal do ruky prútik a po chvíli si Sibell spokojne odnášala zasklený obrázok v tenkom drevenom ráme. Postavila ho na svoju policu s hračkami a pokračovala vo veselom hopkaní.

 

„Mala by som ísť,“ riekla potichu Hermiona a jej tiché slová zastavili Sibell v poskakovaní.

„Ešte nie,“ fňukla plačlivo dievčinka, no Hermiona vedela, že na odchod je práve najvhodnejší čas.   

„Slečna Grangerová?“  Severus vstal zo stoličky a podišiel pár krokov k Hermione.

„Volá sa Hermiona,“ durdila sa Sibell, vraštiac obočie, ale otec jej momentálne nevenoval pozornosť.

„Áno?“ oslovená najskôr zhovievavo mrkla na dieťa, až potom čelila pohľadu otca.

„Podpíšte tú zmluvu.“

„Už som sa rozhodla, neurobím to,“ siahla po kabáte a zamestnávala si ruky hľadaním imaginárneho predmetu po vreckách.

„Potom...“ Severus na okamih zmĺkol, „ostaňte pracovať pre mňa, ako asistentka.“

(* : klišé ako prasa, ale kto by odolal, že?)

„Nepotrebujem ohľady!“ Šokoval náhly zvrat Hermionu.

„Viem že nie, nevysvetľujte si to zle. Môžem vziať hocikoho, ale chcem vás,“ rozprával potichu a naliehavosť v jeho hlase Hermionu prinútila uvažovať o možnosti, prácu prijať.  (* : ber to Ty hrdinka – naivka, vieš čo by sme za ponuku z JEHO úst dali MY?!)

„Hermiona u nás ostane?“ Sibell si vybrala zo slov presne to, čo chcela počuť. Roztiahla ústa do triumfálneho úsmevu a ponáhľala sa Hermionu objať, „Ja sa tak teším!“

„Sibell, počkaj,“ dve detské rúčky ju zvierali okolo pása a ich vrelý dotyk opäť spoľahlivo mazal dôvody, prečo by mala odmietnuť. Robila by predsa iba to, čo chcela robiť vždy. Od profesora sa môže mnohému naučiť. Pozrela na tmavovlasú hlávku, ako sa k nej s dôverou túli a bola rozhodnutá, „musím pouvažovať,“ vyslovila opatrne.

 

„Pripravím vám zmluvu, aby ste si ju pozreli,“ očividne odignoroval slovo 'pouvažovať' Severus a z výrazu tváre sa mu zračila takmer spokojnosť.

 

„I tak ešte budem uvažovať,“ trvala na svojom Hermiona a nechala si pomôcť do kabátu.

Sibell sa postavila vedľa otca a chytila ho za ruku. Poťahala ho za ňu a prinútila, aby sa k nej sklonil. Niečo mu začala dôležito šepkať do ucha a usmievala sa pri tom na Hermionu. 

Severus sa narovnal a dievčatku súhlasne kývol hlavou.

„Hermiona!“ začala malá, ale otec jej náhle položil prst na ústa a pokračoval sám.

„Slečna Grangerová, skôr ako si vás bude moja dcéra priať na Vianoce, smiem ju predbehnúť a trúfalo si želať vašu prítomnosť u nás doma ja?“

KONIEC

22.11.2021 23:37:00
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one