Vitajte na stránkach plných fantázie a fikcie. A možno aj reality... Vaše, nadin a Chavelierka

nadin:
Nesľubujem plný návrat. Možno len také spomínanie na staré krásne časy a vyrovnanie restov. ;-)
.
.
Na začiatku bola pesnička - Jak se ten chlap na mě dívá.
A jedna súťaž - nesúťaž.
Nie neponúkam vám songfic na túto pesničku. Nechcem pretromfovávať dve podarené poviedky.
Ale pretože chavy ľúbi Paľa (platonicky) a aj mne sa páčia jeho pesničky, vznikol nápad na iný sonfgic.
A pretože ma ide trafiť šľak, keď si iba spomeniem, ako filmári zohavili scénu smrti Severusa Snapea...
No škoda reči!

Čítať môžete všetci.
Nechám ho tu na voľný prístup.
A ešte niečo - chavy, ďakujem za rady a konzultácie :D

Zostaň

 

 

***

„Vezmite... to... vezmite... to..."

Zo Snapea prúdilo niečo viac ako len krv. Z jeho úst, uší a očí tieklo niečo striebristo

modrého, ani plyn, ani kvapalina, a Harry vedel, čo to je, ale nechápal, čo má robiť...

Hermiona mu trasúcimi rukami podala pohár vyčarovaný zo vzduchu. Harry do neho dal

striebristú hmotu svojím prútikom. Keď sa pohár naplnil až po okraj, vyzeralo to, že v

Snapeovom tele už nezostala žiadna krv a zovretie ochablo.

„Pozrite... sa... na mňa..." zašepkal.

 

...

 

„Bude to v poriadku," povedala Hermiona divoko. „ Poďme - vráťme sa do hrad, pokiaľ on

odišiel do lesa, musíme vymyslieť nový plán -"

Letmo pozrela na Snapeove telo, a potom sa rozbehla späť k ústiu tunelu. Harry zdvihol

neviditeľný plášť a pozrel sa dole na Snapea. Nevedel, čo by mohol cítiť, bol len šokovaný

spôsobom, akým bol Snape zabitý, a dôvod, prečo k tomu prišlo...

J.K.Rowling - Harry Potter a dary smrti

 

***

 

 

P.Habera - Láska, necestuj tým vlakom

Posledný krát budem tu stáť
Na križovatke tratí, kde ťa navždy stratím
Schovávaš tvár v novinách
Láska nie je povinná, ja viem

 

Tma v tuneli sa jej zdala hustá a lepkavá, sotva v nej dokázala urobiť krok bez toho, aby nohám neprikazovala každú časť pohybu.

V hlave si dookola prehrávala desivú scénu s obrovským hadom, zabárajúcim svoje jedovaté zuby do bledého hrdla profesora Snapea.

 

V ten moment zreteľne cítila dych smrti - ľadový, zlovestný a nezvratne definitívny.

Stála tesne vedľa Harryho, kŕčovito mu zabárala prsty do ramena, aby dokázala ovládnuť nutkanie rozbehnúť sa a zastaviť to nezmyslené zabíjanie. Bola jej zima - smrť sa plazila okolím, netrpezlivá v očakávaní nadchádzajúceho boja.

Triasla sa, musela si prekryť ústa dlaňou, aby necvakala zubami a nekričala hrôzou. 

Z úkrytu videla šok v očiach Severusa Snapea, zlomok sekundy pred útokom Nagini. A potom, keď Harry zachytil jeho spomienky, mal v nich prázdno.

Absolútne odovzdanie - prijatie trestu za činy, ktoré vykonal.

 

Hermiona zdvihla ruky a dlane priložila na to isté miesto na vlastnom krku, kde plaz zasiahol Severusa.

Do očí sa jej vodrali štipľavé slzy a vzápätí ju premkla hrôza.

Prudko zastala a zozadu do nej narazil Ron.

„Hermiona!" sykol ubolene a šúchal si bradu. „Prečo zastavuješ?"

 

Harry zastal a pomaly sa otočil. V prstoch zvieral pohár s víriacou sa striebristou substanciou. Pozeral na svojich priateľov a zdalo sa, že je mysľou niekde inde, ale keď z diaľky do tunela prenikol dunivý rachot, strhol sa.

