Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.

Čo rozum nevie, duša tuší.III.

Len preto, že Vianoce sa blížia, pridávam kapitolku.
Venujem celkom všetkým. :)




 

Dnes Hermiona posledný krát zbehla tridsaťdva univerzitných schodov. Červený diplom v jej rukách bol  hmatateľným dôkazom, že nesklamala samu seba.

Písaniu záverečnej práce venovala všetok svoj čas, aby nemusela myslieť na okolnosti, ktoré ju zvnútra spaľovali.  Ale ľudský mozog je nevyspytateľný. Čím viac sa snažila vytesniť z mysle postavu muža s malým dieťaťom, tým naliehavejšia sa jej ich podoba vracala v snoch. A občas sa pristihla, že na ulici pozoruje otcov s dcérami s naivnou nádejou, že by...

Nedokázala odhadnúť, aká posadnutosť jej našepkávala takéto iracionálne konanie. Možno na ňu samota doliehala väčšmi, ako si bola ochotná pripustiť. Blížili sa Vianoce, iste tie boli príčinou, jej emočného zlyhania. A možno to bola iba jej zvyčajná vlastnosť, strkať nos do cudzích vecí.

Dokonca si v náhlom popude, či vari dôsledkom emočného deficitu, dovliekla domov živý vianočný stromček, čo nezvykla robiť. A hoci naň spočiatku iba zazerala, frfľala nad svojou infantilnou posadnutosťou, napokon ho v predvečer prvej adventnej nedele nazdobila do striebornej farby a potom podeň položila malú škatuľku, do ktorej vložila svoje imaginárne želanie.

Chodievala i do nákupného centra a pravidelne postávala pred vitrínou s vláčikmi, ale profesora so Sibell nestretla.

 

Dnes bolo v centre rušnejšie ako zvyčajne. Od rána sa na malom pódiu striedali miestne kapely a hrali svoje verzie vianočných kolied. Ľudia postávali okolo, počúvali, popíjali horúci punč, alebo ochutnávali ponúkané špeciality a deti zatiaľ obdivovali Santovu družinu elfov, ktorí zdobili rozložitú jedlu. Každé dieťa si mohlo z papiera vyrobiť vlastnú ozdobu a elfovia ju zavesili vianočný strom.

Hermiona sa zo zvyku pobrala k vitríne s vláčikmi. Krajinku niekto umne premenil na zimnú a efekt dopĺňali maličké farebné svetielka na mini domčekoch.

Kochala sa neskutočnou krajinou, unášala sa vlnou nostalgických spomienok na podobnú krajinu s vlakom a vtedy ju zo zamyslenia prebral zvonivý hlások.

„Hermiona! Poď si so mnou vyrobiť ozdobu!“

„Sibell!“ Hermiona sa sklonila a dievčatko objala.

„Pôjdeš?“ nástojila Sibell na svojej požiadavke.

„Nebude tvoj ocko proti?“ zaváhala Hermiona. Nechcela dieťa zbytočne rmútiť.

„Ocko stojí tam!“ natiahla prstík a Hermiona pohliadla do druhého páru temných očí, ktoré ju prenasledovali v snoch.  Severus Snape stál na kraji skupinky dohliadajúcich rodičov a sotva badateľne kývol hlavou na potvrdenie Sibelliných slov.

 

„Potom, na čo čakáme?“ vzala ponúkanú ruku a nechala sa dotiahnuť k stolu s materiálom na tvorenie ozdôb. Posadila si Sibell na kolená a spolu sa prehŕňali v hromade farebných papierov.

„Bude sa tento ockovi páčiť?“ vytiahla Sibell po chvíli lovenia strieborný hárok.

 

„Určite,“ šepla Hermiona do detských vláskov a nemohla sa zbaviť pocitu, že je bedlivo pozorovaná. Potvrdiť domnienku sa neodvažovala. Radšej sa spolu s dievčatkom pustila do strihania.

