Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
 A pretože sú Vianoce, pretože sa mi podarili úžasné medovníky, pretože mám rada moje spriaznené dušičky, pretože ma svojím hlasom teší skvelý Zucchero a pretože sľuby sa majú plniť a najmä na Vianoce, Wixie, je tu druhý diel.:))

Hermiona unavene zdolala nekonečných tridsaťdva schodov, vedúcich z hlavnej budovy univerzity. Oboma nohami stojac na dláždenom chodníku, zvažovala, či pôjde rovno domov, alebo si sadne na lavičku v univerzitnom parku, aby vydýchala nahromadený adrenalín.

Zvíťazila lavička, no v dobu obeda, kedy jej skončila posledná skúška, potrebná aby získala body na záverečnú prácu, boli všetky beznádejne obsadené.

Porazenecky sa vliekla poloprázdnou ulicou, uhýbala dôchodcom, užívajúcich si silnejúce jarné slnko a nedokázala myslieť na nič iné, ako na svoju nechuť, vrátiť sa do prázdneho mini bytíku.

Zahrabať sa do študovania, bol skvelý spôsob ako odsúvať myšlienky na zbabraný milostný život. K ukončeniu štúdia chýbal len ten jeden povestný krôčik a jej nudiaca sa myseľ začínala bleskovo produkovať analýzy samej seba.

Už si ani poriadne nepamätala, či sa rozišiel Ron s ňou, alebo to bola práve ona, čo utiekla pred príšernou nudou, ktorá presiakla celým ich vzťahom.

Pomerne slušný súlad v posteli, prestal vyvažovať rozkol v názoroch, záujmoch a okruhu priateľov, približne po pol roku spolužitia.   

Nuž, tak akosi, zistili že im nechýba vzájomná prítomnosť a nechali veci plynúť samé.  Ronovi netrvalo dlho a skočil rovnými nohami do vzťahu s mladučkou chytačkou zo svojho metlobalového tímu. Pokiaľ Hermiona dobre vnímala opatrné Ginnine narážky, čakali prírastok a svadba bola na spadnutie.

Priala Ronovi šťastie. A prečo aj nie? Nebola predsa žiarlivá mrcha  bez štipky zdravého rozumu.

 

            Hermiona nenáhlivo kládla nohu cez nohu a orientovala svoju myseľ na  pozorovanie okolia, aby ju zamestnala.

Naordinovala si urobiť niečo, čo zvyčajne nerobieva. Napríklad, kúpiť si varenú kukuricu a zjesť ju rovno na ulici. Pre niekoho iného banalita, ale Hermiona si nevedela predstaviť, že by mala ohrýzať šúľok kukurice na verejnosti. Striasla sa.

Alebo... pre začiatok niečo menej extrémne.

Do očí jej padlo nové nákupné centrum.  Developeri zrejme konečne našli stratenú súdnosť a nechali vystavať budovu, ktorá neurážala vkus obyčajného smrteľníka, nadbytkom kovu a skla. Stála pred ňou dvojpodlažná budova v takmer vidieckom štýle – červené tehly a priznané trámy jej pripomínali niečo dávne, ale nevedela priradiť spomienku k ničomu konkrétnemu.

Nebol to síce ktovieako bláznivý čin, ale zamierila dnu. Dvojitými dvermi neustále prúdili dnu a von ľudia, ale ak vo vnútri čakala chaos, splietla sa.

Vnútorné členenie jej pripomenulo malé obchodíky Priečnej uličky. Usmiala sa a pocítila úľavu. Nákupné centrá bytostne neznášala, pripadala si v nich ako chytená v pasci nákupných horúčok a nechápala spolužiačky, ktoré v nich boli schopné stráviť hodiny. Nové centrum pôsobilo dojmom, akoby sa v ňom zastavil čas.

Hneď si všimla kníhkupectvo a v duchu ho okamžite pripísala na nákupný zoznam. Uvažovala, kam sa pozrie, keď zbadala obchod s textilom a dômyselne naaranžovanú spodnú bielizeň spolu s pyžamami.

Prečo si neurobiť radosť? Po dnešnej úspešnej skúške si predsa môže dovoliť malú súkromnú oslavu.

Usmiala sa na staršiu predavačku a zamietla jej ponúknutú pomoc. Najskôr sa chcela poobzerať. Blúdila pomedzi regály s vystaveným tovarom a popásala si oči na príjemných farbách.

Cítila sa trochu nepatrične, keď prstami skúšala kvalitu látky podprsenky, ale predavačka okamžite posunkom ukázala na skúšobnú kabínku.