 

„Nie..." Hermiona pokrútila hlavou a srdce sa jej zovrelo. „Nie," zopakovala mechanicky. Zažmurkala. Nechcela, aby Ron videl že plače, ale v tuneli bola aj tak príliš veľká tma. Mihotavé svetlo z Harryho prútika stačilo akurát na osvetlenie kúska hrboľatej zeme, po ktorej kráčali.

 

„Čo nie?" nechápal Ron. Harry na moment privrel oči, akoby bol vďačný za kratunkú chvíľu oddychu.

 

„Niečo je zle..." zašomrala si popod nos Hermiona a pokrčila obočie. Niečo bolo zle, veľmi zle. Ten pocit jej sa vtieral do mysle a nedal pokoj. Uvažuj Hermiona, uvažuj!  Rozkázala si sama sebe. V hrudi ju ťažila bolesť, vystreľujúca do celého tela a zlomyseľne ju oberala o schopnosť logicky myslieť.

 

„Všetko je zle!" vyprskol Ron, „a ak tu budeš iba tak stáť, bude ešte horšie!"

 

„Hermiona, naozaj musíme ísť. Počula si Voldemorta, dal nám ultimátum," duto vyslovil Harry, tvárou mu preletel tieň smútku a rozhorčenia a Hermiona trpko oľutovala, že nemajú viac času.

 

„Hermiona, nestoj tu ako paralyzovaná," nervózne odsekával Ron, podupkávajúc nohami, „musíme ísť!"

Pozerala na svojho priateľa, ku ktorému ju istý čas viazal nežný cit, a mala chuť ho udrieť. Z celej sily a poriadne. Ale vtom jej cez závan hnevu prebleskla hlavou úžasná myšlienka. Paralyzovaný!  Nevedno kde sa v Ronovej hlave vzalo ono slovo, ale zjavilo sa ako zázrak.

Prešla ňou triaška a srdce zmenilo rytmus z otupeného buch - buch na zrýchlený tikot.

 

„Ron!" vykríkla a vlhké steny tunelu niesli v slabnúcich vlnách jej hlas ďalej. „Áno! Musím sa k nemu vrátiť!"

 

„Kam?" rozhodil rukami Ron.

 

„Je mŕtvy, Hermiona," podotkol Harry a slabo sa otriasol od nepríjemnej spomienky.

 

„Nagini je had!" predniesla významne Hermiona, ale oni ju nechápali. Ron krčil nos a pozeral na ňu pohľadom, za ktorý ho zas mala chuť udrieť. Harry bol unavený. Nevyčítala mu nič, ale teraz išlo o viac.

 

„No a? To vieme!" zahundral Ron podráždene.

 

„Harry, viem že musíš urobiť čo treba," Hermiona pohladila priateľa očami a potom sa obrátila k Ronovi. Snažila sa vložiť do slov toľko viery, koľko len mohla, aby tvrdohlavého Rona donútila konať.

„Ron, utekaj ako vládzeš a doveď sem Poppy! Rýchlo, je to strašne dôležité!"

Hlas jej prešiel do vysokého tónu a Ron na ňu vypleštil oči. Spásne pozrel na Harryho, uisťoval sa, či dievčaťu nepreskočilo, ale Harry iba unavene prikývol.

 

„Tak dobre," Ron mykol plecom a rozbehol sa k ústiu tunelu.

 

„Vieš čo robíš, Hermiona?" šepol Harry.

 

„Nie, ale chcem tomu veriť."

Rozplakala sa. Pred Harrym sa nehanbila za prejav citu.

 

„Tak bež," povzbudil ju a sám vykročil opačným smerom.

 

Zívanie lámp dolieha k nám
Zmráka sa či brieždi?
Nerozbitné hviezdy popadali na perón
Kdesi tam ťa čaká on, viem, že túžiš ísť

 

wvw

 

Ľudia strácajú
tváre mená lásky
v rýchlom víre ciest

Láska, necestuj tým vlakom
budem sám ani nevieš ako
v smútku prázdnych rán

„Hermiona, odpočiňte si," šepla Poppy k dievčaťu sediacemu pri nemocničnom lôžku s hlavou položenou vedľa tela pacienta.

 

„Netreba," slabo namietla oslovená a zažmurkala unavenými očami. Prstami nahmatala ruku ležiaceho muža, vsunula ich do jeho dlane a zas privrela viečka.

 

„Musíte byť unavená," pridávala argument liečiteľka.

 

„Žijem, to stačí," zamumlala Hermiona odhodlane.