 

Sibell dôkladne papier poskladala, pouhládzala hrany a až potom začala strihať hviezdu.  Nad každým zástrihom uvažovala, zatiaľ čo Hermiona svoju hviezdu strihala celkom spontánne. Takmer mala chuť si pohmkávať práve znejúcu jazzovú melódiu.

 

„Vieš, Hermiona,“ začala Sibell vážne a ucvakla kus papiera, „ocko nemá rád Vianoce, ale kvôli mne postavil v obývačke krásny stromček. Aj so svetielkami a anjelmi. A veľkou hviezdou na vrchole!“ doložila, akoby zverila Hermione tajomstvo.

 

Hermiona si vedela predstaviť, akú nechuť musí profesor zdolávať voči Vianociam. Ale Sibelline slová o vianočnom stromčeku ju podivne roznežnili a predstava Severusa Snapea, ako vešia anjelov sa síce spočiatku zdala surreálna, no čoraz väčšmi nadobúdala reálnejšie kontúry.

 

„Hotovo!“ nadšene zvolala Sibell a začala svoju hviezdu rozkladať. No zrejme si papier otočila nesprávnym smerom, alebo príliš zastrihla, lebo hviezda sa rozpadla na osem ostrých trojuholníkov. Nadšenie dieťaťa pohaslo a Hermiona zacítila jemné vzdychnutie.

 

„Ešte nie je nič stratené,“ chlácholila dieťa Hermiona a rozkladala postrihané kúsky po stole, „pozri, vyrobila si parádny základ na vianočnú reťaz!“

 

„Naozaj?“ vzlykla Sibell.

 

„Naozaj! Ak mi pomôžeš, spolu ju vyrobíme,“ prešlo pár minút a Hermiona ukázala dievčatku, ako sa dajú trojuholníky do seba zlepiť a navliecť na ďalší.

 

„Tá je krásna!“ nadchýnala sa odznova Sibell, „Musím ju ukázať ockovi,“ zošuchla sa Hermione z kolien a rozbehla sa smerom k neurčito sa tváriacemu rodičovi.

 

Hermiona mala konečne dôvod, aby beztrestne hodila očko na svojho bývalého profesora. Ak dobre počítala uplynulý čas, bolo to približne päť rokov dozadu, čo sa odohrala veľká bitka. Päť rokov, čo bol profesor vážne zranený a následne zmizol bez stopy.

Päť rokov na ňom takmer nepodpísalo. Teda, ak nepočítala, že pôsobil pokojným dojmom, ale to bolo iste prítomnosťou dieťaťa. Ostal verný tmavej farbe a aj keď sa v blikajúcich svetlách nedal s istotou určiť odtieň krátkeho zvrchníku, stavila by čokoľvek, že je čierny. Držal ruky skrížené vo svojom dávnom geste, ale dnes mu chýbal hrozivý tón, ktorý vedome či nevedome šíril.
Vlasy mal o niečo kratšie, ako si pamätala. Iste, v muklovskom svete neboli dlhé mužské vlasy bežné, hoci sama proti nim nič nemala. Ale napriek úsiliu, ktoré zrejme profesor Snape vynaložil, aby zapadol do prostredia, nesplynul s davom. Vyžaroval auru prirodzenej autority, či rešpektu, ktorá ho vysoko vyčleňovala z priemeru.

Hermiona netušila, že by Severus Snape mal kedy dieťa. Netušila, že o Severusovi Snapeovi sa dá zmýšľať inak, než ako o bezpohlavnom pedagógovi, alebo o nepríjemnom Smrťožrútovi. Za poslednú myšlienku sa vyhrešila.  Všetci sa po vojne dozvedeli o skutočnej tvári dvojitého špióna i akou obtiažnou úlohou ho poveril Dumbledore.  Nechcela viesť úvahy smerom do minulosti. Načo aj?