Hermiona váhala asi päť sekúnd, potom vzala z vešiaku pár kúskov, ktoré ju zaujali a vošla do stiesneného priestoru.

Bolo príjemné, mať na sebe niečo pekné a hlavne dobre padnúce. Celú večnosť sa zameriavala len na vzdelávanie a ani si nevšimla, že pochudla. Staré oblečenie na nej takmer viselo a hoci si na zovňajšok nikdy nepotrpela, cítila sa omnoho lepšie, keď pozorovala v zrkadle výrazný žliabok medzi prsiami.

Vzala si hneď dve nové súpravy aj s nohavičkami a pridala aj bavlnené tričká na spanie. V duchu už vyhadzovala vrecia, v ktorých spala doteraz.

S povznášajúcim pocitom zaplatila a predavačke popriala pekný deň. Úsmev je skutočne nedocenený. Takmer cítila, ako sa jej do mozgu vyplavujú endorfíny a splachujú pocity viny, ktoré nezmyselne pociťovala pri nakupovaní.

 

 

            Vyšla z predajne, narovnávala si na pleci tašku s nákupom a takmer narazila do malého dievčatka, stojaceho pri sklenenej vitríne s funkčnými modelmi vláčikov. Niekto s dávkou fantázie sa dôkladne vyhral a zostrojil členitú krajinku s tunelmi, kadiaľ prechádzali dve krížiace sa  súpravy vláčikov. Trať lemovali miniatúrne domčeky a stromy, dokonca aj drobulinkí ľudkovia.

Hermiona sa sama pristavila a zahľadela na pútavé divadlo. Vláčiky sa rútili po koľajniciach a dôkladné naprogramovanie zabezpečilo, že výhybky preskočili presne do takej polohy, aby sa nezrazili.

Tentoraz sa minuli iba o vlások a Hermiona začula ako dievčatko zhíklo a chytilo sa za ústa.

„Videla si?!“ zaťahalo Hermionu za rukáv svetra, „Skoro sa zrazili!“

Hermiona sklonila hlavu a pohliadla do rozšírených očí dieťaťa. Mohlo mať tak štyri, možno päť rokov, drobnú tváričku jej lemovali husté tmavé kučery a spod rias ako dve metličky si ju prezerali tmavé oči. Bolo oblečené vo svetlozelenom jarnom kabátiku, spod ktorého vykúkala tmavá manchestrová sukienka a čižmičky. Pletenú čiapku si dieťa zvieralo v ruke.

Malá nakrčila nosík a zošpúlila pusu, tak ju rozrušila 'takmer' zrážka vlakov.

„Nemusíš sa báť,“ Hermiona bojovala s nutkaním, pohladiť tie nezbedné kučery, „nezrazia sa, sú nastavené, aby sa tak nestalo.“

 

„Aha,“ malá kývla hlavou, „to ty si ich nastavila?“ položila nečakanú otázku.

 

„Nie,“ usmiala sa Hermiona.

 

„Ako teda vieš, že sa nezrazia?“ malá zvážnela a pohodila hlávkou nabok.

 

„Jednoducho to viem,“ odpovedala Hermiona, ale už vopred vedela, že táto odpoveď dievčatku stačiť nebude.

 

„Ako?“ malá nástojila na odpovedi.

 

„Si zvedavá,“ Hermiona horúčkovito uvažovala, „vieš, ujo, čo tie vláčiky staval, ich má iste veľmi rád, keď ich postavil také krásne a určite by nechcel, aby sa zničili. Alebo aby boli deti, čo sa sem chodia pozerať, smutné.“

Hermiona vyslovila komplikovanú domnienku a malá zmĺkla. Prižmúrila jedno oko a podoprela si prstíkmi bradu. Vypadal rozkošne vo svojej detskej vážnosti.

Kto asi nechá tak malé dieťa stáť samé uprostred pasáže? Napadlo Hermione, keď si uvedomila, že tu spolu stoja už hodnú chvíľu a žiadna matka sa neobjavovala.

 

„Som zvedavá.“ prehodila malá náhle, „Aj ocko stále vzdychá, že ho moja zvedavosť pripraví o rozum. Keď dospelí ľudia robia veci záhadne, ako ich mám vedieť?“

 

„No,“ Hermiona pokrčila plecia, „asi sa len musíš ďalej pýtať. Alebo počkať, kým sa naučíš čítať a potom si prečítaš čo budeš chcieť.“

 

„Ja už viem čítať!“ prednieslo dievčatko nadšene.

 

„Skutočne?“ zaváhala Hermiona.

 

„Uhm,“ prikývlo, „poznám S a poznám aj B, aj A, „ vyratúvala na prstoch.