 

Poppy viac nenamietala. Už ani sama presne nevedela, koľko dní a nocí presedela Hermiona pri lôžku Severusa Snapea.

Pamätala si moment, keď najmladší Weasley vrazil na ošetrovňu a jeho pohľad bol taký naliehavý, že sa s ním ani nevadila, že prekáža pri evakuácii.

Išla s ním, vlastne ani nemala na výber. Schmatol ju za ruku a mrmlal niečo o otázke života a smrti.

Ale že na konci jej behu v závese bude ležať mŕtvy Severus Snape a pri ňom nájde skrčenú Hermionu Grangerovú, s rukami červenými od jeho krvi, to by sa jej nesnívalo ani v najpodivnejšom sne.

Napokon mŕtvy nebol, len hadí jed, zákerne prúdiaci spoločne s krvou, postupne ochrnoval jeho telo, odrezával nervové spojenia medzi vedomím a svalmi, až by nakoniec iste umrel, uvedomujúci si do poslednej chvíle svoje chátranie.

Okamžite ho uviedla do stáze, ktorá v tele zastavila všetok pohyb. Srdce zmĺklo a dočasne nepumpovalo krv, rozširujúcu jed.

 

Len na pár hodín Hermiona odišla, vedomá si svojej povinnosti k Harrymu Potterovi a Ronaldovi Weasleyovi. O Severusa sa zatiaľ v nemocnici postarali. Podali mu protijed, vyčistili krv, naordinovali sériu elixírov na regeneráciu a udržovali v liečivom spánku.

 

Voldemort padol. Tie decká boli úžasné, ba čo viac, boli...  Boli dokonalé.

Poppy si povzdychla a na odvrátenú stránku bitky o Rokfort nechcela pomýšľať. Krajinou sa clivo niesol plač za padlými a radosť z víťazstva ho tíšila len pomaly.

 

Pohladila pohľadom unavené mladé dievča, ktoré si na svoje plecia vzalo ťarchu zodpovednosti za zachránený život a potichu opustila miestnosť.

 

Dá sa to zniesť, tie pasce ciest
Vejú ti v tme vlasy, už ich neuhasíš
Zhoria smutným požiarom
pod telegrafným stožiarom

Viem, že túžiš ísť

 

wvw

 

 

Ľudia strácajú
tváre mená lásky
v rýchlom víre ciest

Láska, necestuj tým vlakom
budem sám ani nevieš ako
Láska, necestuj tým vlakom
budem sám ani nevieš ako
v smútku prázdnych rán

 

 

„Kde..." s námahou vyslovené chrapľavé slová zazneli do ticha.

„Pokojne, Severus," chlácholivo prehovorila Poppy. Chytila muža za zápästie, priložila palec na tepnu a druhou rukou stisla uzáver cibuľových hodín, ktoré nosila na krku od čias, kedy sa stala liečiteľkou, „si v nemocnici."

 

Muž pohol viečkami a snažil sa otvoriť oči. Malou štrbinkou pozoroval ošetrovateľku a potom si všimol husté kučery, rozhodené po jeho boku.

Nerozumel. Privrel oči a snažil sa spomenúť. Posledné, na čo si jasne pamätal, boli chladné oči Temného pána, cynicky vyslovený príkaz a potom hadie zuby. 

Ostatné boli podivné zhluky vnemov, o ktorých si nebol istý, či ich nevidel iba v halucináciách, vyvolanými jedom tej beštie.

Zelené oči a matné útržky seba samého ako malého dieťaťa a študenta. Dumbledorova ruka, postihnutá kliatbou a potom hnedé kučery a niečie smutné oči.
Kdesi v hrudi ho pichlo. Smútok v tých očiach bol obrovský, príliš veľký na to, aby vyjadroval iba smútok.

Poppy mu zvierala zápästie a merala pulz. Nechápal, prečo jej to trvá tak dlho, otvoril oči a chystal sa na ňu zlostne zagániť.

Ale čo zbadal, ho dokonale odzbrojilo.

Jeho bývalá dlhoročná kolegyňa na neho pozerala s úctou a v očiach sa jej leskli slzy.

Opäť nerozumel. Pokrčil obočie v nechápavom geste.

 

„Môžeš mi odpustiť, Severus?" zašepkala a konečne položila jeho ruku späť na prikrývku.

 

„Odpustiť?" vlastný hlas mu znel cudzo, zadrhával sa na jazyku a chýbala mu zvyčajná plnosť.

