Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Čo povedať na úvod?
Wixie mala túžbu vidieť slová Severus a dieťa v jednej poviedke. Ideálne, aby to dieťa nebol Severus.
Nie je.
Ale...
Skrátka, moja ponurá nálada predurčila dej. No čo, sladké bude inokedy.



Sotva počuteľné puknutie, sprevádzajúce premiestnenie, prerušilo nočné ticho. Štyri postavy, zahalené v plášťoch, temnejších ako polnoc za novu, takmer splývali s tmou. Svoju desivú prítomnosť nepotrebovali maskovať, boli si vedomí moci a pocitmi neopísateľnej hrôzy, ktorú vyvolávali len pomyslením.

Všetci štyria sa naraz pohli a nenáhlivými krokmi skracovali vzdialenosť k dedine.

Mráz na svojej púti ukul hrubú vrstvu ľadu a rieka už niekoľko dní meravo stála, lapená v koryte.  Z komínov domčekov na okraji dediny stúpali kolmo k oblohe  šedivé stužky dymu a nad obydliami vládlo ticho.

V neistú dobu sa ľudia báli zbytočne vychádzať a ponúkať tak svoje životy ako cieľ zlovôle všade sliediacim Smrťožrútom.

 

Len pár minút po polnoci, bola dedinka ponorená v nepokojnom spánku, objatá v milosrdnej náruči studenej zimy. Milosrdnej oproti zlu, ukrytom pod čiernymi plášťami.

 

Kroky postáv ustali. Prvý z nich sa otočil ku svojim kumpánom. V bledej tvári, znetvorenej zlobou, sa mu nenávistne zablysli oči.

Zostávajúci traja svoje identity schovávali pod striebornými maskami. Meravo stáli a sledovali svojho pána.

„Začne zábava,“ prehovoril hlasom, pretkaným ľadovou triešťou.

„Áno, môj pane,“ zaznel chrapľavý šepot, prednesený v zbožnej úcte, z úst najnižšej z postáv.

„Dočkáš sa,“ podvihol ruku vodca a pokračoval, „dlho som zvažoval príhodný trest za spupnosť. Za drzosť, s ktorou títo nehodní...“ otočil sa smerom k tichej skupine troch domov a štítivo vypľul posledné slová, „ukrývali nečistých.“

Trojica mlčala. Pokorne čakala na slová pána, ktorými vynesie rozsudok.

„Na výstrahu, aby sa nič podobné neopakovalo,“ urobil dramatickú pauzu a v rozpore s obsahom slov, ktoré sa chystal vysloviť, sa doširoka usmial, „zabijeme ich všetkých!“

Malá postava nedokázala potlačiť nadšenie, „Áno!“ 

 

Voldemort namieril prútik k domom a začal odriekať sériu zaklínadiel.

Sotva sa lúč prvého dotkol steny domu, začali praskať a prepadávať sa. Odkiaľsi sa ozval výkrik plný hrôzy, nasledovaný ďalším.

„Načo čakáte?“ osopil sa na trojicu čakajúcich, „Ručíte mi, že nik neprežije!“

 

 

 

Severus nenávidel momenty, kedy si pripadal ako marioneta na oceľových lankách. Temný pán sa postaral, aby onen pocit zakúšal pravidelne. A sľub daný Dumbledorovi, mu pridával diel zodpovednosti.

Svoju dušu ukryl Severus pod striebornú masku a dlhoročné nánosy otupenia. Len vďaka tomu ešte nezakrútil krkom svojmu pánovi, alebo sám sebe.

Uprene sledoval Voldemorta a jeho šialenú radosť z ničenia. V duchu zatínal päste nad vlastnou bezmocnosťou  a čoraz viac nenávidiac slová Albusa Dumbledora o vyššom dobre, pobral sa splniť príkaz.

 

Telo vedené pevnými vodítkami, sa rozbehlo do prvého rozpadávajúceho domu. Zboku už vyšľahávali plamene, sfarbené kúzlom do zelena a zahrýzali sa materiálu domu bez rozdielu.

Dvere domu pevne viseli v pántoch, posilnené ochranným zaklínadlom. Severus prekonal smiešnu prekážku a vstúpil do zborenej chodby. Z útrob domu začul nevýrazný šramot, splývajúci s praskaním ohňa.  Múry sa pomaly borili.

Severus odstránil striebornú masku a stiahol z hlavy kapucňu. Zo skúsenosti vedel, že ľudia, čakajúci príchod Smrťožrúta, zareagujú zmätene pri pohľade na nezakrytú tvár, čím mu dajú šancu prehovoriť.