 

„Aha!“ rozosmiala sa chápajúc Hermiona, „Tak to si veľmi šikovná!“ Pochválila malú.

 

„Aj ocko mi niekedy povie, že som šikovná,“ dievčatko sa zasnene nadýchlo a zahľadelo na bzučiacu mašinku s vagónmi, ktorá práve pískajúc vychádzala z tunelu.

 

„Ale nie si tu sama, že?“ spýtala sa opatrne Hermiona dievčatka, „nestratila si sa náhodou od mamičky?“

 

„Nie!“ malá rázne zavrtela hlavou, až jej kučierky poletovali dookola, „Ja som tu s ockom.“

Chvíľu nad niečím uvažovala a potom prstíkom naznačila Hermione, aby sa k nej sklonila.

„My mamičku nemáme, vieš,“ zašepkala sotva počuteľne.

 

Hermionu zamrazilo. Srdce jej zovrela ľadová ruka a pocítila k dieťaťu náhlu náklonnosť.

„To ma mrzí,“ vyslovila opatrne.

 

„Ale mám ocka, čo všetko dokáže,“ vyhlásilo dieťa tajomne, „ale pšššt, nesmiem ho prezradiť.“

 

„Samozrejme,“ usmiala sa Hermiona a skoro závidela vieru dieťaťa v superschopnosti rodiča. Zdvihla ukazováčik k vlastným perám a napodobnila dieťa, „pššt.“

„Povieš mi, ako sa voláš?“  pozrela malá Hermione do očí.

 

„Volá sa Hermiona Grangerová a vidím, že vlastnosť, strkať nos do cudzích záležitostí ju neopustila,“ zahrmel na oboma hlas, ktorý Hermionu okamžite uvrhol niekoľko rokov dozadu.

„Ocko!“ vykríklo dievčatko nadšene a objalo muža okolo nôh.

 

„Profesor Snape!“ Hermiona sa vyrovnala a ohromene pozrela do tváre muža, ktorý pomohol zachrániť kúzelnícky svet, pri poslednej bitke bol ťažko zranený Voldemortovou Nagini a potom bez stopy zmizol a nikto nevedel kam. Dokonca sa šuškalo, že pôsobeniu hadieho jedu podľahol, čo evidentne vyvracal fakt, že stál pred ňou živý a navyše obdarený dcérou.

 

„Ocko, iba mi rozprávala o vláčikoch, skoro sa nabúrali!“ snažila sa vysvetliť dievčinka a potom jej zasvietili očká, „Ty ju poznáš, ocko? To je dobré! Môže k nám prísť na návštevu?“

„Nie!“ zaznelo unisono z úst Hermiony i zarazeného muža.

 

„Možno inokedy,“ opravila sa Hermiona, vidiac vyhŕknuté slzičky.

 

„Sibell,“ Severus sa sklonil k dieťaťu a prísne ju napomínal, „čo som ti povedal? Mala si čakať, kým zaplatím za tvoje topánky a ty si zatiaľ ušla!“

 

„Ocko, sľúbil si, že pôjdeme k vláčikom,“ vzlykla Sibell.

 

„Áno, ale spolu,“ muž vzal dieťa za ruku a celkom ignorujúc prítomnosť Hermiony, bral sa na odchod z nákupného centra.

 

„Profesor!“ zavolala za ním zmätená Hermiona a súčasne ako zastal, vytrhla sa mu Sibell z ruky, pribehla k Hermione a objala ju rovnako, ako pred chvíľou svojho otca, „Prečo?“ vyslovila jedinú otázku, v ktorej zhrnula otázniky, ktoré jej vírili hlavou.

 

„Prečo nemôže ísť s nami?“ Sibell ublížene vzlykla do Hemioninho svetra a vďačne prijala jej pohladenie po vláskoch.

 

„Chcem mať konečne pokoj,“ odsekol Severus a oddelil dieťa od Hermiony, „je to tak ťažké pochopiť?“

 

Tvár muža sa zahalila smútkom a ani dievčatko sa už neodvážilo protestovať. Pokorne sa nechalo otcom odviesť, len cez plece sa s ľútosťou pozeralo na Hermionu.

 

Nechala ich odísť, ale v srdci cítila hotové tsunami. Všetky jej pocity a hodnoty boli razom zmetené a poprevracané.

I večer, keď si po úpornom uvažovaní ľahla spať, prenasledovali ju dva páry tmavých očí, naplnených smútkom až po okraj.

 

Čo rozum nevie, duša tuší III

22.11.2021 23:27:51
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one