 

„Pochybovala som o tebe, všetci sme pochybovali. Uverili sme, že si zradil," zdráhavo vysvetľovala staršia žena a líca jej blčali tmavou červeňou.

 

„Nie je čo odpúšťať," pokúsil sa pokrútiť hlavou v námietke, ale podporný golier na krku ho nepustil. Nemotorne zdvihol ruku a dotkol sa ho.

V druhej ruke zacítil niečo teplé. Pozrel tým smerom. Áno, tie vlasy.

 

„Ako myslíš," jemne vzdychla Poppy a všimla si smer Severusovho pohľadu.

„To ona ma zburcovala a trvala na tom, že ťa hadí jed nezabil, len paralyzoval. A potom pomohla vyhrať vojnu. Odvtedy sedí pri tebe, sotva sa chodí vyspať.

 

Pomohla vyhrať vojnu. To môže znamenať iba jediné. Že ten šialenec už neexistuje. A že zmäť vlasov na jeho posteli patrí Hermione Grangerovej. 
A hromadu ďalších skutočností, ktoré jeho unavený mozog momentálne odmietal analyzovať.

Ruka v jeho dlani sa pohla.

 

Kútikom oka zbadal, ako sa Poppy doširoka usmiala, obrátila na päte a svižne kráčala ku dverám.

 

Nezdržoval ju. Tep mal v rovnakom stave, či mu ho merala, alebo nie.

Alebo sa mu začal mierne dvíhať, čo však iste nebola starosť liečiteľky.

So slečnou Grangerovou sa mienil vysporiadať sám. Nebol jej ľahostajný jeho život, presedela ktoviekoľko dní pri jeho posteli a zvierala mu ruku. Mohol vo svojej pozícii žiadať viac? Bol pripravený zomrieť, i keď okamih uvedomenia, že tá chvíľa práve prichádza, bol šokujúci. No on prežil. A nemienil dopustiť, aby nadarmo.

Opatrne, akoby lovil bojazlivého operenca, ohýbal prst po prste a privlastňoval si ruku tej, ktorej vďačil za druhú šancu.

Alebo tretiu? Už ani nevedel odkiaľ počítať. Osud mu tuším posielal do cesty samých bláznov, ochotných to s ním skúšať znova a znova.

 

Kučeravá hlava sa podvihla a oči jej majiteľky sa v nefalšovanom úžase doširoka otvorili.

 

Severusovi sa vynorila spomienka. Smutné oči, ktoré si vybavoval, neboli výsledkom chorých predstáv. Boli skutočné a opäť na neho pozerali.

 

„Si tu," šepla Hermiona unavene, ale zároveň s hlbokou úľavou.

 

Neodpovedal. Vlastne nevedel, čo by mal v podobnej situácii povedať. Bolelo ho celé telo, hrdlo pálilo a každé slovo bolo boj. Napriek tomu sa cítil dobre, ako hádam nikdy v živote.

Bol voľný, Poppy niečo habkala o odpustení a pochybách... Nezáležalo mu na tom, dokázal žiť, aj keď ho všetci mali za slizkého špeha Temného pána a jemu to bolo jedno. Sám už niekedy nedokázal odlíšiť tenkú hranicu prelínania, kde končila jeho služba Temnému pánovi a kde začínal prejav vďaky Dumbledorovi.

Čert zober pochybnosti!

 

Pomaly pokrčil ruku v lakti a priťahoval si Hermioninu dlaň k ústam. Bez slov a zbytočných okolkov jej vtlačil bozk na prsty.
Sledoval jej tvár a bol rád, že ju oči prezradili.


Láska, necestuj tým vlakom
budem sám ani nevieš ako
Láska, necestuj tým vlakom
budem sám ani nevieš ako
v smútku prázdnych rán

 

KONIEC

23.05.2021 19:27:40
nadin
.oOo.
Alan

Alan

Tieto stránky neboli vytvorené za účelom zisku.
Tvoríme ich pre radosť sebe a všetkým, ktorí zdieľajú naše nadšenie pre svet fantázie. Všetky postavy, ktoré stvorila J.K.Rowling, si nemienime v žiadnom prípade privlastňovať, patria len a len do jej vlastníctva.
Ach...

Ach...

Dátum založenia stránok - 18.04.2009
2570rjn[1].jpg



Name
Email
Comment
Or visit this link or this one