Pomedzi rozborené múry sa pretlačil do miestnosti. Neodvažoval sa odhadovať jej pôvodný účel, zariadenie bolo groteskne pokrútené a zošúverené.

            Pátravým pohľadom preletel po troskách. Pod zvyškami čohosi, ležalo telo mladého muža. Neoveroval, či je skutočne mŕtvy - hlava vyvrátená v ostrom uhle naznačovala, že smrť prišla rýchlo.

Severus sa ani nepokúšal vyvolať z vnútra svojho ja nejaký pocit. Mužovi by už nepomohol a sebe by narušil dôkladne vybudovaný múr vnútornej obrany.

Navonok cynicky, mŕtvolu prekročil a prešiel do ďalšej miestnosti.

            Nebol pripravený na pohľad, ktorý sa mu naskytol. Žena ešte dýchala, ale podľa kaluže krvi, ktorá sa pod ňou zväčšovala, smrť jej už pripravovala miesto na bárke vedľa mŕtveho muža.

Severus  zacítil na koreni jazyka horké sliny. Nikdy nebol útlocitný a nepokladal sa slabocha, ale v poslednej dobe sa až príliš často ocital v situáciách, kedy by človek prišiel o zdravý rozum. Dejavu na počkanie. Nôž, pripravený zahĺbiť sa zubatou čepeľou do srdca  a rozjatriť nezhojenú ranu.

Potlačil nutkanie na zvracanie a pristúpil k žene. Pohladil ju po dlhých vlasoch a chystal sa ukončiť nedokonané dielo skazy, aktom milosrdenstva.

Vytiahol prútik, ale vtom sa žena pohla a chytila ho za ruku.

 

„Prosím...“ zachrčala s námahou slovo, ktoré Severusovi dohnalo do mysle záchvev paniky, „moja Sibell.“

Ženy vydýchla naposledy a pod jej meravejúcou dlaňou zacítil mrazenie. Ochabla a ostala ležať schúlená.

Severus strnul. Vyslobodil ruku zo zovretia a tuho prižmúril oči. Urobil pár sústredených nádychov a dokonale utesnil trhliny ochranného múru v mysli.

Vstal, pripravený odísť a oznámiť splnenie príkazu. Pomaly sa pobral k otvoru, ktorý býval dvermi, ale v poslednom mihnutí oka po zborenisku, ho upútal pohyb.

Nie! Zaúpel v duchu.

Za telom nebohej ženy sa mihla drobná rúčka. Moja Sibell! Zarezonovali mu v ušiach posledné slová umierajúcej. Bola matkou!

Ďalšia horká slina si dovolila nalomiť Severusovu rovnováhu. Plamene sa domom šírili čoraz rýchlejšie a štipľavého dymu pribúdalo. Nemohol dieťa nechať pri matke v horiacom dome a rovnako ho nemohol ani vziať so sebou, riziko bolo privysoké.

 

„Severus!“ vysoký ženský hlas ho prebral z váhania. Áno, Bellatrix by okamžite vedela, ako si poradiť.

Dlhými krokmi sa dostal k dieťaťu a podvihol ho. Pokiaľ si spomínal, jediné dieťa ktoré kedy videl, bol kedysi dávno Harry Potter a okolnosti ich zoznámenia boli až nepríjemne podobné dnešku. Osud mal pre neho prichystané skutočne ironické situácie.

Dieťa bolo našťastie pevne zabalené v detskej deke a driemalo, čo mu uľahčovalo manipuláciu. Držal ho oboma rukami pred sebou a zvažoval možnosti.

Kým sa Bellatrix dostane k nemu, mohol by stihnúť premiestnenie do sirotinca Sv. Marca. Nebolo by to prvý raz, no tento krát nepochopiteľne váhal.

Nie! Rozhodne musí to dieťa dostať preč!

O zlomok sekundy skôr, ako sa chcel potichu premiestniť, dieťa otvorilo oči a bol by odprisahal, že si ho napriek polotme obzeralo. Nemohlo mať viac ako pár týždňov, akiste prišlo na svet len okolo Vianoc, no skúmalo ho pohľadom, ktorý sa mu zarezával kdesi hlboko.  Ale čo ho zarazilo najviac, bola farba očí.  On sám mal oči takmer čierne a u nikoho sa s podobným odtieňom nestretol.

Až do dnes.

Pôvodné predsavzatie o sirotinci sa náhle rozplynulo. Rozhalil svoj plášť a kúzlom zväčšil jeho vnútorné vrecko. Dieťa opatrne vsunul dnu, až kým mu netrčal iba drobný nosík. Ďalším kúzlom utlmil všetky zvuky, ktoré by ho mohli prezradiť.