Ukradomky pozorovala Sibell, ako s rozžiarenou tvárou beží ukázať otcovi svoje dielo. A nemohol jej ujsť nežný úsmev, ktorý sa rozlial na tvári muža, keď sa k nemu túlila tmavooká dievčinka.

Srdce jej ľakom vynechalo jeden úder, keď sa dvojica pohla smerom k nej.

„Ďakujem,“ sotva počuteľne zaznelo z úst Severusa Snapea, skôr len skrútil pery v bezhlasnom vyjadrení vďaky „Sibell si vás obľúbila a celý čas o vás neprestala mlieť.“

Stískal ruku svojej dcéry, ktorá sa spokojne usmievala.

 

„Ocko, ocko!“ zvolala nadšene Sibell a vzala do prštekov Hermioninu ozdobu, „Pozri, Hermiona vyrobila naozajstnú hviezdu!“

Severus pohladil dieťa po vláskoch a zhovievavo kývol.

 

„Urobila som to vďačne, profesor, aj ja som si Sibell obľúbila,“ odvetila Hermiona zapýrene a musela privrieť oči, aby potlačila slzy, čo sa odrazu pokúšali narušiť jej, už i tak dosť narušenú, rovnováhu.  Obrázok pred ňou bol natoľko neuveriteľný, až čakala, že sa každú chvíľu prebudí, zamotaná vo vláknach fantastického sna.

 

„Áno, ona je majster v chytaní za srdce,“ pritakal Severus a jeho slová so sebou niesli závan trpkosti.

 

„Môžem si svoju ozdobu zobrať domov, ocko?“ žobronila Sibell a zamávala papierovou reťazou.

 

„Nechaj si ju,“ povolil Severus.

 

„A Hermiona mi ju pomôže zavesiť, môže?“ vyslovila Sibell novú požiadavku.

 

„Sibell,“ pokáral Severus dcéru, „hovoril som ti, že je nevychované, obťažovať ľudí. Sú Vianoce a Hermiona má iste svoje plány.“

 

„Hermiona, však môžeš?“ zaprosilo dieťa s nádejou.

 

„Ja...“ Hermiona zaváhala. Pohľad dieťaťa v nej spoľahlivo mazal všetky dôvody prečo by mala odmietnuť.  Pohľad muža bol podivne nečitateľný. Rozpačito vzdychla.

 

„Ocko,“ Sibell sa rozjasnila tvárička a bolo jasné, že má nový nápad, „tak potom si Hermionu želám na narodeniny, prosím!“

 

„A nechcela si veľkú knihu o bylinkách?“ chabo namietol Severus.

 

„Tú mi predsa môže doniesť Santa!“ vyhlásila malá pohotovo a Hermiona sa musela uvoľňujúco zasmiať nahlas. Severus nehol ani brvou, len hlboký nádych prezradil akési pohnutie.

 

„Slečna Grangerová,“ oslovil po chvíľke mlčania pobavenú Hermionu, „zdá sa, že nemám na výber. Moja dcéra sa rozhodla, ale v žiadnom prípade vás nemôžem nútiť.“

 

„Ocko!“ vykríkla Sibell nadšene a vrhla sa Severusovi do náruče, „Mám ťa rada!“

Tvár muža zmäkla a niečo dieťaťu pošepkal do vlasov. Podľa širokého úsmevu Hermiona usúdila, že jej vyznanie vrátil.

 

„Hermiona, prídeš?“  Sibell pre zmenu vtrhla do náruče  ženy, „povedz, prosím, áno!“

Hermiona odrazu nedokázala odmietnuť. Pritisla si k sebe rozjarené dieťa a v nezameniteľnej vôni dieťaťa zacítila útržky vône otca. Kývla na súhlas hlavou a spýtavo pozrela na Severusa.

 

„Sibell má narodeniny dvadsiateho decembra,“ predniesol potichu, „buďte na poludnie tu, pri vitríne s vlakom, a my si vás vyzdvihneme.“

 

Čo rozum nevie, duša tuší IV

 

 

22.11.2021 23:30:13
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one