Kované gombíky zapol práve včas.

 

„Bavil si sa dobre?“ zaškripel za ním Bellatrixin hlas.

 

„Iste,“ v okamihu si nasadil striebornú masku a obrátil sa. Prekročil telo ženy a bez ďalších slov prešiel okolo Bellatrix, „zostávaš tu?“ moduloval hlas do bezvýrazného tónu.

 

„S tebou nie je žiadna zábava,“ zamraučala Smrťožrútka sklamane a položila Severusovi ruku na rameno.

 

„Nemám záujem o zábavu s tebou,“ s ľadovým pokojom ruku zmietol a zanechal chechotajúcu sa Bellatrix v polo zborenom, horiacom dome.

 

Prehodil kapucňu cez hlavu a zastal oproti Voldemortovi. Netrvalo dlho a pridala sa i Bellatrix s posledným z trojice. Jeho identita ostávala Severusovi neznáma, ale o zoznámenie nestál.

Voldemort sa kochal horiacim rumoviskom. Preložil si ruky na hrudi a tvár mu ovládol takmer spokojný výraz.

Odrazu prudko vyrazil ruku s prútikom dohora a skríkol: „Morsmordre!“

Oblohu zalialo zelenkavé svetlo a z jeho tenkých línií sa vyformovala škľabiaca lebka. Temné znamenie ako výstraha.

 

„Pokľaknite, verní,“ nariadil Temný pán.

Tri v snehu kľačiace postavy na pozadí horiacich domov s pachom smrti, pôsobili podivne, no pán zla si absurditu obrazu vychutnával.

 

„Dokonali ste moju pomstu,“ precedil pomedzi zuby a v prstoch sa pohrával s prútikom, „ale naša cesta ešte nekončí. Treba dôkladne oddeliť zrno od pliev!“

 

            Severus cítil pod plášťom mrvenie nepokojného dieťaťa. Potreba pána zla, odriekať chválospevy, bola neznesiteľne otravná. Dieťa malo evidentne tiež svoje potreby, o ktorých charaktere nemal Severus ani tušenie. Bol v pokušení zdvihnúť ruku a dieťa nejako uchlácholiť, no odolal.

 

„Bellatrix!“ vyzval Voldemort vernú služobnicu a zavolal ju k sebe kývnutím prstu.

 

„Pane,“ oslovená vyletela na rovné nohy, polichotená záujmom.

Severus mal nutkanie zadržať vzduch, aby nemusel zhnusene odfrknúť. Lež biele obláčiky zrazenej vodnej pary naďalej vychádzali z jeho nozdier v pravidelných intervaloch. Dokázal v mysli zachovať pokoj, roky cviku boli dobrou investíciou. Dieťa sa mrvilo čoraz viac a dožadovalo sa svojho.

Nebol čas. Severus vyčistil myseľ a v záujme prežitia, dieťa ignoroval.

 

„Bellatrix,“ zopakoval Voldemort a kostnaté prsty zahákol pod ženinu bradu, „pozri mi do očí, služobnica!“

Líca Bellatrix Lestrangeovej horeli vzrušením. Pre ňu bola dnešná noc  milostným aktom a drsný dotyk zbožňovaného pána, jeho vrcholom.  So slepou oddanosťou hľadela do prázdnych očí Temného pána a kým by sa iní na jej mieste triasli strachom, ona bola vo vytržení.

„Dokážeš mi svoju oddanosť, Bellatrix?“ zlomyseľne sa zaškľabil Voldemort.

 

„Bez zaváhania, pane.“

 

Voldemort schmatol ženu rozpálenú nedočkavosťou, otočil ju chrbtom k sebe a uchopil jej pravú ruku s prútikom.

 

            Nasledujúce sekundy pripadali Severusovi ako začarované spomaľujúcim kúzlom. Úbohá, smiešna Bellatrix. Vypadala v rukách temného pána ako handra, slúžiaca na odstránenia odpornej špiny. Tvárna ako figúrka z mäkkej hliny, ochotná k čomukoľvek, bez uvažovania a váhania, len aby urobila svojmu zbožňovanému po vôli.

„Zabi, zradcu“ skríkol Voldemort a predurčil cieľ smrtiacej kliatby.

„Avada Kedavra!“ piskľavý hlas naplnil uši po samý kraj znesiteľnosti. Vyšľahol mohutný zelený záblesk a jeden z kľačiacich služobníkov, padol mŕtvy k zemi.

Čo rozum nevie, duša tuší. II.

22.11.2021 23:29:10
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one